Keď sa pozriem do zrkadla, nevidím v ňom seba - 1987


Ďalší z množstva rozhovorov s Robertom propagujúcich album "Kiss Me..."


The Cure si momentálne užívajú viacemej štastné a hlavne plodné obdobie. Má táto dosiahnutá "eleganicia" nejaký dôvod, pre ktorý sa tak stalo?
Žiaden konkrétny, nakoniec, ani na to neviem odpovedať. Myslím, že z časti to má na svedomí hlboká vážnosť a priateľstvo, ktoré nás spája. To je podľa mňa až extrémne dôležitá vec - udržať akúsi súdržnosť a harmóniu vo vnútri skupiny, poznať jeden druhého a vždy, keď si to situácia vyžiada, vediať prijať správne demokratické rozhodnutie.

Niekde bolo uvedené, že tvoje skladby sú zrkadlom tvojho vlastného sveta a zároveň akási analýza toho, čo ťa obklopuje.
Som trpezlivý pozorovateľ. Neznášam ľudí, ktorí si len sadnú na rozhodnú sa napísať pieseň; na to sa predsa potrebujete okolo seba rozhliadať, stratiť sa v každodennom živote a každého spoznať zo všetkých jeho stránok. Tento album si vyžiadal desať mesiacov práce, výberu, vyčerpávajúcich skúšok, kým sme dospeli k definitívnym 18-tim skladbám, ktoré sa dostali na dvojalbum "Kiss Me Kiss Me Kiss Me".

Je pravda, že zmeny zostáv za celé tie roky boli potrebné na to, aby ukázali Robertovi Smithovi svetlo v tme a zistil, čo mu v skupina naozaj chýba alebo to má úplne iné dôvody?
Ak sa chcete aby som rozprával o nie práve najideálnejšom priateľstve, tak z toho naozaj nič nebude, toto všetko má skutočne len hudobné dôvody. Prešli sme problémami s klávesami, gitarami, niekedy oboma súčasne a vždy sme ich vyriešili novou zostavou. Osobné rozdiely sú vždy druhoradé: je to hudba, ktorá dáva dohromady jednotlivé zostavy skupín. A nie, ako sa to mnohokrát stáva, nejaké iné dôvody. Ak sa nemýlim, prechádzame štvrtou kapitolou histórie The Cure a nepochybne najlepšou.

Ako ste reagovali na americký zákaz sklady "Killing An Arab"?
Tu nešlo o žiaden zákaz, jednoducho tu ide o výsledok sťažností niekoľkým rádiám. Jednoducho dj-i boli donútení tú skladbu z vysielania stiahnúť.

Pred mnohými rokmi ste vydali album bez kreditov alebo uvedených názvov skladieb. Možno to bol dôkaz, že hudba nepotrebuje nakladateľstvá, obchodné značky alebo mená...
Možno, ale bolo to tak jednoducho preto, že náš vtedajší vydavateľ, Fiction, sa rozhodol pre nás.

Aké to bolo hrať v divadle Bari’s Petruzzelli a hlavne odohrať koncert na hony vzdialený od zažitého štandardu The Cure?
Bola to zábava, mali sme z toho dobrý pocit, čo sa týka nášho tímu, ako aj publika, ktoré k nám prechovávalo po celý čas veľké sympatie. No na druhej strane to bolo príšerné. Necítili sme sa vo vlastnej koži.

Ako posudzuješ dnešnú popovú scénu?
Veľmi objektívne, pretože nie som jej súčasťou. Príliš veľa nápadov a zlého materiálu, ale našťastie budú vždy existovať pseudo umelci, ako The Cure: ako ponuka správnej alternatívy.

Neznamená titul "Kiss Me Kiss Me Kiss Me" z viacerých aspektov akýsi pokus o priblíženie sa popu?
To sa veľmi mýlite, má to omnoho hlbší význam, ide viac o niečo vampírske ako romantické. Bozk je vo význame uhryznutia do krku, čiže v duchu tej najlepšej vampírskej tradície; tituly si vždy predstavujem ako titulky v novinách: "The Cure, noví vampíri rocku?"

Pociťuješ pocit hrdosti, že si príkladom pre tisícek decák? Myslím tým štýlom, ktorý prezentuješ.
Keď sa pozriem do zrkadla, nevidím v ňom seba, ale niekoho úplne iného. Som prekvapený: "Prečo pre sme mnohých na tejto Zemi akýmsi štartérom hnutia Gothu?" My sa predsa neobliekame do čierneho, teda, nie vždy, ale preferujeme úplne normálny štýl s bežnými farbami. Vlasy mám totálne zapletené a čierne, to je pravda, ale to je tak všetko.

The Cure radi vystupujú pred kamerou a to hlavne pre vlastnú zábavu. Čo vás stimuluje v nahrávaní videoklipov?
Vždy sú akousi výzvou. Z nestranného pohľadu to pôsobí ako zmes šťastia a spokojnosti, lenže v skutočnosti je to inak. Viete ako to všetko začína? Tim Pope, náš najobľúbenejší režisér nás najskôr všetkých totálne opije: strach sa tak zmení na bezstarostnosť a radostné vzrušenie. Naše klipy sú úžasné, ale bez cudzej pomoci by sme ich nikdy neboli schopní nakrútiť.

Ktoré kapely alebo umelcov počúvaš s najväčšou radosťou?
The Beastie Boys, Kate Bush a Led Zepellin. Na ostatné vždy zabudnem.

A tvoje najobľúbenejšie čítanie?
Naposledy ma zaujal austrálsky autor Patrick White.

autor: Paolo Battigelli
zdroj: Music, Italy, 1987



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi