The Cure: Album za albumom - I.


Albumy The Cure slovami Roberta Smitha


Krátko pred vydaním albumu "Bloodflowers", čerstvo skončenom fotografovaní a úpravách jeho poznávacích znakov - strapaté vlasy a rúž na perách, si Robert Smith zasadol za barový pult jedného z new yorkských hotelov, na ktorom ho čakali naukladané cd disky všetkých albumov The Cure. Každé z nich chytil do rúk a pospomínal na časy jeho nahrávania... niekedy so smiechom, niekedy s čudnou grimasou.

Smith bol vtedy presvedčený, vlastne ako vždy, že posledný opus jeho skupiny by mohol byť posledným doslova. No ako vždy, opäť sa mýlil a my sme musel vtedajší rozhovor zaktualizovať o Robertove slová týkajúce sa nového, a samozrejme nie posledného, albumu "The Cure".

Three Imaginary Boys / Boys Don´t Cry (1979/1980)

Po odmietnutí ich demo pásky v takmer každom vydavateľstve, podpísali traja školáci z londýnskeho predmestia, z Crawley, zmluvu s vydavateľtvom Fiction, patriace pod Polydor. Pod dohľadom majiteľa labelu a producenta Chrisa Parryho, ktorý pre Polydor naverboval The Jam a Siouxsie And The Banshees, nahrali počas troch nocí v londýnskych Morgan štúdiach The Cure svoj debutový album "Three Imaginary Boys", z ktorého sa neskôr po obohatení o ranné single stal album "Boys Don´t Cry", určený pre americký trh.

"Skladby na náš prvý album som napísal počas dvoch až troch rokov. "10:15 Saturday Night" a "Killing An Arab" som napísal, keď som mal 16 a album sme nahrávali v čase, keď som mal 18, takže o niektorých skladbách som v tej dobe už tak presvedčený nebol. Popové skladby ako "Boys Don´t Cry" sú tak naivné, že hraničia s nepríčetnosťou (smiech). Ale vzhľadom na to, že v tom veku som sa nevenoval ničomu inému, ako chodeniu do školy - čiže, žiadna skúsenosť s reálnym svetom, všetko som poznal a preberal len z kníh - sú niektoré z nich fakt dobré.

The Jam nahrávali svoj album cez deň, no a my sme sa v noci vkradli do štúdia a použili ich vybavenie - poznali sme sa totiž s chlapíkom, ktorý ho mal na starosti. Čiže sme si požičali pásky a podobné veci.

Táto prvotina je môj najmenej obľúbený album. Samozrejme, ide o moje skladby, ktoré som naspieval, ale nemal som po kontrolou nič okolo toho: produkciu, výber skladieb, tracklist, návrh obalu. O všetkom rozhodol Parry bez môjho odobrenia. A hoci som bol príliš mladý, naštvatý som bol teda riadne. Mal som vysnívanú predstavu o nahrávaní albumu, zrazu sa to stalo realitou a môj vklad zostal nepovšimnutý. Za jediný deň som sa rozhodol, že si odvtedy budeme všetko platiť sami a všetko mať pod vlastnou kontrolou."

Seventeen Seconds (1980)

The Cure robili predskokanov britských koncertov Siouxsie and The Banshees a keďže týmto ušiel hlavný gitarista, jeho post nahradil Smith, ktorý tak za večer hral v dvoch kapelách. Smith odohral oba koncerty v rovnakom oblečení, čoho si samozrejme nemohli reportéri NME nevšimnúť a vyhlásili, že The Cure "nemajú štýl ani imidž". Keď nastal čas opäť sa vrátiť do štúdií Morgan, vzrástla u Dempseyho averzia voči Smithovým novým atmosferickým skladbám, a ten ho nahradil Simonom Gallupom. Fascinovaný nástupom syntezátorovej vlny prijal Smith do skupiny klávesáka Matthieu Hartleya.

"Za peniaze utŕžené za album "Three Imaginary Boys" som zaplatil štúdio na desať dní. Nakoniec sme využili len osem dní, takže zbytok peňazí nám vrátili, čo bolo fakt šťastie, pretože nám tak zostalo aj na nejaké to pivo. V posledný nahrávací deň, ktorý skončil o ôsmej hodine ráno sme veľa fotili. Povedal som kamošovi, "Mohol by si vyvolať hlavne nie nezaostrené?" A práve tie sme použili, pretože tie ostré boli odporné.

Počas nahrávania "Seventeen Seconds" sme nadobudli dojem, že tvoríme niečo, čo neurobil ešte nik pred nami. A práve vtedy som si uvedomil, že každý album bude vlastne posledným albumom The Cure, takže odvtedy sa snažím vždy tvoriť niečo, čo bude mať nádych akéhosi medzníka. Myslím, že "Seventeen Seconds" je jeden z mála albumom, ktoré do tejto teórie naozaj zapadajú.

S "A Forest" som chcel vytvoriť niečo, čo by bolo naozaj atmosferické a hlavne to malo skvelý zvuk. Chris Parry mi povedal, "Ak z toho urobíš zvuk prijateľný pre rádiá, tak budeš mať v rukách skutočný hit." Odvetil som mu, "Lenže ono to znie tak, ako to znie. Je to zvuk, ktorý nosím v hlave. Nezáleží na tom, či je to pre rádiá prijateľné alebo nie." Niekedy mal pocit, že sa úmyselne vyhýbam väčšiemu úspechu, ale nebolo tomu tak. Jeden z dôvodov, prečo ľudia majú našu skupinu radi je fakt, že nikdy nemajú istotu, s čím zasa prídeme. Ak by sme boli predvídateľní, tak by sme tu tak dlho neboli."

Faith (1981)

Sám Smith priznal, že "Faith" je "zložitým tretím albumom" The Cure. Nahratý za necelé dva mesiace v rôznych štúdiách, bol neradostný "Faith" zrodený zo smrti, izolácie, drog a alkoholu.

"Každému z rodiny niekto vtedy zomrel, a to tento album dosť poznačilo. Pôvodné demá, ktoré sme pripravili v jedálni v mojom rodičovskom dome boli našlapanejšie. Ale potom, počas dvoch týždňov, sa nálada v skupine totálne zmenila. Za jedinú noc som napísal "The Funeral Party" a "All Cats Are Grey" a tým sa postavili základy celého albumu.

Pochmúrna nálada sa ešte viac zhoršila počas následného turné. Zdraviu to teda veľmi neprospievalo, pretože sme opäť prežívali veľmi zlé časy, noc čo noc a bolo to neskutočne depresívne. Vtedy som mal z albumu veľmi zmiešané pocity.

Veľa ľudí z prostredia skupiny začalo vtedy veľmi nepríjemne reagovať na skutočnosť, že sme začali byť úspešní, no vo veľmi malom rozsahu. Objavilo sa mnoho závisti, kyslých úškrnov a poznámok typu, "zmenili ste sa!". Zmenili sme sa preto, že sme nechodili stále do tých istých pubov, nakoľko sme koncertovali po Európe. Takže sme stratili kopu priateľov a to nás ešte viac izolovalo. Tak sme sa sami spíjali do nemoty a pritom hrali tieto skladby."

Pornography (1982)

Štvrtý štúdiový album The Cure začínajúci vetou "je jedno, či dnes všetci zomrieme" sa stal ich najtemnejší, no aj tak si britská tlač z neho uťahovala štýlom, "V porovnaní s tvorbou Iana Curtisa je toto len hŕstka vtipov." Smith si v tomto období začal tupírovať vlasy a nosiť rúž na perách, čím vlastne The Cure už nikdy nemali problém s imidžom.

"Počas nahrávania tohto albumu bola skupina úplne na dne, hlavne kvôli alkoholu a drogám. Boli sme v nich "naložení" po celý čas, takže ani neviem, či sú moje spomienky na toto obdobie skutočné.

Ale pamätám si celkom presne, že sme niektoré zo skladieb nahrávali na toaletách, aby sme tým získali tú správnu atmosféru, pretože toalety boli vždy špinavé a depresívne. Simon si z toho nepamätá absolútne nič, ale ja mám dokonca fotku, ako sedím oblečený na záchodovej mise a upravujem nejaké texty. Je to tragický obraz.

Celí sme sa zahĺbili do tých najúbohejších stránok života, čo malo na každého zo skupiny negatívny dopad. Pozerali sme samé prečudesné filmy, čím sme v sebe vyvolávali podivné nálady. Potom som si pomyslel, "Malo to nejaký význam?" Mali sme niečo cez dvadsať a celé nás to šokovalo viac, ako som si vedel predstaviť... premýšľal som o tom, akí sú ľudia vo svojej samotnej podstate a akí šialení až môžu byť.

Máme dokonca skupinu fanúšikov, ktorí pridávajú tomuto albumu väčšiu vážnosť ako čomukoľvek inému, čo sme kedy urobili, no v tých časoch tento album väčšina nenávidela. Hrali sme na koncertoch iba niektoré skladby, a počas nich ľudia buď odchádzali alebo po nás čosi hádzali. Ale to asi preto, že nám to vtedy na pódiu až tak dobre nešlo (smiech).

Na toto obdobie ani nemám nejaké pekné spomienky, no aj tak si myslím, že tento album patrí k tomu najlepšiemu, pod čo sme sa kedy podpísali a nikdy by neuzrel svetlo sveta, ak by sme to s určitými vecami vtedy nepreháňali. Ľudia často hovoria, "Nič z toho, čo ste potom urobili už nemalo v sebe takú intenzitu, či vášeň." Ja si však myslím, že veľa takých vecí sa urobiť nedá, nakoľko by vás to stálo život."

Japanese Whispers (1983)

Odlišný pohľad na jeho "temný kultový imidž" a opustenie špinavého sveta Pornografie. Smith opúšťa ponurný londýnsky byt a vracia sa späť k svojim rodičom. The Cure, v tej dobe duo Smith a Tolhurst + rotujúce osadenstvo rôznych charakterov, dali dokopy EP plnú jednoznačne veselých singlov.

"Trvalo mi zopár týždňov, než som sa vo svojej detskej izbe zotavil, pretože som bol totálne mimo. A rozhodol som sa vtedy, že sa stanem popovou hviezdou (smiech).

Keď som do Fiction priniesol "Let´s Go To Bed" a pustil im ju, nastalo ticho. Zazerali na mňa a mysleli si, "A je to. Už to všetko nadobro stratil." Povedali mi, "To nemôžeš myslieť vážne. Fanúšikovia to budú nenávidieť." Ja som si to uvedomoval, ale ja som sa tej svojej minulosti chcel zbaviť. Jednoducho som taký život už viac viesť nechcel; chcel som sa venovať niečomu skutočne povzbudivému. Pomyslel som si, "Nebude to fungovať. Nikto si to nekúpi. Je absurdné, aby sa z goth idolu stala popová hviezda absolvovaním troch jednoduchých lekcií."

No z "Let´s Go To Bed" sa stal nečakane veľký hit, dokonca aj na Západnom pobreží, naše publikum omladlo a dominovali v ňom ženy. Z mohutných, hrozivých a psychotických gothikov sa stali ľudia s dokonale bielymi zubami. Divný prechod, ale páčilo sa mi to. Dokonca mi to prišlo veľmi zábavné.

Následne sme prišli s "The Walk" a "Love Cats" a ja som sa cítil absolútne slobodný. Práve s "Love Cats" som naznačil, že sa ideme vrhnúť na niečo v štýle Disney v jazzovom podaní, založený na The Aristocats. A zrazu sme začali všetku našu produkciu úspešne predávať."

The Top (1984)

V rokoch 1982 - 1984 si Smith sporadicky zopakoval svoju rolu v Siouxsie And The Banshees. Hranie na gitaru v skupine niekoho iného dalo Smithovi koncertné možnosti bez akejkoľvek zodpovednosti. Smith takisto sformoval britskú inváziu, inšpirujúci projekt The Glove s bassgitaristom Steve Severonom, a v roku 1983 vydali ich jediný album "Blue Sunshine". V roku 1984 sa Smith vrátil do štúdia aby začal pracovať na albume "The Top", no bez skupiny a hlavne bez nápadov.

"Nakoľko som mal s Fiction podpísanú zmluvu a oni mi vlastne mohli zakázať hranie s The Banshees, tak ma presvedčili k nahrávaniu ďalšieho albumu The Cure.

"The Top" mal veľmi blízko k tomu, aby sa stal mojim sólovým albumom. Nemal som nejakú ucelenú predstavu o tom, aký a o čom ten album mal byť, čo je nakoniec z neho aj cítiť. Je to pravdepodobne najneucelenejší album The Cure.

Domnievam sa, že práce s The Banshees a The Glove sa stali pre mňa nevýhodou, pretože namiesto toho, aby som tie najlepšie nápady venoval Cure, tak som ich prerozdelil medzi tie dve kapely. The Glove majú skladby "Sex Eye Makeup" a "Blues In Drag", ktoré som chcel na album The Top. "Dressing Up" bol zasa pôvodne skladbou The Glove, ale nakoniec som ju Stevovi neprehral, pretože som prišiel na to, že "ju mám až príliš rád" (smiech).

Na albume "The Top" hrám okrem bicích všetky nástroje. Keď ten album počúvam spätne, tak sa mi v hlave vybaví podivný obraz, kde sedím uprostred štúdia na zemi, obklopený malými bubnami, lyžičkami a podobnými vecami. No mal som tam radšej sedieť a pracovať s akustickou gitarou. Mali sme s producentom Dave Allenom hrať viac a ja som to mohol z editovať o niekoľko týždňov neskôr. Neviem, či vôbec niektorá z tých skladieb bola v štúdiu aj zahraná ako skutočná skladba, skladby sa z nich stali až neskôr.

Bolo to trochu smutné, pretože sa mu ušli veľmi zlé kritiky, čím bola otrasená moja sebadôvera súvisiaca s mojou prácou a tak som všetky rozrobené veci stopol."

zdroj: Rolling Stone, 18/06/2004



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi