Priťahujeme konkrétnu skupinu ľudí - 08/2002


Rozhovor s Robertom z festivalu v Odemire...


25 rokov komponuješ hudbu a hráš po koncertoch, aký hlavný dôvod ťa stále drží pri The Cure?
Robert: Ten hlavný dôvod je ten, že ma to stále teší. Ak by som niečo nerobil, tak by sa môj život spomaloval a asi by som zomrel. Pokiaľ niečo tvorím, tak po určitom čase prestanem mať obavy o svoju existenciu. Je to spôsob ako zabudnúť na skutočnosť, že na tomto svete pobývam. No, a na druhej strane, za posledné 2, 3 roky sa z The Cure stala jedna veľmi dobrá skupina. Je to skutočná radosť hrať s ostanými naše skladby. A pritom je to také jednoduché. Ak by to prestalo fungovať, resp. ak by sa mi to prestalo páčiť, tak by som sa tomu jednoducho venovať nemohol. Keď sme začínali, tak ma v tom všetkom poháňala viac myšlienka, resp. pocit, že ak niečo neurobím, tak čosi premeškám. Myslím však, že sa čosi zmenilo... možno s albumom "Bloodflowers". Už som si ani nemyslel, že by som s The Cure dokázal niekedy urobiť tak dobrý album, akým je "Bloodflowers". Od toho momentu cítim, že sa so skupinou cítim lepšie ako kedykoľvek predtým.

Každých 10 rokov vyhlásiš, že je čas skončiť s The Cure. Môžu teda fanúšikovia očakávať ďalších 10 rokov tvojej tvorby?
Robert: Také niečo poviem každé 2 roky:) Viem, že pri pohľade späť to vyznie ako sranda, ale v tom momente to myslím naozaj vážne. Vždy to myslím vážne. A čo sa vždy po tom stane... buď niekto zo skupiny odíde, prípadne sa skupina v určitom zmysle zmení. Rád by som s touto zostavou pripravil aj ďalší album, sme jednoducho rozhodnutí vrhnúť sa na ďalší album po skončení... myslím, že v septembri sa pustím do prípravy prvých demosnímkov a asi v októbri odohráme ešte zopár koncertov. A potom dúfam, že okolo Vianoc sa pustíme do nahrávania. Záleží od slov, pretože ja často texty prepisujem... nikdy som nemal pocit, že by som sa mal obávať o The Cure z hľadiska kariéry skupiny. Vždy to všetko kráčalo ruka v ruke s mojim umeleckým prejavom, myslím. Skladby, ktoré som napísal, sú myslím po hudobnej stránke veľmi dobré. K novým skladbám vždy pripravíme demo snímky, lenže v tej polohe to po textovej stránke ešte veľmi nesedí. A nevidím žiaden dôvod, aby sme hlavne vydali album, o ktorom by som mal osobne pocit, že veľmi dobrý nie je. Nikdy som také čosi neurobil. Takže, keď prídem domov, tak vždy prepisujem niektoré veci.

Mali ste pri nahrávaní albumu "Bloodflowers" v úmysle vrátiť sa do svojej minulosti alebo sú to jednocho The Cure vo svojej podstate?
Robert: Myslím, že ide o čosi viac... keď vezmem do úvahy... čo ja viem... štýl hudby... je to trochu odlišné od albumov "Disintegration" a "Pornography", ale zachováva si to akýsi základ, spoločné duchovno, a o tom sú myslím The Cure. Za celé tie roky sme vyskúšali množstvo rozličných vecí a niektoré z nich boli pre mňa, ako umelca, veľmi úspešné. A zasa ďalšie veci, hoci sa po nich len tak zaprášilo, pokladám za úplný brak. Boli jednoducho len komerčne úspešné. Ale vždy sa vraciam k samotnej podstate, k tomu, v čom sú The Cure najlepší, a to je ich typický štýl a zvuk. A "Bloodfowers" je toho len ďalším príkladom a to s touto konkrétnou zostavou. Jednoducho ide o typický "cure sound".

Vedel by si vymenovať tri najlepšie albumy a tri najlepšie skladby The Cure za celú vašu kariéru?
Robert: U albumov sú to rozhodne "Pornography", "Disintegration" a "Bloodflowers". Uskladieb zasa "100 Years", titulná "Disintegration" a aktuálne takisto titulná "Bloodflowers".

Prečo myslíš ľudí pri počúvaní vašej hudby trastie a často plačú?
Robert: (smiech). Myslím, že je to kombináciou slov a hudby a možno okolnosťami, za akých to všetko vzniklo, ako aj skutočnosťou, že majú ľudia možnosť trochu ma spoznať. Takže, je to zrejme kombináciou týchto troch vecí. Priťahujeme konkrétnu skupinu ľudí. Keď človek počúva hudbu, tak sa v tom momente stáva citlivejším a vnímavejším. Ak by sme hrali čo ja viem heavy metal, tak by sme rozhodne také publikum, aké máme, nepriťahovali. Naše publikujum možno viac uvažuje a premýšľa, ako to bežné publikum. Tým nechcem nikoho uraziť. Jednoducho takí tí ľudia sú. Vždy sme priťahovali ľudí, s ktorými sa dá príjemne porozprávať, preto sme vždy s našimi fanúšikmi v tak úzkom kontakte. Pretože ide o veľmi dobrých ľudí.

Tvoj pocit, keď aj po toľkých rokoch vidíš ľudí tupírovať si vlasy, tak ako to robíš ty?
Robert: Momentálne som prekvapený. Je to naozaj prekvapivé. Robím to stále. Tak prečo by to nemohol robiť aj niekto iný?

Posledná otázka: Ešte stále veríš, že nám nezostalo nič viac, len viera?
Robert: Keď som to v tých časoch spieval ("Faith"), tak som tomu vôbec neveril. Dlho som v sebe žiadnu vieru nemal, takže som ani len nepomyslel na to, že by to tak mohlo byť. Alebo, že by tu vôbec niečo podobné mohlo byť... mám pocit, že všetko je absolútne bezvýznamné :)...

zdroj: impression of sound
Odemira, Portugal, 04 August 2002



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi