Blind Test Interview: Robert Smith – 1987


Robert hosťom dublinskej rozhlasovej show


Michael Jackson: "Bad"
Robert:
Uznávam ho, no túto skladbu počujem po prvýkrát. Keď sme toto leto koncertovali v Spojených štátoch, tak sme zašli do Disneylandu, pretože tam mali novú atrakciu: The Star Tour. Takisto tam mali nový 3D film Georgea Lucasa "Captain Eo", v ktorom hral Michael Jackson. Je to asi jeden z najúžasnejších filmov, aké som kedy videl. A veľmi zábavný, hlavne keď ho počujete rozprávať tým jeho vysokým hlasom. Celkom sa mi páčil, no mohol si pre ten film pripraviť nejaké nové tanečné kroky. Ten jeho nový album som ešte nepočul, ale som si istý, že takto o rok už budem z neho poznať všetky skladby (smiech). Ale ten album je určite dobrý, to som si istý. "Thriller" som si nekúpil a nekúpim si ani tento.

Nahrávanie toho nového mu trvalo 3 roky, nemyslíš si, že je to príliš dlho?
Robert:
Ale pravdepodobne počas toho obdobia na ňom nepracoval nonstop. Možno na ňom pracoval dohromady tak šesť, či osem mesiacov. Nevidím na tom nič zlé. Nikdy som nechápal tú obligátnosť, vydávať nový album každý rok. Aj The Cure sa držali tohto "pravidla", okrem albumu "Kiss Me...". Poviete si, že nahrávanie nám zabralo dva roky, no to pravda vôbec nie je. Ak nemám nič napísané, tak nebudem pracovať na albume aj tri roky. V jeho pozícií, keď je taký populárny, nemá absolútny dôvod držať sa toho nepísaného pravidla. Jednoducho čaká na inšpiráciu a keď sa dostaví, tak má šancu urobiť dobrý album. Všetky recenzie, ktoré som čítal, prirovnávajú tento album k "Thriller". To je trochu nefér, mal by byť porovnávaný s tým, čo je práve na trhu, a mal by byť považovaný za to, čo v skutočnosti je: jedna z najlepších tanečných záležitostí. Jeho štýl sa mi páči, robí to lepšie ako Madonna.

A čo si myslíš o Princovi?
Robert:
"Sign 'O' The Times" je skutočne vydarený album. Prvý album mal skvelý, ten druhý je už slabší. Prince sa od Michaela Jacksona trochu líši. Síce nájdete podobnosti, no on viac riskuje a má lepšiu produkciu. Produkcia Quincy Jonesa je typicky americká, robená pre rádiá a kluby, no chýba jej vynaliezavosť. Pamätám si na Michaela Jacksona keď bol ešte súčasťou Jacksons 5. Lenže stal sa divným, vedie samotársky život, robí si plastiky tváre. Ľudia si myslia, že nosí masky a že komunikuje s budhistickým lámom. Lenže vďaka tomu sa stal neuveriteľne príťažlivým, pretože zrazu o ňom nikto nič konkrétne nevedel. Prinútil sa hrať samého seba divným spôsobom. No ja si nemyslím, že je až taký divný. Len sa ocitol uprostred neobvyklej situácie. Normálne mám chuť niečo podobné vyskúšať po koncerte v Paríží (smiech).

The Beatles: "Glass Onion"
Robert:
"Glass Onion". Keď sme nahrávali album The Glove, Steven Severin nás každé ráno budil s touto skladbou a veľmi veľmi nahlas. The Beatles sa mi vždy páčili. V určitom období však nebolo veľmi "in" nahlas povedať, že sa vám páčia. Mne sa páči 75% ich práce. Teda, takmer všetko, okrem "Octupus Garden", to boli najhoršie skladby Ringa Starra, prípadne tá jedna absolútne chorá od Paula Mc Cartneya. Ale nedokážem označiť môj najobľúbenejší album The Beatles. Možno ten biely, hlavne kvôli The Glove. Nikdy predtým som ho nejak zaniete nepočúval, no keď ho počujem dnes, spomeniem si na tú zábavnú dobu The Glove. Moja staršia sestra precestovala s The Beatles a The Rolling Stones celú krajinu. Nosila dokonca klobúk, na ktorého jednej strane bol nápis "Rolling Stones" a na druhej strane "The Beatles". Vždy si ho na hlave otočila podľa toho, na akom koncerte práve bola. The Beatles som počúval doma od mojich piatich rokov denne. Sestra ich počúvala vo svojej izbe stále. Čiže som s nimi, ako aj s Rolling Stones, prakticky vyrastal. The Beatles sú podľa mňa autori najlepšej zbierky popových skladieb v hudobnej histórií. Niektoré z tých vecí ma nútia premýšľať, o čo sa vlastne Prince pokúša vo svojich nahrávkach: používa rôzne zvuky, ich rôzne kombinácie a tak získava úplne nový zvuk. Lenže The Beatles nemali toľko hudobnej inšpirácie, ako mám ja ako hudobník, a to je dosť abstraktné. Napríklad produkcia "Strawberry Fields" ma inšpirovala pri jednej skladbe na albume "Pornography". Skladby ako "Penny Lane", či "Help" sú veľmi dobré práve preto, že sú také jednoduché. Nabádali ma k napísaniu "Boys Don´t Cry". Nechápem ľudí, ktorí ich označujú za zlú skupinu, no chápem, keď sa ľuďom nepáčia.

Rita Mitsouko: "C'est Comme Ca"
Robert:
To meno si nepamätám, no viem si to dievča veľmi dobre vybaviť v pamäti. Má príšerného gitaristu. A je až typicky francúzska. Viem si ich predstaviť, ako v štúdiu hľadajú dobrú melódiu pre slová "la la la", aby to znelo čo najviac šťastne. Podľa mňa predstierajú, že vedú bláznivý život, obklopení šachovnicovým vzorom na stenách a v každom rohu stojí nepodojená krava. Videl som ich v šou "Champs Elysées", kam nás už nikdy nepozvú. Takmer som ich začal mať rád, pretože všetkým ženám tam vyčarili široký úsmev na tvári.

Woodentops : "Move Me"
Robert:
Tak neviem. Znie to ako nejaká goth kapela, ktorá sa oblieka do čierneho a pritom počúva Lou Reeda. Príde mi to pekne priemerné. Neznie to ako nejaká slávna kapela, akoby si to produkovali sami. Na toto sa nedá ani tancovať... ak by som sa v nejako klube s niekým rozprával a zaznelo by toto, zrejme by som sa pekne naštval. Ahaaa.. to sú Woodentops. Videl som ich na jednom francúzskom TV kanály. Som rád, že môžem povedať, že sa mi nepáčia. Spevák pôsobí až príliš sebaisto. V takom prípade ani nie je dôležitá hudba, ktorá vám znie v pozadí.

Big Audio Dynamite : "Medecine Show"
Robert:
Hlas mi je známy, ale mierne upravený. Znie ako Richard Bulter, ako David Bowie. Pomôžte mi...

Keď si ho po prvýkrát počul ešte s jeho predošlou skupinou, tak si svoju izbu skoro celú zdemoloval...
Robert:
White Riot! Clash! Joe Strummer? Nie, Mick Jones, prvý singel "E=Mc²" sa mi celkom páčil. Toto znie, ako by niekto chcel napodobniť Clash. Nemám rád BAD a celý ten príbeh... Zasa niečo, čo má čo dočinenia s imidžom! Vždy som preferoval Joe Strummera. Ľudia, čo počúvali Clash boli vždy rozdelení. Rockeri preferovali Micka Jonesa, tí druhí Joe Strummera. BAD sa mi nepáčia, pretože tvorba Micka Jonesa a Dona Lettsa sa strašne opiera o minulosť. Zabudli, že to je jedna z ideí, ktorú sa punk pokúšal prelomiť. Mick Jones má jeden problém, chcel by byť totiž Američanom.

That Petrol Emotion: "Big Decision"
Robert:
Moja najobľúbnejšia z albumu "Bubble". Trochu to znie ako The Beatles. Zdá sa, že sa pri nahrávaní naozaj bavili. A majú čo povedať, majú v sebe sociálny odkaz. No robia to bez toho, aby tie skladby ničili. Nie ako Billy Bragg, ktorý mi lezie na nervy. Pre neho je totiž dôležitý práve ten odkaz. "Babble" je skvelý album, skutočne to odporúčam každému. Nikdy som ich predtým nepočul, ale bolo zopár skladieb od Undertones, ktoré sa mi páčili. A aj keď sa mi nepáči to, čo robí Feargal Sharkey, myslím, že práve preto sú skladby Undertones také dobré. Neskôr si asi od nich kúpim viacej nahrávok. Mám iba tie od Hüsker Dü, That Petrol Emotion a Shelleyan Orphans. Tie od Toma Verlaina sú nepodarky!

The Cure: "One Hundred Years"
Robert:
Toto sme my. Stále som na to rovnako hrdý.

Čo tvoje projekty?
Robert:
V januári budem nahrávať sólový album. Teraz mám hotové štyri nevydané skladby, ktoré sa naň určite dostanú, boli nahraté v období príprav albumu "The Top". Chcem ich nahrať kým sa mi ešte páčia, s akustickou gitarou, piánom a k tomu môj spev. Nemôžem na to prestať myslieť a musím sa tak od nich oslobodiť. Chcem, aby boli absolútne jednoduché, niečo ako "Seventeen Seconds": pomalé a krátke. Čo sa týka The Cure, tak zatiaľ nemám žiadne konkrétne predstavy. Z našej budúcnosti mám negatívne pocity. Budem šťastnejší, ak nejaký čas nebudeme robiť spolu nič. Do Ameriky sa rozhodne už viac nevrátim.

To si ale povadal aj minulý rok a toto leto si tam strávil šesť týždňov.
Robert:
Nie, vážne. Nemyslím si, že sa tam ešte vrátime. Takisto ako si nemyslím, že sa ešte niekedy vrátime do Austrálie. Je to naše posledné turné. Na budúci rok beztak na žiadne turné nejdeme a ďalší rok na to budem mať 30. Už nebudem v turné pokračovať!

A čo budeš robiť?
Robert:
Začínam čítať životopisy klasických skladateľov ako Stravinski... zistil som, že som stratil ten entuziazmus, ktorý som mal v našich začiatkoch. Ak by som mal robiť niečo bez pomyslenie na úspech The Cure, myslím, že by sa mi ten entuziazmus vrátil. Čo teda znamená, že musíme počkať, aby na nás ľudia zabudli. Predpokladajme, že by k tomu došlo, čo by sa stalo? Sme viac ako populárni a potom by sme začali byť menej populárni? V Amerike sme vyhlásili, že na budúci rok by sme kľudne vypredali Madison Square Garden trikrát po sebe. Toto by ma malo napĺňať šťastím? Aby sme sa v Amerike stále novými Simple Minds? Tamojšie publikum ma úplne desí, nemá so mnou nič spoločné, nemám im čo povedať. Predstava, že by som ich mal baviť mi príde úplne hlúpa. Potrebujem opäť premýšľať o tom všetkom, čo máme za sebou. Skupina má teraz výbornú pozíciu. Zistili sme, že dokážeme byť úspešní vlastným spôsobom. Inak by sme sa stali pleonastickí. Skončíme na Vianoce a uvidíme. Do štúdia by sme mohli ísť hneď na budúci týždeň, ale na čo? Potrebujeme skúsiť čosi iné, niečo, čím ľudí šokneme, ako keď sme prišli s "Pornography". Ale teraz by mi to mohlo byť všetko jedno. Keď som tu v Dubline čítal knihy a hral na gitare, zistil som, že som kvôli hviezdnemu postaveniu stratil jedno zo svojich "ja". Požiadali nás o koncert v Midem v Cannes, v januári. Poviem "áno", pretože to budú skvelé prázdniny. Ale takisto nás požiadali o vystúpenia na MTV Awards spolu s Whitesnake a Terence Trent D'Arbym. Ale ja mám tých ľudí úplne v paži, nevidím dôvod, prečo by sme tam mali chodiť. V jednom rozhovore som sa nechal počuť, že neznášam MTV a odvtedy sme sa v ich vysielaní prakticky neobjavili. V nahrávacej spoločnosti sa ma spýtali, prečo som radšej neni ticho... je to to isté, ako v prípade "Champs Elysées". Ja jednoducho nemôžem! Inak by sme boli ako ostatné skupiny, ktoré čakajú, kto im kde otvorí dvere. Čím viac ste populárni, tým je ťažšie a zložitejšie robiť to, čo sami chcete. Povedal som organizátorovi, že je pokrytecký bastard a on aj taký naozaj je. Vždy by ste mali hovoriť to, čo si myslíte. A okrem toho, organizátor je len jednoducho organizátor. Ak si Francúzi myslia, že je skvelý, ok, ale ja mám právo označiť ho za pokryteckého bastarda. S tými ľuďmi nemám nič spoločné, nikdy som sa s nimi nerozprával. Prečo by som mal predstierať, že sa mi páčia? Len preto, že majú nejakú TV šou? Oni nás tam viac nechcú. Tak v poriadku. Nedúfam, že uvidím ich slzy. Ospravedlnil som sa, čo mám urobiť ďalej? Pozvali nás, pretože sme už dávno boli slávni, nie preto, že by nám tým mali nejako pomôcť. Väčšina skupín by urobila čokoľvek, aby sa dostali do telky, takže oni nechápu, prečo nám je to jedno.

PIL: "Socialist"
Robert:
Humus! Takéto niečo dokáže každý. Zrejme im to po textovej stránke veľmi nejde, tak to vykryli tým úbohým syntezátorovým zvukom. Kto to vlastne je? PIL? To je niečo nové? Nie! Ahá, ten album mám doma, kúpil som si ho, vypočul zo dvakrát a našiel na ňom asi dve skladby, ktoré sa mi ako ta páčili. Ich posledný album som nepočul. Veľmi rýchlo som o nich stratil záujem. Johny Rotten ma jednoducho nudí. Z PIL sa stala len akási obchodná značka. Ich prvý album "Flowers Of Romance" bol vážne skvelý, nezvyčajný, Wobbleho práca bola vážne skvelá. Ale PIL začali byť nudný počnúc albumom "Death Disco". Takých desať skladieb nahrá hociktorá skupina za jedno dopoludnie. A nie je k tomu potrebná ani veľká vynaliezavosť.

Nick Cave: "Tupelo"
Robert:
To je niečo od BBC Sound Effect? Či Big Black? (smiech) Len som skúšal... Či to je nejaká psycho kapela ako Cramps? Sú Američania? Aspoň ten spevák sa zdá byť, alebo to predstiera. Ahá, jasné, je Austrálčan! The Church? No AC/DC to rozhodne nie sú. Nick Cave! Takže predsa psycho, aj keď v topánkach a podobne... Táto skladba sa mi veľmi nepáči. S The Birthday Party nahral niekoľko skvelých záležitostí, "Mutiny" bola úplne skvelá. Lenže Nick Cave je ta trochu ako Rotten. Vytvorili si určitú rolu a dotiahli ju do extrému. Čo bolo spočiatku vzrušujúce, to postupne vyšumelo. Je to ako keď váš najobľúbenejší strýko predvádza stále tie isté triky a vás to začne nudiť. Najprv vás to nadchne, lenže potom prídete na to, ako to robí. S Nickom Cavem by som sa nerád stretol. Prišiel by som mu asi nudný a on mne tiež. Inak, pripomína mi to tých ľudí, čo sa zgrupujú okolo Batcave, tú scénu som nikdy nemal rád.

Joy Division: "Heart And Soul"
Robert:
Majstri! Na rozdiel od New Order oni nikdy nenahrali zlú skladbu. Ale Ian Curtis mal na nich dobrý vplyv.

Stan Ridgway : "Big Heat"
Robert:
Znie to ako disco hit z roku 1975 "Hot Butter" od Pop Corn. Neviem, kto to je. Nie sú z Liverpoolu? Znie to ako chlapík z Liverpoolu, čo hovorí americkým prízvukom. Ach, je Američan. Tak potom sa pokúša znieť ako Angličan! Tejto kultúre nerozumiem.

Bérurier Noir : "Amputé"
Robert:
To sú Métal Urbain? No ale aj tak ide určite o francúzsky hardcore. Mať nejaký postoj nutne neznamená hneď produkovať dobrú hudbu. Presne také čosi sa stalo v rokoch 1976/77, odvtedy punk nemám rád. Vždy som radšej preferoval The Stranglers alebo the Buzzcocks. Hoci Sex Pistols mali skvelé skladby.

David Bowie : "Breaking Glass"
Robert:
Posledný dobrý album, ktorý nahral. Potom som ho opustil. On už ani nevie, čo vlastne robí. Bol dobrý, pretože bol iný. Ale zmeškal vlak. Možno chcel len jednoducho zarobiť peniaze, lenže prestali sa mu predávať albumy... Zostarol, má deti, už veľa nedokáže. Jeho album "Low" som počul prvýkrát v aute mojej mamy. Stále nechápem, ako sa jej tam tá kazeta ocitla. Ale poznamenala zvuk albumu "Seventeen Seconds".

Čo si myslíš o jeho novom výzore?
Robert:
Vyzerá staro. Predstiera, že je to on sám, no nie je. Mal by sa toho vzdať a brať si príklad z Micka Jaggera, ktorý zdá sa už akceptuje svoj vek. Lenže keď sa pre niečo také rozhodnete, musíte sa vzdať množstva vecí. Možno bol sklamaný z obdobia, keď skutočne čosi "hral" ako herec. Vždy keď čosi hral, tak jednoducho vyzeral ako David Bowie.

Vieš si predstaviť seba v jeho veku?
Robert:
O tom vôbec nepremýšľam. Ale nič podobné robiť nechcem, je toľko iných vecí, ktorým sa človek môže venovať. Rozdiel je v tom, že ja už viac nechcem byť verejnou figúrkou. Ak by som chcel stále robiť hudbu, tak rozhodne bez potreby byť slávny. S týmto sa v pope ťažko funguje, no rozhodne je to možno v inom druhu hudby. Ale keď budem mať 40, tak som si nie moc istý, či mi bude záležať na tom, či ľudia vedia, že žijem alebo nie. Nechám sa prekvapiť...

zdroj: Rock'n'Folk 1987 (Hotel Westbury, Dublin)
Blind Test Interview



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi