Šialené zmeny nálad - 10/1997


Robert Smith, napriek svojej reputácií, vidí veci pozitívne.


Prekvapujúco teplý októbrový deň, niekde na Manhattane, na rohu 55-tej, určite Woody Allen na chvíľu zmení počasie na dažďom premočenú realitu. 40 yardov odtiaľ však naozaj nastalo príjemné šero a začal popŕchať akýsi divný smútok. Tento kontrast dokonale pasuje k Robertovi Smithovi z The Cure, ktorý v neďalekom hoteli posedáva pri barovom stole a po dlhom dni, počas ktorého predstavoval nový "greatest hits" album skupiny, "Galore", si spokojne vychutnáva svoj vanilkový shake. Tak ako Allen dôkladne vyobrazuje upršaný deň, tak Smith zdôrazňuje, že veci nie sú vždy také, aké sa zdajú byť. Zobrazovaný ako mesiáš melanchólie, nie je Smith len celkom živá bytosť, je totiž aj veľmi zdvorilý a veselý. "Viete, viac času strávim s úsmevom na tvári, ako bez neho," dodá. "Ide vlastne len o to, že o tom nepíšem piesne."

Každý príbeh dnes 38-ročného Smitha má dve stránky: jednou je jeho hudba, tou druhou zasa jeho život a samotná osobnosť - tomu zodpovedá aj to, čo si oblieka, keď si večer líha do postele. A presne v tomto duchu, spolu s 21-ročnou temnotou, pamätnými skladbami, je riadená aj sila na pozadí The Cure. Dnes, kedy kapela vstupuje do tretej dekády svojej existencie, sa javí silnejšia než kedykoľvek predtým. Nový singel, "Wrong Number", (úspešne spája elektronickú zvonkohru, príjemne rytmickú gitarovú linku a typickú Smithovskú lyriku) naberá ešte na väčšej intenzite vďaka vystúpeniam skupiny v supermarketoch s cd a kluboch od New Yorku po Los Angles, kde popularita skupiny vôbec neslabne. Počas typického Allenovského lejaku spojeného s búrkou, rozpráva Smith o svojom živote, fanúšikoch a o jeho budúcom náhrobnom kameni.

Ešte aj po 21 rokoch máte doslova maniakálnych fanúšikov. Neprekvapuje ťa to?
Dospieval som veľmi čudným spôsobom a počas toho procesu sme urobili množstvo vecí. Ak urobím niekoľko virtuálnych krokov späť, pomyslím si "Čo sa to do kelu stalo?", dnes to však beriem ako čosi prirodzené. Rovnako ako aj ľudí, ktorí sa v slzách nevedia dočkať, kedy ma stretnú... to k tomu patrí. S týmto som sa už vyrovnal. Jednoducho v našej skupine niečo je, zrejme niečo morálne, čo apeluje na určitý typ ľudí a oni s tým jednoducho chcú žiť. No obyčajne časom zmiznú, možno je jeden, či dvaja, ktorých to drží posledných päťnásť rokov stále, no tí sú určite duševne chorí.

Kto má vášnivejších fanúšikov, The Cure či Morrissey?
Radšej by som bol, keby tých našich bolo viac... naši fanúšikovia sú pokojní, zdvorilí, priateľskí a hlavne nie sú snobskí. Dúfam, že je to odrazom povahy The Cure. Odhliadnúc od toho, čomu vďaka názorom médií dokážete uveriť, sme absolútne normálna skupina. Ľudia, ktorí sa v skupine za celé tie roky vystriedali v nej boli práve preto, že to boli všetko priatelia. Nebol za tým žiaden iný zámer, než spoločná tvorba hudby. Myslím, že ak sú fanúšikovia Morrisseyho odrazom jeho osobnosti, alebo spôsobu, akým sa prezentuje, tak potom... no, radšej som ticho.

Zmenila smrť princeznej Diany tvoj pohľad na celebrity?
Toto ma nezaujíma. To hlavne preto, že verejnosť, ak si je nejakým spôsobom vedomá existencie The Cure, tak je to vďaka singlom a videám. Ak ma taxikári spoznajú, povedia "Ahá, vy ste ten chlapík, čo naspieval "Friday I´m Love"!. Takisto si spomenú na "Lovecats", "Lullaby" alebo čosi iné. Nikdy som však nestretol taxikára, ktorý by sa ku mne otočil a povedal, "Vy ste ten chlapík, čo je krstným otcom Gothu, smutný a depresívny chlapík!"

Tak aký opis ti sedí lepšie?
Myslím, že som nudný, ale som skutočne vyrovnaný. Osobnosť, ktorá sa vyvíja - v podstate v mojom prípade spolu so skupinou a skladbami - to je dosť nesprávny pohľad na vec, pretože to, čo robím, je čosi prirodzené. No obe stránky skupiny naozaj existujú - ako jej temná, tak aj svetlá - tak ako aj môjho života, rovnako to je v živote každého z nás. S vycerenými zubami a výzorom šťastného človeka nedokážete fungovať stále, takisto ako nepoznám nikoho, kto by žil neustále v slzách. Život je zmes pocitov. Hudba vždy odrážala moje aktuálne pocity. V roku 1982 sme vydali album "Pornography", v roku 1989 zasa "Disintegration", tieto dva roky boli z rôznych dôvodov pre mňa zlé a tie albumy sú toho dokonalým obrazom.

Neprišlo ti potom ironické, že z "Disintegration" sa stal váš najúspešnejší štúdiový album?
Pamätám si moment, kedy som pri finálnej mixáži pustil "Disintegration". Pustil som celý album, po jeho skončení nastalo hrobové ticho a potom nasledoval príjemný aplauz. Neskôr nasledovali pocity komerčnej samovraždy, najhoršia vec, s ktorou som mohol prísť po albume "Kiss Me Kiss Me Kiss Me". A to bol presne ten moment, kedy som pochopil, že nik nerozumie tomu, čo vlastne robím. Ale po tom, čo po ňom ľudia siahli a začal sa predávať v miliónoch, sa mi dostalo zadosťučinenia. Ľudia z nahrávacej spoločnosti za mnou prišli a povedali, "Vidíš, vraveli sme ti, že je to fantastický album!". "Sráči," pomyslel som si.

Skús si predstaviť, ako ťa vníma verejnosť a ako vnímaš ty sám seba. Aký epitaf v novinách na tvoju osobnosť raz bude ľudstvo čítať?
Aby som bol úprimný, vôbec si nemyslím, že raz budú britské média o mne písať epitaf. A ani si nemyslím, že sa vôbec niekedy budem obťažovať s napísaním si vlastného epitafu. Pozrite, ak si prečítate knihy mapujúce dianie v popovej hudbe za posledných 15, či 20 rokov, tak uveríte tomu, že ľudia počúvajú výhradne albumy The Smiths. O nás je tam zmienka na dvoch riadkoch, o nich štyri a pol kapitoly. V Amerike sa zasa kladie dôraz na iné veci. Oni zistili, že sme ovplyvnili všetko, čo po nás prišlo, aj keď nie hmatateľne.

Takže naozaj žiaden epitaf?
Skôr budem mať nový druh náhrobného kameňa so zabudovanou obrazovkou, na ktorej bude bežať video s mojou biografiou.

Ktovie, čo všetko bude ešte obsahovať...

zdroj: rollingstone.com



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi