Robert: Moja tvár a mejkap vyzerajú hlúpo - 1986


Rozhovor pre francúzsky Bizz Magazine


Prečo bola singlová kolekcia vydaná práve v tomto období? Je to pokus o obzretie sa späť, aby ste videli, čo všetko ste dokázali?
Robert:
Nie tak celkom. naozaj sme to nevydali len čisto z umeleckých dôvodov, dosiahli sme správny počet vydaných singlov, 13, na zaplnenie minutáže celej LP. S ďalším prípadným singlom by to už bolo nemožné. Takže, skutočne ide o správny moment - spolu s VHS ("Staring At The Sea") a knihou, ktorá onedlho vyjde, tak ponúkame fanúšikom ďalšie sústo materiálu o The Cure. Povedané zopár slovami, posledných šesť mesiacov sme sa naozaj obzerali späť. Až trocha príliš. Nemyslím si, že zaoberanie sa minulosťou je strata času. Onedlho budeme už opäť bez starostí.

Pracujete na novom albume?
Robert:
Áno, už som skomponoval asi dvanásť skladieb.

Sú nejak nové skladby spriaznené so štýlom albumu "The Head On The Door"?
Robert:
Nie. Radi by sme prišli s trochu iným štýlom. Album "The Head On The Door" je plný "svetla", ten ďalší bude bezpochyby viac agresívny. Momentálne znejú demosnímky veľmi "tvrdo", deformovane. Prirovnal by som ich k štýlu jednej, či dvoch skladieb na albume "The Top", napr. "Shake Dog Shake". Naozaj by som chcel, aby bol ďalší album tvrdší, možno vďaka tomu sa ľudia viac vcítia do našich pocitov, ktoré prežívame na pódiu.

Kedy začnete s nahrávaním?
Robert:
V auguste. Máme totiž v pláne ešte trojtýždňové turné po Spojených štátoch a potom niekoľko koncertov vo Francúzsku, Taliansku a Španielsku. Ale viac nie, nechcem strácať priveľa času koncertovaním. Som si vedomý, že turné je účinná zbraň na zabitie skupiny. Hneď ako skončíme koncertovanie sa na šesť týždňov zavrieme do štúdia na juhu Francúzska. Možno potom ešte odohráme nejaké koncerty, ale veľa ich nebude. Nechápem, prečo máme stále potrebu koncertovať. Predsa práve toto v minulosti skupinu úplne zničilo. Nič podobné už nechcem. Jednoducho dostanú prioritu iné veci a to je všetko.

Čo tak nejaký film?
Robert:
Aj to je jeden z našich ďalších projektov. Chceme nakrútiť film, trochu odlišný, ktorý by sa mohol premietať v kinách. Pôjde o niečo zložitejšie než obyčajné hudobné video, bude to mať scenár a podobne... Bude tam aj imy, to je bez pochýb, ako aj scény z Fréjus, ktoré sa chystáme nakrútiť.

Už ste hrali na rozličných miestach. Nevšimol si si rozdiel v publiku v súvislosti s miestom, ktoré mu prináleží?
Robert:
Na to sa ťažko odpovedá. Samozrejme, že je reakcia publika odlišná v závislosti od miesta. Ale myslím, že to aj závisí od toho, ako nás média v jednotlivých krajinách prezentujú. Napríklad v takom Francúzsku sme dva posledné roky stredobodom pozornosti, a to sa samozrejme odrazilo aj v publiku, ktoré nás má teraz vďaka nášmu imidžu a hudbe radšej, je to trochu zvláštne. S takýmto fenoménom sme nikdy predtým nemali skúsenosť. U niektorých ľudí vyvolávame dojem, že sme "temní". A nech robíme čokoľvek, v Spojených štátoch máme imidž popovej skupiny. Tieto kontrasty sa mi veľmi páčia. V časoch nahrávania "Pornography", prípadne vydania albumu "Faith" (dva albumy stvárňujúce temnú stránku skupiny, hoci sa jeden moderátor brazískej TV odvážil vyhlásiť, že "Pornography" je najšťastnejší album skupiny) sme našimi náladami ovplyvnili celé naše publikum. V tej dobe to ale bolo celkom logické, ale bolo by príšerné uviaznuť v tej póze a jednotvárnosti. Ak by ste do jednej miestnosti dnes zavreli piatich fanúšikov The Cure a každého z nich sa spýtali, prečo má rád The Cure, každý by vám povedal iný dôvod. Ja to vidím tak, dôvody jednej osoby nemôžu mať vyššiu hodnotu ako dôvody druhého.

Nová Curemánia zdá sa dráždi starých oddaných fanúšikov skupiny. Ako to vnímaš ty?
Robert:
Je trochu snobské uveriť, že sa Cure zmenili len preto, že sú zrazu takí populárni. Neviem prečo je naša popularita mimo Anglicka desaťkrát väčšia. Nič výnimočné sme preto nespravili. Ja sám som sa nezmenil. Stále rozprávam rovnako a rovnako sa aj chovám. Album "The Head On The Door" sme nenahrali preto, aby sme získali nových fanúšikov. Bol to jednoducho iba ďalší album The Cure. Nikdy sme neurobili nič také, čo by malo zmeniť moju vôľu zotrvať v The Cure. Nikdy sme neurobili nič odsúdeniahodné. Je len zopár kapiel podobných The Cure! Bez pochýb: New Order, Echo & the Bunnymen, the Banshees... Väčšina ľudí má podľa mňa dojem, že máme vždy tie isté postoje. Ľuďom sa môžu páčiť A-ha, lenže za nimi nenájdete nič, je tam prázdno, oni v podstate neexistujú. My sme iní.

Aj keď ste iní, nevyhli ste sa vystúpeniu v Champs-Elysées (populárni TV program vo Francúzsku).
Robert:
To áno. A niečo podobné sme urobili v Nemecku, v programe, v ktorom okrem iných príšerností vystúpil aj Limahl. Vieme, že sú to samé sračky. Lenže, keď nahrávate pre ľudí, tak sa z času na čas doslova musíte objaviť v takýchto programoch. Inak sa vám môže stať, že skončíte zavretí v miestnosti a budete hrať sám pre seba a ešte len to by bolo strašné. Do televízie sme vtedy prišli totálne spití, keď sme vystupovali z auta, tak sme doslova odmietli v tej stupidite vystúpiť a pri nakrúcaní sme jednoducho zostali verní sami sebe. Mohli sme byť prítomní počas celého programu, lenže my sme so samozvaným popovým svetom nemali nikdy nič spoločné. Jediná zaujímavá vec v Champs-Elysées bola naša skupina. Zbytok bola absolútna príšernosť. Ak by sa v tom programe niečo zaujímavé udialo, určite by som si to bol všimol. Nemyslím si, že som najlepší, lenže The Cure sú určite lepší ako čokoľvek, čo dnes môžete počuť. Nie som dobrým kritikom podobných programov, možno aj preto, že ich vôbec nepozerám. Viem, že sú ale veľmi populárne, kto vie, či sa niekto dostal k The Cure vďaka tomu, že tieto programy sleduje. Keď som bol dieťaťom, pozeral som sa v telke na Alexa Harveyho, Roxy Music alebo Davida Bowieho. Mohol som mať vtedy asi 13 a jasne si to všetko pamätám. Bez pochyby aj oni boli iní, než všetko ostatné.

Ako reaguješ, keď vidíš fanúšikov v rovnakom oblečení, ako máš ty, majú rovnaký účes, mejkap?
Robert:
Moje pocity sú rozpoltené, zmätené. Mal by som byť podľa vás na to hrdý?

Prikladáš svojmu výzoru veľkú dôležitosť?
Robert:
Myslím, že v tomto zostrihu sa cítim lepšie ako v tom, ktorý som na hlave nosil v období "Seventeen Seconds" (1980). Vyzeral som až príliš agresívne. Ale svoj výzor príliš vážne neberiem. Toto leto plánujem kratší účes, hlavne pre filmovanie. Moja tvár a mejkap vyzerajú hlúpo. Aby som bol úprimný, je mi to v podstate jedno.

Tak isto vnímaš aj svete obliekanie?
Robert:
Áno. No na druhej strane, zdá sa, že moje oblečenie je dosť dôležité pre fanúšikov, pretože keď som naposledy navštívil Paríž, tak si fotili moje topánky! Ale je pravda, že máme zvlášť oblečenie na pódiu, iné, ktoré nosíme medzi kamošmi, a obliekame si ho non-stop rok a pol. Trenírky, čo mám práve na sebe sú z obdobia "Seventeen Seconds" - odvtedy ich zvyknem nosiť a to je tak všetko... a takisto si vždy obúvam tenisky, pretože hrám rád futbal. Aj v škole som sa takto zvykol obliekať. Je to pohodlné! Už sú to roky, čo som nebol v londýnskych obchodoch s oblečením. Saká som si zvykol kupovať na King´s Road v Johnson´s. Teraz mi všetko kupuje Mary. A ona aj zvykne hodnotiť, v čom vyzerám dobre a v čom nie.

Spomenul si Mary, tvoje dievča. Má nejaký vplyv na skupinu?
Robert:
Nie priamo. Ona sa o The Cure veľmi nezaujíma. Bola s nami v Paríži a bola z toho všetkého zdesená. Ani sa ju nesnažím prehovárať, aby s nami niekam chodila. Dokonca sa ju snažím držať bokom od The Cure. Je ukrutný kritik všetkého, čo robím - doslova nenávidí niektoré albumy, hoci ten posledný sa jej naozaj páči. Požiadal som ju, aby išla so mnou do štúdia, keď sme nahrávali "Charlotte Sometimes". V štúdiu s nami, ani s nikým iným, dovtedy nebola. Sadla si do kúta, keď som spieval... jej vplyv bol citeľný na inej úrovni. Ale je pravda, že mnohé z vecí, ktoré som neskôr skomponoval, boli priamo ovplyvnené Mary.

Veľmi často si videný v spoločnosti detí. Prečo?
Robert:
Mám deti hrozne rád. Nechce sa mi veriť, že mám už 27. Ak ste úplne prirodzený a spontánny, tak žijete úplne iný život. S deckami je to super. Mám šesť neterí/synovcov a som s nimi vždy keď môžem. Hrám s nimi futbal.

Tiež by si mohol byť otcom.
Robert:
Nie, nie! Nikdy nebudem mať deti - mám radšej deti niekoho iného. Otcovstvo by ma donútilo dospieť. Nemám v sebe ani kúsok zmyslu pre zodpovednosť. Keď som s deťmi mojich bratov, nemám s tým absolútne žiaden problém. Mám s nimi privilegované priateľstvo. Chodia na mnohé naše koncerty, hlavne v Anglicku, vtedy cestujú starým karavanom. Často po koncerte zvyknú komentovať môj hlas, prípadne sa sústredia na hudbu. Sú moji najlepší kritici.

Ľudia vravia, že niekedy si pekne agresívny, doslova výbušný. Je to pravda?
Robert:
To skôr v minulosti, hlavne s mojim najlepším kamošom Simonom. Podľa mňa, čím viac máte k niekomu bližšie, tým viac ste k tejto osobe agresívny. Ale agresivite voči verejnosti sa vždy vyhýbam, napríklad aj keď som niekde v krčme opitý. Myslím, že také čosi je pekne odporné.

Máš vôbec čas na čítanie kníh, prípadne chodenie do kina?
Robert:
Ale áno. Nedávno som dočítal Nabukove "Invitation to a Beheading". Okrem toho sa dnes so skupinou chystáme pozerať "The Return of the Living Dead" a "Re-Animator". Zbožňujem takéto filmy! Keď už sú tie scény úplne strašné, tak si zakryjem tvár a pýtam sa ostatných, či už tá strašná scéna skončila. Buuuu!

zdroj: Bizz Magazine, France, 1986
autor: Philippe Blanchet (Rock & Folk magazine)



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi