Čierna oslava - 12/1999 - I.


Robert o chystanom albume "Bloodflowers"


Kedy ste nahrávali nový album?
Robert:
Nahrávanie bolo rozdelené na dve časti. Prvá prebiehala v decembri 1998 a druhá zabrala zopár mesiacov na jar 1999. Neskôr som sa k mixáži vracal a odkladal ju dosť dlhý čas. No všetko bolo dokončené v júni tohto roka, takže album je už hotový pekne dlho.

Odloženie vydania albumu je teda úmyselné?
Robert:
No áno. Celý čas sme pracovali s vedomím, že album bude vydaný na Halloween tohto roku, čo by k The Cure celkom pasovalo (smiech), no ako nahrávanie napredovalo, kľúčoví ľudia z nahrávacích spoločností po celom svete začali s neistotou bľabotať o reklamnej kampani na Vianoce, potom v čase nového milénia, bla, bla, bla. Evidentne neobsahuje album žiaden singel, čo v nich vyvoláva nervozitu a nevedia zaujať k albumu žiadne stanovisko. Myslím, že ich opantala nervozita, že sa album nebude dobre predávať.

Teba takýto prístup netrápi?
Robert:
Celý ten problém začal v podstate s kolekciou singlov "Galore", ktorá vyšla v roku 1997. Niekoľko labelov žiadalo, aby to bola kolekcia najväčších hitov, no ja som trval na tom, aby to bola zbierka dekády singlov. Zmluvne mám totiž právo ovplyvňovať spôsob vydávania našich nahrávok tak, ako to chcem ja. No a vtedy label, Elektra až tak nie, ale Polydor v Európe, album doslova odmietol. Ani mu nerobili reklamu. Urobili len najmenšie minimum, presne to, k čomu ich viazala zmluva, takže sa albumu nedarilo ani v rebríčkoch. Bol som z toho pekne podráždený a s "Bloodflowers" by som nerád zažil čosi podobné, pretože ten album pre mňa veľmi veľa znamená, než aby sa z neho stala hračka v rukách nahrávacích spoločností. Z umeleckého pohľadu som bol veľmi sklamaný, pretože ide o akýsi nostalgický album. Ide o melancholické pocity, o akýsi pohľad späť a staval som sa k nemu ako k albumu, ktorým by som uzavrel ďalšiu dekádu. No, hovorí sa mi ťažko, že nečakám, že sa dostane von do Vianoc 1999, môže sa stať, že nevyjde nikdy. No má to aj pozitívnu stránku, takto má skupina k dispozícií zopár mesiacov na naskúšanie skladieb, takže, ak teda na budúci rok album vyjde, budeme na všetko skvele pripravení. Máme v pláne štartovacie koncerty ešte pred jeho vydaním, ako aj kopec ďalších vecí, pre nás dosť nezvyčajných. Obyčajne sa veci dokončujú doslova na poslednú chvíľu, obaly a grafika sa ledva stihnú dokončiť, aby sme dodržali dátum vydania.

To musi človeka pekne rozčúliť, keď zistí, že po tom všetko, čo ste dosiahli, zrazu váš label nechce vašej nahrávke robiť náležitú reklamu.
Robert:
Pozrite, za posledných 20 rokov mal každý z našich vydaných albumov väčší komerčných úspech, než jeho predchodca. No toto sa skončilo vydanám albumu "Wild Mood Swings". "Wish" bol našim komerčne najúspešnejším albumom, no "Wild Mood Swings" vyšiel až štyri roky po ňom, čím vznikol dosť veľký časový odstup... zrazu sme sa dostali na nižšiu úroveň, čo som samozrejme čakal. Viete, myslel som si, že všetkým okolo mňa asi preskočilo, mysleli si, že jednoducho sa vrátime tam, odkiaľ sme odišli, teda na vrchol, hoci to takto nikdy nefunguje. Zrazu si v nahrávacích spoločnostiach uvedomili, že náš stále stúpajúci úspech nemá nič spoločné s marketingom, reklamou alebo čímkoľvek, čo majú pod kontrolou. Od toho momentu akoby uviazli. "Bloodflowers" je jedným z troch najlepších albumov, aké sme kedy vydali, no zrazu sa label borí s ťažkosťami, ako nájsť ten správny spôsob na jeho propagáciu. Osobne ma to však absolútne netrápi. Nástup internetu totiž skupine len a len pomohol. V hŕstke rozhovorov, ktoré som k albumu už poskytol, som už povedal, že ide o typický album The Cure. Zrazu ľudia spozorneli, a niekto dokonca vypustil na net, že tentoraz hovorím vážne pravdu. Takže si myslím, že stačí vypustiť z úst tie správne slová a ľudia hneď spozornejú.

Prečo si sa práve na "Bloodflowers" rozhodol vrátiť k typickému zvuku The Cure?
Robert:
Súvisí to s viacerými vecami. Jednou z nich bolo aj moje obdobie medzi 39 a 40-tym rokom života a vo mne sa zrodila túžba urobiť album, ktorý by odkazoval na podobný prechod z pred desiatich rokov, ktorý sa odrazil na albume "Disintegration". Takže som mal vlastne v pláne zosnovať čosi podobné, no zároveň tu bola aj nefalšovaná túžba zaobísť sa bez tej "škvrny prechodu". Vlastne, skupina vždy existovala len pre jediné, aby som dokázal prostredníctvom nej vyjadriť svoje pocity. No od albumu "Disintegration" som so žiadnym autobiografickým dielom neprišiel, a ani som si nebol istý, či by som vlastne aj mal. Keď píšem texty, tak nikdy neviem, o čom mám písať a to až do chvíle, kym nezačnem, no po celý ten čas píšem v rôznych štýloch. No tentoraz som sa rozhodol písať v jednom konkrétnom štýle a získať tak špecifickú náladu pre celú prácu. Keď som v nahrávacej spoločnosti po prvýkrát pustil "Bloodflowers", tak boli trochu zdesení a vlastne už vtedy si uvedomili, že z albumu nebude jediný singel. Ja som však tentoraz v sebe vôbec nenosil nálady na písanie popových skladieb. Chcel som album s určitou súvislosťou a s väčšou emočnou hĺbkou... a nie s náladou, ktorú by prerušovalo niekoľko rádiových singlov. Keď si spätne spomeniem na "Disintegration", tak aj vtedy mi bolo úplne jedno, či niečo z toho bude mať úspech alebo nie, a presne takýto prístup som si opäť musel osvojiť. Chcel som niečo, pri čom by som si mohol posedieť, hodinku počúvať a hlavne bez čohokoľvek rušivého, tak ako pri "Disintegration" alebo "Pornography". Predtým, ako sme započali vlastné nahrávanie, už vtedy som vedel, aké bude poradie skladieb, poznal ich tempo a ďalšie kľúčové prvky. Bol som tým celým doslova posadnutý, mal som pred samotným nahrávaním v hlave celý album, od jeho úplného začiatku, do samotného konca.

Teda, na rozdiel od vášho labelu, ty nie si znepokojený faktom, že na albume nie je žiadna skladba s potenciálom singla?
Robert:
Ak máte v pláne urobiť album ako "Bloodflowers", tak sa takýchto myšlienok musíte úplne vzdať. Nemyslím si, že by v tomto bode kariéry The Cure bolo správne uvažovať a prijímať kompromisy, kde by hudobné túžby mali byť ovplyvňované komerčným úspechom. Myslím, že na našom komerčnom úspechu máme vlastný podiel a bolo by momentálne veľmi chamtivé začať sa tým znepokojovať.

Je teda ľahšie pripraviť viac koncepčný album ako "Bloodflowers", než viac popovejšie orientovaný, akým bol napr. "Wild Mood Swings"?
Robert:
Mne osobne to príde ľahšie, hoci pre ostatných je to čosi príšerné. Simon Gallup a Roger O´Donnell, ktorí so mnou nahrávali aj "Disintegration", doslova neznášajú nahrávanie takýchto albumov a dva týždne pred dokončením "Bloodflowers" mi doslova povedali, že toto nahrávanie nenávideli takisto. Je pravdou, že pred začatím záverečného mixovania všetci zo štúdia odišli, pretože sa im atmosféra v štúdiu nepáčila. Inak, každá z doterajších zostáv The Cure o sebe vyhlásila, že sú tou najlepšou zostavou The Cure, aká kedy bola. Deň pred začatím nahrávania "Bloodflowers", som všetkým pustil albumy "Pornography" a "Disintegration" a povedal: "Toto sú dve fantastické zostavy. A vy máte šancu, aby ste sa stali tou najlepšou, musíte však prísť s albumom, ktorý bude mať podobný emocionálny dopad." Nie je dôležité, že "Wild Mood Swings" v sebe nosí niekoľko skutočne skvelých skladieb. Z tohoto albumu si ja pamätám akurát to, že pri jeho nahrávaní bol náš dom plný priateľov a rodín, ľudí, ktorí sa stále smiali, na každej večeri bolo 26 ľudí... a podobné záležitosti. Pri nahrávaní "Bloodflowers" nebol do štúdia pozvaní nik, okrem obsluhujúceho personálu a členov skupiny. Zistil som, že sa mi ľahšie pracuje, ak okolo mňa nik zbytočne nerozpráva a hlavne sa nesmeje. Každému to prišlo trochu hrozné, no ja si skôr myslím, že to bolo preto, aby sa každý na ten album sústredil. Počas tých troch mesiacov bol celý svet mimo mňa a ja som sa nezaoberal ničím iným, len týmto albumom. Už je to celých desať rokov, čo som urobil čosi podobné. Pre mňa osobne je to radostný pocit, pretože pred nahrávaním albumu som si skupinou nebol veľmi istý. Mal som pocit, že sme akosi prirodzene dospeli k akémusi koncu a ja som začínal byť sklamaný všetkým, čo som kedy s The Cure urobil. Lenže postupom nahrávania som v sebe znovuobjavil entuziazmus pre skupinu a aj preto si myslím, že je to úžasná nahrávka. Ľudia vždy hovoria o nahrávacom procese ako o terapií a väčšinou sú to len kecy, no toto bolo po desiatich rokoch po prvýkrát, kedy to na mňa určitým spôsobom zaúčinkovalo, takže pre mňa samotného je to čosi úžasné. Po tom, čo som dokončil finálnu mixáž a pozval ostatných k spoločnému počúvaniu albumu, boli doslova omráčení, aké skvelé dielo sa nám podarilo. Nemyslím si, že by sa ich podobný pocit zmocnil počas nahrávania. Takže, aj keď sa im proces nahrávania nepáčil, tak myslím, že môj prístup k nahrávaniu neskôr ocenili. A hlavne sme zasa dobrí priatelia. Len dúfajú, že sa do nahrávania podobného albumu opäť nepustíme.

Ďalší album? Takže týmto spochybňuješ chýry, že tento album by mal byť posledným albumom The Cure?
Robert:
Album má príchuť konečnosti. Najviac to cítiť z textov, pretože keď som ich písal, tak som k nim pristupoval s pocitom, že ide o posledný album. Myslím, že to tak cíti každý, že by mohlo ísť o našu poslednú vec, myslím s touto zostavou, čo myslím, je ďalší dôvod, prečo sa chalani z nahrávania netešili. Nebol to veľmi príjemný pocit, pretože nik z nich nechcel skutočný koniec, no ja som si myslel, že by to tak mohlo byť. Cítil som to z pozadia vecí súvisiach so skupinou, ktoré v podstate vychádzali zo mňa a skončili, a preto som chcel ohromnú labutiu pieseň. No čudné na tom bolo, že keď sme všetko dokončili, zrazu som to vnímal inak. Mal som zrazu zo skupiny skvelý pocit. Naozaj som sa tešil na chvíle, kedy budem môcť nové skladby prezentovať pred ľuďmi. Mám pocit, že na budúci rok nás čakajú fantatické emocionálne koncerty. Hoci to, čo po tom všetko príde je ako vždy nejasné. Rozdiel je len v tom, že by sa mi to mohlo páčiť. Ak by ste sa ma na toto spýtali takto pred rokom, tak by som zrejme odpovedal, že na svete neexistuje dôvod, pre ktorý by som mal nahrať s The Cure ďalší album. A myslel by som to naozaj vážne. No ak takto o rok budeme stále skvelí priatelia, tak tu bude vždy možnosť na ďalší album. No staviť by som na to nestavil nič. Ale ak by mal byť našim posledným albumom "Wild Mood Swings", tak by som bol z toho nešťastný, pretože ten album neznie ako skutočne posledný album The Cure. No "Bloodflowers" svojim zvukom všetky tieto aspekty spĺňa.

Zmienil si sa o neslávne častom striedaní zostáv The Cure. Zaujímalo by ma, či sa ostatní členovia skupiny podieľajú na hudobnom a umeleckom smerovaní The Cure.
Robert:
Myslím, že pôvodná zostava - trojčlenná, vrátane mňa, Simona a Lola Tolhursta, male veľmi chrakteristický zvuk. A hoci sme kvôli Lolovej neschopnosti zvládznuť bicie boli prinútení vzdať sa určitých rytmík, tak aj tak bol zvuk The Cure veľmi jedinečný a individuálny. Jediný problém bol dosiahnutý maximálny bod frustrácie počas nahrávania albumu "Pornography". So Simonom sme si vzali po jednej bubeníckej paličke, postavili sa vedľa Lola, ktorý bol fyzicky príliš vyčerpaný, a hrali spolu s ním, pretože sme chceli dosiahnuť dunivý zvuk. No zrazu sa skupina rozpadla, Lol sa dostal na vedľajšiu kolaj a už nikdy sa ničím nepodieľal na umeleckej stránke skupiny. Ale myslím, že jadro skupiny, ktoré fungovalo v rokoch 1984 až 1992, a podieľalo sa na albumoch "The Head On The Door", "Kiss Me...", "Disintegration" a "Wish", bolo naozaj skvelé. A hlavne, bola to fantastická live kapela. Ale myslím, že táto zostava pri nahrávaní tohto albumu vyzrela. Jason podľa mňa sám sebe dokázal, že je skutočným bubeníkom, ktorý zodpovedá mojim predstavám. Boris bol vždy dominantným bubeníkom The Cure, no som užasnutý, ako sa za posledné roky Jason zdokonalil. Bol to úžasný moment, kedy som si uvedomil, že to, čo som celý čas počul vo svojej hlave sa zrazu zhmotnilo na páske. Verejnosť vníma The Cure ako Roberta Smitha a bandu nejakých chlapíkov. No podľa mňa si ľudia neuvedumujú, že pre mňa najdôležitejšou vecou je práve to, kto je v skupine. Hoci to nijako neovplyvní spôsob písania skladieb, dokáže to ovplyvniť preklad mojich myšlienok do hudby, ktorú nahráme.

Čo myslíš, vďaka čomu si The Cure udržali takú dôležitú úlohu v kultúre alternatívnej hudby?
Robert:
Ide o zvláštnu kombináciu určitých vecí a očividne sú medzi nimi aj veci, o ktorých vôbec neviem. No myslím, že podstatou toho všetkého sú piesne. Bez hudby by to, čo poviem, ani nemalo zmysel. Na svete je viac ako milión skvelých ľudí, ktorí chcú niečo podať s dobrým úmyslom, no bez skladieb nemajú takmer žiadnu šancu. My sme jednoducho prišli s piesňami, ktoré ľudia radi počúvajú, aj keď sú často dosť plytké. Na na pozadí toho všetkého sme pri sebe dokázali udržať špecifickú časť publika, čo je kľúčová vec pre jeho rast. Čím dlhšie sme na scéne, tým viac sa ľudia dokážu vcítiť nielen do zmýšľania mojej osoby ako speváka, ale aj do všetkého, čo skupina reprezentuje, čo predstavuje určitý špecifický úspech bez akéhokoľvek komerčného nádychu. Napríklad, nikdy sme nedali súhlas pre použitie našich skladieb na reklamné účely, čo je na jednej strane veľmi jednoduché, no na druhej dosť nezvyčajné. A aj na tento fakt určitá skupina ľudí reaguje. Aj takto vnímajú ľudia skupinu. Všetko, čo robíme, robíme podľa seba. Ak zlyháme vlastnou vinou, tak je to v poriadku. No nemáme v záujme uspieť vďaka niekomu inému. Možno to znie trochu rafinovane, pretože my sme úspešní boli, stále sme a preto sa nám takéto niečo hovorí veľmi ľahko. No niekoľkokrát sme dostali ponuku, kedy by sme sa k úspechu dopracovali ešte ľahšie, no ja som sa rozhodol to neprijať. To, čo vždy hnalo The Cure vpred nebola túžba po úspechu. Boli sme to vždy len my sami. To, že sa z toho tešia aj druhí, to je len akýsi bonus. Teší ma, aký má skupina úspech, ale pre existenciu skupiny to vôbec nie je motiváciou.

Nebolo teda potom obtiažne akceptovať úspech skupiny?
Robert:
Ani nie, pretože to prišlo postupne, veľmi pomaly. V ranných začiatkoch, keď sme boli iba traja, som chcel, aby sme boli ako Wire alebo The Banshees. Toto boli ľudia, ktorých som doslova napodobňoval. Boli pre mňa dôležitou generáciou, v skutočnosti to však trvalo len rok. Mali v sebe silu, ktorá presahovala punk. Chcel som, aby boli takí aj The Cure, no nikdy sa tak nestalo. V začiatkoch sme zneli ako The Buzzcocks, ale to preto, že moja schopnosť písať skladby sa ešte len rodila. A myslím, že vtedy bola ovplyvnená The Beatles - myslím tým tie trojminútové skladby. Lenže začiatkom 1980-tych rokov sme našli svoj vlastný zvuk, The Cure sa vypracovali v niečo, čo nik nepredpokladal. Takisto bolo pre mňa veľmi zložité stať sa lídrom tohto podivného kultu, ktorý sa ku koncu 80-tych rokov pretransformoval na komerčnú záležitosť vďaka úspechu singlov, hlavne v Amerike. To ranné obdobie, na mňa veľmi silno vplývalo. Dôvod, prečo som si po tom všetkom, čo prišlo s albumom "Pornography", vzal voľno, bol ten, že som jednoducho už nedokázal zvládať všetko, čo sa okolo mňa dialo. Po tom všetkom sa skupina pobláznila popom so singlami "The Lovecats", "Let´s Go To Bed" a podobne... Nedobre som sa vyrovnával s narastajúcim úspechom skupiny, pretože s tým prišlo mnoho ďalších vecí. Takže na konci 1980-tych rokov, doslova na vrchole popularity sme to všetko stopli, prešiel som mnohými fázami prerodu, ale vôbec mi to nepripadalo čudné, pretože, tak funguje môj život. Keď na to spomínam spätne, tak to všetko bolo trochu bizarné. No iba jediný raz som mal pocit, že sa moja osobnosť pre všetky tie záležitosti zmenila. Stalo sa tak počas amerického turné k albumu "Kiss Me Kiss Me Kiss Me", v roku 1987. Pamätám sa, ako ma v polovici turné začal ovládať pocit, že začínam bláznieť, pretože kdekoľvek som sa objavil, začali na mňa všetci zízať ako na zjavenie a začal som si uvedomovať, čo všetko to môže spôsobiť. Nebol som pripravený na taký úspech, aký sme dosiahli. No, ale prispôsobil som sa tomu a stalo sa to súčasťou môjho života aj mimo The Cure.

>> pokračovanie



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi