Rozhovor s idolom - 11/2006


Pete Wentz zo skupiny Fall Out Boy dostal možnosť vyspovedať svoj večný hudobný idol, Roberta Smitha z The Cure.


Pete Wentz (27, Fall Out Boy): Pamätám si, že moja skupina hrala na inom pódiu v rámci nejakej akcie, kde hrali aj The Cure, po ktorej som šiel s vami vo výťahu a to až po poschodie, na ktorom ste vystúpili... a nič som vám nepovedal. Mal som v pláne vám povedať, že vaša hudba zmenila môj život, no namiesto toho som zostal vo výťahu ako prikovaný. Uvedomil som si totiž, že s takým niečím chodia za vami ľudia neustále.

Robert Smith (47, The Cure): Bol by si prekvapený, koľkí ľudia také niečo vôbec nepovedia.

PW: Jedna z vecí, ktoré ma naozaj zaujímajú je spôsob, akým ste si dokázali zachovať náležitú dôležitosť za celí tri posledné dekády a hlavne, čo je podľa vás dôležitejšie: meniť sa v závislosti od času alebo sa pridŕžať svojich umeleckých vízií.

RS: Pre mňa je nevyhnutné pokračovať v tom, čo robím (umelecky). Myšlienka apelovať na ľudí, čo sa týka myslenia a duchovna sa mi vždy páčila... Keď som bol mladší, tak som nikdy nechcel hrať publiku, v ktorom boli moji vrstovníci, no ako plynú roky, tak sa publikum The Cure veľmi rozšírilo. Nikdy som nechcel vyrastať s publikom. A to, ako sa nám to podarilo... jednoducho sme pokračovali v robení toho, čo sa nám naozaj chcelo. Dlhé roky sme boli pre média absolútne nezaujímaví, ale pre ľudí samotných znamenáme veľa, sme pre nich už veľmi dlho dôležití.

PW: Ďalšia z vecí, ktorá sa mi na vás vždy páčila, je, že nikdy nepíšete texty vzhľadom na vek skupiny. Ja som s písaním začal, keď som mal 14, a teraz zasa píšem o veciach, ktoré sa ma dotýkajú ako 27-ročného.

RS: Je to o úcte k hudbe - písanie skladieb je tiež druhom literatúry, píšeš o tom, čo vieš... Čím je človek starší, tak sa objavuje jeden veľký problém, aspoň z môjho pohľadu, po určitom množstve skladieb má človek tendeciu začať čosi písať a potom skončiť s pocitom, "Počkať, myslím, že o tomto som už písal."

PW: Ďalšia zaujímavosť, ktorú som si všimol za posledné dva, či tri roky... množstvo skupín, ktoré sa objavujú na scéne, sa stotožňuje s akousi temnosťou. Aj vy ste tak začínali?

RS: No, najprv som chcel, aby sme boli popová skupina.. lenže, keď naozaj s hudbou začnete, tak musíte neustále a čo najviac hrať... a tak sme sa dostali do pekne temnej uličky. Pomyslel som si, "Jediná možnosť, aby to bola pre nás opäť zábava je, urobiť si z toho všetkého zasa srandu" - a tak sme sa stali opäť popovou skupinou. Je to o určitej rovnováhe. Ale nikdy som nechcel, aby sme boli skupinou, ktorá sa venuje určitému konkrétnemu druhu hudby. Na to, aby vaše skladby nútili ľudí premýšľať nepotrebujete spievať len o temných veciach... Som frustrovaný z ľudí, ktorí okamžite sklasifikujú skupiny v štýle, "hrajú iba toto alebo tamto". Podľa mňa je to pekná blbosť.

PW: O nás ľudia hovoria, "O čom to vlastne je? O tom, ako byť nad vecou?" A potom... ľudia si myslia, že všetci sú súčasťou priemyslu utrpenia... Ľudia by podľa mňa mali veci klasifikovať až vtedy, keď sa im pokúsia porozumieť. Nuž, ale keď majú ľudia potrebu nás klasifikovať, tak nech to tak robia... Ale mať kariéru, akú majú The Cure, to musí skutočne vzbudzovať úctu - neustále zažívať skvelé momenty, mať fanúšikov, ktorí pri vás stoja celé roky...

RS: Nás odjakživa klasifikujú ako gothickú kapelu. Ale, ako vám ľudia veria, celé tie roky, tak vám začne byť úplne jedno, akú nálepku vám dávajú iní... Čo sa týka vašej kapely, vaše prvécd som kúpil jednej z mojich neterí. Pamätám si na to, ako ma pri jeho počúvaní napadlo, "Má to v sebe toľko energie." Niektoré z vašich skladieb sú po literárnej a hudobnej stránke skutočne veľmi dobré. A venujete sa mnohým odlišným veciam, my v The Cure už väčšinu z toho máme za sebou. Dnes máte vlastné knihy a vaša nahrávacia spoločnosť... vždy som sa stránil, aby sme boli čosi viac ako obyčajná kapela.

PW: Sme ešte len v počiatočnom úseku fázy, kedy kapely medzi sebou zúrivo súperia, a keď vidíme, ako iná skupina získa cenu, tak máme pocit, že sme si sami sebe vpálili guľku do hlavy. Aké dôležité to bolo pre kapely v časoch, keď ste začínali?

RS: Keď sa Simple Minds dostali do Top Of The Pops alebo keď sa začalo Echo And The Bunnymen naozaj dariť, tak som si pomyslel, "Budeme teda skupinou, ktorá bude v ústraní," čo je teraz dosť smiešne, pretože sa to celé zvrtlo a v ústraní nie sme. Ale to je prirodzená súčasť umeleckého vnímania. Ak si zachováte chladnú hlavu, budete robiť naozaj to, čo chcete, možno si tým nepomôžete, ale možno zistíte opak.

PW: Zmienili ste sa, že ste súkromná osoba... no stále máte publikum "hladné" po vašej hudbe, ktoré sa snaží pochopiť spôsob vášho myslenia. Ako ste sa s tým vyrovnali a hlavne, ako ste sa s tým dokázali vyrovnať po celé tie roky?

RS: Máme šťastie v tom, že fanúšikovia The Cure sú hlavne veľmi milí ľudia. Predpokladám, že každá skupina považuje takéto vyjadrenia ako svoju povinnosť, ale v našom prípade je to naozaj tak... a samozrejme to má čo dočinenia s tým, čo robím. Ak by som sa zrazu spýtal "Prečo chcú tí ľudia byť vlastne mojou súčasťou?", tak by to bolo pekne naivné. Nedá sa to robiť naraz: Nemôžem spievať od srdca, písať skladby a očakávať, že to bude ľudí zaujímať, ale iba dovtedy, kedy bude chcieť prestať. Ale, fanúšikovia The Cure rešpektujú myšlienku, že sa nehrám na to, že chcem byť nenápadný. Ja jednoducho nenápadný byť chcem. Keď začnete s kapelou, tak tá je celým vašim životom - ale, ak je celým vašim životom stále a uplynie 30 rokov, tak prestanete písať dobré skladby. Potrebuje zaujať k tomu všetkému iný prístup. So skupinou zažijete neuveriteľné veci. Čím viac je úspešná, tým viac to ovplyvní vašu dušu. Ale ak je to všetko, tak to po nejakom čase začne byť nuda. Ale nakoniec, z nudných vecí sa stávajú veci vzrušujúce. Vrátite sa zo štvor-päť mesačného turné a zistíte, že urobiť si sendvič je niečo úplne geniálne.

PW: Súhlasím. Dlhé roky som mal priateľku, a keď som sa vrátil z dvoj-troj mesačného turné, tak som najradšej vysedával v posteli a pozeral DVD.

RS: Jasné, a nik ti neklope na dvere, že za 10 minút máš byť pripravený.

PW: Očividne ste mojim idolom. Na koho ste takto hľadel, keď ste začínali?

RS: Myslím, že to bol David Bowie. Niečo podobné, ako je toto, som s ním zažil v 1990-tych rokoch, kedy jedna londýnska stanica umožnila ľuďom rozhovor s ich hrdinom. Ja som robil rozhovor s Bowiem, ale predtým som sa neskutočne opil a začal s ním skutočne tvrdú diskusiu. Vtedy som prežíval najhoršie dni svojho života. O pár rokov na to mi prišlo ale veľmi čudné, keď na jeho oslave 50-tím v Madison Square Garden som bol medzi pozvanými jediný umelec z Veľkej Británie. Bol to jeden z najkrajších momentov v mojom živote - jedna z mojich celoživotných túžob. Keď sa rozbehol štýl glam, bola to skutočne veľká vec, v škole to názorovo každého ovplyvnilo... to, čo ma neskôr v mladosti ovplyvnilo, bola jeho individualita, nie jeho poondiaty look.

PW: Pred dvoma, či troma rokmi som sledoval South Park a pamätám si, ako som si myslel, že jedna postavička má váš hlas. Ale nebola to pravda. Ale bolo to úžasné, pretože to boli dve veci, ktoré som vtedy zbožňoval (Smith a South Park). Pamätám si, ako som uvažoval, že v takomto niečom Roberta Smitha nikdy neuvidím. Boli ste to vy, však?

RS: Áno. Je to čudné, pretože zo South Parku som videl len zopár prvých častí. Trey Parker a Matt Stone, autori seriálu, mi poslali na videu zopár častí a skoro som sa počúral od smiechu, keď som ich pozeral. Bol som vtedy hore celú noc, zašiel do rozhlasovej stanice a cez telefón sme nahrali moje repliky. Ani som nevedel, o čom to celé bude. Jeden z nich bol na druhej strane linky a viedol ma slovali, "Prosím ťa, skús znieť čo najviac ako Robert Smith. Poďme!" Asi o šesť mesiacov neskôr som to videl a bol som úplne mimo z toho, čo dokázali s tou nahrávkou urobiť. Bolo to skvelé. Keď som odchádzal a Stan povedal, "Disintegration je najlepší album všetkých čias," tak to bol jeden z najúžasnejších momentov môjho života.

PW: Uvedomil som si, ako som po celé roky ľuďom zdôrazňoval, ako zbožňujem skladby The Cure, pretože sú to zaľúbené skladby, hoci väčšina z nich z úplne inej perspektívy - ako napr. "Why Can´t I Be You?", ktorá sa pohybuje niekde medzi láskou a posadnutosťou. Keď dnes spievate vaše staré skladby, ešte stále im prikladáte rovnaký význam ako v dobe, kedy ste ich písali? Alebo si pomyslíte, "Bol to len záblesk života pred desiatimi rokmi a dnes to tak už vôbec necítim"?

RS: Keď si na pódiu, tak sa na ten čas realita úplne vytratí. Je to veľmi intenzívny pocit. Niekedy sa rozhodnem určité skladby, ktoré sme dlho nehrali, zaradiť len preto, aby som ich znova prežil... a s mnohými sa vrátim do obdobia a na miesta, kde som ich napísal. Na konci skladby to potom býva veľmi divný pocit, kedy sa človek bleskovo vráti do reality a povie si, "Do riti, je tomu už 20 rokov!"

PW: Máte za sebou obrovské hity, z ktorých sú dnes už kultové záležitosti. Trápilo vás v tých časoch, že by z tých skladieb mohli byť také významné záležitosti?

RS: Skôr nám strašne dlho trvalo, aby sa z tých skladieb stali aspoň známe veci. A keď sa tak stalo, tak mi to veľmi nevyhovovalo. Už dlho nemám rád niektoré konkrétne songy s pomyslením, "Za to môžeš ty, ty bastard. Urobil si ma populárnym."

PW: Ako napr. "Friday I´m In Love"?

RS: Dokonalý príklad. V roku 1996 sme prišli s albumom "Wild Mood Swings" a na ňom máme skladbu "Mint Car" - stala sa singlom a podľa mňa je to omnoho lepšia skladba ako "Friday". Lenže sa s ňou nestalo absolútne nič, pretože v tom čase sme neboli ozajstnou skupinou. Nemali sme vtedy správneho "ducha doby". Vďaka tomu som sa naučil, že niekdy jednoducho dosiahnete učitý "bod sklonu", a vtedy, ak ste skupina, tak skupinou ste, a ak ňou byť nechcete, tak s tým jednoducho nič neurobíte.

zdroj: ew.com



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi