Goth Of Ages - 07/2004


Kuriózny rozhovor z Crawley...


Strapaté vlasy stále vzdorujúce gravitácií, červený rúž ešte stále rozmazaný okolo pier - človek by si povedal, obchodná značka, no pre Roberta Smitha a The Cure? "Nie tak celkom," tvrdí Zoe Williams, a to aj vďaka amerického nu-metalovému producentovi, ktorý priam donútil týchto 40-tnikov, aby na svoj nový album vydali čosi z osobných tajomstiev.

"Ešte stále si dáva na pery rúž?" - väčšinou jediná vec, ktorá ľudí zaujíma, keď sa spomenie meno Roberta Smitha. No táto otázka skrýva úplne iný význam. V podstate znamená asi toto: "Viem o kom hovoríte, viem si ho živo predstaviť, viem o ňom s vami okamžite rozviesť konverzáciu, lenže nijak zvlášť ma nezaujíma váš názor na jeho nový album, možno aj preto, že som videl vašu zbierku cédečiek."

Robert Smith je chlapík s rúžom na perách; samozrejme, že je, takisto je to chlapík, ktorý miluje mačky. "The Lovecats" je totiž skladba, pri ktorej sa vám vybavia "Cure", hlavne ak The Cure nemáte obvzlášť nijako radi, tak ako sa vám pri "Creep" vybavia Radiohead, aj keď sa vám nijako zvlásť nepáčia. No to sú skôr skladby tých, ktorý majú dnes už 29 a radi by ich počuli v kluboch, kde sa vy dnes obliekate v štýle Britney Spearsovej.

No na druhej strane sa The Cure nemôžu sťažovať na nedostatok pravých, tvrdo oddaných fanúšikov. Dve vstupenky na ich marcové vystúpenie v Barfly (malý klub v Londýne) sa v aukcií na eBay predali za 2000 libier. Každý pozná aspoň čosi z ich produkcie, to je fakt, no ani táto skutočnosť skupinu nenabáda k opusteniu fanúšikov, ktorí poznajú od nich absolútne všetko a dokážu na nich minúť celý majetok.

The Cure sa na scéne pohybujú už od roku 1976, kedy sa Robert Smith stretol zo svojimi budúcimi kolegami na katolíckej škole. Tým sa dá vlastne povedať, že ich začiatky vôbec nie sú tak dôležité ako skutočnosť, že Smith je vlastne jediný pôvodný člen skupiny, ktorý v nej zotrváva dodnes. Mohli by ste tvrdiť, že definovali zvuk štýlu goth, či indie-goth. No veselá nálada spomenutej "The Lovecats" vás od toho odradí, skutočne, a ich dva pozične najúspešnejšie albumy, "Pornography" (1982) a "Disintegration" (1989), sú zasa skvelými príkladmi vážnosti, ktorú boli schopní dosiahnúť kapely 1980-tych rokov (hoci to znie sarkasticky, tak v skutočnosti to tak nie je).

Nevadí, späť k rúžu. Dám vám rozsiahlu odpoveď (krátka je v tomto prípade dosť nevhodná). Smith žije stále v Crawley, kde vyrastal a kde si dohodol stretnutie s Gatwickom Hiltonom, čo je, aj napriek tomu, že má poštové smerové číslo, veľmi čudné miesto na stretnutie. Presne tak čudné, ako keby ste si v lietadle objednali žemľu a varené kuracie prsia.

Popíja pomarančový džús, nápoj, ktorý sa za posledné roky spomína snáď v každom rozhovore, ktorý bol ochotný poskytnúť. Spomína sa tak často, že mám pocit, akoby tým bolo raz a navždy povedané. "skončil s pitím" - dôsledok by sa aj našiel, "cestu do Damašku" absolvoval už dávno.

"Cestu do Damašku som zabsolvoval, keď som mal 14, skončil som na dne pohárika. A na tej ceste som doteraz. Stále sa na popíjanie nájde vhodný čas a miesto. V minulosti mi absolútne nezáležalo na to, o čom a kde rozprávam, takže som mohol byť naložený v liehu permanentne. Jediný spôsob, ako som dokázal zvládnuť celý deň poskytovania rozhovorov, boli dva poháriky medzi každým rozhovorom, takže moja osobnosť na konci dňa... No, vždy som sa utešoval tým, že som sa rozprával s niekým, kto angličtinu neovláda práve najlepšie. No ako roky plynú, tak sa sužujete a trápite stále viac a viac. No takisto som stále schopný si obhájiť to, čo robím. A dodnes takisto bez problémov šoférujem."

Povedané inak, jeho správanie sa zmenilo, rovnako ako aj jeho postoj, spôsob vnímania vlastnej práce a je ochotný sa o týchto zmenách porozprávať. No čo sa na ňom nezmenilo, je jeho výzor. Stále si nanáša rúž, no už nie tak vyzývavo a okato, je viac pohotovejší a už nejedná štýlom "práve mám po obede a chcem mať pokoj".

Nejde však o dlhodobejšiu záležitosť, je to len niečo, čo si na seba obliekol a viac tomu nevenoval pozornosť, ako ponožkám. A čo sa týka vlasov. Vlasy má stále čierne ako uhoľ, strapaté, no aj v tomto prípade nejde o rebéliu, jednoducho ich tak nosí, prípadne, "ako ráno vstal, tak vyšiel na ulicu". Nadobudnete pri ňom dojem, že týmto nemenným výzorom sa ľahšie vyhne následkom, ktoré na tele zanecháva plynúci čas.

Skúsme hádať, prečo sa celé roky oblieka rovnako. Bezstarostne sa posťažuje na ľudí, ktorí si kladú otázku, "Ten tvoj posr*atý účes je prirodzený?", no a ja musím zdôrazniť, že jediný, kto si kladie túto otázku je on sám, pretože jeho účes tak naozaj pôsobí, takže môžno chce len vzbudiť záujem.

"Tu vôbec nejde o nejaké dožadovanie sa pozornosti," hovorí. "Nechal som si rásť dlhé vlasy, ako aj dávať mejkap už v škole, no mal som to zakázané."

Takže išlo o rebelstvo voči autoritám. No teraz už v škole nie si. Nikoho nezaujíma, ako vyzeráš. Tak prečo si v tom neprestal? "Ale predsa oblečenie je len vonkajším prvkom manifestácie rebelstva voči autoritám, a v mojom prípade ide o celoživotnú rebéliu."

Lenže tie autority, voči ktorým si bojoval už neexistujú. Prečo nerebelovať voči tým existujúcim?
"Pozrite, dostávalo sa mi extrémnejších reakcií, keď som si dal vlasy ostrihať. Keď si vyholím hlavu a obujem veľké topánky, tak vyzerám ako nejaký násilník. Idem si kúpiť noviny do trafiky a ľudia si myslia, že ju idem vykradnúť. To je omnoho extrémnejšia reakcia."

Ale predsa nemusíš nosiť totálne krátky alebo absolútne zvláštny účes. Môžeš predsa nosiť "normálny" účes.
"Oženil som sa s niekým, komu sa páči, ako vyzerám. Ak by som každý rok zmenil účes, nechal sa ovplyvniť vždy aktuálnou popovou módou, tak myslím, že tá osoba, ktorú som si vzal, by bola zo mňa celkom pochopiteľne znechutená."

Aj ona sa stále oblieka tak, ako keď si ju spoznal?
"Áno! Často nosí školskú uniformu, áno!"

Z tejto konverzácie som vydedukoval dve, či tri veci. Smith naozaj nestojí o pozornosť. Svojou pohŕdavosťou tými, ktorí ho neustále pozorujú, pôsobí naozaj úprimne, rovnako aj v zastávaní názoru, že v tomto nie je jediný. Reč jeho tela je veľmi rezervovaná a neskôr uviedol, že jeho priatelia často komentujú jeho osobu ako typ, ktorý je priťahovaný temnými uličkami a rohmi, čo je pre tohto slávneho chlapíka vcelku výhodný spôsob, ako zostať nepovšimnutý. Keď sa to tak vezme, tak je v manželstve skutočne "pod papučou" (mal 18, keď ju stretol, to ešte chodila do školy, teraz má 45), čo je vcelku príjemná črta, vzhľadom na všeobecnú planosť vyjadrenia celebrít, že žijú v šťastom manželstve a týždeň na to sa už v médiach rozmazáva ich nová milostná aféra.

Spoznal to, čo chce robiť a dosiahol s tým úspech, a to veľmi skoro a s absolútnou kontrolou týchto vecí a sebaurčením. Nemyslím, že by niekedy skĺzol do pozície, aby musel čokoľvek z toho obhajovať. Ak ak už, tak si svoje záležitosti obháji roztomilým spôsobom, "Nuž, jednoducho takto to je a bude!"

No v podstate nemá rád zmeny. Má rád veci také aké sú. Neskôr, keď sme zvrtli reč na jeho manželku Mary, povadal: "Našťastie som veľmi rýchlo našiel svoje miesto. Naozaj robím rád to, čo robím a som spokojný s tým kto som a kde som."

"Keď už to rozoberáme, nie som osobou, ktorá má pevné zvyklosti, pretože moja práca, to je vlastne cestovanie po svete, hrať koncerty pre ľudí a príležitostne robenie nepekných vecí. No môj rodinný život je plný normálnych vecí, ktoré mám rád, ako napríklad žiť na jednom mieste s jedinou osobou. Tu nejde o zvyk, to je len o tom, že vtedy nepremýšľam o tom, že by som robil radšej niečo iné. Na tomto "území" môžem robiť čokoľvek sa mi zachce. Nemám deti, ani žiadne záväzky, môžem sa vybrať kamkoľvek a robiť čokoľvek v rámci fyzických možností môjho tela. No každý rok príde chvíľa, kedy sedím doma a premýšľam, "Čo by som mal robiť tento rok?". A skutočne mi na um neprídu iné veci len tie, ktoré robím."

Jedna z napríťažlívejších vecí týchto "stálostí" je mladistvosť jeho entuziazmu. Keď sa ho spýtate na začínajúce skupiny, ktoré sa mu páčia, tak na vás vysype celý zoznam obsahujúci mená ako Mogwai, the Cooper Temple Clause, the Rapture, Interpol, Cursive, Thursday, Bright Eyes, Elbow... Naozaj mnoho skupín, a kopec z nich by sme ani nepoznali, keby neboli v permanentnom centre pozornosti mladých čitateľov NME.

Hudobník by mal hudbu milovať a brať ju seriózne, dostatočne predvídavo, no v ich prípade bolo najlepšie to, že hoci sú tu už tak dlho, nikdy nespadli do pasce myslenia ich generácie, nepočúvali plagiátorov, ale skutočné talenty, vyvarovali sa neistote a chybám alebo, keď boli jednoducho unavení, tak všetko nechali tak - skvelé. To je najlepšie vysvetlenie toho, prečo prišli s novým albumom, zvlášť keď za posledné roky ich kritika zakaždým odpísala.

Je tu ešte niečo, čo hrá do karát novému albumu, "the cure", (rovnomenný titul, pretože dokonale vyjadruje všetko, čo sa týka The Cure, "a každému, komu sa album nepáči, sa jednoducho nepáčia ani The Cure"): Ross Robinson, nu-metalový producent a veľký fanúšik The Cure. Robinson si dal v súvislosti s albumom niekoľko požiadaviek - chcel ho nahrávať spôsobom, kedy by celá skupina hrala v štúdiu "naživo".

Kedykoľvek predtým bolo u každej zostavy zvykom, že Smith svoje party nahrával sám, bez skupiny, ktorá sa potom prizerala, ako ten smiešne znejúci chlapík v predurčených momentoch šepce "refrény".

Ak by sa Robinsonovi nepodarilo dostať členov skupiny do pozície, aby svoju prácu vnímali svojim srdcom, zrejme by ho trafil šlak. On totiž svoju prácu berie omnoho vážnejšie, ako nejaká skupina mladých chalanov, čo sa zišli niekde v krčme a rozhodli sa, že spolu nahrajú úžasnú hudbu, a aj preto sa dá povedať, že nový album znie ako niekoľko sólových projektov s nájomnými hudobníkmi.

Smith vyhlásil, že sa nikdy počas nahrávanie nedostali do slovného konfliktu a k nezhode názorov na čokoľvek, teda až na tému "Boh". "Ross je veľmi striktne veriaci človek a ja zasa nie. Takže pri diskusiách na takúto tému skončil vždy mierne podráždený."

"Ross, keď ma po prvýkrát stretol, tak bol neskutočne prekvapený z faktu, ako si vôbec neuvedomujem svet okolo mňa. V určitom zmysle je to aj preto, že som krátkozraký. Nenosím okuliare, pretože som prišiel na to, že je veľmi dobrý ochranný mechanizmus. Ak som ne verejnosti, tak si neuvedomujem ľudí, ktorí na mňa hľadia."

"Ani teraz dobre nevidím - iba na koniec mojich rúk. A on si myslel, že vidím veľmi dobre, až do chvíle, kým nezistil, že listy na stromoch už nerozoznávam. Takže, odkedy som ho stretol, začal som okuliare nosiť častejšie."

Nastala krátka pauza. Smith si asi pomyslel, že vyzerám zmätene, tak dodal: "Keď šoférujem, tak nosím okuliare vždy."

Najtypickejšou črtou Robinsonovej práce je, že so skupinou každý deň dokončí jednu skladbu a tak predtým, ako začali, požiadal Smitha, aby s touto skutočnosťou oboznámil ostatných členov skupiny. "Pomyslel som si, 'Tak toto je už fakt moc, aby som ja ostatným takéto čosi vysvetľoval', a hneď na to ma napadlo, 'Nie, idem do toho; v podstate ide len o to, že si musíme uvedomiť, že pôjde o niečo úplne iné, na aké sme boli zvyknutí'," povedal Smith.

Takže začal ostatných na novú skutočnosť pripravovať, nasledovala spoločná diskusia a neskôr ich ovládlo neuveriteľné napätie. A nechýbali ani slzy, ani záchvaty zlosti. Klávesák Roger O´Donnell sa odmietol zapojiť do práce, následne na Robinsona nakričal a ten sa mu šialene smial priamo do tváre. Veľmi často, pred začiatkom nahrávania, prebiehala ostrá, viac ako hodinová diskusia.

Američan Ross Robinson našiel v skupine skryté rezervy a svoju prácu pojal s humorom, síce s veľmi nezvyčajným, ale aj tak zábavným. No a členovia skupiny zasa zastávali role 40-tnikov, ktorí sa doteraz nikdy nerozprávali o emocionálnej dávke, ktorú vkladali do svojej tvorby a zrazu boli vrhnutí do skupinovej terapie a hovorili otvorene o veciach, ktoré boli doteraz pre nich tabu.

Pomyslel som si, že by to bolo byť geniálny námet pre film, v ktorom by sme videli hudobníkov, čo prešli dekádami stoického rocku, a ktorí sa dostali do spárov nemilosrdného a nekonformného amerického producenta, všetko obrátil naruby, následne dal opäť všetko dohromady a nahral s nimi ďalšiu skladbu, aby im na ďalší deň spôsobil rovnaký zmätok.

"No, hmm.. ale my sme to v podstate nafilmovali," povie Smith vyhýbavo a myslím, že dúfal, že sa tejto téme vyhnem, lenže ja som dobiedzal ďalej.

Ďalším kardinálnym problémom, tak typickým pre The Cure, je zmena zostavy. Smith si tak získal povesť "kruťasa so žraločím pohľadom". Ak ma pamäť neklame, tak v momente, ak mu niekto z členov skupiny prestal vyhovovať, dostal padáka. Samozrejme, že takéto jednanie je z jeho strany neférové a jeden z takýchto incidentov skončil až pred súdom, kedy ho za podobné jednanie zažalovať Lol Tolhurst, ktorý bol "prepustený" v roku 1988.

"Naposledy som niekoho zo skupiny prepustil v polovici 1980-tych rokov.... táto zostava je spolu už viac ako 10 rokov. S týmito ľuďmi som dokázal vydržať dlhšie ako s ktoroukoľvek predošlou zostavou."

Nebolo práve preto ťažšie udržať všetko pod kontrolou?
"Je veľmi ľahkovážne uvažovať týmto spôsobom. Tým akoby ste naznačili, že je pre mňa veľmi dôležité udržať všetko na uzde. Tu nejde o žiadnu kontrolu. Ja len nevidím dôvod, aby sme veci robili podľa vôle niekoho iného. Všetko, čo robím, robím preto, že ma to baví. Ak vám predložím nejaké texty a vy poviete, "Nie, nemyslím si, že je to dobré", pomyslím si, "fajn, napíš to po svojom a ja si to napíšem po svojom tiež." A možno napíšete čosi podobné tomu môjmu."

No áno, lenže ja nie som vo vašej skupine.
"To áno, ale ak raz robíte rozhovor so skupinou a povedia, že rozhodnutia sú znakom demokracie, tak budú klamať. Obyčajne sú v skupine dve osobnosti, ktoré sa navzájom formujú a ďalšie dve, ktoré s nimi potichu putujú. Alebo je vždy len jedna osobnosť a ostatní si povedia, 'Tejto osobe dôverujeme' - čo je môj prípad - a možno sa len boja prísť s rozhodnutím, ktoré by bolo obojstranne prospešné. Ja naozaj nie som ten, čo všetko kontroluje."

Keď dokončili svoj posledný album (ťažko dnes odhadnúť, ktorý to bol vlastne album), mal som pocit žiaľu, že pricházame o túto, za posledných päť či šesť rokov, možno aj celú dekádu, podceňovanú skupinu. Smith si je toho dobre vedomý, hoci sa tým veľmi netrápi. V Amerike im venujú omnoho väčšiu pozornosť a dokonca sa tam o nich zaujíma aj mládež; vždy hrajú na štadiónoch a na festivaloch veľkosti Glastonburry sú vždy uvádzaní ako headlineri. Spoločnosť, pre ktorú nahrávajú teraz, je americká; po rozlúčení s Polydorom v Británií nepodpísali zmluvu s nikým.

Je fakt, že v Británií vydali svoj prvý album už v roku 1979, no doposiaľ nemali toľko guráže, aby z vydavateľstva, pod ktoré patrili, jednoducho odišli. Urobili tak až teraz a hneď vyvolali doma otázku - ako je možné, že si udržali svoj kreatívny talent, keď iné skupiny podpisujú zmluvy s veľkými spoločnosťami? Odpovedí je niekoľko:
a) Robert Smith je kontrolou posadnutý maniak, ktorí má nad všetkým dohľad a neštíti sa vyraziť kohokoľvek zo skupiny (samozrejme, že nie je, aj keď rád všetko kontroluje)
b) aj tak skončili fiaskom (neskončili; nie sú síce tak ospevovaní ako v čase kedy vydali svoj debut, ale svoju popularitu si udržujú na štandartnej úrovni)
c) nedokážu prestať, je to akési nutkanie, sú akýmsi hudobným čarovným hrnčekom, ktorý stále varí.

Ale, všetko je to nefér - jednoducho stále pokračujú preto, že majú pocit, že ich skladby sú dobré a mnoho kupujúcich zákazníkov si myslí to isté.

Ja osobne si myslím, že je to tým ich "80´s" výzorom spolu so skutočnosťou, že Robertov hlas je stále jedinečný a nedá sa prirovnať k nikomu. Takže žiadne zlyhanie kreativity, ktoré pre nich zvoní na poplach. Tu ide skôr o mylné predstavy Smithových krajanov. No zároveň by mohol mať Smith viac rád sám seba a prestať si nanášať na pery rúž.

zdroj: theage.com.au, 09/07/2004



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi