Robert: Som úplne obyčajný človek - 05/1987


Rozhovor s Robertom pre francúzske média


Spokojný s novým albumom?
Robert:
Veľmi. S našimi nahrávkami sme vždy spokojní, aj s tými, ktoré sme nemohli vydať. Už asi tri roky necítime, že by bol na nás vyvíjaný nejaký nátlak. "Kiss Me Kiss Me Kiss Me" sme nahrali len preto, že sa nám chcelo a páčilo. Bolo by to pekne hlúpe, ak by sme neboli spokojní.

Prečo dvojalbum?
Robert:
Čím viac nahrávanie napredovalo, tým viac sa ukazovalo, že máme až príliš veľa dobrých skladieb, aby sa všetky zmestili na obyčajný album. A takisto som chcel, aby tento album reflektoval celý potenciál skupiny. Nájdete na ňom všetko, čo majú Cure radi a čo všetko zvládnu. Je to ako sumár posledného desaťročia. Zredukovanie 18 skladieb na 10 by si vyžiadalo obetovať konkrétnu stránku skupiny.

Napísal si a skomponoval opäť všetky skladby sám?
Robert:
Tentoraz boli všetky skladby napísané inak. Simon, Lol, prípadne ja sme napísali akési základy, na ktorých pokračovali ostatní. Podľa mňa je to prvý naozajstný skupinový album, s ktorým sme prišli od "Seventeen Seconds".

Vychádzajú skladby aj tentoraz z tvojich osobných skúseností?
Robert:
Na 75% áno. Ten zvyšok vychádza z vecí, ktoré som čítal, prípadne ide o zážitky iných ľudí.

Tie skladby sú navzájom veľmi odlišné a rôznorodé. Prečo?
Robert:
Od albumu "Head On The Door", čiže už dva roky, nepretržite píšeme skladby. Keď sme sa v júni 1986 rozhodli nahrať nový album, mali sme k dispozícií stovku skladieb v rozličných štýloch, operou počnúc a heavy metalom končiac. Nahrali a zmixovali sme 25 a 18 z nich sa dostalo na album. Tie zvyšné sa ocitnú pravdepodobne na b-stranách singlov. Ale ten hlavný dôvod rôznorodosti štýlov tkvie v skutočnosti, že po prvýkrát som požiadal ostatných o príspevky pre tento album od samého začiatku. Od každého som doslova vyžadoval vlastné kompozície, nech už boli akékoľvek. Doteraz som totiž všetko písal sám. To vysvetľuje tú rozmanitosť štýlov. Je tu asi osem skladieb, ktoré by som ja osobne nikdy nenapísal. Sú úplne odlišné od záležitostí, ktoré komponujem sám.

Väčšina skladieb má veľmi dlhý úvod.
Robert:
Desať skladieb má skutočne dlhý úvod, a to hlavne preto, že dvojalbum na to poskytuje dostatočný priestor. Čiže sme mohli skladby nahrať presne tak, ako sme to cítili. Nakoniec, mohli sme nahrať 12 veľmi dlhých skladieb alebo 25 krátkych. Demosnímky sme pripravili v Londýne počas minulého leta a v podstate tam sme už mali jasnú predstavu o základoch všetkých skladieb. Počas skutočného nahrávania v Miraval sme začali s hraním a keď som si bol istý, že nastala pravá chvíla, začal som spievať. Bolo to ale veľmi spontánne. Omnoho viac ako na predošlých albumoch, kedy sme začínali s bicími, pridali ďalšie nástroje a skončili s vokálmi. Toto nahrávanie bolo také... "naživo", akoby sme to nahrávali na pódiu. Nakoniec som prespieval úplne všetko, pretože na prvýkrát to nebolo úplne najlepšie.

Teda ste nahrávali v Miraval, v Južnom Francúzsku. Podľa čoho ste si vybrali toto miesto?
Robert:
Chceli sme použiť špecifický mix pult. V Európe sú také len štyri a my sme v Európe rozhodne nahrávať chceli. Nechceli sme ísť kvôli tomu do Ameriky. Vyberali sme si medzi Nemeckom, Škandináviou, Parížom a Miraval. Takisto sme chceli, aby sme v mieste nahrávania mohli aj bývať, aby sme sa vyhli dennému cestovaniu medzi hotelom a štúdiom. Keď sme obdržali letáky, okamžite sme zvolili Miraval. Z tých obrázkov sálala úžasná atmosféra. To "stratené" štúdio je umiestnené priamo uprostred viníc... je to naše doteraz najlepšie nahrávanie, pretože má najúžasnejšiu atmosféru. Je to priam ideálne miesto.

Úvodná zvučka relácie Les Enfants du Rock TV pochádza zo skladby s názvom "Just Like Heaven".
Robert:
Práve sme nahrávali demá v Draguignan v Provence, keď nás požiadali o nahratie zvučky, a v tej dobe sme už spomenutú skladbu mali vlastne v použiteľnom stave. Je to skladba, ktorá najviac pripomína atmosféru albumu "The Head On The Door". Je akoby spojítkom medzi ním a aktuálnym albumom. Za posledné roky sa v našom archíve nahromadilo množstvo skladieb, ktoré by sa dobre uchytili napríklad aj v reklame. Väčšina z nich sú skladby dobré, niektoré skutočne zlé, ale aj tak sa ich musím zbaviť, pretože inak sa pretransformujú do príšer, ktoré ma budú z vnútra požierať! Ale, veľmi rád by som napísal zopár skladieb pre detektívky.

To ťa ešte nikto nepožiadal o skladbu pre film?
Robert:
Už niekoľkokrát, lenže tie filmy boli také zlé, že som to musel odmietnuť. Inak, pripravujeme vlastný film. Nepôjde o príbeh, ale skôr o animácie. Budeme scenáristi, autori hudby a herci zároveň. Koniec koncov, nerád by som videl seba vo filme, pokiaľ nebudem autorom scenára. Je to to isté, ako keď nemôžem spievať iné slová, ako tie, ktoré som sám napísal.

A čo film Tima Popea, "The Cure in Orange"?
Robert:
Asi o mesiach by mal vyjsť v Európe. Ale momentálne je film ešte stále príliš dlhý. A okrem toho, to, čo funguje skvele na pódiu celé dve hodiny, nemusí fungovať na obrazovke. Museli sme sa dokonca vzdať siedmych, či ôsmych skladieb. Chcel som, aby to najskôr videli fanúšikovia a rozhodli, ktoré skladby by sme mali rozhodne na zázname zachovať. Nebolo ľahké také čosi zosnovať. Ale predviedli sme to ľuďom, ktorí The Cure naozaj rozumejú a teraz máme úplne jasnú predstavu o finálnej verzií filmu. Ale na videokazete bude samozrejme záznam celého koncertu.

Anglická tlač filmom veľmi nadšená nebola.
Robert:
Čo nie je žiadne prekvapenie, keďže nás nemajú radi. A pre niekoho, kto nemá rád The Cure je aj päť minút z nášho koncertu príliš dlhá doba...

Ako citlivo vnímaš recenzie?
Robert:
Aby som pravdu povedal, veľmi nie. Absolútne nemusím oplácať pozornosť ľuďom, ktorý dostávajú zaplatené za to, že kritizujú iných. Samozrejme, že určitý druh kritiky je legitímny, ale to iba v prípade, ak poznáte detailne históriu toho, na čo sa zameriavate. Ak po čase začnete častejšie s týmito literárnymi, či hudobnými kritikmi súhlasiť, tak potom im môžete viac dôverovať. Ale ľudia, ktorí vstúpia do vášho sveta bez potrebných znalostí a pokúšajú sa vás skúmať, takí by nemali byť braní vážne. To sú tí, čo napíšu, že film The Cure je úplne strašný a nad posteľou im pritom visí plagát Nicka Kamena. Tí pre mňa nemajú žiaden význam. Aj tak najväčším kritikom toho, čo robíme, som ja sám. Ak sa mne páči to, čo robíme, tak mi je úplne jedno, že sa to iným naopak nepáči. Nakoniec, každý sa môže slobodne rozhodnúť, či si náš film pozrie alebo nie, prípadne či naše nahrávky bude počúvať alebo nie.

The Cure spolupracujú s Timom Popem šesť, či sedem rokov. Neuvažujete najať si pre videoklipy niekoho iného?
Robert:
Pre také rozhodnutie nevidím žiaden dôvod. Od začiatku kariéry The Cure sme vystriedali šesť, či sedem režisérov. Všetci do jedného boli príliš snobskí. Na rozdiel od nich je Tim Pope úplný opak. On robí veci úplne spontánne. Niečo z toho funguje, niečo naopak nie. A hlavne, všetko robí bez zbytočného zmätku. Robí veľmi emotívne videá, ktoré sú zaroveň veľmi zábavné, také čosi naozaj dokáže len zopár ľudí. Najväčšou motiváciou režisérov je vytvorením skvelého obrazu skupiny predať čo najviac nahrávok. A to je u Tima tá posledná vec, ktorá ho zaujíma. Som si istý, že ak by nám nahrávacia spoločnosť rozprávala do výberu režiséra, s ktorým budeme pracovať, tak Tim by tú prácu určite nedostal. No my sme si vybrali práve jeho. A mne sa jeho tvorba veľmi páči. Je to zábavné, niekedy absolútne hlúpe, no v konečnom výsledku veľmi zaujímavé.

Na obale nového albumu sú vyobrazené tvoje ústa a oko...
Robert:
Ústa slúžia vlastne na grafické vyjadrenie slovného spojenia "Kiss Me, Kiss Me, Kiss Me". Je to absolútne blízky záber mojich pier, čo tomu dáva jemne pornografický nádych. Aj moje oko bolo tak z blízka fotené. Fotograf sa chcel takmer do neho dostať. Bolo to pekne bolestivé. Musel som mať oko bez zažmúrenia otvorené skoro celé dve hodiny. Na druhý deň som naň ledva videl.

Aj tvoj hlas je omnoho zvučnejší...
Robert:
V speve si teraz viac dôverujem. V minulosti som vlastne viac rozprával ako spieval. Teraz sa považujem konečne za speváka. Rozhodol som sa spievať viacerými štýlmi. Napríklad som sa pokúšal spievať ako Luis Armstrong. Ale to boli skôr spontánne záležitosti a viacmenej som bol pri tom vždy opitý. Takže pri viacerých skladbách som si musel priznať, že to som nebol ja. No emotívne skladby som spieval presne tak, ako som ich cítil, bez toho, aby som na tom čokoľvek menil.

Ovplyvnil úspech "The Head On The Door" nejakým spôsobom tvorbu tohto albumu?
Robert:
"The Head On The Door" je veľmi dôležitý album. Povedal by som, že pre nás je dôležitejší ako "Faith", či "Pornography", hoci médiá veľmi nepresvedčil. Ale uvedomili sme si, že by bolo pochabé prísť okamžite s novým albumom, pretože "The Head..." príliš dlho rezonoval v mysliach ľudí. Nemuseli by tak nový album dobre prijať. A keďže sme v minulom roku oslávili desiate výročie fungovania kapely, rozhodli sme sa vydať singlovú kompiláciu. Mohli sme tak o novom albume viac premýšlať. Koniec koncov, aj tak by sme musel s jeho vydaním počkať až doteraz. Od čias "Pornography" vydávame albumy iba vtedy, keď cítime, že je na to naozaj vhodný čas. Nie sme pod žiadnym tlakom. A to aj preto, že naša hudba nepodlieha žiadnej móde, ako aj preto, že sme nikdy neboli príliš slávni. Aj keď sa veci menia, naše stanovisko zostáva nezmenené...

Vedel si si niekedy predstaviť, že The Cure niekedy dosiahnu úspech ako dnes?
Robert:
Nie, určite nie v takejto polohe. Bol som veľmi naivný. Úspech som si predstavoval tak, že ľudia iba kupujú a počúvajú naše nahrávky. Nevedel som, že úspech je ovplyvnený viacerými faktormi. V prvých rokoch sa naše publikum rozrastalo veľmi pomaly, pre mnohých sme boli skupinou bez imidžu. Mal som pocit, že to tak bude vždy. Som rád, že úspech prišiel tak pomaly a to hlavne preto, že som sa mu mal čas postupne prispôsobovať. No nikdy nemám dobrý pocit, keď vidím samého seba na obale nejakého magazínu. Keď sa na to pozerám, akoby som videl niekoho úplne iného. Samozrejme, že som rád, že sa naše nahrávky hrajú v rádiách a tak ich môže počuť veľa ľudí. Ale želal by som si, aby to nešlo ruka v ruke s tým ostatným, ako fotografie, rozhovory, fanúšikovia. Keď ste v skupine, tak si často želáte úspech. Je veľmi ťažké presvedčiť ľudí, že ja som nikdy nechcel byť naozaj slávny. A nech poviem čokoľvek, úspech vo mne samom nič nezmení. Nežijem životom hviezdy, napríklad nechodím na žiadne večierky.

To znamená, že úspech nezmenil nič ani v tvojom osobnom živote?
Robert:
No, na čítanie mám teraz menej času. Ale nasťažujem sa, pretože každá nevýhoda korešponduje s určitou výhodou. Mám skutočne pohodlný život. Bol by som hlúpy, keby som predstieral čosi iné. Povedzme to tak, že po fyzickej stránke je to veľmi pohodlné, po mentálne stránke je to trochu iné.

Takže si nakoniec zmenil svoj život do podoby, akú si vždy chcel.
Robert:
Áno, aj nie. Napríklad, pred troma rokmi som si kúpil v Londýn byt. Stále v ňom bývam a nemyslím si, že sa presťahujem, pokiaľ nebudem mať deti, o čom dosť pochybujem. Je to malé miesto na veľmi tichej ulici a cítim sa tam naozaj dobre. Bohužiaľ, ako niektorí ľudia zistili moju adresu, tak sa nemôžem pohnúť nikam bez toho, aby ma niekto nesledoval. To je tá stránka úspechu, ktorá sa mi nepáči, aj preto, že si vyžiadala toľko času, kým som sa k nej dopracoval. Kedykoľvek som však pripravení okamžite zmiznúť. No bolo by to iba moje vlastné rozhodnutie. Ak sa raz rozhodnem opustiť The Cure, tak najdôležitejšie pre mňa bude opustiť to všetko s patričnou dôstojnosťou.

Mohol by si The Cure opustiť?
Robert:
Mohol, ale momentálne sa na to necítim. Vždy som si bol vedomý, že úspech je niečo ako droga. Jedno moje "ja" má úspech rado. Myslím, že to tak funguje u každého. Cítime sa dôležití a čímsi zvláštní. Lenže, čím dlhšie si takéto čosi uvedomujem, tým viac si myslím, že by som s tým všetkým mal prestať. Pamätám si časy, kedy som nebol slávny, napr. v škole, no na tom veľmi nezáleží. Podľa mňa by nebol žiaden rozdiel v tom, keby bol zo mňa opäť neznámy umelec.

Takže pokračuješ ďalej z akéhosi, ako si to sám nazval, "sebeckého dôvodu"?
Robert:
Áno, vlastne tak ako vždy. A nemyslím si, že je na tom niečo zlé. Nikdy som neočakával, že sa okrem mňa, bude aj niekomu inému páčiť to, čo robím. Ak sa to ľuďom páči, tým lepšie, ale ja píšem všetky piesne len pre seba.

Ako vnímaš fanúšikov, ktorí ťa žiadajú o autogram, snažia sa napodobniť tvoj imidž, atď... ?
Robert:
Také čosi sa mi veľmi ťažko akceptuje. Ale, aj ja keď som bol mladý som mal svoj idol. Alex Harvey. A tiež som si myslel, že by bolo úžasné, keby som vyzeral ako on. Držalo ma to dva roky. Potom som si uvedomil, že asi bude lepšie zostať sám sebou. Myslím, že tak nejak to cíti každý. Je to v ľudskej povahe a proti tomu sa nedá nič urobiť. Za správanie mojich fanúšikov však necítim žiadnu zodpovednosť. Čiže žiadne myšlienky typu, "Bože, čo si moji fanúšikovia pomyslia?". Môžu si predsa vybrať, či sa im páčim alebo nie, či ma kopírovať alebo nie. Ide o veľmi zvláštny fenomén, bohužiaľ ovládať ho nemôžem.

A čo všetky tie dievčatá, čo sú do teba zaľúbene?
Robert:
To ma vie pekne rozosmiať, pretože to vôbec nie je pravda. Nikdy som tieto veci nebral vážne. A ostatní by mi to aj tak nedovolili brať vážne.

Každý teraz vraví, že si šťastný, je to pravda?
Robert:
Svoje šťastie musím predstierať, inak by si všetci mysleli, že šťastný nie som, hlavne keď som úplne normálny. Nie som o nič menej vnútorne vyrovnaný než ktokoľvek iný. Nemávam šialené zmeny nálad, ako plač a po ňom šialený výbuch smiechu. V minulosti mala moja hudba a slová tendenciu zdržiavať sa pri depresívnej stránke života. Samozrejme, že je to tak stále, ale snažím sa vidieť a zachytiť aj tú pozitívnejšiu stránku života. Je veľmi ťažké sa rozprávať s ľuďmi, ktorí si myslia, že premýsľam o smrti, prípadne na tú chvíľu čakám. To, čomu sa venujem teraz, ma prezentuje lepšie. Je veľmi ťažké májsť medzi tým kompromis, hlavne pre spôsob, akým média manipulujú so skupinami. Všetko sa zvykne zveličovať a skupiny sa často týmto povzbudzujú. Začnú sa namýšľať, že sú čosi viac, než ostatní. Je veľmi ťažké niekoho presvedčiť, že som úplne obyčajný človek.

Ešte stále tak veľa piješ?
Robert:
Už dva dni som vôbec nepil, pretože ideme filmovať videoklip a treba prísť s nejakými dobrými nápadmi. V Miraval budeme nakrúcať video k singlu "Catch", to preto, že práve tam bola tá skladba napísaná. A skvelú atmosféru toho prostredia chceme zachytiť aj na videu.

Čo sa naozaj udialo na koncertoch v Buenos Aires?
Robert:
Do predaja sa dostalo viac lístkov, než bola kapacita štadióna. Mali sme v pláne dva koncerty pre 17 000 ľudí a oni pustili do predaja 50 000 lístkov, nemysleli si, že ich vypredajú všetky... bohužiaľ, oba koncerty boli beznádejne vypredané. No, a samozrejme sa každý chcel dostať dnu. Skončilo to výtržnosťami. Povolali políciu a armádu, hotová vojna, zvlášť v druhú noc, kedy tam boli aj nejakí mŕtvi. Vtedy mi do tváre niekto z publika trafil fľašou, okamžite sme ukončili koncert. Na to publikum začalo demolovať štadión. Bolo to príšerné, akoby tam všetci boli prchkej povahy...

Ako ako vnímaš problém skladby "Killing An Arab" v Spojených štátoch?
Robert:
Je to absolútna hlúposť. Ale museli sme nejako zareagovať, zvlášť keď to začalo byť vážne. A všetko to bolo iba pre stupídnosť niektorých amerických dj-ov, ktorí o tejto skladbe začali šíriť, že je anti-arabsky orientovaná. Keď tá skladba vyšla pred ôsmymi rokmi v Amerike, tak s ňou nebol žiaden problém. Zavádzajúci je iba jej názov. Ak pochopíte text, tak by to nakoniec mohlo byť aj o Angličanovi. Bol som v pokušení premenovať tú skladbu na "Killing an American".

Dnes už svoj politický postoj do textov nedávaš.
Robert:
Ja sa k tomu nestaviam tak vážne ako médiá. A myslím si, že som viac politicky uvedomelý ako väčšina ľudí v politike. A nie som taký v The Cure jediný, ale v tomto sa nemôžem stotožňovať so skupinou, nemáme na všetko jednotný názor. A takisto nechceme zdiskreditovať určité organizácie. Ak by som sa stal samozvaným hovorcom nejakých činností, prípadne organizácií, ľudia, ktorí ma nemajú radi, by sa od nich odvrátili len preto, že som toho súčasťou. Radšej sa vo veciach angažujem sám a s väčšou diskrétnosťou. Mohol som sa podieľať aj na Live Aid, ale nebol som o to požiadaný. Ale, zastávať určitý politický názor nemá žiaden význam, pokiaľ ste súčasťou najbláznivejšej skupiny na svete. Som uväznený v najhlúpejšej, najhulvátskejšej a najlenivejšej skupine na svete!!!

Súperia The Cure s inými skupinami?
Robert:
Nie, celá tá suťaživosť popovej scény mi lezie pekne na nervy. Ale samozrejme, že súťažíme v tých základných aspektoch: či sú naše videá prezentované v TV a naše nahrávky hrané v rádiách. Niektorí ľudia to dokonca aj počítajú. No z umeleckého hľadiska nemám pocit, že by sme s niekým súperili. Páčia sa mi Cocteau Twins, Suzanne Vega, Kate Bush, Echo and the Bunnymen, a nemám pocit, že by som súperil s umelcami, ktorých mám rád. Neobávam sa kapiel, ktoré majú väčší úspech. Odkedy hráme, sme zažili nespočetné množstvo ľudí, ktorí rýchlo zažiarili a bleskovo zmizli zo scény. V takomto svete my nežijeme. Je jasné, že na nás iní žiarlia. Vo Francúzsku o nás hovoria, že sme "No.1" skupina a ostatné anglické kapely sa prekvapene pýtajú, "Prečo oni a nie my?". Súťaživosť je pekná hlúposť. My iba ponúkame inú alternatívu. Preferujem ľudí, ktorí nás majú radi z viacerých dôvodov a nie iba z jedného. A takisto preferujem ľudí, ktorých viac zaujíma naša hudba, ako náš výzor.

V tomto názore sa s tebou zhodujú všetci v The Cure?
Robert:
Áno, čím ďalej, tým viac. Vďaka rozumných kompromisom sme s úspechom prežili. Je to smutné, ale hudobný biznis je prehnitý svet. To množstvo peňazí láka množstvo príšerných ľudí a tým vlastne kreatívnych ľudí odstavujú na vedľajšiu koľaj. My sme iní ako ostatné kapely, pretože sme The Cure založili ako reakciu na veci, ktoré sa nám nepáčia, nie preto, aby sme zbohatli a stali sa slávnymi. Postavili sme sa k tomu ako k alternatíve, pretože sme sa nikomu nepáčili. A z rovnakého dôvodu fungujeme dodnes. Keď počúvam veci z Top 50-tky tak som z nich úplne zhrozený.

Prečo pokračujete vo vystupovaní v TV, keď sa vám to vždy nepáči?
Robert:
Dobrá otázka! Televízne šou skutočne nemáme radi, ale máme radi reprízy. Je to dobrá zábava. A ak by sme nevystúpili my, zobrali by to iní. A keďže sme si istí, že sme najlepšia skupina na svete, tak potom aj musíme byť v TV častejšie.

Považuješ poskytovanie rozhovorov za stratu času?
Robert:
Niekedy, a to z konkrétneho dôvodu, napríklad keď novinári, s ktorými sa stretneme, nevedia o nás takmer nič. Lenže rozhovory sú súčasťou našej práce, nedajú sa úplne ignorovať. V Nemecku sme na objasnenie určitých vecí usporiadali špeciálnu tlačovku. Vždy nás tam totiž pokladali za arogantnú a agresívnu skupinu. Zaškatulkovali nás ako absolútne temnú a chladnú skupinu. Po toľkých rokoch je to naozaj frustrujúci pocit. Rozhodli sme sa preto im kopec vecí uľahčiť a dať nášmu albumu na tamojšom trhu ozajstnú šancu. Boli tam prítomné aj nejaké iné kapely a spolu sme sa všetci totálne opili. Vo Francúzsku zasa veľa rozhovorov neposkytujeme. Nie je zasa dobré byť na obale každého magazínu.

The Cure sú súčasťou tvojho života, čo k tvojmu životu ešte neodmysliteľne patrí?
Robert:
Skupine venujem naozaj obrovské množstvo času, pretože chcem mať všetko pod abolútnou kontrolou. To mi samozrejme trochu bráni venovať sa aj iným veciam. Ale mám pritom absolútne normálne záľuby: čítam, chodím do kina alebo zostávam rád v posteli a premýšľam. Ale vačšinou aj tak o skupine...

Na kedy je plánované ďalšie turné?
Robert:
V júli odchádzame na turné do Ameriky. Myslím, že pôjde o šesť koncertov. V októbri sa objavíme v Európe, prípadne až v novembri. Turné skončí v Nantes. Dosť divné miesto pre posledný koncert, čo poviete? Koncert bude veľmi vizuálny, so sprievodným filmom. To si samozrejme vyžaduje hranie vo väčších priestoroch. V Paríži nás čakajú dva večere v Bercy. Mohli sme to odohrať v klube Zenith, ale to by sme si ho museli zajednať na celý týždeň a mať koncert každý deň, aby sme uspokojili všetkých, ktorí nás chcú vidieť. Bolo by to nefér, keby sa ľudia na náš koncert nemohli dostať iba kvôli menšej kapacite miest. Pamätám si na ten pocit, keď som sa ja nemohol dostať na nejaký koncert, pretože sa pre malý počet miest koncert vypredal okamžite.

Raz si sa vyjadril, že preferuješ minulosť pred budúcnosťou. Ešte stále to tak je?
Robert:
Áno, pretože absolútne netuším, čo sa v budúcnosti udeje. Len veľmi zriedka si pripustím existenciu budúcnosti. Keďže nemám žiadne ambície, tak nikdy nepremýšľam o tom, čo by som mohol urobiť, prípadne čo by sa mi neskôr mohlo páčiť. Mám radosť, keď sa môžem v myšlienkach vracať do minulosti. Môžete snívať a spomínať na krásne prežité chvíle. Je hlúpe premýšľať o tom, čo sa môže v budúcnosti stať, keď v minulosti má svoje pevné miesto tak veľa vecí. Mám veľmi bohatú minulosť, aj so zopár momentami, ktoré skutočne nenávidím. Ale väčšina z prežitého sa mi páči. Ak tie ďalšie roky budú tak dobré ako tie minulé, tak by som mohol žiť celkom báječný život.

zdroj: impression of sound, France, 05/1987



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi