Nik nevie, aký život vlastne vediem mimo The Cure - 01/2000


Robert Smith na začiatku nového milénia


Robert: Keďže som prešiel všetkymi zostavami The Cure, nedovolil som, aby som zostal nostalgický a videl staré časy, kedy sme hrali v trojici, v romantickom svetle. A to hlavne preto, že keď počúvate tie staré pásky, tak to znie príšerne. Napríklad turné k "Pornography", počúval som spätne nejaké záznamy a bolo to otrasné. Jasné, že tak ako my neznel nik, no po hudobnej stránke... to ako koncert neznelo. Samozrejme, že všetko z toho obdobia neodmietam. Mali sme skvelé nápady. Niekedy fungovali, no väčšinou nie. A to ma frustrovalo. Keď sme po vydaní "Seventeen Seconds" vyšli na turné vo štvorici, bol som si absolutne istý, že na pódiu budeme senzační. No ani by ma nepadlo, že by klávesák Matthew zmýšlal inak ako my. On nás a to, čo sme robili, vôbec nepochopil. Jasné, že sa mi to obdobie stále páči, mali sme kopec zábavy, ale je nemožné nebrať do úvahy fakt, že kapela sa časom zdokonaľuje. Dokonca aj môj spev je dnes omnoho lepší.

V štúdiu ste s nahrávaním albumu "Bloodflowers" strávili deväť mesiacov, nestali sa z vás novodobí Pink Floyd?
Robert:
Je to omnoho zložitejšie. Je pravda, že to trvalo od septembra 1998 do júna 1999 a všetko nahrávanie a mixovanie prebehlo v štúdiu Genesis. Ups... no, ale to len preto, že je to blízko miesta, kde žijem, takže som sa každý večer mohol vrátiť domov... len vokály som nahrával dva mesiace. Vyznie to smiešne, ale každý deň som päť hodín zabil počúvaním rôznych nahrávok: Nick Drake, pomalé skladby od Thin Lizzy, či Hendrixa, Astral Weeks od Van Morrisona, staré skladby Bowieho, ako aj staré nahrávky The Cure.

Ako by si opísal tvoj spev?
Robert:
Nič zložité. Keď spievam, tak pijem. Ani si to neuvedomujem. A na druhý deň, ako vkročím do štúdia, tak prvá vec, ktorú urobím, pustím si vokály, ktoré som nahral v predošlý deň. Obyčajne mi to príde príšerné. Ale ak sa mi to páči a ak to vo mne vyvolá určité emócie, potom je to to pravé. Verím v netradičné metódy tvorby. No je pravda, že táto metóda nie je vždy v speve presvedčivá. Niekedy sa pri speve zasa rozplačem, to je zasa buď nepočúvateľné alebo priam neznesiteľné. Hovorí sa, že by človek mal svoj spev držať pod kontrolou.

V jednom z rozhovorov týkajúcich sa albumu "Bloodflowers" si prehlásil: "Ide jednoznačne o Cure zvuk, konečne som ochotný akceptovať, že The Cure majú svoj typický zvuk". Prečo bolo také ťažké akceptovať túto pravdu?
Robert:
Vždy ma parádne vytočilo, keď sa mi ľudia snažili podstrčiť svoju víziu o The Cure. Povedal som, "toto, čo mi tu púštate, to nie sú The Cure." A pritom som to bol ja, čo to nahral, do pekla! Ale v posledných rokoch som pripustil fakt, že The Cure majú svoj zvuk a dokonca, že by mohli byť lepší ako iné kapely v písaní atmosferických skladieb. A hlavne som sa naučil akceptovať limity skupiny. Myslel som si, že dokážeme čokoľvek, prípadne prebádať ktorýkoľvek druh hudby, lenže teraz musím priznať, že to nie je pravda. A to nie je otázka zvuku. Dôkazom toho je fakt, že hoci si myslím, že po textovej stránke existuje akási niť medzi albumami "Pornography", "Disintegration" a "Bloodflowers", tak pri zvukových skúškach som si uvedomil, že staré skladby s tými novými veľmi dokopy nejdú. "Bloodflowers" má hrejivý zvuk, s množstvom akustických gitár. Chceli sme dosiahnuť zvuk, akoby sme hrali v niekoho obývačke. Lenže tie staré skladby sú chladné a vždy akési odmerané. Dnes je moje textárstvo omnoho lepšie v porovnaní s obdobím "Pornography". Vzdal som sa svojho detinského hnevu a viac rozvinul uvážlivejší prístup.

Teraz máš 40, ako si dnes vysvetľuješ hnev dní minulých?
Robert:
Vtedy ma všetko frustrovalo. Nebol som s ničím spokojný, všetko o čo som sa pokúšal skončilo nakoniec sklamaním. Všetko sa zdalo byť nesprávne. Dnes som sa už vzdal tých snov o dokonalosti, ktoré som mal v mladosti. Chvíľa, kedy su uvedomíte nedosiahnuteľnosť snov je omnoho lepšia. Chcel som mať všetko pod kontrolou a stala sa z toho priam posadnutosť. V určitom bode som mal však všetkého dosť a jednoducho sa toho všetkého vzdal.

Myslíš, že si sa narodil preto, aby si sa stal popovou hviezdou?
Robert:
Je pravda, že moja práca má svoje stránky, ktoré by som mohol nenávidieť, no mám ich aj tak rád. Myslím tým slávu a podobne... Keď sme začínali, tak som chcel byť slávny. V mladosti som chcel byť umelcom, no nie hudobníkom. Chcel som len jednoducho tvoriť. Vyskúšal som všeličo, no nakoniec som bol sám prekvapený, keď sme v škole dali dokopy kapelu, z ktorej sa neskôr vyprofilovali The Cure. Nepovažoval som sa za umelca, no nakoniec to dopadlo tak, že som vytvoril určitý štýl. Nie som plachý, v porovnaní s tým, čo ľudia hovoria, no ani nie som ten, čo pritiahne všetko pozornosť, keď sa niekde objavím. A o tom je podľa mňa popová hviezda. Je pravda, že by som si mohol myslieť, že tvoriť hudbu nie je pre mňa to najsprávnejšie. A v minulosti vychádzala všetka moja frustrácia práve z toho, do toho pocity, že v tom, čo som tak chcel robiť, som urobil kopec chýb a skutočnosť, že moja hudba nič neznamená. Keď sme sa stali slávni s našimi popovými skladbami, šlo to so mnou ešte viac dolu vodou. No na druhej strane, nie je veľa ľudí, ktorí dokážu písať dobré popové skladby. A to, že som toho bol tiež schopný, mi veľmi pomáhalo. Nik nevie, aký život vlastne vediem mimo The Cure.

Tá snaha zostať normálnym, je jedna z nosných tém tvojich textov.
Robert:
Znova sa musíme vrátiť k mojim snom o dokonalosti. Chcel som byť slávny, no zároveň aj nie. Takto by sme si s mojou ženou Mary mohli kedykoľvek zájsť do pubu na drink alebo na koncert Mogwai bez toho, aby nás niekto obťažoval. Lenže to už viac možno nie je. To je tá obeť, ktorú musíte priniesť. To, o čom hovorím v piesňach je však omnoho dôležitejšie: bolo by to predsa úplne nechutné, ak by som sa stal takým, akým ma ľudia chcú mať. Čiže byť zveličovaný a byť niečim viac ako popovou hviezdou. Ale obyčajne som si toho vedomý, niekedy až príliš...

Hoci album vyjde na Valentína, viac sa zaoberá akýmsi koncom lásky...
Robert:
Je to o ukončení akéhosi obdobia, preto som chcel, aby album vyšiel v roku 1999. "Bloodflowers" pôsobí, akoby sa pozeral späť, než do budúcnosti. V textoch som sa snažil vyjadriť pocity, ktoré v sebe prežívam, ako aj pocity skupiny, ktorá dosiahla svoj koniec. Takže, v podstate je to viac o priateľstve: o priateľstve skupiny so mnou a s ostatnými... Ale s istotou môžem povedať, že tento album bol nahrávaný ako posledný album The Cure.

Ide o posledný album, ktorý si dlhoval vašej nahrávacej spoločnosti?
Robert:
S tým istým labelom pracujem 20 rokov, no v budúcnosti by som bol rád "nezávislý". S istotou však môžem povedať, že ďalšiu nahrávku vydám bez skupiny. Ak sa mi to bude páčiť, vydám sa na sólovú dráhu. Ak nie, tak dám skupinu opäť dohromady. Budeme v kontakte. Bezomňa by predsa táto skupina úspešná nebola, nie? Takisto by nefungovalo, ak by som album nahral sám a vydal ho pod značkou The Cure. Ľuďom je jasné, že ak som súčasťou The Cure, tak ju nemôžu považovať za niečo "moje". Simon Gallup hrá na bassu a jeho hra je súčasťou identity skupiny. Keď s nami určitú dobu nebol, ľudia cítili, že nejde o tých istých Cure na akých boli zvyknutí. Dokonca ani skladby pre seba nepíšem tým istým spôsobom, ako pre The Cure. To, čo chystám pre seba ako sólového umelca, je menej štrukturované a viac bizarné. Niekedy sa mi to páči, pretože mám pocit, že to znie jedinečne. A niekedy si zasa myslím, že sa to nedá prirovnať k ničomu práve preto, že takú príšernosť by nenahral nikto...

zdroj: Les Inrockuptibles, January 2000



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi