Rádio West, Bristol, 20/04/1982


Rozhovor s Robertom zo začiatku turné "14 Explicit Moments"


Máte novú podiovú šou?
Robert:
Úplne novú. Ak mám zhodnotiť posledné dni, tak myslím, že ide o príliš ambiciózny projekt. Séria meniacich sa obrazových pozadí postavená na myšlienke divadla nás núti neustále meniť aj pódiové farby. Takže pozadie je ultrafialové a cezeň sú premietané obrazy, filmy a celé osvetlenie.

Kto za to nesie zodpovednosť?
Robert:
Mac, je to ten istý chlapík, ktorý sa nami robí už tri roky. Dali sme mu k dispozícií celý zoznam skladieb, ktoré budeme na turné hrať, ako aj naše pozície na pódiu a ostané sme už nechali na ňom. To je asi jediná oblasť, do ktorej sa ani nechceme starať, pretože on pozná rozdiely medzi prijateľný a neprijateľným... Vyzerá to naozaj skvele. A samozrejme je toho ešte viac.

Na čom to vlastne všetko stojí a padá?
Robert:
Obrazovky, plátna a projekcie poháňajú elektromotory. Ale, raz to funguje, raz nie. Je to hotový blázninec, pretože to aj tak správne nefunguje, niekedy si to idete "hodiť". Ja osobne tie všetky veci nazývam rárohmi, pretože to aj tak na pódiu vôbec nemá čo robiť, asi aj preto sme to zavesili nad pódium. No a tam sa zasa zahrejú od tepla vychádzajúceho z osvetlenia a prestanú fungovať. Viete si to predstaviť... obrazovky sa v polovici zastavia, do toho bicie...

Znepokojuje ťa to?
Robert:
Ani nie tak, ako posledné dve noci... Prvá noc v Playmouth, to bolo naozaj pekne úbohé. Ale také bývajú všetky naše prvé koncerty turné. Včerajšia noc v Readingu už bola výborná. Naozaj sme sa bavili. Vďaka publiku sa tam vytvorila skutočne dobrosrdečná nálada, čo je pre nás dosť nezvyčajné. Ale aj tak sme radšej, keď je to práve také. Vtedy sa to vyrovná správnej párty. No pre nás to aj tak bolo čudné. Hlavne preto, že sme celých päť mesiacov takto spolu nehrali.

To ste posledných päť mesiacov nahrávali album?
Robert:
No, po skončení britského turné sme sa rozhodli dať si pár mesiacov pauzu, myslím hlavne jeden od druhého.

The Cure sú tu už pekne dlhý čas. Nedá sa nevšimnúť, že ste veľa koncertovali. Hrali ste na mnohých miestach. Ako sa vám podarilo už v ranných časoch vašej kariéry dostať až do Austrálie? Robert: To sa stalo hlavne vďaka Chrisovi Parrymu, s ktorého labelom Fiction máme podpísanú zmluvu. On je Novozélanďan, no a kto raz hral na Novom Zélande, ten tam mal hneď No.1 hit, ale Chris tam má strašne veľa kontaktov. Takže vtedy, pred rokmi, z neho vyšlo, "prečo nevyrazíme a nezahráme na Novom Zélande?. My vám zaručíme letenky a inak nemáme čo stratiť." Bolo to dovtedy naše najväčšie turné po puboch a kluboch. Jeden koncert za druhým a to sa ešte pridávali ďalšie termíny. Vyrazili sme tam na 5 dní, no nakoniec z toho boli viac ako 3 týždne...

V Anglicku vám vychádza nový album s názvom "Pornography". Je to na nejaký konkrétny dôvod?
Robert:
No, vážne si tým názvom získal pozornosť, no so samotným pojmom nemá absolútne nič spoločné.

Viem, že je na ňom jedna skladba s názvom "Pornografia". Vzťahujú sa k názvu albumu aj ostatné skladby?
Robert:
Vôbec nie. Je to vôbec prvý krát, čo sme také niečo urobili... chcem teda povedať, že ten album neznie ako "Seventeen Seconds" alebo "Faith". A tento album nemá ani nosnú tému. Ide o osem úplne individuálnych skladieb, každá z nich sa viaže k iným veciam a produkovaná iným spôsobom. A takisto boli na nich použité iné nástroje. Nejde o žiadnu kontinuitu albumov "Seventeen Seconds" a "Faith", spoločný je iba hlas, ktorý znie vždy rovnako...

Stále hráte a komponujete len traja?
Robert:
Po príchode do štúdia sme si všetci traja spolu sadli a dohodli sa čo a ako... väčšinu textov sme už mali hotových a väčšinu z nich som ešte pred príchodom do štúdia napísal ja, čo bolo v tomto prípade dosť nezvyčajné. Vlastne sme už len vymýšľali názvy skladieb. Potom sme cez samotné texty a ich názvy hľadali vhodnú atmosféru, vyberali vhodné nástroje a hľadali najlepší zvuk. S tým sme zabili asi týždeň, čo sa ukázalo ako absolútne zbytočne strávený čas, pretože sa nám čokoľvek nahrávalo veľmi ťažko. Nakoniec sme o všetko prišli, aj o množstvo pások...

S ktorými nástrojmi konkrétne ste experimentovali?
Robert:
No... v podstate šlo všetko o prenajaté veci. Čiže obvyklé veci ako čello, zvončeky, nejaké sitary. Väčšinou však z toho vyšli úplne príšerné zvuky... Ale našli sa aj príjemné a dokonca hypnotické, možno preto, že boli až príliš jednoduché. Ale aj tak sme sa rozhodli niektoré z nich umiestniť na album. Možno aj preto, aby sme zmietli zo stola všetko, čo od nás ľudia mohli očakávať... hlavne čo sa týka zvuku... permanentne sa snažíme zbaviť akéhosi "cure zvuku", viete, rozpoznateľného vo viacerých skladbách. Gitary sú schválne skreslené, čo neznie veľmi prívetivo, dokonca zvuk bassy je dutejší, ako je u nás zvykom, no a bicím sme venovali skutočne obrovský priestor. Znejú, akoby na ne niekto hral po prvýkrát a nahrávali sme ich s obrovskými mikrofónmi v strašne veľkej miestnosti. Takže celý album znie masívne, je menej hi-fi orientovaný. Ignorovali sme všetko, čo sme sa dovtedy naučili o štúdiovej technike. V podstate sme začali všetko budovať nanovo.

Vráťme sa však k samotnému albumu, plánujete z neho vydať nejaký singel?
Robert:
Nie... ani sa tým netrápime.

To je dosť nezvyčajné, pretože väčšina kapiel sa snaží vždy vydať singel, aby tak urobili albumu reklamu...
Robert:
No áno. Myslím, že momentálne je na trhu dostupných množstvo dobrých singlov, niektoré dokonca od vážne dobrých kapiel... ale single majú špecifickú funkciu, podľa mňa dosť hlúpu a slúžia viac marketingu ako albumu alebo ide len o jednorázové záležitosti. Nevidím žiaden dôvod na vydanie ďalšieho singla. Určite by sa nehral ani v rádiu, umiestnil by sa niekde pod hranicou Top 30 a zakrátko by z rebríčka vyletel. To preto, že každý vie, že si tú skaldbu nájde na albume. Rád píšem single, ale skôr tie správne, ako napr. "Boys Don´t Cry". Stále sa držím myšlienky, že musím nejaký napísať, ale momentálne nie je naň inšpirácia. Uvidíme...

Váš úplne prvý singel bola skladba "Killing An Arab". Nezamýšľali ste sa niekedy nad tým, že by ste ho znovu vydali?
Robert:
Nie, tá skladba sa mi až tak nepáči. Radšej mám "10:15". Pôvodne mali tieto dve skladby vyjsť ako double-A singel. Ľudia siahli po tom singly iba kvôli jeho názvu. Možno je to príliš lacné nazvať skladby "Killing An Arab", "Pornography". Ale taký prístup je bežný...

impressionofsounds.com



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi