The Cure: Album za albumom - II.


Pokračovanie spomienok Roberta Smitha na jednotlivé albumy The Cure


The Head On The Door (1985)
Z túžby dosiahnúť opäť silu skutočnej skupiny, rozšíril Smith zostavu na päť členov. Tento album bol doslova obratom o 180 stupňov v porovnaní s jeho predchodcom. Hit MTV "Close To Me" doslova zabetónoval Smithov imidž - strapaté vlasy a rúž, čo ho donútilo k ich ostrihaniu na následné americké turné.

"Už počas rozoberania demosnímkov som vedel, že skupina je v tom najsprávnejšom zložení. Album mal v sebe priam fantastickú sviežosť a vytvoril úžasne príjemné tvorivé prostredie. Dokonca naše priateľky si medzi sebou skvele rozumeli a skupina sa stala viac rodinou. Tá stará mentalita, podobná gangu, sa stratila. Mal som vtedy 25 a došlo mi, že by som mal viac dospieť.

Kúpil som si perfektnú šesťstrunovú kovovú akustickú gitaru a veľmi skoro som z nej dostal prvé akordy pre "InBetween Days". Hranie ma až tak netrápilo, pretože som sa nikdy za dobrého gitaristu nepovažoval.

Porl (Thompson) bol odjakživa skvelý gitarista a Boris (Williams) zasa vynikajúci bubeník. "Six Different Ways" by sme nikdy predtým nezvládli zahrať, pretože sme nikdy predtým nemali bubeníka, ktorý by zvládal hrať spôsobom "6/8 time". Bol to skvelý pocit hrať v skupine takých úžasných hudobníkov. Pomyslel som si, "Bože, mi si môžme zajamovať... po tom som vždy túžil."

Väčšina textov vzišla z podivných rozhovorov, ktoré sme viedli v štúdiu. Riešili sme úplné hlúposti, napríklad koľkými spôsobmi možno odrať mačku z kože. Stupidita to bola skutočne ohromujúca (smiech). A niekto vtedy zabil, "Jednoznačne ju možno odrať šiestimi rôznymi spôsobmi." A zrazu mi to prišlo ako úžasný názov pre to "6/8 time"-ové dielo.

MTV v hodinovom bloku správ oznamovalo, "Áno, je to pravda, ostrihal si vlasy!". Zahlásil som, "to myslia vážne alebo si robia srandu?" Hoci sa mi nepáči, ako som vyzeral vo svojich najlepšich časoch, s ostrihanými vlasmi vyzerám podľa mňa ohyzdne. Na turné som si ich ostrihal, pretože mi už liezlo na nervy to novinárske tliachanie, "vlasy a rúž, vlasy a rúž.""

Kiss Me Kiss Me Kiss Me (1987)
Kvôli nahrávaniu tohoto albumu sa skupina presunula do štúdia situovaného vo viniciach Južného Francúzska. Po textovej stránke bol tento album výsledkom celej skupiny a ako povedal Smith, tento album sa stal dvojalbumom jednoducho preto, že zažívali neskutočné množstvo zábavy a nechceli v nej prestať. So singlom "Just Like Heaven" dobili Cure po prvýkrát US Top 40.

"Spoločné večere boli vždy veľmi príjemnou časťou dňa. Opäť boli s nami naše dievčatá, takže konverzácia bola ako vždy povznášajúca, ako vždy, keď sa niekde stretne banda priateľov.

Po tom, čo sme vždy dokončili nahrávaciu časť dňa, som sa usadil medzi stromy a pokúšal sa písať ďalšiu skladbu. A išlo to vždy veľmi rýchlo. Ani na produkciu sme sa nevykašlali, v niektorých skladbách nájdete priam dojímavo naivné zvuky.

Používali sme vtedy vec s názvom "Panel". Všetky dievčatá sedeli na gauči v kontrolnej miestnosti štúdia a každú skladbu oznámkovali od 1 do 10 - takže tento album je veľmi žensky ovplyvnený. Ale skladba "Fight" sa im veľmi nepáčila. No chalanom práve naopak. Väčšinou ju komentovali slovami, "To je rock! Takto by sme to mali robiť a nie hrať tie blbosti." "Shiver And Shake" bola zasa moja samčia pieseň. "The Perfect Girl" je zasa trochu zženštelá. A to je to, prečo mal ten album taký obrovský úspech a záber.

Pamätám si, keď sme s Kiss Me tour dorazili do Los Angeles. Objavili sa tam zrazu dievčatá, ktoré sa vyzliekli a ľahli si na cestu, len aby zastavili náš autobus. Pamätám si, ako som si vtedy pomyslel. "Tak takúto predstavu o činnosti tejto skupiny som teda nemal.""

Disintegration (1989)
Dokonalé šťastie sa s príchodom tridsiatky, kedy Smith uviazol vo vlastnom živote, začalo meniť v skľúčenosť. Opäť zatúžil po nahratí "dôležitého albumu" a opäť začal vravieť o rozpade The Cure, z ktorých mala vzísť nová skupina.

"Vyznie to síce pekne arogantne, ale každý chcel zo mňa svoj kúsok. Opäť som bojoval proti tomu, aby sa zo mňa stala popová hviezda, proti očakávaniu, aby som bol väčší ako život samotný a mal som toho plnú hlavu.

Opäť som upadol do depresií a začal brať drogy - halucinogény. Keď sme sa pustili do nahrávania albumu, rozhodol som sa pre úlohu mnícha a s nikým nekomunikovať. Keď to vidím teraz, bol zo mňa trochu snob, no chcel som tak navodiť trochu nepríjemnú atmosféru.

Každý odomňa očakával skladby, ktoré by šli v šľapajách "Just Like Heaven". Mysleli, že sa budeme držať svetlej stránky života, s občasným pocitom stiesnenosti, no my sme urobili presný opak.

"LoveSong" som venoval Mary, mojej manželke, ako svadobný dar a aby to bolo romantické, umiestnil som ju na album. Vnímal som ho na ňom ako najslabší song, no zrazu sa v Amerike vyšplhal na druhé miesto. Dosiahli sme priečky, kde sa pohybovali ľudia ako Janet Jackson, pomyslel som si, "Zo všetkých skladieb, ktoré som napísal je práve táto jediná, ktorá urobila dieru do sveta." Bol som z toho sklamaný.

Aj napriek všetkému úsiliu som vtedy nadobudol pocit, že sme sa stali všetkým, čo som nikdy nechcel, aby sme sa stali, štadiónovou kapelou (smiech). Mnohé z priateľstiev, či už v skupine alebo mimo nej, sa rozpadli. "Disintegration" (rozpad) bol lákavým osudom, ktorý sa nakoniec naplnil. Takisto sa po vydaní tohto albumu rozpadla myšlienka The Cure ako rodiny. Bol to koniec zlatého obdobia."

Wish (1992)
Počas troch rokov od vydania "Disintegration" sa stala hlavným prúdom na hudobnej scéne "alternatíva" a The Cure sa vrátili k nastupujúcemu novému publiku. So silou singlov "Friday I´m In Love" a "High" The Cure opäť plnili štadióny, čo vyvrcholilo koncertným filmom "Show", sprevádzaným dvoma živými albumami "Show" a "Paris".

"Pri "Wish" som sa cítil ešte viac izolovaný, akoby som si ten album urobil podľa seba a ostatní na ňom len hrali. Niektoré z nahrávacích dní boli naozaj skvelé a iné zasa boli absolútne príšerné.

"Wish" je hneď po "Bloodflowers" ďalším mojim obľúbeným albumom, no cítil som, že sme s ním neurobili nič mimoriadne; jednoducho som mal len pocit, že sme nahrali ďalší album. Myslím, že to je práve to, čo mi na ňom nesedí. Len sme si upevnili svoje dosiahnuté pozície. Vrátili sme sa na scénu, prilákali ďalšie množstvo fanúšikov, hrali na ešte väčších priestranstvách, no pritom som stratil všetok svoj entuziazmus. Hoci mal svoje jedinečné prvky v textoch, takisto som inak spieval, čo sa na mne tiež prejavilo.

Vrcholom všetkého, čo vtedy skupina dosiahla, bol koncert v Detroite, ktorý bol nafilmovaný pre film "Show". Vtedy sme spolu hrali už celých 8 rokov, čo začínalo byť obmedzujúce, ale práve preto som sa rozhodol pre tento film, pretože som akosi cítil, že po Wish tour by sa kapela mohla rozpadnúť.

Po skončení turné odišiel Porl a krátko po ňom odišiel aj Boris. A po nich sa rozhodol odísť aj Simon. S Perrym (Bamontem) sme sedeli v miestnosti a rozprávali sa o príprave demo snímkov pre nový album, čo skončilo výbuchmi smiechu, pretože sme si uvedomili, že viac už skupinu nemáme."

Wild Mood Swings (1996)
Vyčerpaný z udržiavania biznisu, akým sa The Cure stali, a z nekonečných turné, si zobral Smith voľno na to, aby znovu zreformoval skupinu. Ako sa sám priznal, pripravil niekoľko skladieb, ktoré by sa dali hrať aj v rádiu, no pridlhá odmlka The Cure poškodila ich profil v očiach verejnosti a album "Wild Mood Swings" sa stal komerčným fiaskom.

"Keď sme sa vrátili k nahrávaniu albumu "Wild Mood Swings", mal som strašnú chuť, aby to bolo zasa všetko o zábave. A to sa na tom albume aj prejavilo; je na ňom totiž množstvo bláznivých skladieb. Lenže to všetko skončilo hanbou, pretože keď album vyšiel, stala sa z neho "cundra". Fanúšikovia ho nenávideli. To bolo asi jediný raz v živote, čo som bol neskutočne sklamaný.

Myslel som si, že je to kvôli skladbe "The 13th", ktorá znie ako pomätená salsa, keďže to bola prvá vec, ktorú mohli ľudia po štyroch rokoch opäť od The Cure počuť a myslím, že jej nedali absolútne žiadnu šancu. Každý album dovtedy sa predával omnoho lepšie ako tento, zrazu bola nahrávacia spoločnosť zdesená poklesom predaja, zrazu mali rukolapný dôkaz pre fakt, že nikdy nebol predaj nahrávok u nás na prvoradom mieste. Ani sa nepokúšali o dodatočnú reklamnú kampaň, pretože vôbec nevedeli, komu a čomu majú vlastne robiť promo.

Album si vytrpel strašne veľa. Všetko bolo zrazu rozpoltené. Snažil som sa o iný štýl tvorby, chcel som aby sme zneli ako iná skupina, vnímal som to všetko podobne ako po albume "Kiss Me Kiss Me Kiss Me". Lenže, prišli sme o Borisa, a kým sme našli Jasona (Coopera), tak sme mali každý týždeň iného bubeníka. Často som ani nevedel ich mená."

Bloodflowers (2000)
Album dokončený už v máji 1999, no jeho vydanie bolo odložené, nokoľko, ako povedal Smith, ho chcela nahrávacia spoločnosť uvieť na trh ako "post miléniovú horúčku". Tento album je absolútne odlišný od jeho predchodcu, "Wild Mood Swings". Podobne ako albumy "Faith", "Pornography" a hlavne "Disintegration", sa nesie v jednej náladovej línií.

"Ešte predtým, ako sme sa pustili do nahrávania tohto albumu, som chcel, aby išlo o krátky album, pretože aj 17 minút v podaní jedného umelca mi už prišlo viac ako dosť. Takže, všetko som pripravil tak, aby mal album konečných 45 minút, lenže aj po skrátení tracklistu na 9 skladieb to stále vychádzalo na viac ako hodinu. Spätne som si uvedomil, že úpravu potrebujú samotné skladby, lenže aj tak si myslím, že svoju výhodu čerpajú práve zo svojej dĺžky. Doma som sám zeditoval "Watching Me Fall" a stlačil som ju po šesť minút, ale bolo to niečo úplne iné, ako jej základ (11:30 min).

Dokonca "Out Of This World" som skrátil z pôvodných 6:30 na 4:45, a aj tak mi bolo povedané, že úvod je pre rádiá stále dlhý. Lenže ja mám rád postupný, zdĺhavý vývoj skladby a svoje komponovanie nechcem upravovať pre tri a pol minútovú štruktúru, pretože by som sa cítil hlúpo. V demo podobách sme mali veľa skladieb, ktoré sme považovali za popové, lenže zneli príliš povrchne.

No aj napriek tomu bolo nahrávanie "Bloodflowers" to najlepšie, čo som zažil od prác na albume "Kiss Me Kiss Me Kiss Me". Zdokonalil som vlastné méty, bolo to nahrávanie albumu, ktoré ma tešilo a vyvrcholilo niečim, čo malo skutočne intezívny a citový obsah. A počas toho procesu som nezabil samého seba."

The Cure (2004)
Minulú zimu sa The Cure zavreli do štúdia v Londýne s agresívne zmýšľajúcim producentom Rossom Robinsonom (Korn, Slipknot) kvôli nahrávaniu albumu "the cure". Výsledok nepriniesol žiadne prekvapenie. Album je pekne tvrdý.

"Bol som rozhodnutý vrhnúť sa na nahrávanie albumu, ktorý som odkladal celých 15 rokov. S Rossom sme sa stretli na konci festivalu Coachella. Už v prvý deň, čo sme si spolu sadli a rozprávali sa, mi bolo jasné, že s ním chcem pracovať.

Začal som s písaním skutočne tvrdých skladieb, pretože práca s Rossom je akosi previazaná s temnosťou a náladovosťou. Bolo však očividné, že má rád všetko, čo sme kedy urobili. A najviac je spätý s melodickou a popovou stránkou našej skupiny. Demo sedenia sme skončili s 37-mimi kúskami a po dokončení sme mali hotových 20 kompletných skladieb. Posledné mesiace sme štúdio prakticky neopúšťali, nemali sme dokonca ani žiadne návštevy. Nik k nám nebol ani prizvaný. Dosť bizarná skúsenosť.

Nakladali sme so všetkým ako so životnou udalosťou. Každý deň sme sa zaoberali inou skladbou. Celý čas sme boli pod kontrolou ľudí za sklenenou stenou, takže sme mali Rossa stále na očiach a mohli sme sa hlavne sústrediť na technické záležitosti. Vsadil nás do veľmi tesného priestoru, stáli sme jeden vedľa druhého, videli sme neustále jeden druhému do očí. V noci to bolo zasa iné, svetlá sviečok a zrazu to bolo všetko až príliš skutočné. Ale vždy ste mohli vstať a kedykoľvek odísť.

Všetko, čo sme kedy urobili vyvrcholilo práve týmto albumom, a uvedomili sme si to vždy, keď sme sa v štúdiu zišli. A dokonca toto nahrávanie malo v sebe omnoho viac vášne, ako keby sme spojili všetky vášne z nahrávania predošlých albumov."

zdroj: Rolling Stone, 18/06/2004



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi