Robert: Hrám hudbu a píšem piesne – 10/1996


Rozhovor s Robertom pre MTV počas Swing Tour


Nikdy sme nepodliehali aktuálnej móde, ani sme neurčovali žiadne trendy, viete, narážam na to, čo sa práve deje v UK. Ale rôzne sme ovplyvnili ľudí po celom svete, myslím tých, ktorí majú radi našu hudbu, naše skladby a samotnú skupinu. Takže posledné turné v Amerika a to aktuálne teraz v Európe mi opäť vrátilo tie skvelé pocity, vďaka ktorým mám rád to, čomu sa venujeme. Mám na mysli konkrétne pocity, kedy nastupujete do autobusu, musíte zasa niekam vyraziť, odohrať ďalší koncert a... vlastne je to vaša práca. Ako by som to lepšie opísal... robím niečo, čo som vlastne chcel robiť už v dobe, kedy som bol malým chlapcom.

Počas nahrávania albumu sme niekedy mali pocit, že všetko je absolútne perfektné. Tie skladby sú všetky absolútne jedna od druhej odlišné, preto sa ten album volá "Wild Mood Swings". Pretože má v sebe ukrytú akúsi nespútanosť. A zasa taká "Bare" je až príliš intenzívna. Pojednáva hneď o niekoľkých náhľadoch na rôzne priateľstvá, ktorých rozpad som prežil za posledných päť rokov. Ale až keď som začal písať túto skladbu som si uvedomil, ako ma to všetko poznačilo. Možno preto, že je to vždy spojené s určitou dávkou emócií, ktoré ľudia nedokážu hneď pochopiť. Snažil som sa to do tej skladby zachytiť čo najjednoduchším spôsobom.

"Jupiter Crash" je naozaj o skutočnej zrážke kométy, ktorá sa stala pred pár rokmi. No je zároveň analógiou jednej nevydarenej sexuálnej skúsenosti. A hlavne o tom, ako to ľudia dokážu prežívať. Každý vtedy očakával, že po zrážke kométy s Jupiterom tento exploduje. Pokiaľ ste nemali vtedy dostupný skutočne silný teleskop, tak ste si nemohli na oblohe všimnúť nič. Všetci boli v napätí a na druhý deň si všetci vraveli, "To bola ale blbosť". Blbosť to nebola, bolo to čosi úžasné. Ale jednoducho to nebolo to, čo ste očakávali, a v tom je tá podobnosť s touto skladbou.

Na konci turné v roku 1992 som bol niekým absolútne iným, zmenil som sa a nenávidel som tú osobu, na ktorú som sa zmenil. Akoby som žil v bubline. Na tomto aktuálnom turné som sa zbavil všetkého, čo som na koncertovaní a potulkách svetom nenávidel. V podstate som po skončení Wish tour už žiadne iné nechcel, skončil som totálne vyčerpaný, každého v skupine neznášal a tak sa aj skupina rozpadla. Musel som preto nájsť niekoho, s kým by som nahral ďalší album, čo je dosť nezmyselný proces. Lenže, vždy sa tak stane. Keď sa spätne pozriem do histórie, tak po každom turné sa naša skupina rozpadla. Alebo z nej odišiel minimálne jeden člen. A ja som pre zmenu znenávidel každého, kto v nej zostal, tak to chodí... S týmito ľuďmi má za sebou už dve tretiny turné, a stále mám s kým chodiť po koncerte von, môžem si vybrať. Keď máme voľný večer, tak chodíme spoločne niekam na večeru. A tak by to malo byť.

Je asi desať obľúbených záležitostí, ktoré keby sme večer nezahrali, tak by ľudia odchádzali s pocitom, "prečo nezahrali moju obľúbenú skladbu?".. to sú záležitosti ako "Just Like Heaven" alebo "Inbetween Days". V minulosti by mi to bolo absolútne jedno. Lenže dnes trochu zmýšľam aj týmto spôsobom - načo vlastne hrať koncert, keď sa nezaujímaš o to, ako ho vníma publikum? Týmto sa publikum stáva pre skupinu ešte dôležitejšou súčasťou. V Paríži sme dokonca oprášili skladbu "Cold" z albumu "Pornography", ktorú sme nehrali za posledných 10 rokov snáď ani raz. Bolo to akoby sme hrali úplne novú skladbu.

Dnes večer možno zahráme skladbu "The 13th", nakoľko tu v Taliansku to bol veľký hit. Z určitých dôvodov (smiech). A zatiaľ sme ho tu nehrali. A hlavne po posledných dvoch koncertoch sa na nás ľudia obracali s konkrétnou otázkou, "prečo ste nehrali 'The 13th'?". Ľudia ocenia, keď sa o niečo pokúsite aj keď máte pocit, že to nevyjde. Nakoniec to pre nich urobíte aj tak. Je to zvláštne. Máme v zásobe asi 110 skladieb, ktoré sme schopní zahrať, lenže na trojhodinovú šou sa ich zmestí tak 30 až 35. To zasa nie je tak veľa. A každý večer radi meníme setlisty. V Amerike sme každý večer menili sedem skladieb, pretože tam s nami ľudia chodili od koncertu ku koncertu. V Európe je to ešte "horšie", máme zopár fanúšikov, resp. stovky, ktorí s nami putujú krajinami a idú na každý náš koncert. Takže dôvod týchto zmien je zrejmý. Poviete si, "no keď sa už tak obťažujú, tak teda..." Ale hlavne je to aj pre ten pocit neistoty a zábavy zároveň, kedy ste si nie istý, ako to bude fungovať... hlavne keď vám vypadne tretia strofa. Potom vlastne tak trochu predstierate, skutočne hráte, každá noc je potom jedinečná a každý ide potom na doraz.

Mám rád komunikáciu s ľuďmi a preto sú The Cure odjakživa "live" skupinou. A to vždy malo najväčší vplyv na to, čomu sa venujeme. No keď som na pódiu, je to ako... vtedy si uvedomím "Pre toto to všetko robím".

Myslím, že skupina sa zdokonalila vo viacerých úrovniach. Niektoré sú pre mňa veľmi osobné. Albumy a skladby, dokázal som s nimi čosi, na čo som naozaj hrdý a teší ma to. Takisto vidím, ako naša skupina ovplyvňuje ľudí. Čo ma takisto veľmi teší, len trochu iným spôsobom. Nevidím to všetko v akejsi pomyslenej lineárnej úrovni. Nezačalo to "niekde" a nesmeruje to "niekam". Ide o akési odlišné úrovne môjho života, a venujem sa tým veciam so skupinou s názvom The Cure. A v takomto zmysle sa na to všetko pozerám. Nevnímam to ale ako jazdu, na ktorú som sa vybral s touto skupinou. Ide o reflexiu mojich rozličných nálad, v ktoromkoľvek bode môjho života. A obyčajne to má súvis zasa s inými vecami, ktoré s mojim životom takisto súvisia.

V podstate, ak by som niečo takéto nevytvoril, tak by bol môj život neznesiteľný a zbytočný. A toto je vlastne jeho zmyslom. Je jedno, či sa to všetko volá The Cure, to je druhoradé. Chcem len povedať... hrám hudbu a píšem piesne, pretože je to pre mňa ten najlepší spôsob vyjadrovania.

Ak by som sa raz zobudil a pomyslel si "Už ma to viac nebaví, nič z toho už pre mňa nemá význam", tak by som nič z tohoto už nerobil. Nerobí mi to problém takto povedať, pretože by som aj tak nemal na výber. Nebolo by to ničím odlišné v porovnaní s realitou, jednoducho by to bol to isté, ako keď niečo pustíte dolu vodou... Hoci, má to v sebe určitú dávku návykovosti. A je to ešte o to krajšie, keď vám to, čo robíte, oplácajú ľudia svojou pozornosťou a páči sa im to, čo robíte. A to je presne tá časť mojej povahy, ktorá sa mi vždy znepáči, keď sme na turné. Ja neviem. Chcem sa vždy jednoducho zobudiť a tešiť sa z pomyslenia, že som súčasťou The Cure. Myslím, že to je moja ambícia.

zdroj: impression of sound
MTV Europe, Firenze, Italy, 21 October 1996



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi