Gothický rozhovor - 03/2000


Rozhovor s Robertom z newyorského Manhattanu


The Cure - hoci po všetkých tých rokoch stále apatickí, ešte stále majú navrch voči všetkým, ktorí ich chcú zaškatulovať. Reportérka Margie Borsche vzdala svojim článkom hold neutíchajúcej sile Roberta Smitha. O fotografie sa postaral Alex Cayley.

Robert pôsobí nešťastne, Pózuje fotografovi na priedomí svojho obydlia v Anglicku, oblieka si vrecovinový top, čierne nohavice, upraví šticu svojich čiernych vlasov a tentoraz žiaden mejkap. Jeho úsmev je nenútený a vedľa neho postáva nejaké blonďaté dieťa z Nemecka, úsmevom pripomínajúce maniaka. Fotografia bude uverejnená na nemeckej webstránke "The Holy Hour" pod názvom "My Cure Hollidays". Toto všetko sa odohralo ešte počas minulej jesene, pár mesiacov potom, čo Smith dokončil nahrávanie zatiaľ posledného albumu The Cure, "Bloodflowers".

Keď som sa so Smithom stretla na Manhattane, v hotely Chelsea, pôsobil menej obliehane. Ale len jemne. Ako spevák, hlavný skladateľ a jediným fixným člen The Cure (počas 23-ročnej histórie skupiny sa v nej vystriedalo 12 hudobníkov) je zároveň aj trochu neochotný hovorca skupiny. Neznáša, keď sa fanúšikovia motajú okolo jeho domu, fotografovanie, ako aj rozhovory považuje za strašnú nudu. Hoci nikdy nemal inú prácu, vydržal týždeň pracovať na pošte, odkiaľ ho vyhodili a mesiac dokonca pracoval ako záhradník. Dodnes je však Smith nespokojný so svojou popovou slávou. Očervenie, keď ho požiadate o autogram a naozaj sa rozčúli, keď fanúšikovia stanujúci na pláži blízko jeho domu fajčia trávu a hrajú skladby The Cure.

Dnes má Robert Smith 40 a je už jedenásť rokov ženatý. So svojou manželkou sa pozná už od detstva. Žije v tichom pobrežnom mestečku blízko Brightonu a so svojimi netermi a synovcami sa najradšej rozpráva až popoludní, kedy dospí preflámovanú noc v meste. Svoj súkromný život má však pred svetom starostlivo ukrytý. Navonok pôsobí spokojne, dokonca šťastne. Dokonca je to veľmi bystrý Angličan. Samozrejme, jeho účes je mierne provokačný, očné šmynky, enormné čierne topánky, ale takto urážlivo oblečený by sme mali byť v strednom veku všetci. No áno, ešte stále dokáže v melanchólií objaviť krásne a náladové skladby.

Pobyt v hoteli Chelsea zabezpečila firma Elektra, americký label The Cure, to preto, aby poskytnuté rozhovory mali tú správnu "atmosféru". Síce sa tu v tieto dni pohybuje viac modelov ako narkomanov, no Chelsea si stále zachováva svoju výstednosť a dekadentnú modernosť. Smith, ktorý väčšinu času trávi v hoteli, dáva prednosť svojej posteli. Očividne však týmto miestom až tak očarený nie je. "Strašne to tu pripomína štýl Elvisa Costella, čo poviete?" povie s kamenným výrazom v tvári, a pohľadom prejde po príliš slnečnom prostredí miestnosti s popukanou omietkou na stenách s dráždivou jemne zelenou farbou. Usadí sa do kresla pokrytého zamatom. "Funky..." poznamená sarkasticky. Zdá sa, že Robert Smith, jeden z inovátorov nezvyčajných "streetwearových" trendov, je podozrievavý voči podradnému a lacnému gýču.

Počas dvoch dekád nahrali The Cure 21 albumov, predali viac ako 30 miliónov nahrávok a to všetko s minimálnou podporou rádií. The Cure nikdy nepodľahli komerčnému tlaku - nenasledovali trendy a nedovolili použiť ich hudbu na reklamné účely. ("Sme morálne čistý," zasmeje sa Smith. "K hudbe pristupujem veľmi opatrne. Nikdy som nikomu nedovolil, aby mi vravel čo a ako mám robiť.") Sú zrejme jednou z najbootlegovanejší kapiel všetkých čias, s tým rozdielom, že ich nahrávajú ich absolútne oddaní fanúšikovia. Ich fanúšikovská základňa je rôznorodá, je medzi nimi doslova fanatická mládež - často sú to mladí tínejdžri, no mnoho fanúšikov The Cure nasleduje skupinu od čias, ako začala produkovať svoju najinovatívnejšiu prácu. "Do roku 1989 sme mali publikum rovnako staré, ako sme boli my, no odvtedy publikum mladne," hovorí Smith. "Veci, o ktorých píšem, veci, ktoré ma trápia, to sú všetko veci, ktorými sa ľudia začínajú trápiť práve v puberte. Väčšina ľudí na tieto starosti zabudne, mysliac, že aj tak na ne nikdy nenájdu odpovede, tak načo sa tým trápiť? Ja som však nikdy nedokázal dospieť a zbaviť sa tak nezodpovedaných vecí."

""Bloodflowers", vychádza o mesiac, je serióznym albumom. Jedna z našich piesní je napísaná na motíve poviedky Iaina Banksa, ostatné sa zaoberajú stratou." Smith je prvý, ktorý priznáva, že album nemá nič spoločné s rádiovo prístupným zvukom. Okrem melodrámy v podobe titulnej skladby (kričí v nej "These flowers will always die", určite tým poteší nejaké mrzuté žieňa, ktoré na seba dá príliš veľa očných tieňov) je album plný sebaistých, rozjímavých skladieb.

Rozmanitosť zvuku The Cure vždy predbiehala ich reputáciu. Nikdy neboli skutočne melancholickí - vždy tvorili čosi krajšie ako zúfalstvo a ich beznádej má v sebe vždy kúsok optimizmu. V ich katelógu nájdete aj skladby rezké a náladové. No všetky tie rozmanitosti majú čosi spoločné - hlas Roberta Smitha - prenikavý a hlboký, zanietený a jemný. No vždy sa dá pocítiť moment, kedy znie akoby mal nad sebou stratiť kontrolu. A tomu sa hovorí radosť.
Nie je dôležité, koľko extaticky štastných skladieb odspieval, v spomienkach ľudí bude vždy zafixovaný ako apatický Angličan s čudnými vlasmi a rozmazaným mejkapom, ktorý je autorom soundtrackov depresie. A on ide z toho zošalieť. No pritom v kontraste s dojmom popularity sám poukazuje na fakt, že v publiku na koncertoch skupiny vôbec nedominujú Smithove napodobeniny. Napriek tomu sa zrejme Robert Smith aj tak veľmi skoro nezbaví prívlastku "Kráľ Gothu". Korene súčasného štýlu obliekania a výzoru Roberta Smitha siahajú približne do roku 1983. "Look", náležitá temná hudba, spolu so zbierkou kníh Anne Rice, si silne osvojila mládež ovplyvnená subkultúrou, dramatickým umením a pseudo-samovraždnými myšlienkami.

"Myslím, že sme oslovili ľudí, ktorí sa nevedeli nikam zaradiť," dodáva Smith, ktorý zároveň popiera, že by niekedy bol "gothikom". Zároveň však priznáva, že si do školy obliekal "tie najhoršie veci zo second-handu" a príležitostne koketoval s ľudmi, ktorí módu považovali za trýznenie. "Čím viac som bol však známejší, tým menej som túžil po takom štýle," dodá Robert, ktorý dnes nosí čierne kvalitné nohavice a neforemnú čiernu košeľu. "Keď som bol mladý, tak som chcel, aby si ma ľudia všimli. No keď sa tak konečne stalo, pomyslel som si, "toto už viac nepotrebujem"."

Takže ako vysvetľuje svoj účes? Svoj mejkap? Je to riziko povolania. Smith sa totiž stále na pódiu hanbí. A hoci v jednej z častí seriálu South Park zachránil svet pred mechanickou Barbarou Streisand, potrebuje pred vystúpením na pódium do seba naliať dva-tri poháriky na posmelenie a tvár zakryť mejkapom. "Je to rituál. Až keď si dám mejkap, až potom môžem vystupovať. Má to pre mňa psychologický účinok. Dodáva mi to guráž a oslobodzujúci pocit zároveň."

Po albume "Disintegration" z roku 1989 (jeden z kritikov ho opisal ako "monumentálne depresívny album, na ktorom každá pieseň odkazuje na smrť) sa Smith pred médiami nechal počuť, že Cure končia. Bol zničený. A to vtedy práve dovŕšil 30-tku. Každý z ich nasledujúcich albumov, vrátane "Bloodflowers", vstúpil na trh s poverou, že je ich posledný. A textami ako "ešte raz, kým všetko definitívne skončí" sa človek nemôže zbaviť pocitu, či The Cure nemajú záľubu v lúčení. Smith túto otázku nechá vždy typicky otvorenú, no je úplne jasné, že sme od neho ešte nevideli a nepočuli všetko.

"Keď som prekročil 30-tku," zauvažuje, "tak som si sľúbil, že v 40-tke už bude robiť niečo úplne iné. Rád by som to predsavzatie dodržal. Chcem nahrať sólový album. No za pár rokov ma môže zasa prepadnúť pocit, že by bolo naozaj skvelé nahrať ďalší album s The Cure."

zdroj: Nylon 03/2000



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi