Bozky z Ria - 05/1987


Cure mánia v Južnej Amerike, očakávaný dvojalbum "Kiss Me Kiss Me Kiss Me": iba z čistej povinnosti sa Georges Daublon stretol s Robertom Smithom a jeho komandom na plážach Copacabany


Naposledy, keď som sa s Robertom Smithom stretol, mal toto proroctvo: "Uvidíte, že v roku 1987 budeme totálne úspešní úplne všade, nielen vo Francúzsku." Nemôžem potvrdiť, či je to tak aj v Terra Nove alebo v Mongolsku, ale čo sa týka Južnej Ameriky a hlavne Brazílie, môžem bezpochyby potvrdiť, že sa Robert nemýlil. Brazília nepotrebuje Cure mániu, aby tam bolo riadne horúco, veď teraz na konci marca je tam 35 stupňov cez deň a 27 v noci. Dosť drsná klíma pre piatich mladíkov, ktorí sa radi obliekajú do čierneho!
Keď som sa s The Cure stretol v Rio De Janeiro, práve sa vracali z mini turné po Argentíne, kde zakúsili miestny "Altamont"(????). Od vojny o Falklandy boli prvou britskou kapelou, ktorá hrala v Buenos Aires, sotva očakávali, že sa im dostane až takého obrovského uvítania.

Robert Smith: My sme tam až takú agresivitu, akú opisujú v médiach, vôbec necítili. Môžno aj preto, že sme boli až extrémne chránení. No aj napriek tomu sa druhý koncert bleskovo premenil na totálny chaos. Na tom štadióne muselo byť asi 70 000 ľudí, príšerná horúčava, a všetko to vlastne začalo kvôli bezpečnostným bariéram, ktoré tam naištalovala ochranka. Jednoducho dav, v ktorom bolo množstvo futbalových fanúšikov, ako u nás hooligans, zobral bariéry ako provokáciu a uprostred koncertu začali tieto zúrivo ničiť, zapálili ohne a začali na pódium hádzať bordel. Vzduchom lietalo horiace drevo, oceľové plechy a fľaše, tie už lietali aj smerom ku nám, bolo to dosť strašné. Videl som letieť ľudí 4, 5 metrov a dopadali na hlavy, desivý pohľad. Zastavil som koncert reval na nich, aby sa ukľudnili. Potom sme šou bleskovo skončili.

Laurence Tolhurst: Bol to pre nás veľký šok, zvlášť aj preto, že sme v Južnej Amerike hrali po prvýkrát. Takže to bol taký kultúrny šok, ako keď prídete po prvýkrát do Japonska s výnimkou toho, že Japonci vás na ulici prenasledujú, šťuchajú do vás, ale neodvážia sa s vami nadviazať kontakt, sú až príliš zdvorilí. Tu po vás skákali a každú chvíľu vás niekto potľapkával. Ale, naučili sme sa tak novej stratégií: teraz zmizneme vždy 20 minút predtým, ako sa znova rozsvietia svetlá, ľudia si tak myslia, že sme stále v zákulisí.

RS: Ale, za toto sme mohli vlastne my, alebo lepšie povedané skutočnosť, že sme z UK. No počas tlačovky sa nik neodvážil spomenúť vojnu o Falklandy, myslím, že by boli pekne v rozprakoch, keby sa s nami mali o tom rozprávať.

Takže zbohom Argentína a Vivat Brazília, kde síce nebolo o nič chladnejšie. Robert sa len raz objavil na verejnosti s jeho presláveným účesom, mimochodom, znovu narasteným, a decká spôsobili doslova hysterické šialenstvo. Takže je prirodzené, že Robert so svojou kompániou potrebujú náležitú svalnatú ochranku, ktorá im vždy zabezpečí aspoň 10 metrový odstup od davu. A ja, ktorý som si naivne myslel, že Brazílčania pri začutí zúrivých melódií zo severnej Európy len zvraštia čelo a uprednostňujú sambu a vlastné rytmy, som si musel trochu poopraviť názor. The Cure tu boli vyhlásení za najlepšiu zahraničnú skupinu, a to čitateľmi najslávnejšieho tunajšieho magazínu, Bizz. Obrátený exorcizmus?

LT: To nie je veľké prekvapenie, pretože hudba je tuná bežnou súčasťou každodenného života a je úplne normálne, že oni sa tu zaujímajú o všetko. A koniec koncov, je len málo kapiel ako my, ktoré sem prídu a odohrajú tu koncert, nakoniec, vždy som si myslel, že britská hudobná explózia skôr či neskôr zasiahne celý svet.

Koniec koncov, album "Head On The Door" musel naozaj čímsi zavážiť, keď mal taký obrovský úspech aj v ďalekých končínách od matky Albionu. Album "The Head..." je rozhodujúcim albumu v kariére The Cure, album, ktorý sa ťažko prekonáva. No, skutočnosť je taká, že už je prekonaný. "Kiss Me Kiss Me Kiss Me" je už nachystaný do expedície, ale nik z neho nepočul ešte ani notu. Nik okrem skupiny a vašich sluhov, ktorí vyhrali konkurz na svoj život, najprv v Paname (zdvorilosť Polydoru) a potom v Riu, v hotelovej izbe Roberta Smitha. O lepšej spoločnosti, ktorá by do detailu objavila môj názor na najvydarenejšie dvojalbumy v celej rockovej histórií,sa nedá ani snívať. Ale kde a ako si vôbec Robert našiel čas a stvorenie týchto 18-tich perál?

RS: To šlo veľmi ľahko. Po prvýkrát som požiadal ostatných, aby mi priniesli vlastné demá, takže sme sa na komponovaní zúčastnii všetci. Tým pádom táto nahrávka má v sebe väčšiu rozmanitosť ako tá predošlá, sú na nej dokonca melódie, ktorých autorom nie som. Všetky skladby na albume "Kiss Me Kiss Me Kiss Me" boli napísané postupne od januára 1986. Spolu sme trávili čas v štúdiu v Londýne, kde sme mali k dispozícií všetky demá a vymieňali si názory, mali sme asi stovku dobrých skladieb, z ktorých sa vybralo 40. Som hrdý na každú jednu z 18-tich skladieb, ktoré sme na album vybrali, dokonca aj b-strany, ktoré vyjdú na singloch sú výborné, hoci s "A Man Inside My Mouth", rovnako ako s "Screw" (z albumu "The Head..."), veľmi spokojný nie som. Odhladnúc od tých, ktorí nás neznášajú permanentne, si myslím, že si na tomto albume každý nájde niečo, čo sa mu bude páčiť.
Viem, že od albumu "The Head..." počúva naše nahrávky enormné množstvo ľudí, takže tentoraz som nič nechcel nechať na náhodu, každému detailu sme venovali až extrémnu pozornosť, chcel som jednoducho, aby bolo všetko absolútne dokonalé. Vždy keď začneme nahrávať nový album chcem, aby bol lepší ako ten predošlý a zároveň chcem, aby sme napredovali aj hudobne. Na predošlom albume je ešte stále zopár vecí, ktoré mi prídu nedokonalé, prípadne úplne priemerné, či už preto, že som bol lenivý alebo unavený, alebo jednoducho preto, že mi to neprišlo až také dôležité. Ale pri tomto nahrávaní som sa doslova domáhal toho, aby sme nahrávaciemu času nekládli žiadne limity, nechcel som, aby sme boli pod nejakým vonkajším tlakom, rozpakom, čímkoľvek. Zo začiatku sa to nahrávacej spoločnosti nepozdávalo, pretože si to vyžadovalo viacej peňazí, ale nakoniec sme ich presvedčili. Nás peniaze nezaujímajú, to nie je naša starosť, pre nás je dôležité pripraviť skvelé nahrávky.

A že je to naozaj skvelý album. "Kiss Me..." je majstrovským zhrnutím všetkého, čo The Cure doteraz urobili, no zároveň je pootvorenými dverami k príťažlivej budúcnosti s prekvapeniami smerujúcimi k úplne novým The Cure. Nebuďte prekvapení zo skladieb blízkych "Seventeen Seconds" ako "One More Time" alebo "The Snakepit", alebo tých, ktoré akoby patrili na album "The Head...", ako je to v prípade "Just Like Heaven", čí z úletu v štýle Tamla Motown v podobe prvého singla "Why Can´t I Be You" (Robert mi dokonca predstavil maxi verziu tejto skladby) alebo z hip-hopového cvičenia, akým je skladba "Hot Hot Hot". Prezentované takto to vyzerá ako pekný zmätok, ale netreba zabúdať na zvukový súlad, obratne zmixovaným Robertom a Dave Allenom (zvukový inžinier, ktorý s The Cure pracoval v minulosti), a k tomu ešte Robertov spev, ktorý nikdy predtým neznel lepšie.

RS: Pre mňa osobne je tento album uzatvorenou kapitolou toho, čo sme robili v minulosti a toho nového, čo príde. Nikdy som sa tak netešil z novej nahrávky, ako teraz, teda odhliadnúc od času strávenom na Bahamách.

Vinica.

Ako to, že si pre mixovanie albumu uprednostnil slnečné Bahami pred upršanou Bruselou?
RS:
Nemám rád slnko, nie to ešte horúčavu, prípadne amerických turistov. Na aj tak, je to miesto, kde vám chudoba doslova šlape po krku, je tam iba jediné miesto určené pre bohatých turistov, je to mučivý pohľad. Absolútne som si tam nedokázal oddýchnuť, dokonca ani štúdio nebolo tak dobré, ako byť malo. Ale ja dôležitý nie som, dôležité je, že sa The Cure vrátili do štúdia, odviedli dobrú prácu a tešili sa tomu. Všetko to prebehlo tak prirodzene, ako len bolo možné, jednoducho sme sa stretli, dali dokopy nápady, ja som si uvedomil, že je toho dosť na vydanie dobrého albumu a neskôr som prišiel na to, že by to mohol byť rovno dvojalbum. Lenže k tomu som ešte musel presvedčiť ľudí, pretože vydať dvojalbum je menej ziskové ako vydať dva regulérne s odstupom šiestich mesiacov. Osobne mám však veľkú radosť, že je to dvojalbum. V podstate ak máte radi z akéhokoľvek dôvodu dvojalbumy, tak toto bude vás najobľúbenejší, som si istý, že ho budete mať radšej ako všetky ostatné. Mám z neho rovnaký pocit ako z "Electric Ladyland" od Hendrixa. A okrem toho, za posledných desať rokov sa na trhu objavilo veľmi málo dvojalbumov. Ale podľa mňa je to tým nechutným tlakom nahrávacích spoločností voči skupinám, ktoré sú tak nútené vydávať čo najviac nahrávok v čo najkratšom možnom čase.

Kľúčové skladby ako "The Kiss", (ktorá otvára album), "Torture" alebo "Destroy" znejú na štúdiové pomery až veľmi "živo". Ako boli nahrávané? RS: Správne, gitarový part v "The Kiss" som dokonca nahral na prvý pokus. Na prvý pokus bola takisto nahratá "Torture", ale toto bolo možné len vďaka našej serióznej príprave v štúdiu v Londýne. Takže nebol problém pracovať takýmto štýlom. V prípade "The Head...", takéto nehrozilo, najviac času sme totiž zabili na samom konci nahrávania, kedy sme modifikovali ľavý a pravý výstup.

Vďaka dokonalým pracovným podmienkam bol dosiahnutý priam dokonalý výsledok. Aj keď z Robertových textov vanie pocit, že sú menej mučivé, ako je uňho zvykom
RS:
Nemyslím si, že na albume je príliš veľa šťastných songov. Ale to všetko má na svedomí Miraval (mestečko v Južnom Francúzsku), pretože som tam mal skutočne dostatok času potrebného na písanie textov, ako aj na komponovanie hudby. Bolo tam skutočne príjemné prostredie, jednoducho nádherné, mohol som sa ísť kedykoľvek s Mary poprechádzať po viniciach, bolo to zábavné, neskutočne som si odpočinul a pritom som mal na všetko dostatok času. Pritom zvyčajne píšem texty vždy na poslednú chvíľu. Tu som sa mohol venovať viac, nazvyme to, intelektuálnej práci, hoci to možno vyznie snobsky, no v podstate som chcel každú sekundu dokonale zosúladiť s textom. To vysvetľuje prečo sú texty viac konkrétnejšie a ľahšie na pochopenie, a som na to patrične hrdý.

Milí čitatelia, nepokladajte Roberta za samoľúbu rockovú hviezdu. Keď povie, že je na niečo hrdý, tak tým myslí konkrétny obsah svojej práce. Keby ste so mnou v osudnú noc počúvali tú pásku v jeho hotelovej izbe, videli by ste v ňom erupciu ohňa a v jeho očiach by ste videli iskru, ako keď sa malý chlapec teší zo svojej najnovšej hračky. A pritom vedľa nás Simon a Laurencom, verní bojovým tradíciam, popíjali jednu fľašu za druhou, kým nevypili všetko.

Horúci

Rozoberme trochu "Just Like Heaven", zdá sa mi to alebo je to naozaj úvodná zvučka TV relácie Led Enfants Du Rock?
RS:
Ale áno, my sme predsa autormi tej znelky, nedalo sa nám to z hlavy potom vymazať, tak sme z toho urobili kompletnú skladbu. Táto skladba sa jednoznačne podobá tým z albumu "The Head...", alebo lepšie povedaná je akousi križovatkou spomenutého albumu a toho, čomu sa venujeme teraz.

Určite si niekto môže všimnúť, že po prvýkrát je možné vo vašej tvorbe pocítiť vplyv americkej čiernej hudby, napr. v skladbách "Why Can´t I Be You" a "Hot Hot Hot". K tomu ste sa dostali ako?
RS:
Nemôžem povedať, že ide o vedomý vplyv, ide skôr o nejakú skúsenosť. Ale je pravda, že keď sme dokončili "Hot Hot Hot", tak sme všetci dodali, "do kelu, znie to ako Chic!" Ale, ako hovorím, nejde o žiadne vykrádanie, došlo k tomu prirodzene, jednoducho sme chceli skúsiť niečo v tom štýle. To isté sa dá povedať o "Hey You", čo je akási Cure verzia rhytm´n´blues. Je to asi tak, ako keď som chcel urobiť jazzovú skladbu a napísal som "The Lovecats", nešlo o skutočný jazz, ale o cure-jazz. No úprimne, vždy som v štúdiu spieval opitý, takže som si nikdy nebol istý, ako to bude znieť. Na demách nespievam nikdy, môj spev je vlastne spontánna záležitosť definitívneho nahrávania. Ale ako som povedal, pri tejto nahrávke, keďže som hudobné podklady už dokonale poznal, sa mi vokály nahrávali omnoho ľahšie.

Možno práve preto sa zdá, že tvoj spev neznel nikdy predtým lepšie.
RS:
No, tiez mám ten pocit, že dnes som lepším spevákom, no na druhej strane, moja hra na gitaru sa teda nezdokonalila. Príkladom je taká "A Forest", viem, že nie som schopný zahrať gitarové sólo lepšie, ale mám pocit, že by som ju mohol lepšie zaspievať, hlavne s menšou naivnosťou v hlase, ako kedysi. Smiešne, že predtým som sa považoval za gitaristu, ktorý spevom doprevádzal svoju hudbu a dnes to cítim opačne. Myslím, že publikum to vníma rovnako, pretože v časoch s The Banshees som zistil, že my lepšie sedí úloha gitaristu a dnes ma ľudia viac oceňujú ako speváka.

Keď už sme túto tému otvorili a je tu aj Simon Gallup (Simon je v skupine ako klaun, nikdy neobstojí na jednom mieste), tak sa ho rovno spýtame, ako vníma fakt, že čitatelia magazínu Best ho označili ako ôsmeho najlepšieho inštrumentalistu.
Simon Gallup:
(trochu pohoršene) Nebol som náhodou minulý rok štvrtý? No aby som bol úprimný, čo sa týka vašich čitateľov, celkom mi to lichotí, hoci mi to príde trochu smiešne, pretože sa nepokladám za skvelého bassáka. Je mi jasné, že s inou kapelou ako s The Cure by som jednoducho hrať nemohol. Nemyslím si, že by som bol schopný zahrať si s hocikým len tak, no keď si zoberiem The Cure, tu je to v pohode, pretože túto hudbu vnímam celou svojou hĺbkou. Ale aby som neklamal, nájsť svoje meno na pozícií vyššej ako je Clapton, to je pre mňa veľká česť.

Vráťme sa ale k albumu, na ktorom nájdeme jeden z najheterogénnejších a najprekvapujúcejších zvukov The Cure, akým je sitara v skladbe "If Only Tonight We Could Sleep" alebo dychové nástroje vo "Why Can´t I Be You". Ide len o technologický trik alebo skutočné nástroje?
RS:
(s posmechom sa obráti na Lola) Mám im povedať pravdu? Viete, všetko je to založené na excelentnej produkcií (smiech). Síce v takej "If Only Tonight..." by som mohol kľudne hrať na sitaru aj ja, no hrám na nej horšie ako... ako ten technický zázrak v štúdiu Mirage. Ale pokiaľ ide o dychové nástroje, tie sú skutočné a takisto nahraté v Mirage. Viete, keďže nie sme dobrí klávesoví hráči, naše sample dychových nástrojov neznejú presvedčivo, tak nás napadlo skúsiť to so skutočnými nástrojmi. Ale uisťujem vás, že na albume nie je nič programované tými poondiatymi počítačmi. Všetko je to "ručná práca" a myslím, že to aj náležite počuť. Samozrejme, že sme využili moderné zvukové technológie, ale stáli za nimi ľudia. Nikdy by sme neurobili niečo také ako Depeche Mode, ktorý za osem hodín v štúdiu naprogramujú celý album a potom to všetko nahrajú v jednom tempe. My to s počítačmi veľmi nevieme, možmo okrem Simona, ktorý miluje počítačové hry. Ja napr. nemám ani potuchy, ako funguje Emulator, ale keď prestane fungovať, tak ma to tak dožerie, že doňho hodím moju nedopitú fľašu piva.

Tak to som prekvapený. Teda, nie tým, že Robert má v štúdiu so sebou pivo, ale to, že by ho taká vec vedela naštvať. Počas tých 48-mych hodín, ktoré som so skupinou strávil v tejto vzdialenej a v celku násilnej krajine, som ani na chvíľu nezazrel Roberta nahnevaného, ano zvýšiť hlas, či nebodaj z niečoho vystrašeného. Keď si pomyslím na to šielanstvo, ktoré okolo neho neustále vládne, tak to považujem priam za zázrak. Na tlačovke, ktorú poskytli v Riu, sa Robert usmieval, bol zdvorilý, takmer hanblivý, a to aj napriek niekedy hlúpym otázkam, hlavne čo sa týka udalostí na politickej scéne. V meste, kde majú šoféri povolené v noci nestáť na červenú kvôli zločineckým gangom, pôsobí Robert pokojne a vyrovnane a zatiaľ sa v miestnom klube chytá všetko na odovzdávanie miestnych hudobných cien.

A sme tu. Nie je náhoda, že Robert Smith fascinuje toľko veľa ľudí tak odlišných kultúr. Vie ako si zachovať dôstojnosť, zodpovedný prístup pri každej príležitosti a práve to ho robí rockovou hviezdou nového typu. V Riu, v meste inštituciovaných nerestí, majú The Cure, medzinárodné hviezdy, v tejto situácií veľkú výhodu. Ospravedlňte moje klebetné ústa, nekonali sa žiadne démonické orgie, ani senzačné párty, iba vydarený večer, ale mohli sme doslova všetko.

Chladná hlava

Žiť aspon chvíľu priam v intímnosti s The Cure, to je doslova poučná skúsenosť. Robertova nezvyčajná osobnosť vám doslova prirodzene imponuje. Jeho pokoj, humor a duch sú dokonalým utvrdením líderstva skupiny, ktorú každý počúva s rešpektom a ktorú by niektorí boli ochotní nasledovať kamkoľvek

Robert, ako si dokážeš uchovať chladnú hlavu uprostred toho všetkého šialenstva?
RS:
Jednoducho som celý čas sám sebou, a to práve vďaka The Cure. Skutočnosť, že skupina existuje je jediná vec, ktorá má pre mňa skutočný význam. Nikdy som nemal v pláne byť súčasťou úspešnej skupiny. Čoraz viac neznášam byť pre verejnosť niečo ako výstavné zviera v klietke, obťažuje ma, že moja tvár je doslova všade a stále nechápem, prečo si ma tak ľudia veľmi vážia. Vždy som v našu skupinu veril, vždy som vedel, že sme dobrí a bral som to ako niečo normálne, že nás hrali v rádiu, v TV, lenže dnes som z toho trochu sklamaný, hlavne z toho, že sa nemôžem potichu, sám, prejsť po ulici. Ale inak ma nejak nič moc "nevzrušuje", viem, že z médií a úspechu nikdy nestratím hlavu.

Ani z peňazí?
RS:
No, samozrejme, že ich neodmietam, ale podľa mňa si ich zaslúžime, pretože pre ne tvrdo pracujeme a aj tak z nich odvádzame dane. Okrem toho, ja veľa peňazí nemíňam, nie som fanúšik limuzín, či luxusného obliekania. Podľa mňa je vlastníctvo veľkého množstva peňazí niečo ako vážna choroba. Úprimne, mňa úspech veľmi nezmenil a Mary by to aj tak nedopustila. A keď si to vezmeme v číslach, aj tak dnes z každej nahrávky nepredáme viac ako 20 000 kópii, a to už by vo mne mohlo vyvolať rozhorčenie. Ale ani napriek tomu nemusíme pristupovať na kompromisy, aby sme boli úspešní. Viete na čom sa bavím? Kdekoľvek nás vítajú, tak tam máme vždy oblečené naše typické staré odevy, hoci naposledy, keď sme točili vystúpenie pre TV v Paríži, pre Champs-Elysees, som bol pred tými nafúncami v sakách oblečený ako šašo.

V čom sú podľa teba limity vášho úspechu?
RS:
Nikdy som nemal veľké ambície. Mary by bola veľmi rada, keby sa naša nahrávka aspoň raz dostala na prvé miesto v UK. Ale ja osobne nie som na takéto bláznovstvá odkázaný, chcem byť schopný všetko to stopnúť, keď budem chcieť.

Nikam sa neponáhľame, Robert!

*** Na druhý deň po tomto nezabudnuteľnom večery odlietajú The Cure na juh Brazílie, do Porto Alegre. Lenže na poslednú chvíľu si skupina povedala, že oblakov už videli vážne dosť a nádhery tejto fascinujúcej krajiny chcú objavovať inak. Rozhodli sa, že pôjdu na kolesách. Do toho však zakročila jeho šedá eminencia, ich večný manažér a zakladateľ vydavateľstva Fiction, Chris Parry. Po desiatich minútach a niekoľkých telefonátoch mal všetko pripravené. The Cure, malí šťastní diabli, sa prejdú po krajine, 15 krát väčšej ako Francúzsko, ako turisti, autobusom.

Takže, čas na odchod. Robert, Laurence, Simon, Boris, Porl a celý ich štáb mi zdvorilo na rozlúčku zamávajú. Zrazu som sa na schodoch hotela ocitol sám a z tých 48 hodín strávených v spoločnosti rockových hviezd pekne zmätený. Keď pred sebou vidíte pláž Copacabana, tak sa vám zdá Paríž príšerne ďaleko. Zmeškal som let, zostal ďalšiu noc, spotený a v nohách mi žil podivný rytmus, ktorý vo mne zanechali moji priatelia z Crawley. Ale, na tom až tak nezáleží. The Cure budú určite skupinou roka 1987 a k tomu majú vo vrecku víťazný tromf, výborný nový dvojalbum.

zdroj: Best, 05/1987



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi