Les Enfants du Rock - 11/1985 - I.


Rozsiahla reportáž francúzskej TV s The Cure


HYDE PARK (chalani "hrajú" futbal)

Robert: Billiard nám ide lepšie

Športujete všetci spolu?
Robert: Snažíme sa, ale po dvoch minútach nás to vždy prejde, zvlášť keď niekto niekoho zraní. Po troch rokoch sme však zasa konečne kapela ako sa patrí, naposledy sme to boli len ja, Simon a Lawrence. Takže zasa konečne pokope.

Je v hudbe vždy dôležité, aby držali všetci spolu, ako kapela?
Robert: V prvých fázach určite nie. Vtedy väčšina práce stojí na mne. Keď si však všetky nápady v hlave utriedim, vtedy ich predostriem ostatným. A vtedy začneme pracovať ako skupina. Tentoraz sme však hudbu ako kapela nekomponovali. Táto päťka je spolu sotva rok. Čo nie je veľmi dlho.

Je teraz tvoja práca iná v porovnaní s minulosťou?
Robert: Spôsob, akým sme pracovali na albume "The Head On The Door" by sa dal prirovnať k albumu "Seventeen Seconds". Mali sme pripravených mnoho skladieb a všetky sme spoločne naskúšali. Následne sme nahrali demá a vybrali to, čo znelo najlepšie. Čiže sme na tom pracovali všetci ešte predtým, ako sme po prvýkrát vstúpili do štúdia. Posledné štyri roky to totiž bývalo tak, že sme napochodovali do štúdia a povedali si: "Tak, máme k dispozícií mesiac. Poďme čosi nahrať."

Čo porábate, keď ste v Londýne? Športujete, vymetáte kluby?
Robert: Športovať? (smiech) Konkrétne ja nerobím nič, jednoducho vylihujem v posteli, pozerám telku, chodím do pubu.

Lol: Okamžite letím do nejakého pubu!

Najlepšia vec, ktorú by mali rozhodne turisti v Londýne urobiť?
Simon: Ísť domov!

Páčia sa vám hudobné relácie v TV?
Robert: Mne rozhodne nie.

Čo tak iné mestá, krajiny. Páči sa vám Paríž?
Robert: Áno. Hlavne centrum Pompidou. Ale Paríž je trochu neosobný.

Čo sa vám páči z moderného umenia?
Porl: Videá.
Lol: Porl.

Tvoje najobľúbenejšie video?
Robert: Inbetween Days.

Myslíš, že máte na videoklipy dostatok peňazí?
Robert: Na videoklipy veľa peňazí nemíňame. Príde mi hlúpe míňať peniaze Cure na video len preto, aby sa albumy lepšie predávali. Stále máme pod kontrolou všetko, čo robíme.

Tak kde potom míňate peniaze The Cure?
Robert: Na to, čo robíme. Všetky peniaze sa vrážajú do našej ďalšej hudobnej produkcie. A samozrejme veľa ide aj na Lawrenceho masívne pitie. Prepije polovicu z toho, čo zarobíme.

Ty nie?
Robert: Nie, ja nepijem.

Simon: (k Lolovi) Keby si nepil, určite by si tak dobre nevyzeral.

Robert: To, že pijem, to je len obyčajný mýtus... Lol, prasa! (pozrie k oblakom)

Zdá sa, že ťa fascinujú deti...
Robert: Zbožňujem ich naivitu... Chcel by som im ju ukradnúť.

Chcel by si vrátiť čas a byť opäť dieťaťom?
Robert: Nezdá sa mi, že som vôbec niekedy vyrástol. Som stále absolútne nezodpovedný. A to dokážu naozaj len deti. Ľudia im musia radiť, čo majú robiť, no mne neradí nik. A to je jediný rozdiel medzi mnou a nimi.


V PUBE

Robert: Dlhé roky dozadu, keď som bol hippík, som nosil naozaj dlhé vlasy...

Je pre teba dôležitý správny zostrih?
Robert: Myslím, že je to časť výzoru každého, ale okrem dĺžky mojich vlasov ma v súvislosti s nimi vážne nič iné nezaujíma. Nikdy som si nepripadal moderný.

Obliekaš sa rovnako na pódiu, ako aj keď vyrážaš do ulíc?
Robert: Samozrejme. Vždy som si obliekal tie isté veci. Nepáči sa mi rozlišovanie, či práve som spevák The Cure alebo nie. V tom nerobím absolútne žiaden rozdiel. Vyzerám vždy rovnako. Ale preto, že som spevák The Cure, tak to, ako vyzerám, je vlastne môj imidž. Ale, keďže mi je to vážne jedno, tak to veľmi často obmieňam. Vizuálna stránka však nemá absolútne nič spoločné s tým, čo robíme. Je absolútne nedôležité to, ako vyzeráme. Obliekame si tie isté veci a to hlavne preto, že batožiny so šatstvom vždy pozabúdame na železničných staniciach. Ale, vždy je to skôr o postoji ako o tom, čo sa vám páči. Ak by si každý obliekol to, čo sa mu práve páči, vyzerali by sme ako Village People. Nechceme presviedčať ľudí, že by nás nemali mať radi. A to aj preto, že nás majú za bandu starých nemotorákov. Uvidia nás a povedia: "Môj Boh, pozrite sa na nich...."

Je hudba The Cure snom?
Robert: Je zasnená. Niekedy si myslím, že to, čo som napísal, je skutočné. A potom si uvedomím, že sa mi to snívalo. Jednému z týchto ľudí vtedy poviem: "Pamätáš sa, keď sme robili toto, či tamto?" A väčšinou zaznie odpoveď: "Nie, nič takého sme nikdy nerobili." Potom si uvedomím, že to bol sen. Snívam rád. Myslím, že je to skvelá vec. Ale má to aj opačný efekt. Stratíte pojem o čase a potom zaspíte. Trochu nudný pocit, keď sa prebudíte a zistíte, že ste zabili niekoľko hodín života. Ale je zasa dobré sa zobudiť a byť milý, ako ja teraz, a niekoho zabiť. Pomyslíte si, "och, tuším som niekoho zabil, úžasné".

Takže tvoj život má k snu veľmi blízko.
Robert: Správne. Momentálne čakám, kedy sa zobudím. Život nie je až tak veľmi dôležitý. Aspoň ja si to nemyslím. V určitom zmysle toto všetko ani stopnúť nechcem.

KANCELÁRIA FICTION

Lol: Strašne veľa času trávim nudným ťukaním vecí do počítača, lenže všetci ostatní to doslova nenávidia.

Máš nejaké koníčky?
Lol: Áno, ale nemyslím si, že by o tom zrovna chcel niekto niečo vedieť. Sú až príliš obcénne.

Aj zbytok kapely im holduje?
Lol: Áno, občas.

Dohovoríš sa po francúzsky?
Lol: Veľmi nie. Jednoducho na jazyky nemám hlavu, aj keď sa veľmi snažím. Lenže, čím som starší, tým som hlúpejší.

Počul som, že sa ti páči Serge Gainsbourg. Rozumieš jeho textom?
Lol: No, niektorým aj hej. Ale skôr sa mi páči jeho hudba. Ale najradšej mám jeho najstaršie skladby. Tie jeho reggae záležitosti sa mi vôbec nepáčia.

A čo literatúra, zaujíma ťa z nej niečo?
Lol: V podstate čokoľvek, čo sa dá čítať. Ale to je dosť nejasná otázka. Čítam veľmi veľa. Posledná vec, ktorú som čítal, bola kniha od Simone de Beauvoir, "Listy pre Sartre".

A čo hudba?
Lol: Snažím sa ju veľmi nepočúvať. Ale niekedy počúvam klasiku, hlavne piáno záležitosti.

Máš obavy, že by ťa mohlo ovplyvniť práve to, čo počúvaš?
Lol: Jednoznačne.

Ktoré skupiny sa ti páčia?
Lol: Najviac asi Echo And The Bunnymen.

Čo tvoj súkromný život?
Lol: Doslova príšerný!

Žiješ v Londýne?
Lol: Bohužiaľ. A to hlavne preto, že sa z toho postupom času idete zblázniť, všetko je tam príliš rýchle.

Ako vnímaš úspech?
Lol: To vážne neviem. Vlastne, skúste mi povedať, kedy sme my mali úspech? Úspech je ako špirála. Raz ste hore, raz ste dolu, vlastne, nikdy neviete, kedy ste na špici.

Čo ťa poháňa vpred?
Lol: Byť schopný robiť to, čo chcem, kedy chcem a s kým chcem.

Si s ľuďmi, s ktorými chceš byť?
Lol: Väčšinou áno.

Myslíš, že je dôležité, ako sa skupina zmenila od svojich začiatkov? Myslíš, že sa tým zmenilo myslenie ako teba, tak aj Roberta? Lol: Áno, veci sa stali zaujímavejšie. A hlavne prestali byť nudné. Ak by ste sa stále motali okolo tých istých ľudí, tak by ste sa začali nudiť. Myslím, že momentálne máme šťastné obdobie. A to je dobre.

Ohromil ťa niekto z iných umelcov?
Lol: Snažím sa, aby to tak nebolo, pretože v momente, ako si získate záujem ľudí, prestanete vnímať ich chyby a zlyhania.

Niektorí ľudia vravia, že komponovať mimo Štátov alebo UK je nemožné...
Lol: No hej, ale to vravia len preto, že si myslia, že je to nemožné, ale nie je tomu tak. Ľudia dokážu pracovať všade... Tu je to tak hlavne kvôli veľkej koncentrácií, rovnako ako aj v Amerike, ale neexistuje žiaden dôvod, prečo by ľudia inde, v iných krajinách, neboli schopní vyjadriť to, čo vyjadriť chcú. Teraz sa to rozbieha napr. vo Francúzsku. Je to zatiaľ len zopár ľudí, ale silnie to.

Koho máš konkrétne na mysli?
Lol: Ľudí, s ktorými som spolupracoval v lete. The Bonapartes a predtým to bolo Baroque Bordello. Oni to však majú ťažšie, ako keď sme začínali my. Ale cítiť v nich veľkú húževnatosť. Rovnako aj u viacerých iných ľudí... takže je to dobré.

Sú The Cure pre teba viac ako skupinou?
Simon: Áno. Sú 99% mojej existencie. Sú to viac ako priatelia... pretože to je presne to, čo potrebujem. To jedno percento, to je pitie.

A čo pre teba The Cure znamenajú?
Simon: Toho je veľa. Ani sa to všetko teraz nedá vymenovať.

Simon: Popíjanie. Hranie videohier, sledovanie TV.

Sleduješ v TV aj správy?
Simon: Niekedy pozerám aj iný brak.

Veríš v lásku?
Simon: Áno, ale lásku nedokážem opísať, pretože s každým je to iné.

Máš rád zvieratá?
Simon: Áno.

Myslíš, že ťa ľudia vnímajú ako zábavného alebo ako skôr smutného chalana?
Simon: Neviem. Absolútne netuším.

Tvoja najobľúbenejšia téma v rozhovoroch?
Simon: Pitie. Poďme sa porozprávať o pití. Aký je váš najobľúbenejší nápoj?

A aký je ten tvoj?
Simon: Vodka s grapefruitom, a hlavne veľa veľa ľadu. Božské...

Máš v hudobnej branži aj iných priateľov okrem The Cure?
Simon: Smiešne znie to, "priatelia v hudobnej branži", možno aj preto, že som nás nikdy nevnímal ako súčasť hudobnej scény. My hudbu hráme, nie sme jej súčasťou.

Hudba je pre teba umienie, či biznis?
Simon: Ani jedno, ani druhé. Ale, asi to bude biznis, pretože je to jeden zo spôsobov, ako vyžiť. Ale vyžiť sa dá aj z niečoho iného.

Čo zvykneš robiť po tom, ako opustíš pódium?
Simon: Rozprávam sa s ostatnými a potom s nimi idem na drink.

Nič viac?
Simon: Nie, pretože to, čo som spomenul, je pre mňa to najdôležitejšie.

Čo tak politika?
Simon: Nie som o dianí v nej tak informovaný, aby som mohol vysloviť svoj názor. Nevyznelo by to presvedčivo. Boli sme pol roka mimo UK. Takže vôbec neviem, čo sa v politike deje.

Boli ste v USA. Čo sa ti tam páčilo najviac?
Simon: Futbalové zápasy, tenis.

Boris, ty práve čítaš komiks? Máš rád komiksy?
Boris: Áno. Ale nie často ich čítam.

Môžeš nám trochu priblížiť tvoj život pred The Cure?
Boris: Asi tri roky som pracoval s Thompson Twins. No, a keď som s nimi dokončil americké turné, tak som bol v Kalifornií a práve vtedy odišiel od The Cure bubeník. Tak ma požiadali, či by som s nimi nebol ochotný dokončiť turné.

S The Cure riadne spolupracuješ, či s nimi len hráš?
Boris: Nie, byť v Thompson Twins, to bola práca, ale s The Cure hrám. To, čomu sa venujem teraz, sa mi veľmi páči.

Poznal si The Cure už predtým, ako si s nimi začal hrať?
Boris: No, ako som sa k nim dostal... poznal som sa s Philom Thornalleyim, pretože v tom čase nahrával s Thomson Twins. Takže, keď boli The Cure v Kalifornií, šiel som sa pozrieť na ich koncert a dostal ponuku na miesto bubeníka, namiesto Andy Andersona, ktorý zanechal skupinu v Japonsku. Tak som s nimi dokončil turné a potom sa ma spýtali, či by som nechcel s nimi skúsiť aj nahrávať.

Boli ste priateľmi od začiatku?
Boris: Netrvalo dlho, kým sa tak stalo a dúfam, že bubeníkom The Cure budem ešte veľmi dlho, pretože je to tá najlepšia vec, akej som sa kedy účastnil.

Z čoho máš v živote ešte radosť?
Boris: Z nebezpečnej jazdy na motorke.

Aké iné kapely sa ti páčia?
Boris: Iné kapely ani veľmi nepočúvam. Ale niekedy počúvam jazz.

Rád počúvaš rozhlasové vysielanie?
Boris: Nie. Myslím, že tuná je to s rádiami príšerné, niet si z čoho vybrať. Žiadna poriadna stanica.

A čo kluby, navštevuješ ich často?
Boris: Ani nie.

Mal si na albume "The Head On The Door" veľa práce alebo nie?
Boris: Áno, pretože Robert prišiel s nápadom, že v každej skladbe budú znieť bicie inak. Bolo únavné neustále meniť nastavenia bicích a hľadať správny zvuk. Hodiny pred začiatkom každého nahrávania som zabil len správnym nastavovaním bicích.

Čo pre teba znamená láska?
Boris: Ja neviem. Ani neviem, či v niečo také verím, dokonca som si ani nie istý významom slova "láska". Ale myslím, že v určitý druh lásky verím. Láska má veľmi veľa spôsobov.

Na akých nástrojoch hráš na pódiu?
Porl: Gitara, klávesy a niekedy saxofón.

Čo ťa okrem The Cure ešte zaujíma? Alebo tráviš stále čas so svojimi "hračkami"?
Porl: (smiech) Hlavne umenie.

Maľuješ?
Porl: Áno, pred pár rokmi som maloval veľmi veľa, teraz navrhujem hlavne obaly.

Čo budeš robiť, keď The Cure ukončia turné?
Porl: Budem navrhovať môj byt v štýle 1920-tych rokov.

Myslíš si, že The Cure sú len Robertova záležitosť alebo takisto aj tvoja?
Porl: No, v podstate je to Robert, kto píše texty. Ale inak sme kamoši, ktorí si radi zahrajú.

Aj ty píšeš piesne?
Porl: Pre Cure nie, iba pre seba.

Nebol by si rád, keby tvoje skladby hrali The Cure?
Porl: Nie, pretože tie sú len pre mňa. Nie sú určené pre živé hranie.

Nepremýšľaš niekedy o sólovej kariére?
Porl: To vážne nie.

Aj ty rád popíjaš?
Porl: Nie. Ja sa alkoholu ani nedotknem. (zbytok skupiny vybuchne smiechom)

Tak, Robert, z času na čas pracujete s Timom Popem. Čo je to vlastne medzi vami?
Robert: Pre rokmi natočil video so SoftCell a mne sa zdalo veľmi dobré. Kým sme sa nestretli, tak sme pracovali so samými zlými režisérmi a myslím, že jednoducho dozrel čas pre nové nápady. To video od SoftCell je veľmi nápadité. Takže sme si s ním dohovorili stretnutie. A už keď vošiel do dverí, tak som si pomyslel, "skvelé"! To preto, že ma totálne príšerné tričko a ešte príšernejšie topánky. A každé oko mu utekalo inde. Povedal som si, "toto je skvelý režisér, za ktorým pôjdeme." A odvtedy sme spolu.

Na videoklipoch pracujete spoločne?
Robert: Áno, najprv mu povieme, čo by sme vlastne od toho videa chceli. Povieme mu svoju predstavu, ako by sme mali vyzerať. Ale potom väčšinu aj tak necháme na ňom. Bolo by smiešne hovoriť človeku akým je Tim Pope, čo a ako robiť. Veď je predsa režisér. Ale na druhej strane sme do nakrúcania veľmi zainteresovaní. Spolu hľadáme tie najlepšie nápady. Ale video "Inbetween Days" je skutočne jeho práca.

Nápady v tvojich skladbách pochádzajú často od Mary, nie? Kým vlastne pre teba je?
Robert: Kým je? Ja si sám seba bez nej nedokážem vôbec predstaviť. Ona je ako... ja neviem, nie je to ako keď je kamarát s kamarátkou. Jeden druhého poznáme už 15 rokov a vždy sa s ňou strašne rád rozprávam. A myslím si, že za 15 rokov spolu nazbierajú dvaja ľudia obrovské množstvo skúseností. Strašne veľa vecí som zažil po prvýkrát práve s ňou...

Môžeš spomenúť zopár skladieb alebo albumov, v ktorých poslúžila ako inšpirácia?
Robert: Evidentné je to na albume "Seventeen Seconds". Odvtedy to už také očividné nie je. Poznáme sa až príliš dobre. Dnes spolu žijeme, predtým tomu tak nebolo, takže teraz je všetko iné. Veľa ranných skladieb odkazuje na Mary, no takisto aj na iných ľudí. Myslím, že Mary to vníma tak, že je to viac o druhých, a tí druhy zasa, že je to viac o Mary. No, ale samozrejme, že moje skladby sú aj o iných.

Kto a v ktorých prípadoch?
Robert: Nepoznali by ste ich (smiech).

Priatelia?
Robert: Áno, ľudia, ktorí sa prirodzene objavovali v našich životoch.

Jeden z tvojich koníčkov je pozeranie horrorov. Môžeš nám niečo o tom povedať bližšie, ako aj o spôsobe, ako si jednotlivé tituly vyberáš?
Robert: V poslednej dobe som ich veľa nevidel, teda až do turné v Amerike. Mali sme k dispozícií autobus s videom. Snažili sme sa dať dokopy zbierku absolútne skvelých "kečupovín". Viete, je to dobré, keď sa stane vražda ešte skôr, než sa objavia úvodné titulky. Potom máte istotu, že to bude dobrý film. Ale sám také filmy nikdy nepozerám. Musíte mať čo najlepšiu spoločnosť, ktorá je rovnakého razenia ako vy, aby ste si horror užili. Keď to pozeráte sám, tak to nie je ono. Radi by sme urobili horror s Papom na motívy "Give Me It" z albumu "The Top". Fakt by som to rád urobil, pretože by sme ho mohli zabiť.

Máš rád krv?
Robert: Správne. Tak je.

Poďme sa trochu porozprávať o videoklipe "InBetween Days".
Robert: Je to špecifické video, pretože tie predtým mali svoje špecifické príbehy. A boli viac spontánne. Mali sme nápady, ako čo urobiť a potom nás nechal režisér improvizovať. Pri "Inbetween Days" sme chceli urobiť video, ktoré by nás stvárňovalo takých, akí naozaj sme. Bez akéhokoľvek umelého pôvabu a podobne. Je nezáživné sledovať ľudí, ktorí sa každom zábere sa inak tvária.

A čo tak "Close To Me"? To bol koho nápad, tvoj, či Timov?
Robert: Pomyslel som, že by nebolo zlé zobraziť nás v šatníku stojacom na útese, pretože to je podľa mňa skutočne klaustrofobické.

Páči sa ti video k "Let´s Go To Bed"?
Robert: Dnes mi príde úplne iné, ako v časoch, kedy vzniklo. Bolo to po "Pornography". Ľudia mali stále pred sebou tie naše mŕtve tváre. Takže najlepší spôsob pre nás bolo vyzerať v klipe bláznivo.

Máš rád natáčanie videa?
Robert: Ale áno, ale nie takého, ktorý je vyslovene určený pre verejnú "spotrebu".

Tvoj názor na tvoj súčasný spôsob práce?
Robert: Nikdy sme nekomponovali skladby ako skupina. Nemyslím si, že by to fungovalo spôsobom, kedy si sadneme a povieme: "Tak, sme skupina a teraz nahráme album. Iba ak by ste boli naozaj zdatný a rozhodli sa nahrať jazzový album, na ktorom by si všetci zajamovali a vy by ste z toho spravili nakoniec čosi dobré. Musíte však zachovávať určitú disciplínu. A to myslím musí v prvom rade vychádzať od konkrétnej osoby, ktorá to bude mať trochu pod kontrolou. Ale nie v diktátorskom zmysle. Veľakrát, keď to presiahne bod spoločných sedení, tak to je viac klamlivý pocit. To sa stáva hlavne, ked si povieme, "Fajn, teraz sme sa všetci piati zhodli na tom, čo ideme robiť." Ale práve to si nemyslím, že je správne. Práveže keď sa dosiahne úroveň spoločnej práce a diskusie, tak sa čoskoro rozpúta hádka. Ale byť v The Cure to nie je ako byť vo väzení. Mimo The Cure si môže každý robiť čo len chce. Ale nerád s niekým pristupujem na kompromisy. Pretože tak by sa veľa vecí menilo a voči mne už by to nebolo férové. Ale nakoniec, mám pocit, že práve ďalší album sa bude uberať spomenutým smerom. Pravdepodobne sa k nemu postavím viac ako skupina a bude iný ako tie predošlé. A to hlavne preto, že každý z nás má vlastné nápady.

Nemyslím si, že by ste polovicu svojho času boli schopný venovať sa jednej jedinej veci. Ja som práveže rád, keď polovicu svojho času nerobím vôbec nič. Tú druhú pplovicu času až oddane venujem The Cure. A inak, zasa štvrtinu toho času zaberie moje členstvo v The Cure a štvrtina času si vyžiada zasa niečo iné. Napr. tak to bolo, keď som hral s The Banshees. Preto som vtedy tak trpel. Ak by som mal polovicu svojho života venovať veciam, ktoré sú v podstate mimo mňa, tak by som všetko znenávidel. Možno aj preto, že som nikdy nemal ambíciu byť bohatý a slávny.

>> pokračovanie



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi