Otrávené bozky z Londýna - 06/1987


Stručná anatómia albumu "Kiss Me Kiss Me Kiss Me"


Aj po desiatich rokoch aktivity sa skupina pod vedením výstredného Roberta Smitha snaží nahrávať vysokokvalitné nahrávky s inovatívnym zvukom a nekonvenčným obsahom.

Aj posledný dvojalbum "Kiss Me Kiss Me Kiss Me" bol realizovaný s "pozoruhodným" stanoviskom.

"Bozky, o ktorých rozprávame my, sú "vampírie bozky", a naše skladby v skutočnosti vôbec nie sú skladby o láske..."

Príbeh sa začína knihou. Sme v prvej polovici 1970-tych rokov, v škole s Essexe, v Anglicku. Robert Smith číta "Cudzinca", knihu Alberta Camusa (1913 - 1960). Je fascinovaný tou vyčerpávajúcou suchou prózou, takmer absurdnou, no ešte si neuvedomuje, že táto kniha bude pre jeho nasledujúce roky symbolom úspechu.

V roku 1978, po počiatočných rozpakoch, ukázalo punkové hnutie svoju silu a takisto Robert Smith tomu prispôsobil svoj vzhľad a vkus, no to len do chvíle, kedy sám v sebe neobjavil excelentného speváka. Takže, čo vlastne urobil? Vrátil sa k "Cudzincovi" a rozhodol sa myšlienky hnihy zhudobniť. S pomocou dvoch spolužiakov, Michaela Dempseyho a Lola Tolhursta, nahral singel "Killing An Arab", "rockový song" inšpirovaný práve Camusom, a nové trio nazval: The Cure.

Kapela sa neskôr presunula do Londýna, získava kontrakt s Fiction Records a realizuje svoj prvý album, charaktiristický zvukom niekedy provokatívnym, niekedy zasa podobným zvrhlo/detským uspávankám: "Three Imaginary Boys" (1979), "Seventeen Seconds" (1980), "Faith" (1981) a "Pornography" (1982).

Každým rokom sa The Cure stávali symbolom "temného" hnutia a Robert Smith, hanblivý introvert, sa stal jedným z reprezentantov novej vlny.

Skupina, ktorá veľmi často menila svojich členov, okrem Roberta Smitha, oporného stĺpa a kreatívnej mysle skupiny, vždy preferovala úlohu objektu pre zopár "nadšencov", no teraz sa tvárou tvár ocitli veľkému medzinárodnému úspechu, ktorý sa dostavil s novým albumom "Kiss Me Kiss Me Kiss Me", hudobným výletom do atmosféry orientu, rockového vzrušenia a pôvabných melódií.

Album "Kiss Me Kiss Me Kiss Me" je nasledovníkom mnohých ďalších ocenených albumov: "Japanese Whispers" (1983), "The Top" (1984), "Concert - The Cure Live" (1984), "The Head On The Door" (1985), a nakoniec nesmieme zabudnúť na dvoj anthológiu "Standing On The Beach" (1986).

The Cure pobudli v minulých dňoch v Taliansku (zúčastnili sa hudobnej šou "Azzurro ´87"), kde poskytli médiám niekoľko rozhovorov.

Prirodzene ich hlavným protagonistom bol on, extravagantný Robert Smith, ktorý však sklamal každého, kto hľadal chalana s mysterióznym pohľadom v čiernom šate. Prišiel úplný opak, čierne neupravené vlasy, zvýraznené oči a pery s červeným rozmazaný rúžom - celkom pripomínal elfa z Felliniho filmu.

Pri rozhovore pôsobil ohromene, ako dieťa, ktoré začína objavovať svet; úspech je preňho ešte stále nebezpečný drak, ktorého treba skrotiť: "Nikdy som neakceptoval pomyslenie byť slávny," vysvetľuje.

"Vo Francúzsku, presnejšie v Miraval, kde sme natáčali album, nás niekoľko ľudí často čakávalo pred nahrávacím štúdiom. No, skúste si predstaviť niekoho, kto je pripravený prísť ku vám a povedať: "Hej, ty si Robert Smith a toto sú skvelí The Cure!", mňa pri tom pomyslení úplne strasie. My sa nepokladáme za súčasť komerčnej popovej hudbe a snažíme sa naďalej existovať ako alternatívna skupina s množstvom zbytočných skladieb."

"Kiss Me Kiss Me Kiss Me" je názov, ktorý naznačuje zaľúbené skladby. No pre Roberta Smitha znamená bozk aj čosi iné. "Tie naše sú bozky otrávené, "vampírie bozky"," hovorí, "a v tomto prípade nejde o zaľúbené skladby".

No v čom tkvie tajomstvo skutočnosti, že po 10-tich rokoch The Cure zo seba dostali vysoko kvalitnú nahrávku, s inovatívnym zvukom a nekonvenčným obsahom? Smith odpovedal, "Jednoducho je to láska k našej práci. Štyrikrát sme menili zostavu, pretože náš zvuk sa jednoducho vyvíjal. "Kiss Me Kiss Me Kiss Me" je syntézou najlepšie zvládnutých vecí."

Prednedávnom skupina koncertovala v Južnej Amerike, so skvelým ohlasom, no zažili ako chvíle dobré, tak aj zlé. "V Brazílií," vysvetľuje Robert, "sa z našich koncertov stal doslovný karneval: 12 000 tancujúcich ľudí, ktorí sa nezastavili ani v pauzách medzi skladbami."

"No v Argetíne to bolo úplne opačné. V Buenos Aires musela polícia pacifikovať určité spolitozované skupiny. V živote sme sa tak nebáli, ako práve tam!".

Robert Smith, osoba "bez vkusu", ktorý rád počúva vietor, jazz a Led Zeppelin, a so svojou zasnenou hudbou vrátil s The Cure z temnoty, po špičách potichu zmiznime. On sa však zasa vráti, s prekvapeniami a trochou romantiky.

zdroj: Tutto magazine, Italy 1987



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi