Robert: "Je to náš príbeh..." - 05/1986


Rozhovor s Robertom pred vystúpením na festivale PinkPop 1986


Od odporných nemeckých klubov, kde cez šatne vedie kanalizácia až do štúdia Veronica´s Countdown; tak touto cestou sa The Cure dostali na pomyslené rázceste. Na jednej strane je reprezentácia popu v podobe singlového albumu "Staring At The Sea" a na strane druhej je Pinkpop festival 1986, ktorý uzavrú The Cure svojim vystúpením.

"Tento jednodňový festival je vážne skvelý," povie Robert Smith, "pretože si sem môžeme priviesť celý náš sprievod. Celý víkend s nami v našich priestoroch strávi asi 30 ľudí. Je to ako v tej piesni Cliffa Richarda, "Summer Holliday", ale tak sa to vždy začína, nie?"

Šatne Countdown štúdia v Bussum pôsobia veľmi divným dojmom pri pomyslení, že sa budeme zhovárať o deväťročnej turbolentnej histórií The Cure. No Robert Smith je šťastný, že vo svojom okolí nevidí žiadneho z tých divných ľudí, ako ich on nazýva, 'šialencov v nepremokavých plášťoch'; čiže fanúšikov, ktorí to so skupinou ťahali v tom "najlepšom zo všetkých depresívnych" období. Chvíľu sa však dovnútra dobíjal nejaký mladík s blaženým úsmevom a neskutočne obrým účesom. Vo vedľajšej šatni si Princess dali práve pauzu v skúšaní skladby "You´re My Number One". No vedľa mňa už sedí Robert Smith a začína rozoberať existencionalizmus. A festivaly. A koncertovanie. A o tom, ako zostať nezávislý. A o čakaní na lietadlá, zvukové skúšky a vlaky. A o peniazoch. A o trinástich úžasných, provokatívnych, nevypočítateľných, bizarných a dokonalých singloch. A prečo sa The Cure šťastnou náhodou dali opäť dohromady, aby sa stali lepšími, známejšími a pritom stále zostali "nohami pevne pri zemi". Ako som už povedal, veľmi divné priestory na takýto rozhovor.

Záverečná kapitola

Robert si povzdychne: "tento album je akýmsi pohľadom späť na veci, ktoré sme vytvorili a dokázali sami. Je to akoby ste uzavreli určitú kapitolu v histórií skupiny. Kvôli tomu albumu som si musel vypočuť opäť veľké množstvo našich starých skladieb, porovnať ich a potom premýšľať o tom všetkom, čo sme urobili, ako si ľudia našu hudbu vykladajú a o všetkých tých veciach, na ktoré sme nemali doteraz čas."

Ale prečo práve teraz? Trinásť singlov, to je šťastné číslo. "No, čokoľvek odteraz urobíme, bude úplne odlišné, takže to načasovanie je správne. A ďalší dôvod je ten, že po šiestich, či siedmych rokoch končí náš kontrakt s Polydorom a mohli by ste sa staviť o čokoľvek, že ak s nimi nepodpíšeme nový kontrakt, tak by vydali singlový album stoj čo stoj. Takže sme to radšej urobili sami, pokiaľ máme kontrolu nad celým procesom tvorby albumu, vplyv na cenu a istotu, že ide o dobrú vec. To je jediný dôvod. Žiadne iné umelecké dôvody za tým nehľadajte."

Dosiahli The Cure pomyslený vrchol alebo sú práve pod úpätím nového vrcholu: "Verím tomu, že sme niekde v polovici cesty, ale určite máme bližšie k vrcholu ako keď sme boli na začiatku. No napriek všetkému, pokračujeme."

Ak by sa The Cure rozhodli namiesto uzavretia kapitoly uzavrieť celú knihu, tak potom by celý popový svet prišiel o svojich posledných alternatívnych hrdinov. Len z rýchla sme mali možnosť pozrieť si "Standing On A Beach" (pomenovaný podľa prvého verša skladby "Killing An Arab", napísanej na základe Cemusovho existencionalistického románu L’Etranger), no ide o katalóg diabolskej popovej hudby. Vo svojich časoch až veľmi frivolnej, niekedy zasa agresívnej a depresívnej.

No pozrime sa na vec chronologicky; Uzavretím kapitoly sa otvárajú nové dvere. Po albume "Three Imaginary Boys" s flirtíkmi ako "Fire In Cairo", "So What?" (vo veľmi nápaditom štýle, s ktorým sa už nikdy viac neobjavili) sa The Cure stali temnou škvrnou na adrenalínovej punkovej scéne. Veľmi demolarizovaní, typicky britskí, zotrvávajúci v stave trvalej depresie - jednoducho skupina, ktorá prišla s troma po sebe veľmi silne emotínymi albumami: "17 Seconds", "Faith" a "Pornography", všetky kritikou rešpektované. Ak je melanchólia radosťou prameniacou v smútku, tak potom z čoho klíči depresia?

V týchto dňoch Robert Smith a kamarátmi Lolom (Tolhurtom), Simonom (Gallupom, ktorý skupinu po albume "Pornography" opustil, no s albumom "The Head On The Door" sa vrátil späť), a nezabudmime na Porla Thompsona a Borisa Williamsa, stúpajú na svojej ceste k No.1 hitu na krk Princeznám. V šatni vládne pohodová atmosféra, všetci popíjajú, hašteria sa, hlavne keď sa spomenie prechodné temné obdobie skupiny. Možno je to výsledok určitej úľavy a zmäteného šťastia. Ako hovorí sám Robert: "jednoducho, je to náš príbeh; je to čosi absurdné a zároveň trochu desivé. Museli sme urobiť určité ústupky, aby sme prežili, ale bez pochýb to prinieslo určitý osoh. Stále mám veci pod kontrolou."

Súperenie

Ešte stále sa nájdu ľudia, ktorí nechápu, čo tu vlastne The Cure robia. Čo mám však na mysli: je pravda, že zmätený existencionalista sa chce ešte stále zabávať? "Dôvod, prečo sme tu je myslím presne taký istý ako ten, prečo sa stále objavujeme na verejnosti. Je to všetko o zábave. Predstavujeme svetu singlový album, ktorý sa vydali, už len preto, že vlastne súperíme s inými skupinami, či už sa nám to páči alebo nie. Vysielací čas v rádiu, v TV... neviem, prečo by sme to mali ignorovať. V minulosti nám to bolo jedno, nechali sme, nech si z nášho času ukrajujú iní, ale dnes, mám pocit, že musíme súperiť. The Cure by sa mali snažiť dostať do žiár reflektorov, už len preto, ako vyzeráme, čo robíme a hlavne kvôli skladbám, ktoré hráme. Niekto iní sa na to môže pozerať úplne inak. Myslím, že mnohí nás považujú za čosi alternatívne."
Je to iskra nádeje. Ak si pozriete skupiny v aktuálnych rebríčkoch, prídete na to, že je tam zopár ľudí, ktorí premýšľajú trocha inak, ktorí nenasledujú slepo ostatných. "Ľudia, ktorí pripravujú podobné programy, hitparády, nás nemajú radi. Vždy sú nervózni, pretože my vždy vystupujeme ako banda šialených maniakov. Pre nás je to deň voľna. Niečo podobné ako cesta do Holandska."

Ak sa pozriete na Roberta Smitha na zvukových skúškach: vychudnutý vojačik snažiaci sa hrať sólo na svojej trumpete, pochopíte, čo tým chcel povedať.

Koncerty

"V čase, keď sme vydali "Pornography" som bol až chorý z toho byť Robertom Smithom. Čokoľvek by sme chceli urobiť, by si žiadalo veľké kompromisy, tak sme to radšej všetko zabalili. Neznášal som to, pretože som si uvedomil, že by to mohol byť koniec The Cure po štyroch rokoch, a pritom som vedel, že bol v nás potenciál na dlhšie zotrvanie. Na "Faith tour" mám úžasné spomienky, zvlášt keď sme hrali v Holandsku pod cirkusovým šapitó a spali v kamiónoch. V tych časoch sa dali naše koncerty prirovnať k náboženským obradom. A pritom boli rovnako plné nadšenia a radosti. No ostatni sa nudili, možno aj preto, že tak ako publikum, aj my sme sa snažili byť čo najviac depresívni. A takisto sme často stretávali s nespokojnosťou; mnoho ľudí očakávalo popové skladby a za ne si aj zaplatili."

Robert Smith síce uzatvoril ďalšiu kapitolu, no pôsobí, akoby sa v údolí smrti stal svedkom vlastného konca. Je to ako sen pod vplyvom alkoholu, veľmi psychedelické. 13 singlov na jednej hromade. "Veľmi radi koncertujeme. Stále sa však zmietane v divných pocitoch, súvisiach s tým komu hráte a čo vlastne hráte. Keď spievam, tak premýšľam o samotných textoch, prípadne o tom, čo hrám. Neznášam, keď mi vypadne text, a to aj preto, že tá pieseň môže byť u niekoho z publika práve tá najobľúbenejšia. Niekedy dokonca premýšľam o tom, ako niektorí ľudia z publika vyzerajú."

"Ale takisto máme veľmi radi festivaly. Pred takým veľkým publikom sa cítim omnoho uvoľnenejšie, možno aj preto, že som krátkozraký. Ak by ste ku mne však priviedli 10 ľudí a ja by som mal pred nimi stáť a hrať na gitare, bol by som príšerne nervózny. Ale keď je predomnou viac ako tisíc ľudí, tak je to pohoda."

"Ale takisto hrám rád v kluboch; pre ten zvláštny pach, horúčavu a hulvátske publikum. Ale sám od seba by som na festival nešiel. Keď na ňom hráme, tak je to ok. Neviem si ani len predstaviť, že by som sa sám na nejaký vybral, bol by som súčasťou obrovského davu, s ktorým by som nemal okrem záujmu o skupinu na pódiu nič spoločné. Kto hrá okrem nás na tomto festivale?" No, Jesus And Mary Chain vystúpenie odriekli, takže zostávajú Claw Boys Claw, Cock Robin, The Waterboys, The Cult… "No do čerta!"

Novinky

"Zremixovali sme "Boys Don´t Cry" pretože od nás chceli skladbu, ktorá by bola nasadená v rádiu. Mala to byť jedna zo starších záležitostí, pretože tie pozná najviac ľudí. K tej skladbe sme nikdy neurobili video a nemám pocit, že by som chcel spievať takým istým hlasom ako predtým. Teraz je môj spev omnoho lepší. A ak by sme na singly použili pôvodnú verziu, bolo by to veľmi chabé. Album samozrejme obsahuje pôvodnú verziu, ale na singly je modernizovaná, aj kvôli tej 'súťaživosti'". Ak budete raz mať pocit, že všetci poznajú The Cure, tak už na ničom nebude záležať, pretože každý bude poznať ten starý song. Ale tomu nikdy tak nebude: väčšina ľudí si totiž pomyslí "to znie úboho" alebo "pane bože, ten hlas... čo sa tomu chlapíkovi stalo?"."

zdroj: OOR, 17/05/1986



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi