Robert: Na pódium by som nikdy nevystúpil opitý - 1985


Tlačová konferencia v Turku, 03/08/1985


Robert: Marec a apríl sme strávili nahrávaním albumu. V januári a vo februári sme nerobili nič. A v máji sme sa zasa zaoberali vecami ako napr. vzhľad obalu albumu a podobne. No, a posledných šesť týždňov obchádzame rôzne festivaly. Hlavne tam, kde sme nikdy predtým neboli. Ako Španielsko, Grécko, tu... jednoducho sme chceli ozajstnú zmenu.

Čo festival v Roskilde?
Robert:
Jeden z tých, na ktoré som sa vážne veľmi tešil. A pritom jediný, na ktorom sme neboli v úlohe headlinerov (zároveň jediný koncert za posledných päť rokov, kedy sme neboli headlinermi, ja neznášam hrať pred inými kapelami, hlavne preto, že si myslím, že sme lepší ako ostatní....), hrali sme v Aténach, a bolo tam vážne skvele. Užil som si to viac ako som čakal.

Čo sa tam stalo s Boyom Georgem?
Robert:
No, tie výtržnosti tam mali politický podtón. Sústredili sa totiž na konkrétnu udalosť, ktorou sa zaoberali tamojšie média. No malo to čo dočinenia s demokratmi a s rezignáciou ministra vnútra. S Boyom Georgem to nemalo absolútne nič spoločné. On to však bral ako samozrejmosť, viete, to, že sa dostal na titulné stránky.

"Inbetween Days" je prirovnávaná k "Age Of Consent" od New Order.
Robert:
Áno, ľudia mi to hovoria. To je nová nahrávka od NO? Pretože ľudia to komentujú slovami, "no tak toto znie ako New Order". Ich nový album ma dosť nudí. Príde mi úplne príšerný. Podľa mňa sme lepší ako NO. Mával som ich rád, ale za posledný rok sa stali nudní. To preto, že stále znejú rovnako, my tak neznejeme a pravdepodobne ani nikdy nebudeme. Každý náš album je experiment. Inak, v jednej skladbe New Order vykradli skladbu "A Forest", má totiž rovnaké akordy. A tá ich skladba nemá ani žiaden nový zvuk. Je mi to jedno, ale pravdu povediac, som radšej, keď nás porovnávajú s NO, ako by nás mali porovnávať s Wham!

Začiatkom týždňa som bol v Londýne a videl som vás v Breakfast TV, následne som videl, že najnovšie vydanie Smash Hits vám venovali celé 4 strany. Takže teraz ste popová hviezda?
Robert:
Hmmm. Nie, toto sa deje každý rok. Ide o určitú otvorenosť. Ale vždy to mám pod kontrolou. Takže odpoveď je jasná, nie.

Bol som trochu sklamaný z albumu "The Top", pretože z môjho pohľadu sa blížil až priveľmi k progresívnemu popu.
Robert:
Pri spätnom pohľade, jediná chyba albumu "The Top" je tá, že je príliš pomalý. Ak by bol rýchlejší, bol by omnoho lepší. Celý problém bol však tom, že žiadnu skladbu sme predtým, ako sme ju nahrali, nikde a nikdy nehrali. Čiže väčšina skladieb bola napísaných v štúdiu. Súhlasím, že nejde o jeden z našich najlepších albumov. S tým už nič neurobím. Bolo to minulý rok. Teraz sme úplne iná skupina. Naše pracovné metódy sú teraz úplne iné. Podobá sa to trochu pracovným postupom v období "Seventeen Seconds". Sme teraz viac ako skupina. Možno aj preto, že minulý rok som všetko, čo som robil, hral a písal, robil skvele. "The Top", to som jednoducho ja. Lepšie povedané, to najhoršie zo mňa. Ale napr. také skladby ako "Shake Dog Shake" a "Give Me It" sú celkom vydarené.

Myslíš, že v porovnaní s predchádzajúcimi albumami ide v prípade "Head On The Door" o radikálny rozdiel?
Robert:
No, "Head On The Door" znie presne tak, ako mal znieť "The Top". "The Top" mal byť vlastne zbierkou veľmi individuálnych skladieb, takmer ako zbierka singlov. A presne taký je "Head On The Door". Je tu 8 veľmi odlišných skladieb, jedna po druhej. Neviem, očakávam, že ľudia, ktorým sa páči album "Seventeen Seconds", budú tento album nenávidieť. Ale vôbec ma to netrápi. Myslím, že je to tak dobré. Pre mňa sme teraz skutočnou skupinou. A keď sa teraz vrátil Simon, čím viac som mnou hrá, tým je to tvrdšie, koniec koncov, v tomto bode sme skončili, keď odišiel po "Pornography".

Na "Head On The Door" je množstvo rôznych štýlov, ako flamenco gitary v "The Blood" alebo saxofón v "Night Like This".
Robert:
Ale áno, ako som už povedal, pri tomto albume sme nemali žiadne konkrétne predstavy, ako by mal znieť. Neustále sme všetko menili.

V júni si mi povedal, že máte nahratých asi 20 skladieb a že nemáš predstavu, ktoré z nich sa dostanú na album. Čo sa stalo s tými ostatnými?
Robert:
Tie, čo sa dostali na album jednoducho spolu pasovali. Aj vo mne sú stále rozpory... každý má svoju predstavu, o tom, ako to má a malo byť... ale teraz je už na to neskoro, pretože všetko je hotové. Nahrali sme "Close To Me", vrazili sme do toho dosť veľké peniaze, takže z nej bude pravdepodobne singel. Znie úplne inak ako všetko ostatné. Zrejme sa dve skladby pripravované na album dostanú na b-strany singlov. Problém je, že ja poznám všetky skladby, čo sme nahrali, ak sa nepoužijú teraz, nepoužijú sa nikdy. To preto, že už mi budú pripadať staromódne. A to je štruktúra práce The Cure.

Tvoja najobľúbenejšia skladba na novom albume?
Robert:
Sinking. Práve posledná skladba je práve moja naj.

A čo tak "Push"?
Robert:
S tou sme si užili naozaj zábavy. A pritom som si s touto skladbou nebol vôbec istý. Príde mi to ako americká hudba nahratá britským spôsobom. Ale, znie to naozaj dobre. Trochu mi pripomína "Another Journey By Train", b-stranu "A Forest". Tak trochu inštrumentálne skladba.

Mne to skôr príde ako typický zvuk The Cure.
Robert:
Mne zasa nie, takto by som skôr označil skladbu "Kyoto Song".

Prečo sa Simon opäť vrátil do skupiny?
Robert:
Pretože nám chýbal. A ja som chýbal jemu. Ale nie, jednoducho sme sa vrátili k starému dobrému priateľstvu, aké sme medzi sebou mali. Jednoducho som ho požiadal o návrat.

Ovplyvnil ťa nejako Nick Drake?
Robert:
Áno, keď som bol mladší. Ale Nicka Drakea som nepočul už pekne dávno. Stále mi príde dobrý, ale už ho nedokážem viac počúvať. Pretože už pri tej hudbe necítim to, čo predtým.

Je tento festival skúškou pre turné v UK?
Robert:
(smiech) Kým sa dostaneme do Anglicka, tak všetky skladby zabudneme. Žiaden náš koncert by som nedokázal označiť len za akúsi skúšku. Keď skúšame, tak len privátne, nikdy pre ľuďmi. To by nebolo fér. Len preto, že to nie je Anglicko... Aj anglické publikum dokáže byť rovnako zlé, ako ktorékoľvek iné.

Ako sa ti hrá s ostatnými?
Robert:
Je to vzrušujúce. A hlavne to nie je ako na skúške. Tým chcem povedať, že každý si je v tomto celku plne vedomý svojej úlohy. Neuvažujeme v štýle, "tak toto teraz bude naozaj profesionálne." No na druhej strane, na pódium by som teda nikdy nevystúpil opitý. Ak by som bol v publiku, tak by sa mi vôbec nepáčilo vidieť samého seba na pódiu opitého. Takže tak nejako to je. Jediné, čo ma trápi, je to, či ešte budem schopný sa na tom všetkom zabávať. Nič iné.

Ešte stále chceš nahrať album v štýle "Pornography"?
Robert:
No, kedykoľvek som v štúdiu, tak sa vždy objaví deň, kedy vstanem a pomyslím si, "bože, tieto nahrávky sú až príliš "mäkké", tak by som chcel, aby zneli ako "Pornography"." Lenže potom si uvedomím, že album "Pornography" už dávno existuje. Nahrali sme ho a tento fakt neovplyvní nič. Jednoducho tu ten album je. Opakovať niečo, čo už tu bolo, je zbytočné. Takže, ak by som zatúžil po novej verzií "Pornography", tak by som musel byť pekný idiot. A to aj preto, že by to bolo pre nás nemožné. Vtedy som bol niekto úplne iný. Po tom albume som bol doslova rozdvojená osobnosť. A vždy jedna časť dominovala tej druhej. Po hudobnej stránke to bola zasa jedna časť v štýle "Pornography" a tá druhá v štýle "Boys Don´t Cry". A práve tú som preferoval, pretože pokúsiť sa znova o čosi podobné k "Pornography", to by znamenalo žiť zasa niekde v úzadí. A taký život dlho viesť nevydržíte. To skončí zákonite vašou smrťou. A na také niečo som pre svoje publikum urobiť pripravený nebol. Hoci je to dosť romantická predstava, kedy žijete v realite a hľadia na vás ľudia čakajúci na váš definitívny koniec. Príšerné. Už som doslova znechutení ľuďmi, ktorí si myslia, že som zomrel.

Máte skladbu, "Siamese Twins", ktorá mi veľmi pripomína Franza Kafku...
Robert:
No, rád čítam knihy od ľudí, ako je Kafka. Myslím, že najviac ma ovplyvnil pri písaní skladby "At Night" z albumu "Seventeen Seconds". Ale nebol to priamy vplyv. Pokiaľ ide o "Siamese Twins"... jediný vplyv na tento album mal pisateľský štýl Dylana Thomasa. On totiž využíval veľmi zvláštnu techniku "deformácie" slovných spojení. A mne to zasa prišlo veľmi dôvtipné. No "Pornography" nie je o jednej konkrétnej záležitosti. Dokonca v jednej skladbe je zaznamenaných 10 alebo 15 udalostí. Dnes sa mi o tom všetkom veľmi ťažko premýšľa. V tom čase som totiž ani nevedel, čo vlastne robíme.

A čo album "Faith"?
Robert:
Myslím, že tento album je dokonalým protikladom albumu "Pornography". Ten bol totiž zasa niečím ako protireakciou k "Faith". Pretože "Faith" sa pokúšal nájsť niečo, čo malo nádej. Bol to takmer optimistický album. Pričom "Pornography" je absolútne depresívne dielo. Verš "je úplne jedno, či všetci zomrieme," ho dokonale vystihuje. Bola to reakcia na celú tú vec ohľadne starosti o ostatných ľudí. Vtedy mi prišlo úplne hlúpe starať sa o kohokoľvek. Takéto niečo vo mne ešte stále žije, no už nie takou intenzitou.

Bolo mi povedané, že teraz vstávaš až o štvrtej poobede, ako si zvládol tento víkend vystúpenie v Breakfast TV?
Robert:
To si absolútne nepamätám. Šiel som späť o piatej ráno a vstávať som musel už o 7:30... a po tom vystúpení v TV sme zasa absolvovali session s Johnom Peelom. Ale to sa vždy snažím prebrať... tak ako dnes, pretože som vstával strašne skoro. Nie je to tak dávno, čo som sa uložil do postele...

Máte po tomto vystúpení v pláne ešte ďalšie festivaly?
Robert:
Nie, tento je posledný.

Čo bude potom?
Robert:
Potom budem zopár týždňov leňošiť. Len budem posedávať.

Ako môže popová skupina, čo nahrá "The Lovecats", nahrať temné skladby?
Robert:
Pretože sa o také skladby zvlášť zaujiímam. Viete, po ukončení éry "Pornography" som túžil po tom, aby ma ľudia viac nepovažovali za Roberta Smitha z The Cure, tak ako to bolo dovtedy. Chcel som robiť čokoľvek iné, trebárs sa ráno zobudiť s pocitom "rád by som nahral čosi jazzové" a my by sme sa jednoducho zobrali a čosi také nahrali. Ak ľudia do éry po "Pornography" nemali s The Cure skúsenosť, tak to, čo bolo predtým sotva pochopia. Je to to isté, ako keby ľudia chceli ľutovať Joy Division alebo čosi podobné. Ale samozrejme, že sú stále skupiny, ktoré tomu "temnu" zostali naďalej verné. Ale, už len uvažovať nad tým, že by som v tom štýle uviazol ako v špirále, mi príde hrozné. Ja som bol k tým popovým veciam doslova dotlačený. Už som bol všetkým prekŕmený. Stále zisťujem, že ma vedia dožrať ľudia, čo vydávajú príšerné nahrávky. Takéto veci, ako trebárs počúvanie tohoto (na pozadí znie nejaká hudba), ma doslova nútia vyjsť na pódium a hrať.

Ako si sa cítil v The Banshees?
Robert:
Myslím, že The Banshees sú popovejší ako The Cure. Vážne. Prestal som s nimi hrať, pretože som bol už príliš unavený. Žiaden iný dôvod pre to nebol. Predstava byť súčasťou The Banshees bola lepšia ako realita. Nemyslím si, že som bol vhodný pre nich. Naozaj som odišiel kvôli únave a na konci som vlastne všetko len predstieral. V The Banshees som to nebol ani ja.

Ktorá zo skupín bola vtedy "tvoja"?
Robert:
Chvíľu to boli vážne The Banshees. Vtedy The Cure reprezentoval len Lawrence a ja. Neboli sme schopní hrať naživo... a tých prvých šesť mesiacov v Banshees, to bola vážne zábava. Akoby som bol na prázdninách. Lenže neskôr to už začalo byť príliš vážne. Keď som s nimi hral po prvýkrát, tak som vlastne za nič neniesol zodpovednosť, lenže postupne som bol viac a viac akceptovaný ako člen skupiny a s tým prišla aj zodpovednosť. Dôvod, prečo som sa k nim pripojil prvýkrát bol ten, aby som sa vyhol poskytovaniu rozhovorov. Ja som si vyšiel na pláž a o rozhovory sa starala Sioux.

Nový album vyznieva optimisticky, je to reakcia v štýle "anti-heroin", viete, všetko to, čo sa odohráva momentálne v Anglicku....
Robert:
To nie. "Anti-heroinová" kampaň je len žart, z ktorého však začínam mať obavy. Je to jeden z tých chorobných symptómov, ako keď vidíte misu nahnitého ovocia a začnete sa ním kŕmiť, aj keď viete, že vám bude zle. Heroín samotný s tým nič nemá. A problémy v Británií... to budú peniaze. V tom je problém. Radšej vyhodia peniaze na to, aby nasledujúca generácia nebola závislá na heroíne, akoby sa tú generáciu pokúsili zachrániť v globále. Takže podľa mňa je to len strata času.

V niektorom rozhovore ste sa zmienil, že Echo And The Bunnymen sú jednou z najlepších skupín na svete.
Robert:
To je to, o čom som už rozprával. Je to ako s New Order, hoci tí mi v tomto momente prídu nudní. Sú jednou z tých skupín, alebo by mohli byť... pretože som s nimi vyrastal. Ja som jednoducho fanúšik The Bunnymen.

Stretli ste sa s McCulloughom osobne?
Robert:
Dvakrát. Ale nemôžem povedať, že sa s ním aj osobne poznám. To nie... niekde som s ním popíjal. Ale, ja som popíjal už s veľa ľuďmi.

Aký druh hudby dnes zvykneš počúvať?
Robert:
No, momentálne nezvyknem veľmi hudbu počúvať. Vážne. To sa ani veľmi nedá, keď ste niečoho takého súčasťou. Možno kvôli tomu nahrávaniu, relaxoval som pozeraním filmov, čítaním kníh alebo pitím. Ale rozhodne nie počúvaním hudby.

A čo The Glove, projekt so Stevenom Severinom?
Robert:
Ten projekt je vlastne výsledok nášho skvelého priateľstva v tej dobe. Prišlo nám to vtipné ísť do štúdia a čakať, čo z toho vzíde. On totiž vždy písal skladby pre The Banshees a tak Sioux mohla vždy spievať jeho piesne. Uvedomil si, že by pre zmenu nebolo zlé napísať skladby, ktoré by nakoniec zneli tak, ako chcel on. A mne zasa prišlo zaujímavé napísať skladby, ktoré by som ja nespieval. Hoci kameňom úrazu toho albumu sú práve vokály. Jeanettin hlas mi neprišiel práve najlepší.

Robert, čítaš veľa?
Robert:
Snažím sa. Je to asi jediná vec, ktorou sa dá zabrániť zblbnutiu.

Napísal si veľa skladieb o láske, no niektoré smerujú viac k nenávisti... Nie je to náhodu výsledkom sklamania z priateľstva medzi mužom a ženou? Robert: No, skôr som sklamaný z priateľstva medzi ľuďmi rovnakého pohlavia. Ale za to nik nemôže. To len...

Viem, že už nejaký čas s niekým žiješ...
Robert:
Ale áno, vždy s niekým žijem. Ale od nikoho nikdy nič neočakávam. Prišiel som na to, že je to jedna z podmienok ako v niečo veriť, pretože potom sa môžete dočkať šťastného konca. Možno to tak aj ľudia robia. Ale poväčšinou na tento fakt aj tak zabudnete.

Keď tu mali Echo And The Bunnymen svoj prvý koncert, tak hrali svoje najobľúbenejšie skladby. Nemohli by ste urobiť aj vy čosi podobné? Máte vôbec svoje obľúbené skladby?
Robert:
To urobiť nemôžme, pretože to by sme boli ako Echo And The Bunnymen, nie? Nejaké skladby som nahral pre svoju sólovú platňu, no nakoniec som ju nevydal. Nie, to nie je dobrý nápad. Ich najlepšie skladby nie sú zrovna tie, ktoré by som ja zahral. Oni hrali The Doors, The Stooges, Velevet Underground...

Oni si vybrali všetko skladby 1960-tych rokov. Naozaj neuvažujete o niečom podobnom?
Robert:
Nie, 1960-tych rokov sa dotkla produkcia The Glove... Momentálne píšem históriu The Cure. To je môj projekt. Skúmanie mýtu byť popovou skupinou.

Počul som, že ste sa zaoberali aj nejakou hudbou pre film.
Robert:
Ja osobne som nejakú hudbu pre film urobil... ale to je ďalšia z tých odložených záležitostí. Sám seba nepokladám za dobrého skladateľa filmovej hudby. To, čo som pripravil, bola hudba pre skutočný film. Chcel som tým zmeniť všetko, čomu som sa venoval... Bola to práca pre špecifický projekt, pár vecí z toho je naozaj dobrých, uvidíme... chystám sa robiť hudbu pre film Tima Popa, ktorý ma o to požiadal. Lenže on to v hlave nemá v poriadku, je schopný celý ten projekt natiahnuť aj na 20 rokov.

Koľko videoklipov pre vás zrežíroval?
Robert:
Päť. A v utorok sa chystá na ďalší.

Takže, ktorá skladba bude ďalším singlom?
Robert:
"Close To Me". A budeme to natáčať v šatníku. Už musím ísť, pretože mi odchádza hlas.

(konferencia sa končí, ale otázky padajú ešte počas Robertovho odchodu do zákulisia)

Vždy sa obliekaš takto? Rovnako si bol oblečený aj v Roskilde.
Robert:
Áno, viem!

Môžem dostať tvoj podpis?
Robert:
Dosť nezvyčajná požiadavka.

Každej skupiny, ktorá navštívi Fínsko sa pýtame na ich obľúbené zvieratá...
Robert:
No, asi... Mačka.... polárny medveď... slon.

Máš ty sám doma nejaké zvieratá?
Robert:
Nie, neznášam ani len pomyslenie, že by som sa mal o nejaké starať. Pretože vždy nakoniec zomrú... ale sú ľudia, ktorí im vedia dať pocit šťastia.

zdroj: impressionofsounds.com



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi