Robert: Prestal som veriť v dobro - 06/1982


Rozhovor s Robertom a Lolom počas Pornography tour


Aký máte pocit z tohto turné, keď ho porovnáte s turné v cirkusovom šapitó v minulom roku?
Robert:
Rozpoltený, vážne. Po hudobnej stránke nám to ide skutočne výborne. Máme za sebou dve dobré, dve veľmi dobré a jednu nevydarenú noc. Hrali sme na mieste, kde deň predtým prebiehal trh s dobytkom. Bolo to hneď vedľa bitúnku. Neznesiteľne to tam páchlo. Očividne sme nehrali práve najlepšie, ako by sme mohli. Výber koncertných miest tentoraz nie je najlepší.

Čo som počul, tak vaša skupina bola požiadaná o hranie na tomto mieste za zvláštnych okolností.
Robert:
To nie. Boli sme jednoducho oklamaní. Lepšie povedané, je to pekný krok späť v porovnaní s tým cirkusovým stanom. Toto turné ma núti trochu premýšľať a musím povedať, že takto koncertujeme naposledy. Úplne nás to ničí. Psychicky. Mám na mysli to každodenné koncertovanie a celý ten rock´n´rollový prístup, ktorý s týmto koncertovaním súvisí.

No, tak sme sa k tomu dostali. Musím sa priznať, že váš dnešný koncert mal tie najvyššie aspekty správneho rock´n´rollu.
Robert:
No to záleží od vašej definície rock´n´rollu, nie? Jednoducho sme sa k tomu ako skupina takýmto štýlom postavili zámerne. Chceli sme pripraviť show s hlbšou vizuálnou hĺbkou ako predtým. Takže, no áno, utratili sme strašné peniaze za dekoratéra, čo robil pre Ferrari alebo pre koho. Takže tým pádom to všetko, pódium a podobne, nebolo vhodné pre malé priestory a my sme museli zvoliť priestory väčšie, na aké sme boli zvyknutí doteraz. To samozrejme so sebou prináša väčší rock´n´rollový dojem. Ale rád by som pripomenul, že tým nedošlo k žiadnemu odklonu od našich predstáv a očakávaní. Nabudúce už zasa budeme koncertovať v menších halách. A aj naše očakávania budú menšie, teda dúfam. No možno budú naše výzvy zasa väčšie.

The Cure boli vždy známi ako skupina, ktorá dala maximum vlastným členom a minimum ich hudbe.
Robert:
Pre skupinu je vždy ťažké nekráčať v ústrety pascí, ktoré ste si nachystali v minulosti a zároveň sa nevyhnúť konfrontácií s publikom ohľadne zmien, o ktoré vôbec nežiadalo. Zvlášť keď sa jedná o skupiny, akou sme my. Očividne je to tak, že ľudia spoznajú nejakú skupinu, jej obraz si uchovajú v pamäti, bez možnosti pripustenia, že by sa tá skupina mohla zmeniť. Aj keď by tá zmena smerovala k lepšiemu. Ak by sa nám takéto čosi raz stalo, končíme. Prišlo by nám to totiž až príliš postavené na hlavu.

V médiách vás vždy prirovnávajú k Pink Floyd. Nech už je to akokoľvek, teraz keď som si pozrel váš koncert, musím priznať, že mi to trochu Pink Floydov pripomína.
Robert:
Nikdy som nechápal, prečo nás média častujú takýmito komplimentmi. Viete, tá skupina urobila toľko vecí, vydala toľko nahrávok a vycibrila sa takmer k dokonalosti. Keď nás ľudia prirovnávajú k tejto skupine v ich "umaguma" dňoch, tak je to pre nás viac kompliment ako urážka. Napokon, bolo to ich najslávnejšie obdobie, nie? Ja viem, že by bolo viac trendové povedať, že najslávnejší boli, keď s nimi hral Syd Barett, ale keď počúvam skladby práve z toho obdobia, tak v nich nachádzam príliš veľa nepodarkov. Takisto nás porovnávajú s Genesis. Je pravda, že to, čo dokázali so svojim "live" albumom, to prelomilo všetky hranice vizuálneho aspektu koncertov. To čo však robíme my, vôbec nie je práce Floydov alebo Genesis v malom. Absolútne. Ich spôsobom sme dali pódiovej prezentácií väčšiu hĺbku a permanentne sa ju snažíme meniť s filmovými projekciami... To som predtým nikde nikdy nevidel.

Niečo podobné bolo možné vidieť v opere "Einstein na pláži", ale to nebola rocková šou. Napriek tomu vás nemenované dánske noviny obvinili, že v oblasti vám podobných kapiel ste až príliš umelecky zameraní.
Robert:
Ako je to možné? Na nás až tak veľa "umeleckého" nie je. Naviac, je to tak trochu paradox, keď najprv vychválite Philipa Glassa, že nie je rock´n ´rollový a potom obviníte Cure, že sú príliš umeleckí! Sme viac prístupní, ako si myslíte.

No, ale film, ktorý púšťate pred koncertom zasa toľko chváli nezožal. Len zopár ľudí ho pochopilo.
Robert:
Celá tá záležitosť zostala nepochopená. Tu predsa nešlo o žiadne získanie si pozornosti ľudí, či "nažhavenie" ich na náš koncert. Jednoducho film bežal, ak by nie, tak by sa všetci pozerali na našich technikov pobehujúcich po pódiu. Myslím, že to trápi len Dánov. Ľuďom sa aj tak "Carnage Visors" nepáči! Súhlasím, že to mohlo byť omnoho lepšie, všetko sa to chystalo v prílišnom zhone.

Pri každej novovydanej nahrávke The Cure som na začiatku viac sklamaný a skeptický. Až po nejakom čase si skladby získajú môj zaslúžený obdiv. Neviem, či to tak bude aj pri ďalšom albume, no musím povedať, že osobne ma album "Pornography" sklamal. Je síce odvážnejší, než jeho predchodca, album "Faith", no menej delikátny a vyvážený.
Robert:
To áno. Má to dve stránky. Zámerne sme totiž prišli so zvukom, ktorý ľudia vôbec neočakávali. Chceli sme odhaliť našu "inú" stránku. Na druhej strane išlo zasa o vyjadrenie našich osobných pocitov a celkovej atmosféry a klímy súčasnosti v Británií.

Po lyrickej stránke zachádzaš do väčšieho extrému ako kedykoľvek predtým. Myslím to tak, že začínaš s veršom "Nezáleží na tom, či všetci zomrieme..." a končíš zasa s veršom "S touto chorobou sa musím vysporiadať a nájsť ten správny liek". Robert: Dosť príšerný záver albumu, však?

Kedysi si sa pre náš magazín vyjadril, že by si rád naaranžoval pomyslený koniec sveta. Zdá sa, že s týmto albumom si sa k tomu priblížil asi najbližšie...
Robert:
No, ešte stále je to jedna z mojich najvášnivejších ambícií, ak narážate práve na to.

V takých myšlienkach sa človek trochu zamotá, nie?
Robert:
Nie. Prestal som veriť v dobro, na ktorom je údajne založená ľudská podstata. Väčšinou ľudí opovrhujem. Pripúšťam, že ide o menšiu rezignáciu, ale je niečo viac absurdné, než život samotný? Život samotný je tak isto nevyhnutný, ako smrť a tieto dve "veci" sú rovnako absurdné. A práve preto sa netrápim ničím, čo každý považuje za dôležité.

Samozrejme sa myšlienky môžu meniť, myslím to tak, že v jeden deň ma môže prepadnúť smútok a slzy, keď sa dozviem, že ten, koho som mal rád už nežije, a na druhý deň môžem zasa pukať od smiechu, keď sa dozviem, že polovica populácie bola vyhladená. Je to moja duševná nevyrovnanosť, ktorej sa neviem zbaviť. Preto ani svoju vlastnú smrť nepokladám za dôležitú. Myslím, že ma takéto názory stavajú do pozície vydedenca. Viem, že ma od určitej pohromy nič nezachráni, viem, že zomriem tak, ako ktokoľvek iný. Úprimne, jednoducho neverím, že sa niekto kvôli ľuďom môže polepšiť. Ľudstvo v podstate dnes už nič neznamená. Neustále svoju silu vkladá do nejakých ideálov, aby našlo akýsi kompromis, hoci z týchto ideálov nakoniec absolútne nič nezostane. Album "Pornography" je o aspektoch ľudskej povahy, ktorá sa vo všeobecnosti považuje za dobrú, čo nám zasa príde odporné.

Lol: Často sú niektoré veci, ktoré sú považované za "slušné", práve pekne obscénne.

V skladbe "Faith" sa vraciaš k nevinnosti tvojej mladosti.
Robert:
Z toho všetkého sme už vyrástli.

Ale v tejto skladbe ešte stále nachádzam mnoho príťažlivosti. Akoby si do nej vložil všetky tvoje sny a tie boli nahradené ničím.
Robert:
Tak sa mi zdá, že každý pristupuje k našim nahrávkam ako k exorcizmu. Album "Seventeen Seconds" je celý o naivite v zaľúbenosti, ktorá všetka vyprchala po dokončení albumu. "Faith" je o našich predstavách, že je možné pre vás zachytiť dávne myšlienky a nevinnosť, bez toho, aby boli pošpinené týmto veľkým zlým svetom. No ako sme sa vrátili po celosvetovom turné do Anglicka, tak sme veľmi rýchlo zistili, že tá viera bola zničená. Pred ničím z toho sa nedá újsť, musíte sa tvárou tvár postaviť všetkému, čo vás postretne a ani na chvíľu sa nesmiete dať tým zneužiť.

No dobre. Tak čo sa potom stalo s tou bojachtivosťou? Ako skončil ten boj s tou negatívnou rezignáciou?
Robert:
S každým novým albumom ukážeme kúsok z nás, kúsok z našich individualít. A pokiaľ sa nám s ním podarí dosiahnuť vytýčenú métu, tak nebude mať nasledovníka. Žiadne vybočenie z línie, všetko to bude len ďalšia naša poodhalená časť, náš rast a zdokonaľovanie sa ako skupiny. Nie je to o nejakom jasnom pláne alebo čosi podobnom. Nie je to o tom, či budú The Cure dôležitejšou skupinou ako ktorákoľvek iná. Je kopec iných skupín, ktoré majú väčšiu hĺbku než my.

Zdá sa, že sa do pozornosti The Cure vrátilo slovo "dokonalosť". Hlavne na albume "Faith". Zdá sa, ako by ste sa pokúšali narábať s "dokonalosťou" ako s niečím, čo ste v stratili v detstve a po dlhej dobe to zasa našli. Možno preto je pre mňa ten album tak dôležitý!
Robert:
Čo je ďalší dôvod, prečo sme toto turné neuskutočnili v takom rozmere ako pri spomenutom albume. Až neskôr som totiž nás troch začal vnímať ako konštantnú súčasť The Cure. Stala sa z toho akási posadnutosť. Do albumu "Pornography" som totiž vnímal The Cure ako niečo, čím môžem vyjadriť svoje pocity, svoju vlastnú osobnosť. No odkedy je čoraz viac ľudí zapletených do vecí, ktorým sa venujeme, napr. turné, tá potreba vyjadrovať samého seba, sa zmenšuje. Viete, najbližšie začne písať o živote na cestách. Samozrejme, že to znie hlúpo, ale je veľmi ťažké držať sa toho bokom.

To je presne ten dôvod, prečo tvoj kritizmus beriem tak vážne. Pretože vaše koncerty sa stávajú kolosálnejšie a možno trochu prehnané. Ale aj tak je cítiť rozdiel v určitých veciach, vďaka čomu je Cure šou jednoznačne odlišná od koncertov iných rock´n´rollových skupín, ktoré v človeku nezanechajú takmer žiaden dojem.
Lol:
Vidíte to ako prejav nášho ega...

Nuž ale ja to naozaj pri pohľade na váš koncert cítim...
Robert:
Ja nie. Ale v hudbe je to osožné, to je pravda. Ale sami k sebe sme na pódiu stále v statickej polohe.

Ešte stále je citeľná priepasť medzi vami a vašim publikom.
Lol:
Ale myslím, že tak to vždy nebolo, či nie?

Nie, ale v komunikácií na vašich koncertoch cítiť len malú vrúcnosť.
Robert:
No, vo veľkej miere to má čo dočinenia s...

Lol: So samotným publikom.

Robert: Nie, skôr so mnou samým.

Presne, hlavne ty pôsobíš na pódiu ako mučivý estét, pre ktorého je všetko až príliš nezdolateľné.
Robert:
Ale to je len póza, vážne. Jednoducho nerád vystupujem... príde mi to svojim spôsobom trochu úchylné. Takisto sa nedokážem pozrieť ani do publika, pretože ak by som sa pozrel a zbadal, ako sa ľudia tešia tomu, čo robíme, pýtal by som sa: "Prečo?", ale ak by som videl pravý opak, stratil by som svoju vyrovnanosť. Tak sa radšej nepozerám. No ale preto, že spevák je obyčajne osobou na pódiu komunikujúca s publikom, čo je nie som, tak si The Cure získali povesť odmeranej, chladnej skupiny. A posilnené je to ešte tým, že ja sa k publiku ani neprihováram. Nedokážem predstierať, že ide len bežnú komunikáciu človeka s človekom. Niečo na spôsob, "Ahojte, táto skladba sa volá... bla bla bla," to je jednoducho nedokážem. Kedykoľvek sa vyberiem na koncert nejakej skupiny a spevák sa začne prihovárať k publiku, mám sa chuť zobrať a odísť. Mojou najobľúbenejšou koncertnou skupinu sú New Order, a myslím, že majú od publika najväčší odstup zo všetkých známych skupín.

Publikum v Amsterdame reagovalo viac prorocky. Viac ich povzbudili momenty, keď Simon do svojej hry zaradil extra bassové tóny.
Simon:
Čo je na tom zlé?

Nič. Ale je to dosť lacný trik, nie? Ak hľadáš čosi fakt extra, mal by si si pozrieť koncert takých Def Leppard.
Robert:
Ak ste na takom turné ako my, tak je všetko akési protirečivé. Pýtate sa, prečo by sme to nemali všetko stopnúť. Pripúšťam, že obviňujeme zo všetkého samých seba. Nemôžem predsa obviňovať kritikov, keď chápem, čo sa snažia povedať. Ak by sme sa pre tieto koncerty nerozhodli sami, tak by sme ich neuskutočnili. Teraz sa snažíme odohrať ich čo najlepšie. Ešte tri týždne a končíme. Definitívne. Vrátime sa do malých klubov s malým predstavením pred koncertom, prípadne prizveme k sebe nejaké iné skupiny, aby to bolo také, ako si o tom ľudia zvyknú hovoriť. Lenže pre nás by také čosi bolo čosi neprijateľné, pretože by sme sa stali súčasťou akéhosi súperenia. A prepadli by sme určite zúfalstvu, pretože v takýchto "zápasoch" postrádame výdrž a ambície potrebné na to, aby sme vyhrali.

autor: Bert Kamp
zdroj: OOR, Holandsko 06/1982



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi