Ľudia na nás pľujú - 05/1980


The Cure v príliš dobrej nálade...


Na albume (Seventeen Seconds) ste v kreditoch uvádzaní všetci, ale prvotné nápady a texty pochadzajú od teba, nie?
Robert: Áno, obyčajne s prvými nápadmi prídem ja. Čo sa týka tohoto albumu, väčšinu skladieb som mal už nachystaných na páske. Išlo vlastne len o gitarové akordy s bassovým pedálom a bicím automatom. Niečo ako demá. Prehral som to Lolovi a Michaelovi. Lolovi sa to páčilo, Michaelovi nie. A to je vlastne jeden z dôvodov, prečo už s nami nie je. Tak som to prehral Simonovi, vtedy ešte nebol súčasťou The Cure a jemu sa to veľmi páčilo. Takže skladby vlastne existovali už pred príchodom do štúdia, samozrejme v surovej podobe. Hrali sme základné rytmy a každý do toho pridal, čo uznal za vhodné.

Ako sa to stalo, že skladby majú takú záhadnú a temnú atmosféru? Môžu za to okolnosti stojace na pozadí ich komponovania?
Robert: Áno. Všetky boli napísané počas dvoch týždňov a mesiac na to nahraté za päť dní v štúdiu. Bolo to veľmi intenzívne a rýchle, čo vlastne vysvetľuje tému všetkých skladieb. Všetky vypovedajú o jednom konkrétnom pocite, no z rôznych uhlov pohľadu.

Tvoje skladby inak celkovo nepatria medzi veľmi šťastné. Si introvert a depresívny typ človeka?
Robert: Je to možné. Obyčajne som veľmi tichý, no dokážem byť aj neznesiteľný. Nie preto, aby som ukázal, že aj taký viem byť, ale to preto, že sa neriadim žiadnymi pravidlami a chcem tak vlastne ukázať, že niekedy ich môžete aj porušiť. No väčšinou, keď píšem, tak som naozaj v depresívnych stavoch. Ale nie sú to depresie z bežných vecí, ako je to u ľudí, čiže práca alebo peniaze, ide o menej predvídateľné situácie. Všetky skladby na "Seventeen Seconds" som napísal krátko po tom, čo som sa rozišiel s dievčaťom, s ktorým som chodil posledných 5 rokov. To by depresívne vplývalo na každého. Ale už som sa z toho dostal.

Poďme k ostatným hudobníkom. Aké sú vaše záujmy mimo skupinu?
Lol: Rybačka
Matthew: Lotte Lenya, pozeranie TV...
Simon: Pozeranie TV, mlátenie dievčat...

Inšpiratívne...
Matthew: Nerobte si starosti, nie je to vôbec pravda.
Simon: Jasné, že je to pravda!

A prečo práve bitie dievčat, pretože sú slabšie ako chalani?
Simon: Nie, pretože sa im to viac páči!
Matthew: Moja najobľúbenejšia činnosť je mlátenie Lola.

Ale teraz vážne, čo radi robíte, keď nehráte? Čítate?
Robert: Ja čítam veľa. Momentálne "Les Mots" od Sartreho.
Matthew: Ja čítam Beano.
Simon: Ja som sa doteraz naneučil čítať.
Robert: Lol zasa číta knihy Edin Blyton, texty pod obrázkami Jean Genet.
Simon: Inak, keď som povedal, že bijem dievčatá, tak som samozrejme žartoval!

Viem...
Simon: Keď som náhodou doma, tak väčšinu času strávim bozkávaním sa s priateľkou.
Matthew: Tu máte odpoveď na to, prečo nemal čas sa naučiť čítať!

Akú hudbu zvyknete doma počúvať?
Matthew: David Bowie, Kurt Weil, Berthold Brecht, Lotte Lenya, a trochu sa mi páčia aj Sparks...
Robert: a Dan Fogelberg, The Eagles, John Denver.. každý, kto má viac ako 30!
Matthew: Vôbec nepočúvam Dana Fogolberga, či The Eagles! Robert zasa počúva iba nahrávky ľudí, ktorí spáchali samovraždu.

Je to zlé, keď má človek viac ako 30?
Robert: Povedzme, že je to poľutovaniahodné.

Ale raz sa to stane aj tebe!
Robert: Nie, nestane.
Matthew: Ty chceš dovtedy zomrieť? To sa dnes už nenosí. To skôr v roku 1973! Alebo 1964: "My generation" - "Dúfam, že zomriem skôr ako zostarnem"...
Robert: Aby sme boli presný, 1959...
Lol: Tiež to bolo typické pre ročníky 1933 a 1945.

Aj tak, Robert, akú hudbu zvykneš počúvať?
Robert: Všetko. Nezaujímam sa o konkrétny štýl. Boli by ste prekvapený, ak by ste si prezreli pásky v mojom ruksaku. Je tam strašne veľa vecí: Janis Ian, Elvis Costello, klasická hudba, Jimi Hendrix, Nick Drake, hudba z 20-tych rokov... Nič aktuálne. Nemám rád súčasnú hudbu, pretože mám strach, že by som z nej mohol čosi nevedomky ukradnúť. No aj tak rád počúvam, čo z toho nakoniec vždy vzíde, pretože som zvedavý. Inak, Simon počúva Cockney Rejects.
Matthew: Nie, The Doolies!
Simon: Jasnačka, The Dollies. Ale púšťa mi ich moja mama, pretože ja stále neviem používať kazeťák.

Žijete so svojimi rodičmi?
Matthew: Všetci žijeme s rodičmi. Je nám u nich dobre a koniec koncov, načo si prenajímať byt, keď má bť väčšinou prázdny, keďže sme permanentne na turné?
Simon: Ja mám moju mamu rád. Vidieť ju po návrate z ciest je úplne super!
Robert: Ja mám zasa mamu rád, pretože mi perie. Inak, nacvičujeme u mňa...

Susedia sa nasťažujú?
Robert: Ale áno! Volajú ľudí z mestskej haly, aby merali úroveň hluku. Lenže moja mama ich vždy s krikom vypoklonkuje z domu. Každý sa jej v susedstve bojí. Ale teraz vážne, určité napätie tam je. V Anglicku, ak sa traja ľudia sťažujú na hluk, tak to vyšetruje polícia. Moji susedia hrajú o siedmej ráno kriket. Naposledy som im povedal, že zvuk odpalu loptičky ma privádza do šialenstva a nerobil mi problém nájsť ďalších ľudí, čo sa na to sťažovali tiež. Odvtedy máme od nich pokoj! Hoci nás nenávidia!

Takže si ťa ako miestnu hviezdu vôbec nevážia?
Robert: Nikto v našom bloku nevie, kto som.
Lol: Keď ideme spolu po hlavnej ulici, tak na nás ľudia pľujú!
Robert: Proste typické Crawley, jedno z najpríšernejších miest na svete. Ale vrátiť sa tam z času na čas je celkom fajn. Frustrácia zo života na predmestí nám dodáva silu odtiaľ utekať.

zdroj : En Attendant, Belgium, May 1980, impressionofsounds.com



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi