Abstraktná skupina s abstraktným odkazom - 06/1987 - I.


Robert, Simon a Lol pre OOR magazín


"Všimol som si, že sa mi lepšie darí s vecami, ktoré ma robia nešťastným." (Robert Smith)

"S čímkoľvek prídeme nabudúce, tak som si istý, že to bude niečo úplne odlišné," vyhlásil Robert Smith po vydaní kompilácie singlov "Standing On A Beach", ktorá vyšla pred rokom. Nový dvojalbum "Kiss Me Kiss Me Kiss Me" ponúka opäť zbierku toho najlepšieho z dekády pôsobenia The Cure - a sama skupina to priznáva. Obaja oddaní "sluhovia" Roberta Smitha, Lol Tolhurst a Simon Gallup, sa tentoraz tiež chopili pera. Ale, ako vlastne fungujú The Cure? Je Smith naozaj šéf? A ostatní?

Prečo práve dvojalbum? Nejde o pomyslený koniec The Cure? Nastal ten pravý čas pre výsluch. Osobitý výsluch každej strany.

Nie sú peniaze, nie je liek.

Skupina je veľmi zaneprázdnená. Po celý rok bola každá aktivita bezprostredne nasledovaná ďalšou. Kompilácie "Standing On The Beach" si vyžadovala podporu: to si vyžiadalo dlhú sériu promo aktivít a koncertov, ktoré začali Pinkpop 1986 festivalom a skončili v rímskom amfiteátri v Orange na juhu Francúzska. Práve tento koncert zvečnil režisér Tim Pope do dvojhodinového filmu s jednoduchým názvom "The Cure In Orange", v ktorom je prostredie pôsobivejšie ako samotná skupina.

Po koncerte zotrvali vo Francúzsku, kde pracovali na novom albume. Pôvodného plánu sa však nedržali: nahrávanie sa vymklo spod kontroly a nakoniec sa ukázalo, že už nikdy nebudú schopní všetci pracovať na jednej nahrávke. Z plánoveného albumu sa nakoniec vykľul dvojalbum. 18 nových skladieb, jedna za druhou, sú odkazom na pestrý archív nahrávok The Cure. Britkosť, beznádej, melanchólia, posadnutosť, strach a radosť - všetkými týmito náladami nechal v minulosti Smith prehnať The Cure. Jediný rozdiel oproti spomínanej kompilácií hitov je v tom, že v tomto prípade ide o nové skladby. A medzi tým všetkým ešte zvládli juhoamerické turné. Je očividné, že The Cure sú viac živou kapelou, ako kedykoľvek predtým!

No ako vidia všetci títo protagonisti samých seba? Nenabrali podľa nich The Cure príliš rýchle tempo? S Robertom, Lolom a Simonom sme sa pokúsili zodpovedať tieto otázky. A zároveň sme otestovali legitimitu absolútneho vládcu Roberta Smitha, tak, ako ho od začiatku svet v tejto úlohe vníma. Jednoducho, traja imaginárni chalani.

Výsluch 1: ROBERT SMITH, narodený v Crawley, Sussex, 21.apríla 1959

Nebol si sám prekvapený, že sa "Kiss Me Kiss Me Kiss Me" postupne vyvinul v dvojalbum?
Robert:
Áno, no pri spätnom pohľade to bolo neodvratné. Album sme pripravovali spôsobom, ktorý bol pre nás samých nový. Po prvý krát pripravil každ7 z členov vlastné texty a demá. V minulosti som toto všetko robil sám. Spolu sme potom vyberali to najlepšie, mali sme totiž k dispozícií takmer 100 skladieb v rôznych štýloch. Vybrali sme tie, ktoré k sebe pasovali a začali s nahrávaním - dve skladby denne. Keď sme mali hotových 25 skladieb, tak sme si uvedomili, že nebude možno ich počet zredukovať tak, aby sa vošli na jeden album.

Sú dva dôvody pre rozdiel oproti predošlým albumom. Tým prvým je skutočnosť, že každý prispel vlastnými kompozíciami. Ten druhý je ten, že aj v mojej samotnej práci písania skladieb nastali zmeny. Primiešalo sa do nej veľa prvkov z minulosti, hlavne z posledných 8 rokov. Pre mňa samotného je nová len polovica albumu, tá druhá je akýsi pohľad do minulosti. Ďalší album, to bude pravdepodobne niečo úplne nové. V tomto momente sa mi však nevidí správne príjsť s nejakým experimentom. Tento album je pre mňa dôkazom toho, čo dokážeme v tejto zostave urobiť.

Naozaj si naliehal na ostatných, aby takisto napísali skladby pre album?
Robert:
Keby len to - doslova som ich k tomu dokopal! Začali lenivieť a myslieť si, že si to aj tak urobím po svojom. Chcel som posunúť texty na inú úroveň. Zlomiť zaužívané "šablóny". To je vlastne jediný dôvod.

Osobne mi príde album veľmi komerčne orientovaný.
Robert:
S čímkoľvek by sme teraz prišli by bolo komerčné, už len pre naše meno. Keď to však porovnáte s inými vecami v rebríčkoch, tak to komerčné vôbec nie je. A o to ide. Single ako "Why Can´t I Be You?" sú toho dôkazom. Tieto stránky skupiny sa mi veľmi páčia.

Všimol som si zmeny v tvojich textoch, od rezignácie si prešiel k ligotu nádeje a radosti zo života.
Robert:
Z väčšej časti ide o piesne lásky, áno. No napriek tomu vôbec necítim, že by som sa vnútorne nejako zmenil. Všetko sú to len trochu umiernené myšlienky. Ide o obraz čistejšej stránky môjho života. Pozrite, stále píšem tie svoje pesimistické veci, ale na albumy ich všetky už viac dávať nebudem. Napíšem ich a uschovám. O svojich textom sa mi rozpráva stále ťažšie a ťažšie. Väčšina ľudí mi aj tak nerozumie. Niekedy sa snažím zamerať len na zábavu. Prázdna kniha dobrých autorov je stále lepšia ako prázdna kniha zlých autorov. Na druhej strane, keď píšem povrchné texty, tak som na pochybách. Nikam sa s nimi nikdy nedostanem a ten štýl sa mi vôbec nepáči. Všimol som si, že sa mi lepšie darí s vecami, ktoré ma robia nešťastným.

Nie je to tým, že žiješ viac pohodlnejším a bezstarostnejším životom?
Robert:
Môj život nebol nikdy iný. Vediem taký istý život ako v časoch "Seventeen Seconds" a nemám pocit potreby to meniť. Hoci ma už k pohodlnému životu vychovávali. Nikdy som nepoznal trápenie a nikdy som ani nepremýšľal, či by nebolo lepšie aspoň na chvíľu poznať pocit núdze a nedostatku. To je nezmysel. Chudoba je na svete preto, aby ste sa kvôli nej opíjali, nie aby ste z nej mali radosť. Keď sa životom musíte pretĺkať, tak vlastne zabudnete na to, čo sa okolo vás deje. Nie ste schopný vidieť dôležité veci. Na druhej strane, z bohatstva necvokatiete. Ak by som mal všetky peniaze sveta, tak by som ich mal asi aj do smrti. Preto som začal s finančnou adopciou detí v Južnej Amerike. Platíte im za vzdelanie a oni vám píšu listy a posielajú obrázky. Taký je zmysel tohto pestúnskeho systému.

Chcel by si mať niekedy aj vlastné deti?
Robert:
Nie. Mám deti rád, ale nemám v sebe schopnosť rodičovskej zodpovednosti. Teraz môžem byť mimo domova ako dlho len chcem, pri deťoch by som si to dovoliť nemohol. Musel by som sa vtedy prinútiť stopnúť všetko, čomu sa venujem. Ale, mám len 28, čiže dosť času to všetko zmeniť.

Premýšľaš niekedy o živote po The Cure? Prípadne o tom, čo by si asi robil, keby tu The Cure neboli?
Robert:
Vždy som chcel byť spisovateľom. Keď som z domu ušiel po prvýkrát, tak už vtedy som bol presvedčený, že to bol čas urobiť presne to, čo chcem. Pracovať so šéfom, to nie je pre mňa. Skúsil som to na dva dni a na ďalšie ráno som jednoducho nevidel dôvod sa do práce vrátiť. Vyrazili ma, ale mňa to vôbec netrápilo. Život v podstate pre mňa až tak veľa neznamenal. Chcel som byť sám sebe šéfom, sám sebe povedať, čo by som mal a čo nie. Tak by sa to predsa páčilo každému.

Ak The Cure skončia, tak ostanem pri písaní. Možno sa budem venovať filmovej muzike. O skončení v tom najlepšom sme sa bavili už minulý rok, kedy sme vydali kompiláciu singlov. Povedali sme si, "Toto by bol prekrásny koniec. Kruh sa uzavrel." Lenže potom prišli koncerty, video, a skôr ako sme si to stihli uvedomiť, už sme opäť pracovali na novom materiály. Neboli sme schopní to zastaviť. Skupina prestane existovať iba vtedy, ak sa ja sám rozhodnem venovať niečomu inému, no ale pokiaľ nad tým ani neuvažujem, tak zostáva skupina pokope.

Asi sa nebudem mýliť, keď poviem, že sám seba považuješ za hnaciu silu, aj napriek významným úlohám ostatných na albume "Kiss Me Kiss Me Kiss Me", však?
Robert:
No, možno že ostatní by aj pokračovali, keby som sa ja rozhodol prestať. Mne sa len dostáva viac pozornosti. Ostatným to však neprekáža, pretože vedia, že čím viac pozornosti by im bolo venované, tým by mali menej času pre seba. Čo sa im nepáči, tak to je veľmi veľa fotografií, kde som len ja sám - hlavne teraz, keď sme naozaj skupina, celok, zomknutejší než kedykoľvek predtým. Oheň minulosti zasa vzplanul a my sa tešíme z hrania.

Takže jedinou disharmóniou je beznádejný život Roberta Smitha?
Robert:
No, nezabúdajte na to, že hoci texty pôsobia naozaj veľmi negatívne, tak z nich zároveň vyžaruje aj rovnaká dávka pozitívna. A to my dáva potrebnú silu. Tým, že veci napíšem, tak sa ich zo svojho vnútra zbavujem. Keď prídem na to, ako by mala nová nahrávka znieť, tak to vnímam ako ospravedlnenie za všetko, čo som predtým urobil. Bol som pyšný. No neskôr ma ovládol pocit, z ktorého vzišla skladba "Fight". Všetko to bolo také náhle, chcel som povzbudiť ľudí. To sa v minulosti až tak často nestávalo. V období "Faith" by som takú skladbu určite nebol schopný napísať.

Zvádzaš sám so sebou boj?
Robert:
Som príšerne tvrdohlavý. Po duševnej stránke zvádzam neustále s niekým boj. Po stránke fyzickej však bojovník nie som, určite by som veľmi rýchlo prišiel o svoje zuby. Skladby ako "Fight" veľmi k The Cure nesedia. Dokonca by nepasovali ani do čias "Pornography", ktoré je stále považované za naše najagresívnejšie. Ale to len preto, že The Cure nie sú s nikým vo svete spájaní ani porovnávaní, a hlavne nie s realitou. The Cure sú vlastne abstraktonou skupinou s abstraktným odkazom. Napríklad, už roky som členom združenia Greenpeace, ale s The Cure sme pre nich nikdy nič neurobili. To by sme spôsobili iba pekný zmätok. Aby sa The Cure zaujímali o dianie vo svete? To by tiež nebolo správne. Spojenie The Cure - Greenpeace by len spôsobilo, že by mnoho ľudí Greenpeace znenávidelo. To je to isté, ako keď Morrissey povzbudzuje ľudí, aby nejedli mäso. Tí, čo ho neznášajú, si pomyslia: kašlem na to, idem vyzabíjať všetky kravy! Pre kapely je lepšie sa takýmto veciam vyhnúť, ponechajú si tak rozumný imidž.

Boli ste v Južnej Amerike, kde to po politickej, ako aj po sociálnej, stránke nie je veľmi príjemné. Dotklo sa vás to nejako?
Robert:
Z Južnej Ameriky mi zostali veľmi chaotické spomienky. Pamätám si iba na hluk, horúčavu a obrovské množstvo ľudí. Stretnete sa tam s chudobou, hlavne v Buenos Aires a v Riu, veci, ktoré bežne nemáte možnosť vidieť. To je tak všetko, čo si pamätám. My sme tam ani nežili vlastné životy. Boli to len hotely, letiská, taxíky a koncertné miesta... Mali sme len deň voľna a aj to sme vyrazili na cestu do džungle. A to bola vlastne jediná zábava.

Pocítili ste v Argentíne dôsledky sporu o Falklandy?
Robert:
Na jednej tlačovke sa nás spýtali na náš názor ohľadne toho konfliktu. Museli sme byť veľmi opatrní, čo sa týkalo odpovedí, pretože tam boli aj korešpondenti anglických médií. Raz boli moje anti-britské postoje citované v argentínskych novinách. Išlo o moju vetu absolútne vytrhnutú z kontextu. No hneď na druhý deň to prevzal Daily Express v znení: "Robert Smith, spevák slávnych popových The Cure, sa v Argentíne o nás vyjadril, že sme zlí." Haha!

Ale čo sa tam nedá nevšimnúť, je obrovský strach, ktorý tam medzi ľuďmi vládne. Záhadné zmiznutia mnohých ľudí, ktoré sa diali pred rokmi, sa jednoducho nedokážu z ľudskej pamäte vymazať. Nie veľa ľudí sa odváži výjsť do ulíc po desiatej večer, bez strachu, že ich niekto prepadne. Ľudia majú stále strach z vládnych inštitúcií. Všetci sú tam strašne skorumpovaní. Pre peniaze sú schopní urobiť všetko - dokonca aj policajti, ktorí vás majú chrániť. Ale to moje komponovanie nijak neovplyvnilo. Ja o dianí vo svete jednoducho písať nedokážem. Toho by bolo až príliš. A ak sa stane, že neviem o čom písať, tak sa poohliadnem na moje činy v minulosti a prípadne požiadam o pomoc iných. Potom citujeme samých seba a nahrávka ako "Kiss Me Kiss Me Kiss Me" je na svete.

>> pokračovanie



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi