Červy požierajú moju kožu - Bravo 1984


Robert Smith očami Lola Tolhursta


"Steny a časový odstup, čepeľ vrazená v mojich dlaniach, pomaly stúpam po schodoch.. červy tancujúce v mojom vrecku mi požierajú kožu. Žiari a rozťahuje ruky, nohami ma obopína. Ráno som plakal, nechala ma zomrieť samého..."

Texty ako tento, môžu vyjadrovať všeličo, no špecialitkou šéfa The Cure, Roberta Smitha, sú radosť a šťastie.

Jeho radostná "The Love Cats" je jeho absolútne netypická a neočakávaná záležitosť. No v porovnaní s fanúšikmi, sa mu táto pieseň nepáči. Na koncertoch vrhne pri dožadovaní sa publika tejto skladby pekne znechutený výraz tváre.

Na druhej strane, na koncertoch The Cure publikum veľmi rozmaznané nie je. Robert svojej skupine nariadil, aby sa obliekli výlučne do čierneho a počas koncertu sa vyhýbali zbytočným presunom po pódiu.

"Poskakovanie na pódiu je pekne staromódna záležitosť," vysvetľuje Robert. "Každý, kto chce naozaj zapôsobiť, rozhadzuje rukami, trasie hlavou a zadkom, ako nadržaný moriak."

Toto však Robert nerobí. Zopár poskokov a otočiek - čo pri jeho menšej postave a čiernom pastoračnom kostýme vyznie viac-menej komicky - to je jeho celá šou.

No napriek tomu privádza svoje publikum vždy do šialenstva - spolu so šialenými zvukmi jeho psycho gitary, hlasom, ktorý prenikne aj cez mramorovú stenu, tak chladný a kovový, a nevysvetliteľnou očarujúcou charizmou, ktorej podľahne snáď každý.

"Robert je tá najzvláštnejšia osoba, akú som kedy stretol," premýšľa nahlas jeho kolega a spolužiak Laurence Tolhurst. "Pohybuje sa ako strašiak, zasmeje sa tak raz do roka a vždy je proti všetkému, na čo sa ho spýtate."

"Je to naozajstný šialenec, no zároveň génius. A uspeje s čímkoľvek, pretože ho ľudia jednoducho majú radi. Mnoho ľudí si myslí, že musí užívať celé tony drog, keď píše také šialené skladby a texty. No žiadne drogy neberie. Jednoducho má strašne túlavú predstavivosť. Neexistuje miesto v celom vesmíre, kam by už vo svojich snoch a predstavách nezavítal."

Jeden z jeho manierov je, že zrazu vám počas dňa tvrdo zaspí pri akejkoľvek možnej, či nemožnej príležitosti, v taxíku, v reštaurácií počas stolovania, či uprostred konverzácie.

Následkom toho je počas noci až extrémne živý. Nadšene vymetá jeden londýnsky klub za druhým, no nikdy netancuje. Postáva v kúte s kamenným výrazom v tvári a pozoruje ľudí. Keď je v takomto stave, nik ani len netuší, čo sa mu odohráva v hlave.

Možno práve v takýchto chvíľach našiel Robert svoje "Steny a časový odstup" či "tancujúce červy vo svojom vrecku, ktoré mu požierajú kožu". Ponuré a desivé miesta, ako cintoríny a staré kostoly, to sú miesta, ktoré Roberta fascinujú a kde pravidelne premýšľa o smrti.

V jeho skladbách sa opakovane objavujú korupcia a skaza. No a najväčšiu radosť robí tomuto bývalému punkáčovi rozosievanie myšlienok strachu a hrôzy. Takže si svoju tvár pomaľuje na bielo, rozstrapatí si vlasy, spevní stužkou, na krk si dá šatku a pôsobí náležitým ženským výzorom...

autor: Hans-Jörg Riemann
zdroj: Bravo, 01/03/1984



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi