Predtým a teraz - 07/1988


Spoveď Roberta Smitha vo vysielaní BBC TV


Robert: Keď sme začínali, absolútne ma nezaujímalo, či niečo z toho bude podliehať nejakej vízií toho, čo by sme mohli robiť nasledujúcich desať rokov. Chcem povedať, stále tomu tak je, nepremýšľam o tom, čo budem robiť ďalších desať rokov. Nemyslím si, že je veľa ľudí, ktorí o tom premýšľajú. Ak ste súčasťou kreatívneho procesu, tak o nejakom pocite zabezpečenia ani nepremýšľate. Pritom premýšľanie o budúcnosti je... jednoducho vždy som sa nadejal, že udržíme tempo až do chvíle, kedy s tým budeme chcieť prestať. Neviem, či to vydržíme desať dní alebo desať rokov.

Prežitie
Robert:
Podľa mňa to úzko súvisí so stupňom úspechu. No úspech nie je nikdy spojený s dlhovekosťou. Môžeme mať prirodzený úspech a potom zmiznúť. Ale myslím si, že na to, aby ste všetko zvládali ako mentálne, tak aj fyzicky, musíte mať primeraný úspech. Musíte mať pocit, že iní oceňujú vašu prácu. Asi by to nebola veľká zábava, keby ste mali primeraný úspech, ktorý by začal upadať, no vy by ste sa stále venovali svojej práci, nakoľko si myslíte, že to, že vás ľudia opustili nie je až také dôležité. Ale to nie je odpoveď na otázku, prečo sme stále schopní robiť to, čo robíme.

10:15 SATURDAY NIGHT - prvé promo video
Robert:
Jednoducho nám vtedy bolo povedané, aby sme sa dostavili v ten deň na konkrétnu adresu v Londýne. Prišli sme všetci a očakávali režiséra, ktorý bude rozprávať o tom, čo a ako sa bude diať. A aj my sami sme mali určité nápady, ktoré by sa k tej skladbe hodili. No a on povedal: "máme na to dve a pol hodiny, tak poďme, tu sú vaše nástroje." A my na to, "No, ale my to chceme urobiť všetko teraz a hneď!". Takže sme vlastne všetko len predstierali. Mysleli sme si "možno to je len skúška, možno chce len vidieť ako vyzeráme, keď hráme"... Po chvíli nám však došlo, že je to všetko akési čudné. Ten chlapík bol sám o sebe dosť divný. Tak sme čakali, čakali a nič... Ani sme to nikdy nevideli. Stále sme si mysleli, "To musela byť len skúška". A čakali sme celých šesť mesiacov, kým sa začalo čosi diať. Aj tak to nebolo nikdy odvysielané... Ani som to v telke predtým nikdy nevidel... Až pred dvoma rokmi, keď sme chystali video kompiláciu, som si na po spomenul: "Možno to naozaj existuje". Tak sme sa obrátili na Polydor a oni mali v archíve originálny záznam. Ale skôr by som si želal, aby ho z určitých dôvodov nikdy nemali (smiech).

V podstate ide o náš vzhľad, ako sme vtedy vyzerali, ako sme sa museli tváriť pri pomyslení, že to čo robíme, je totálna blbosť. Keď sme začínali, boli sme zdrvení stupídnosťou ľudí pracujúcich v nahrávacom priemysle. Ako boli všetci určitým spôsobom fixovaní. Myslím, že takýmto spôsobom sme si vybudovali reputáciu vážnych ľudí. A pritom išlo o akúsi zdvorilosť, nechceli sme sa na tých ľuďoch zabávať. Jednoducho sme vždy odišli s pomyslením "Môj Bože, môj Bože..." Takže sme vždy boli pokladaní za tichých, serióznych chalanov. Nebolo vtedy toho veľa, čo by sme mohli robiť. V prvý rok, čo sme boli do vecí zapletení, sme v tom, čo sme robili, veľa vecí pod kontrolou nemali. Tá mladá "trojka" bola v podstate dielom Fiction a hlavne Chrisa Perryho. Trvalo nám rok, kým sme ho presvedčili, že v skutočnosti sme špinavci a príšerná banda chalanov, čím sme vlastne zlomili jeho sen.

Prvé vystúpenie v Top Of The Pops.
Robert:
Musím sa priznať, že vtedy som bol proti tomu, aby sme sa na to dali. Jasne si pamätám ako som povedal, že to vôbec nie je dobrý nápad. Top Of The Pops reprezentovalo mnohé z toho o čo sme sa snažili... lenže my sme chceli úspech bez takých programov. Neviem, tuším to bol Simon, čo povedal "ak to neskúsime my, tak to skúsi niekto iný, nič nezmeníš, ak ľudia nezistia, kto sme." A on mal fakt pravdu. Zrazu som zistil, že sa nám dostáva určitej publicity... nemôžme predsa prezentovať určitý druh voľby, keď ľudia nemajú tušenia, že taká voľba existuje. Tak sme sa na to dali, aby nás ľudia poznali, aby si sami vybrali, či sa im páčime alebo nie. A ak by sme to naozaj neurobili, za nami stal rad ďalších skupín, ktoré by pre tú možnosť urobili čokoľvek. Tak sme jednoducho vystúpili.

Myslím, že každý kto tam ide prvý krát bude trochu mimo, pretože to vyzerá v skutočnosti inak, ako keď to vidíte v telke. Videl som v tomto programe Davida Bowieho, Marca Bolana a myslel si, "vyzerá to ako na dobrej diskotéke". Mohol som si tam ísť jednodochu pozrieť ako Bowieho, tak aj Bolana. Lenže keď ste priamo tam, ráno, na ich mieste, pozeráte sa do okolo a pýtate sa "kde je publikum?". A my sme tam zrazu boli, urobili to a zrazu boli preč. Jediné, čo nám povedali, bolo: "Dobrú noc, môžete ísť." Bolo to príšerné sklamanie.

Imidž
Robert:
Je jasné, že premýšľame o tom, ako budeme vyzerať. To robí predsa každý. Je nemožné nemať žiaden imidž. Ak máte ráno viacero možností, čo si obliecť, máte hneď niekoľko dôvodov, či vyzerať práve tak, ako vás ľudia chcú vidieť. Každý si je vedomí svojho výzoru. Myslím, že v našom svete sme imidžu dali významnú pozíciu, dokonca sme samotný imidž dostali na prednejšie miesto ako veci, ktoré robíme. Vždy sme sa snažili imidžu prikladať až druhé miesto. Viete, z času na čas sa vyberieme do obchodov a kúpime si nálade zodpovedajúce oblečenie... napríklad tieto tričká. Pred pár týždňami boli všetci nejakí otrávení, ale napriek tomu si obliekli veci, ktoré by si obliekli bežne. V podstate, každý kto bol a je v našej skupine je v podstate taký trhan. Nik sa príliš nezaoberá tým, čo má oblečené. Ale teraz ma za toto všetci budú nenávidieť (smiech). Porlovi napr. na tom trochu záleží. Porl totiž vždy vyzerá elegantne.

Promo videá
Robert:
Dokiaľ sme nestretli Tima Popa, tak sme sa o videá takmer vôbec nezaujímali. Rozpáli v nás entuziazmus, ktorý v nás driemal celý čas a začali sme prezentovať skupinu aj iným spôsobom, ktorý vlastne dopĺňal to, čomu sa venujeme hudobne. Dovtedy to bol vždy niekto, viete, z nahrávacej spoločnosti, kto povedal, "budúcu stredu natáčate váš nový videoklip". "Nemôžeme si to urobiť po svojom? Máme chlapíka, ktorý nám video nahrá. Takto z našej strany nebude cítiť žiaden prínos." Skúšali sme to so "Charlotte Sometimes", stretli sme sa s Mikem Mansfieldom, dali sme mu do rúk knihu, na základe ktorej vznikla táto skladba, snažili sme sa mu vnuknúť myšlienku starého blázninca, aby to malo atmosféru ako z nejakého starého filmu a ono sa to podarilo... Chcem len povedať, že decentné video bolo dosť na to, aby v nás zabilo akúkoľvek inšpiráciu. Myslím, že keď som po prvýkrát uvidel video k "Charlotte Sometimes", zažil som najhorší moment môjho života.

Nikdy sme nepovedali, aby sa tam objavilo nejaké dievča. A to bolo pre celé video kľúčové. Nechápem, ako to celé potom mohol tak poňať... ale myslím si, že to preto, že nemal s nami nič spoločné. To asi preto, že sme ho len platili. A možno aj preto, že on o to v podstate ani nemal záujem.

Všetko pod absolútnou kontrolou
Robert:
Vždy sa nájde niekoľko nevypovedaných tém o tom, čo vlastne chcem a obyčajne sa to aj všetko stane. Veľmi ťažko sa mi hľadá kompromis medzi nimi, keď hráme, keď komponujeme alebo nahrávame. A to hlavne preto, že ja presne viem, čo má aké byť a ako to chcem. V skupine sú vždy priam šialené rozdielnosti, obyčajne vôbec spolu nefungujú, ale keď sa tie odlišnosti z času na čas objavia u tej istej osoby, začína to všetko postrádať určitý zmysel. Potom nastáva permanentná argumentácia. Veľa času som zabil ustupovaním alebo snahou robiť to, čo chcem. A v podstate vlastne ide vždy len o zábavu. Nikdy sa mi nepáčila myšlienka, že skupina by mala fungovať v nemennej zostave. Pretože tak sa na skupinu pozerajú nezainteresovaní ľudia. Vždy sa mi páčila zmena. Mňa to absolútne netrápi. Rád si v skupine zahrám s kýmkoľvek, s kým si budem rozumieť. Či už budú schopní hrať hudbu alebo nie. Viac to má spoločné s osobným prístupom. Neviem, v minulosti bolo s nami zopár ľudí, ktorým sa nepáčilo to, čo som chcel a tak od nás odišli.

Let´s Go To Bed - Video
Robert:
Myslím, že sme tým video dosiahli presne to, čo sme dosiahnúť chceli, a to že sme zo seba s Lolom urobili kompletných hlupákov. Vyznie to ako nejaké video od Tears Of Fears. Pokúsili sme sa rozbiť všetky ilúzie, ktoré o nás ľudia mali, a to že sme nedostupní, veľmi vážni a náladoví. Chceli sme jednoducho urobiť niečo tak hlúpe, čo by ľudia jednoducho neboli schopní akceptovať, a to konkrétne mňa a Lola. A ono to zabralo. Nedokázal som si pripustiť, že celé roky som to bol ja a Lol! A nakoniec sme to všetko popreli.

Myslím, že Lol je ako prikrývka. Ako stará špinavá prikrývka, o ktorú sa obsolútne nestaráte až do momentu, kedy sa vás niekto nespýta, "načo máš stále tú starú špinavú deku?". A vy si zrazu uvedomíte, že novú si jednoducho zaobstarať nemôžete. Pretože vás k sebe viaže isté emočné puto. A Lol je ako tá stará deka. Ale, radšej to nechajme tak! (smiech)

1982-1983 Pornografia a tieseň
Robert:
V tých časoch toho bolo na každého priveľa. Všetko sa stalo príliš intenzívnym a depresívnym zároveň. A hlavne sa všetko javilo ako zlé. Zdalo sa, že stagnujeme aj so Simonom sme sa celý čas bili. Nakoniec to dospelo do bodu, kedy Simon zo skupiny odišiel a zostal som v nej len ja a Lol. No a potom, čo sme si boli so Simonom takí blízki a po tom dvojročnom skvelom pocite z našej trojčlennej zostavy, sme zrazu mali pocit, že niet kam ďalej ísť. Po dokončení albumu "Pornography", z ktorého som mal skvelý pocit a na ktorý som hrdý, sa zrazu ten album nikomu nepáčil. Rozhodol som sa všetko na pár mesiacov stopnúť. Jednoducho som zmizol. Vzal som si stan a campingoval som po Anglicku. A zrazu som si uvedomil, že opäť píšem piesne. Jasne si pamätám na Oxford Road Show... zavolal som do kancelárie, aby som zistil, ako sa všetci majú a ako veci fungujú. Požiadali ma, či by som nevystúpil s The Cure a ja som si zrazu uvedomil, že by bolo dobré odpovedať "áno", hoci v tej dobe skupina neexistovala. A to ma prinútilo konať, pretože som sa začal stávať horším a depresívnejším... vytiahli sme skupinu z prázdnoty, prišli a zahrali. Teda, časť skupiny... hlavne som sa snažil dokázať, že skupina vie fungovať aj bez Simona. Malo to čo dočinenia s pýchou. Nakoniec, skladby a samotná podstata skupiny je vždy dôležitejšia ako nejaký člen skupiny. Jednoducho som sa zaoberal len hľadaním niekoho, kto by som mnou vyšiel na pódium a zahral skladby z "Pornography". Zároveň to mala byť akási skúška pre skladbu "Let´s Go To Bed". No v poslednej chvíli sme sa rozhodli inak a zahrali skladby z posledného albumu. Na naskúšanie toho všetkého sme mali len dva týždne a bola to naozaj zábava. Zrazu som bol spokojnejší viac, ako kedykoľvek počas dvoch predchádzajúcich rokov. Svoj spev som absolútne prežíval....

The Cure naživo...
Robert:
Koncertovanie je len.. len jedna z motivácií byť členom skupiny. Len akési chcenie vystupovať pred ľuďmi. Je to len akási skúsenosť. Ak sa tým začnete zaoberať, odpálite kolotoč nekonečných otázok. A pritom to nie je nič iné, len skúsenosť. Páči sa mi to. Ak by nie, tak by sme predsa nehrali naživo. A pritom si nemyslím, že by to bolo nutné. Ale pridáva to skupine ďalší rozmer. Ak hráte spolu dostatočne dlho, môžete skladby rôzne interpretovať, upevníte tak aj komunikáciu v rámci skupiny, ktorá sa hraním alebo nahrávaním v štúdiu neustále zdokonaluje. Posledný album, ktorý sme nahrali je podľa mňa tým najlepším, aký sme kedy urobili, pretože, či už sme šli do štúdia alebo vystúpili na pódiu, všade sme hrali ako ozajstná skupina. Ono sa to vždy na niečom prejaví, viete, skupina, ktorá naživo nehrá, radšej skladby nahráva, ako ich prezentuje koncertovo.

Keď hráte naživo, keď hráte skutočne vydarený koncert, akoby ste sa stali súčasťou určitej veľkej slávnosti. Totálne tým prekročíte ideu skupiny. To, že veľa ľudí ide na koncert, a ak je to ešte k tomu vydarená noc, tak to nemá veľa spoločného so samotnou skupinou. Stretnete ľudí, ktorým sa páči to, čo máte radi. Je to hotová slávnosť. A to je presne to, čo mám rád. Celú tú atmosféru, uvedomovanie si svojej zúčastnenosti. Ani nahrávanie všetkých nahrávok sveta vám tento pocit nedá. Jednoducho, ničím iným v sebe nevyvoláte ten pravý entuziamus, tak potrebný v hudbe.

Cure in Orange - celovečerný film
Robert:
Ešte predtým, ako sme nastúpili do štúdia kvôlu nahrávaniu albumu "Kiss Me...", som chcel pre skupinu pripraviť zopár koncertov. Jednoducho, aby ten nápad, hrať spolu pred publikom v nás vyvolal pocit jednej skupiny. Aby sme potom, čo nastúpime do štúdia, doň vstupovali ako skupina. A myslel som si, že zo štúdia vyjdeme s novými skladbami, ktoré ako nové budeme hneď schopní predviesť aj naživo a mohli tak odložiť bokom množstvo starších skladieb. Chcel som jednoducho zachytiť skupinu v momente, kedy by sme boli schopní zahrať všetko nové, čo sme nahrali a to aj preto, že som mal pocit, že sme boli skvele zohratí. Mal som pocit, že nielen že dobre znejeme, ale aj dobre vyzeráme. A aj preto som to chcel zväčniť na videu.

(Six different ways)
Robert:
Z práve dokončeného filmu sme ako prvú melódiu počuli práve túto skladbu. Chceli sme jednoducho, nech nám pustia nejakú skladbu, aby sme videli, ako ten film pôsobí. Nahrávali sme to vo Francúzsku, v Miraval. A mne sa z určitého sebeckého dôvodu, zrazu pred očami objavil celý ten večer, a ako som sa na to v spomienkach pozeral, zrazu sa vo mne vynoril pocit, ktorý prežívam na javisku. Úplne som tomu pocitu prepadol.

Sláva
Robert:
To všetko prišlo strašne pomaly a mám pocit, že som vyrastal popri ľuďoch, ktorý sa pri mne z času na čas zastavili a povedali, váš posledný album sa mi naozaj páči. To všetko bolo prirodzené, nemali sme pri sebe žiadnych lichotníkov, jednoducho sme obchádzali koncertami všetky krajiny, a úspešní sme podľa mňa preto, že sme si to poctivo vydreli. Pre mňa osobne sa však nič nezmenilo, po celé tie roky, čokoľvek robím, kamkoľvek idem, kohokoľvek stretnem... Nestanete sa prezidentom Ameriky len preto, že chcete byť slávny. Takto sa staviam k tomu, čo robíme. V určitom smere je to poľutovaniahodné, ale nemyslím si, že by som bol schopný spoznať v nejakej talianskej reštaurácií Ennia Morricone, a pritom je omnoho slávnejší, než ja. Úplne inak všetok ten úspech vnímate, keď sa to deje pomaly, a to aj preto, že tomu všetkému rozumiete. Jednoducho sa toho úsepchu nedožadujete. Myslím, že sa to dá udržať pod kontrolou.

zdroj: BBC, 07/1988, impressionofsounds.com



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi