Robert: Nespravodlivosť vo svete ma zraňuje - 03/1996


Úplne prvý rozhovor z vily Jane Seymourovej …


Roger: Od čias Prayer tour sa v skupine všetko zmenilo. Robert je viac uvoľnený, menej nervózny a skupina je viac otvorenejšia ku všetkému, čo sa okolo nej deje. Už vtedy som sa snažil presvedčiť Roberta na väčšie využitie modernej technológie, ale to zamietol. Keď ma zavolal do štúdia kvôli partom na piáne, nemohol som tomu uveriť: uvidel som štúdio plné Mac-ov, samplerov, sequencerov a on sám dokonca na písanie textov používal počítač. Dokonca sa chystáme využiť internet...

Robert (práve prichádza): Už ste sa s niekým rozprávali?

Ale áno, so šoférom a chyžnou...
Robert:
To som povedal len preto, že toto je úplne perfektná kapela a bolo by hanbou strácať čas s niekym iným.

Vyzeráš unavene.
Robert:
To áno, som úplne vyčerpaný.

V Londýne už vôbec nebývaš?
Robert:
Nie, od roku 1988. Po tom, čo som sa oženil, som kúpil dom v Sussexe. Londýn mi prišiel príliš špinavý a hlučný, ale s vekom to tak začne vnímať každý. No na druhej strane som šťastný, že sa mi odtiaľ podarilo vypadnúť. Nie každý to dokáže. A k tomu môžem v pohode debatiť do nekonečna s mojimi susedmi, vždy mám kde zaparkovať auto a pred domom mi nespia fanúšikovia. V Londýne sa ľahko dostanete do pasce týchto vecí...

Ako do pavučiny vo vašom videoklipe...
Robert:
Zvieratá ma viac netrápia. Nikdy som sa o žiadne nestaral a dokonca ma už ani mačky veľmi nerozčuľujú.

Nie si ty podľa činského horoskopu narodený v znamení mačky?
Robert:
No, obávam sa, že skôr v znamení svine.

Mačky som spomenul hlavne pre ich 9 životov a myslím, že už toľkokrát hrozil vašej skupine rozpad.
Robert:
Aha, no asi nastal čas, aby som odišiel do dôchodku. Ale obyčajne ma takéto stavy prepadávajú po šiestich mesiacoch strávených na turné, kedy strácam akúkoľvek chuť niečo robiť... A potom ten kolotoč začne znova. Turné k albumu "Disintegration" bolo naozaj veľmi vyčerpávajúce. Kľudne sme mohli podľahnúť všetkým tým rečiam o tom, ako sme sa stali slávnymi. Lenže na osobnej úrovni to bolo nemožné. Stratil som toľko veľa času zbytočnosťami, nebolo ľahké pre mňa mať 30 a nehovoriť o všetkých tých dotieravcoch, ktorí sa okolo nás motali. Lenže skupina mala vždy niekoľko životov, To ale záviselo, kto bol práve v tom ktorom období jej členom. A hlavne ako dokázali tí ľudia ovplyvniť moju myseľ. Roger je napr. jediný, kto zo skupiny odišiel sám a dobrovoľne, dokonca bez toho, aby som ho o tom požiadal. Možno aj preto je jediný, kto sa do skupiny vrátil.

Už 20 rokov pôsobíš v hudobnej branži, nič z okolia mimo The Cure ťa neovplyvnilo?
Robert:
Pri písaní skladieb priamo nie, skôr v hudbe samotnej. "Wish" album bol napr. vo svojom čase akýmsi kontrastom k "Disintegration". Vtedy som sa zaujímal o kapely ako napr. Supergrass. To však neznamená, že ma nejako ovplyvnili. Ale samozrejme, že som v minulosti dve, či tri záležitosti doslova u niekoho ukradol...

Napríklad?
Robert:
Bowie... a Hendrix. Ale hlavne od Bowieho. Od neho som čerpal hlavne tú obojpohlavnosť, mimozemskosť, ktorú reprezentoval, je to skutočná ikona. A on sa na toho mimozemšťana zmenil, prešiel na limuzíne celú Ameriku, stále lietal v kokaíne a bol mimo času a tohto sveta. S tak mimoriadnymi nahrávkami ako Hunky Dory, Ziggy Stardust, Aladdin Sane, či Young Americans vo mne stvoril myšlienky iného sveta. Tak isto ako aj Hendrix. Glam rock sa mi veľmi nepáčil, okrem toho, čo robil Bowie, ktorý sa zasa v ňom až tak moc nevŕtal. Skôr vtedy skladal skutočne umelecké skvosty ako 2001, Taxi Driver, Apocalypse Now... Ďalších hrdinov mám z oblasti literatúry. V skutočnosti však neexistujú. Napríklad Meursault (The Outsider - Camus) alebo ten Salingerov chlapec z "Kto chytá v žite", ktorý ma inšpiroval vo vytvorení mojej "inej" povahy. Ale s ľudským myslením to nemá nič spoločné. Väčšina ľudí má tendenciu držať sa akýchsi noriem. Ale keď samého seba spoznáte v bratovi, či v sestre, tak ako to bolo v mojom prípade, budete chcieť zrazu byť iný... keď už spomíname rodinu, minulú sobotu sme tu oslavovali 75-te narodeniny môjho otca.

Mal si veľmi prísnu výchovu?
Robert:
Moji rodičia boli vždy úzko spätí so svojou cirkvou, ale na rozdiel od mojich bratov a sestier, v mojom prípade nemali snahu ma k nej viesť. Myslím, že ma nechali vybrať si to, čo chcem, hlavne po tom, keď videli, ako sa ich snaha prejavila u môjho staršieho brata. Po návrate z Indie s hippie plagátmi a kadidlom, ktoré priniesol domov, sa z neho stal totálny rebelant. Pri stolovaní sa s otcom neustále hádali. Presne toto je príčinou môjho stránenia sa akejkoľvek viery. Nepoznám veľa náboženstiev, ktoré vedú k niečomu dobrému, či šťastnejšiemu. Sami môžete vidieť, že to vždy vychádza z nudných, prípadne zlyhávajúcich životov. Ale odkedy som sa zmieril so smrťou ma to absolútne nezaujíma.

Presne, pre mnohých ľudí reprezentujú texty The Cure práve ten morbídny podtón, akýsi dusivý smútok.
Robert:
Nie je veľa možností, ako uniknúť z pocitu bezvýznamnosti. Môžete sa vrhnúť na pôžitkárstvo, experimentovať so svojim telom. Ja som si vybral duchovnú cestu, hľadám niečo lepšie, čo som doteraz ešte nenašiel.... možno je to dôsledok mojej katolíckej výchovy, momentálne nie som schopný veriť v nič... Ale stále je tu aj iná možnosť: mať deti a vďaka nim sa stať večným... Možno vám sa stane, že podľahnete opojeniu drog... Momentálne akceptujem život ako niečo, čo nie až tak mimoriadne. A zasa, posudzovať, o čom a aký je môj život, môže byť pekne šokujúce. No po všetkých tých rokoch strávených na turné po celom svete, hraní každý večer, mi to príde celkom normálne. Toto je môj prvý tohtoročný rozhovor, možno preto mám pocit, že by som mal povedať trochu viac. Tento album už zabral príliš dlhý čas...

O novom albume sa veľa hovorí, pozitívne, aj negatívne. Akého stereotypu sa ty, alebo vaša skupina obáva najviac?
Robert:
Ľudia sa príliš sústredia na introvertnú stránku toho, čo robíme. Niekedy sa na našich nahrávkach objavia aj temné veci, ale mi nie sme depresívni ľudia. Tento album je pozitívnejší ako zvyčajne. Máme skladbu s názvom "Home", o radosti z vlastnenia vlastného domu, nič hlboké ani smutné. Ale, čo vy viete, možno nikdy nedospejete. Ako napr. môj otec, ktorý sa doteraz nenaučil množstvo vecí a to má 75. Stále mi príde, akoby mal 25. Nie je šťastný, no verí, že Boh je tu s nami... ani ja nie som spokojný. Vlastníctvo vecí vás nikam nedovedie. Našim únikom je hranie, venovanie sa umeleckej tvorbe, používame rozum a snažíme sa myslieť si, že sme niekde inde... Aj keď dnes už neverím na množstvo vecí, dokonca ani nie v paranormálne javy. Je to smutné, viem, ale uvedomil som si, že od tohto sveta veľa neočakávam. To mi však nebráni v používaní zdravého rozumu. Nedokázal by som zabiť ako Mersault. Nespravodlivosť vo svete ma zraňuje, tak ako aj nedostatok síl na ubránenie sa hrozným veciam... Generácia, ktorá prevezme žezlo o nasledujúcich 10 rokov je neskutočne hlúpa. Načo budovať lepší svet pre neschopných mladých ľudí? Keď som ja bol mladý, tak sme sa snažili vyhnúť práci. Dnes je to naopak, ak si nájdete prácu, tak si nie ste zrazu istý, či v nej chcete zostať. Moji synovci a netere nemajú veľké vyhliadky, či očakávania. Oni o budúcnosti vôbec nepremýšľajú.

Čo ťa vie nahnevať?
Robert:
Veci ako Chiracove nukleárne testy… Francúzi kašlú na celý svet...

Podobne ako Británia vo vojne o Falklandy, či Spojené štáty vo Vietname...
Robert:
To je pravda. Hovorím to, preto, že som Brit, ale takisto, že to cítim tak, ako fanúšikovia The Cure, ktorých stretávam po celom svete a stavajú sa objektívne ku svojej krajine pôvodu. Svet poznám iba z okna taxíku. Možno mám strach z toho, čo nepoznám, ale táto krajina na mňa začína pôsobiť desivo. Sú tu hrozby, ktoré som pred 15-timi rokmi vôbec nepoznal. Pomyslenie na to, ako sa svet chová ku starcom, že ich okrádajú, či dokonca znásilňujú, ma doslova desí. Nik nie je na svete tak zatratený ako oni a spoločnosť sa o nich prestala zaujímať. A toto ma tlačí do negatívna, a možno je to počasím, ktoré na mňa tak depresívne vplýva. Ale chudoba v Sao Paolo, hoci je tam krásne slnečno, je naozaj deprimujúca. Mám pocit viny, keď tam hráme. Ale, možno nie až taký veľký, pretože by som inak nebol schopný hrania. Myslím...

Tebe sa v 80-tych rokoch vážne páčila Paula Abdul?
Robert:
Nie, ale niekto mi dal kazetu s jej remixami a mne sa ten zvuk zdal geniálny. Absolútne som vtedy nevedel o koho ide...

Možno pre ten flautový zvuk... taký kjurácky...
Robert:
Myslím, že sme myšlienku k "Why Can´t I Be You" vyfúkli niekomu, kto spieval "Bad bad bad bad boys"... Ale čo bolo iné na Paule Abdul? Ona bola zároveň aj tanečníckou... stretli sme sa s ňou na jednej ceremónií v Amerike. Ona je neuveriteľne malá.

Budeš si opäť dávať biely mejkap? S tým trojdňovým strniskom na brade bez mejkapu vyzeráš vážne dobre...
Robert:
Biely mejkap som nikdy nepoužíval... ale s tou zarastenou tvárou sa sám sebe nepáčim. Starnem, v apríli budem mať 37 a cítim sa na 50... no ale v minulú sobotu som bol až príliš mladý.

Nie je to divné? Myslím, teraz rodičov, vždy máme pocit, že na nás hľadia, akoby sme mali stále 10.
Robert:
Je to tak. Práve to sa stalo v minulú sobotu. Som sa s nim rozprával a pripadal som si ako malé dieťa. Chceli počuť všetkých 25 skladieb, ktoré sme nahrali, vrátane mojej obľúbenej "Bare". Tiež majú pocit, že je to najlepšia skladba, akú som kedy napísal. Dosť zvláštna náhoda. Je to o páre, ktorý sa rozíde a myslia si, že zostanú priateľmi. Možno ide o moju prvú skladbu, ktorá obsahuje príbeh zhrnutý do ôsmych minút. Keď sme začínali, chcel som, aby o tom bol celý album, s bassou, piánom, bicími a sláčikovým orchestrom a nahrávali by sme so obklopený horiacimi sviecami a malo by to tú "Cowboy Junkies" atmosféru. Ale zmena je potrebná, nevyhnutná a ja som sa naučil prijať ju. Nemá to v sebe hodnotu, ktorá by naopak zasa ničila to, čo je dobré. Je to presne to, čo som robil v minulosti, je to o manipulácií ľudí, chcem len vidieť, čo sa stane, tak ako aj so skupinou. S touto zostavou som veľmi spokojný.

Bicie ešte stále znejú ako hromobitie a Robertova gitara zasa ako zvony kdesi v diaľke...
Robert:
Och, no to je veľmi poeticky povedané. Chýba nám Porl. Je omnoho lepší gitarista než ja, či Perry. Keď hral, bol veľmi dôsledný a hlavne veľmi predvídavý, a to je to, čo ja vôbec neviem. Ja musím veľmi piť a potom sa v tom všetkom stratím. A potom mi samozrejme hranie veľmi nejde a začnem nariekať. V Austrálií je jedna Cure cover skupina. Prišli sa na nás pozrieť do zákulisia po koncerte a ja som ich požiadal o názor na náš koncert. Spevák, ktorý mi bol údajne potom predstavený, povedal: "My znejeme viac kjurácky ako vy"...

Úžasné, takže Andy Warhol alebo William Wilson, román Edgara Poa...
Robert:
Prišlo mi to hrozné. Povedal som im "Hovoríte o iných časoch The Cure. Odvtedy sme sa zmenili. Stále znejeme podobne, ale zmenili sme sa."

zdroj: Rock And Folk 1996, impressionofsounds.com



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi