Idol, ktorý nikdy idolom byť nechcel - 12/2001


Rozsiahly rozhovor s Robertom z príležitosti vydania albumu "Greatest Hits"


Nie každý deň dostanete šancu rozprávať sa s ikonou. Treba povedať zopár vecí, na ktoré sa autor skutočne tešil, v podstate každý deň kedy sa vďaka rozhovoru zmení pohľad na autorovo umenie, je dobrý deň. The Cure sa stále pohybujú v oblasti, ktorú Robert Smith nazýva "alternatívna hudba". Nikdy nehrali punk, nikdy nehrali pop, nikdy nehrali heavy metal. The Cure boli vždy akousi alternatívou k tomu všetkému. Robert Smith je idol, ktorý nikdy idolom byť nechcel, muž, ktorý už roky vedie utajený život a pritom sa cíti ako zviera v ZOO.

Tu je môj rozhovor s Robertom Smithom. Fanúšikom môže prísť zaujímavý a tým, čo sú na druhej strane, myslím, pomôže ozrejmiť, kým vlastne tento muž je.

Ešte aj dnes, ohľadom na život a kariéru, nerád poskytuješ rozhovory?
Som si istý, že za tie roky som bol subjektom niekoľkých pekne nechutných rozhovorov, no za rovnaké obdobie som takisto urobil niekoľko veľmi príjemných rozhovorov. Problém mám s krátkymi rozhovormi, pretože pri nich sa nikdy nedostanete k podstate. Skôr preferujem spôsob, kedy s niekým strávite niekoľko hodín alebo dní.

Rozumiem, keď sme dohadovali tento rozhovor uvedomil som si, že veľa priestoru som poskytnutého nedostal, potom sa ťažko hľadá téma, ktorou začať. Takže celú noc som premýšľal v štýle "Na čo sa Roberta Smitha ešte nespýtali?" A ja vážne neviem. (spoločný smiech)
No, tak toto bude asi veľmi krátky rozhovor.

Tak to dúfam nie.
Dobre, v poriadku.

Je teda pre teba poskytovanie rozhovorov dnes jednoduchšie ako tomu bolo v minulosti?
No, keďže tie súčasné sa točia okolo kompilácie "Greatest Hits", tak je to rozhodne ľahšie. Keď rozhovory sú časťou reklamy k novému albumu, tak musíte každému natlačiť do hlavy, že je to skvelý album. Snažíte sa ich o tom za každú cenu presvedčiť. S "Greatest Hits" to však ide ľahko. Momentálne sa však môžem baviť o čomkoľvek, pretože nie som k ničomu viazaný. Je milé, keď sa nemusím vracať k tým otrepaným frázam. Poviem ti, čo je najhoršie na poskytovaní rozhovoru v dnešných časoch, a to fakt, že ani nie za 15 minút po jeho skončení sa na internete objaví jeho prepis. Takže v podstate musím mať k dispozícií nekončené množstvo spôsobov, ako povedať vždy inak tie isté veci. Precvičujem si tak svoju slovnú zásobu. (spoločný smiech)

Keď už si spomenul "Najväčšie hity", bolo pre teba ľahké alebo ťažké rozhodnutie pomenovať tento album práve takto?
V podstate som bol spokojný, že som bol k tomuto názvu prakticky prinútený, pretože ak by som mal vybrať šesťnásť reprezentatívnych skladieb, ktoré vystihujú skupinu podľa mňa najlepšie, bolo by to omnoho skľučujúcejšie. Takže, ľahšie sa začalo na kompilácií pracovať s jasnou požiadavkou, že má ísť o single. Ale aj tak sa veľmi ťažko rozhodovalo, ktoré so skladieb vypustiť. Pre skupinu, ktorá má toľko hitov je veľmi zvláštna pozícia, kedy má svoju kariéru zhrnúť na jediné cd. Takže nakoniec sme vypustili aj niektoré z mojich najobľúbenejších singlov The Cure. Musel som sa držať určitých presných kritérií, inak by album obsahoval iba "moje" obľúbené skladby. A to by už nekorešpondovalo s duchom albumu "Najväčších hitov", kde sa tradične vyberajú komerčne najpopulárnejšie skladby skupiny.

Takáto kompilácia v podstate z dlhodobého hľadiska slúži aj pre nových fanúšikov skupiny, ktorý nevedia, čím začať skupinu spoznávať, kdežto verní fanúšikovia majú dávno všetky albumy zakúpené a takúto záležitosť si kúpia iba kvôli novým skladbám.
Načal si veľmi zaujímavú tému, pretože som na nahrávaciu spoločnosť už veľmi dlho tlačil s myšlienkou na akési súbežné cd s touto kompiláciou, ktoré by sa mohlo vydať v blízkej budúcnosti, na ktorom by boli skladby, cez ktoré by poslucháči ešte viac pochopili podstatu skupiny. Pretože máš v podstate pravdu, ak si vypočuješ iba toto cd, tak si vytvoríš veľmi zlý obraz o The Cure. Samozrejme, že tieto skladby tvoria veľkú súčasť toho, čo sme urobili, no nie všetkého.

Vlastníš nejakú inú kolekciu najväčších hitov?
Mám kolekciu hitov Jimiho Hendrixa. No v podstate nejde o hity, to sa len nejaký chlapík v nahrávacej spoločnosti rozhodol zostaviť kolekciu, podľa neho najlepších, Hendrixových skladieb a ja s tým výberom vôbec nesúhlasím. Chýba na nej asi 4-5 skladieb, ktoré by tam rozhodne mali byť, ale to sa hovorí vždy o každej takejto zbierke hitov. Väčšinou takéto kolekcie končia tak, že sa dostanete po ôsmu skladbu a potom to vypnete a zostavíte si vlastnú zbierku hitov tak, aká by podľa vás mala byť. Možno aj v našom prípade raz spravím také rozhodnutie. V našom prípade by bolo lepšie prísť s titulom ako "Anthology", kde by sme vybrali úplne iné skladby, no na druhej strane by tam takisto bolo množstvo skladieb z tejto "Gratest hits" kompilácie. V histórií našej skupiny je totiž množstvo kľúčových skladieb, ktoré sa na "Greatest Hits" album nemohli dostať len preto, že neboli vydané na singloch. Moje srdce priam prahne po takom cd, ktoré by nás reprezentovalo v inom svetle.

Moja prvá výberovka hitov bola kolekcia od The Doors. A ten album samozrejme nedá človeku ten skutočný obraz o tom, kto vlastne The Doors boli. Kúpil som si ho, lebo som mal vtedy 10, počúval veľa o tom, akí boli rebelanti, no potom som z albumu zostal sklamaný. Teraz, s patričnými znalosťami o tejto skupine mi ten album príde ako wrestlingový zápas medzi hitmi a umením.
To je pravda. V našom prípade zasa každý z tých singlov má aj svoju b-stranu, takisto vydarenú skladbu, tie zasa reflektujú na inú stránku The Cure. Takže väčšina ľudí pozná len naše "Á-čka", nie b-strany. A my by sme práve chceli, aby ľudia počuli práve tie b-strany a dostali sa k skupine čo najbližšie. Celý problém pri zostavovaní albumu A alebo B-strán je len v tom, že chceš prezentovať skupinu iným spôsobom, odhliadnuc od úspechu v rebríčkoch.

Na druhej strane sa tu však v určitom zmysle na jedinom albume snažíš stručne zmapovať celú vašu kariéru. Ten pocit musí človeka privádzať do šialenstva.
Podľa mňa na tento album ešte nebol ten pravý čas. Nepodpísal som kontrakt so žiadnou spoločnosťou, takže tento album je akýmsi koncom 20-ročnej éry jednej zmluvy. Momentálne chcem stráviť nejaký čas s pocitom slobodného muža. Kľudne som od tohto albumu mohol odstúpiť a bol by vydaný aj tak, takže som sa na ňom chcel podieľať a vytvoriť tak niečo, na čo by som mohol byť hrdý. Myslím, že s novými skladbami a bonusovým diskom s akustickými skladbami sa stáva pre fanúšikov viac zaujímavý.

Takže momentálne ťa žiadne zmluvy nezaujímajú. Chceš teda len posedávať a relaxovať?
Tak. Skúsim riskovať, že albumu "Greatest Hits" sa bude dobre dariť (smiech). Momentálne chcem robiť veci viac spontánne. Neviem na ako dlho, myslím, že to bude závisieť od toho, ako veľmi sa budem tešiť zo slobody. Bude to zrejme tým, že posledné roky ma pekne vyšťavili. Prekročil som 40-tku, budem musieť komunikovať viac s ľuďmi, ktorí sú mladší než ja a žiadať od nich povolenie na robenie vecí, o ktorých si myslím, že sú dobré a práve toto mi veľmi nie je po chuti. Nevadilo mi to, keď som mal dvadsať a musel som si pýtať zvolenie od štyridsiatnikov, pretože som si jednoducho povedal, že tak to na svete chodí, no teraz na tom, že si musím pýtať zvolenie od mladších vidím čosi zlé.

Ako vlastne vnímaš ty sám hudobný priemysel, mám na mysli, či chceš byť mimo celého toho diania, pretože ide vždy len o obchod alebo vážne potrebuješ od hudby pauzu?
Je len otázkou času, kedy ma hudba zasa dostane. Vďaka internetu je dnes všetko prakticky okamžité. Skutočnosť, že keď dokončíte skladbu a okamžite ju môžete na internete zverejniť, je úžasná. Tá technológia tu už je a všeobecne dostupná. Pre mňa je to neuveriteľná možnosť takto čosi vydať. Svojho času sa album The Smiths propagoval celých šesť mesiacov. Keď si predstavíte, že zrazu môžete niečo iné spropagovať rýchlejšie... Takisto sa mi páči pomyslenie na to, že sa nemusím trápiť nad tým čo robím a nad všetkými vecami súvisiacimi s vydaním. Samozrejme, že sú okolo toho vždy záležitosti, ktorým sa vyhnúť nemôžete. Problém je však vždy v tom, že vy odvediete celú tú prácu a nakoniec to niekto jednoducho "poserie" (smiech). Ja chcem len jednoducho vedieť ako to funguje bez toho, aby som sa trápil nad tým, kto to môže pokaziť. Možno s The Cure skúsime niečo, čo nebude súvisieť s vydaním albumu. Možno budeme robiť hudbu a len tak ju púšťať do sveta. Bude zaujímavé sledovať, ktorá z foriem vydávania bude našej práci vyhovovať. Ak to nebude fungovať, tak sa možno vrátime ku klasickej forme distribúcií hudby. V hĺbke môjho srdca mám pocit, že hudobný biznis je zlý a skorumpovaný. No zároveň nie som tak naivný, že by som sám na tom mohol čosi zmeniť. Tento boj podstúpim v mene umenia a možno vydobijem nejaké malé víťazstvá. Bol som schopný zmeniť určité pravidlá a všetkým dokázať, že pre dnešný svet boli tieto pravidlá zastaralé. Aj v tomto prípade šlo o akýsi boj, v podstate vždy ide o boj ak nie ste nejak zvlášť komerčne úspešný. V mojom prípade ide o pocit, že svoj dlh som už splatil a teraz si idem veci robiť po svojom.

Nič ma dnes nevie rozhádzať ako "veľkí umelci", ktorí dnes vydávajú albumy štýlom, že ten predošlý vydali pred rokom, či dvoma, momentálne pracujú na novom materiály, ten však nikto nebude počuť po najbližšie celé roky.
Umelci čím ďalej tým viac podliehajú zákonom obchodu. Všetko podlieha predaju a to nie je správne. Myšlienka, že musíte zarobiť na všetkom, čo robíte, je chorá. A na toto akosi nahrávací priemysel zabúda. Je to trochu zvláštne. To je ďalší dôvod, prečo som sa rozhodol pre zmenu, pretože päť najväčších labelov sa snaží korporatizovať internet. Ak by som to neurobil teraz, viac by som na to šancu nemal.

Nikdy by som nebol schopný podľahnúť hudobnému priemyslu. Je to frustrujúce.
Súhlasím. Je tu toho až príliš, čo nedáva zmysel. Domnievam sa, že iné by ti neostávalo. No zároveň tu nastáva prudké uvedomenie si, že toto nie je jediná cesta. V čase albumu "Bloodflowers" som mal pocit, že by sme veci mohli urobiť omnoho lepšie, ak by sme sa držali čisto našich vlastných rád a nápadov. Mal som pocit, že som bol prinútený robiť všetko pomalšie, čím sa všetko stalo ťažkopádnejšie. Chcel som sa toho celého zbaviť, no album aj tak vyšiel presne rok odo dňa, čo som dokončil finálnu mixáž, čo bol až smiešne absurdné.

Nemáš pocit, že pred desiatimi rokmi si sa mohol tešiť väčšej publicite, ako tej, ktorej sa dostáva umelcom dnes?
Keď sme začínali, boli sme čisto klubovou, undergroundovou skupinou a na podporu prvých štyroch albumov sme trikrát obišli celý svet. Hrali sme pred ľuďmi v malých priestoroch. Permanentne sme boli buď na turné alebo v štúdiu, urobili sme mnoho chýb, ale nie veľa ľudí si ich povšimlo, lenže sme ako skupina vyrástli a robili sme ďalšie chyby. Neskôr sme sa začali z nášho úspechu tešiť, boli sme na to pripravení a uvedomovali sme si ho. No tak isto sme si uchovávali svoje tajomstvá. Dnes je takéto čosi nemožné, čo je dosť hanba. Dnes z toho všetkého zostávam v nemom úžase a sám seba sa pýtam, 'Potrebujeme vôbec o tom všetkom vedieť?'. Priam prahnem po dňoch, kedy by takmer nik nevedel, kto sme. Skutočnosť, že všetko čo poviem bude zverejnené na internete znamená, že už si viac nebudem môcť dovoliť klamať (smiech). Už si viac nebudem môcť sám sebe odporovať, zatiaľ čo v minulosti som si sám sebe odporoval od jedného rozhovoru k druhému a nik z toho nebol múdrejší, pretože fanúšikom sa aj tak nakoniec dostala len jedna verzia. Teraz sa však k nim dostane všetko a oni si pomyslia, 'Ó nie, je klamár' (smiech). Pri toľkom množstve dostupných informácií vám zdravý rozum radí, aby ste hovorili o čo najmenej veciach, lenže aj napriek tomu sa ľudia budú dožadovať stále viac informácií. Myslím, že to všetko skončí tým, že budete len bľabotať.

Mnoho nových skupín v tomto smere zápasí s problémami, pretože nemajú veľa o čom rozprávať. Keď porovnám The Cure s dnešnými skupinami, odhliadnuc od aktuálnej hudobnej produkcie, tak ten najväčší rozdiel je v tom, že vy ste boli vždy opradení rúškom tajomstva a také niečo v dnešnej dobe neexistuje.
Presne tak. Doslovne sme v každej krajine poskytli len jeden rozhovor, myslím tým obdobie prvých štyroch, či piatich albumov, no už aj vtedy mi to prišlo ako príliš veľa (smiech). Problém je v tom, že ak ja nie som ten, ktorý je schopný rozprávať o čomkoľvek, tak potom sa tu objaví niekto iný, ktorý túto oblasť vyplní. Prirovnal by som to k morskej vlne, more ju už nevráti, príde s inou. Museli sme z toho všetkého vycúvať, pretože sme boli pomerne pokojná skupina. V 1980-tych rokoch som v skupine raz bol, raz zasa nie, no ako roky šli, tak dnes je môj entuziazmus voči skupine na akejsi konštantnej úrovni, no zároveň som zistil, že mám menšiu potrebu sa ňou zaoberať. Takže, dnes som už nie tak veľkou súčasťou jej sveta, ako som býval kedysi. Viac oddychuje, a to hlavne preto, že viem, že ak sa do niečoho pustím, tak z toho budem mať radosť a niekto niekde vo svete sa z toho bude tešiť tiež. A s týmto poznaním som spokojný.

Nemáš pocit, že vďaka dnešným superstar sa skutoční umelci stávajú ľudskejší?
Dnešný superstars sú preexponované. Nakoniec aj tak skončia ako totálne "sračky". Všetky legendárne hviezdy nakoniec vybledli. Ak ste naozaj spravodlivý a pozriete sa na tých ľudí triezvym pohľadom, tak sa vždy s úžasom spýtate, ako sa do pekla mohli stať tak slávni? Nie sú predsa ničím výnimoční. V minulosti to bolo inak, ak ste sa dopracovali na určitú úroveň, tak ste na nej zostali. Jednoducho ste sa tam dostali vlastnou snahou. Dnes, keď sa na takú úroveň dostanete, tak musíte ľuďom neustále pripomínať, ako ste sa tam vlastne dostali a to je dosť namáhavé. V popovej hudbe je dosť vzácne, keď hudobník, čím je starší, tým je lepší. Nám sa to podarilo (smiech).

Pred pár minútami si povedal, že si spokojný s tým, keď sa niekto niekde teší niečomu, čo ty robíš s veľkou radosťou. Nepreblesne ti taká myšlienka hlavou napríklad aj teraz? Mám na mysli skutočnosť, že niekto niekde práve teraz počúva The Cure.
Keď som niekde so skupinou, tak ma domov ťahá pocit, že som už z toho "obťažovania" ľuďmi unavený. No napriek tomu, kedykoľvek, či v noci, či cez deň, som si vedomí, že sme výnimočná skupina. Mám z toho všetkého veľmi rozdielne pocity, no väčšina z nich je pozitívna. Keď som bol mladší, tak bolo pre mňa omnoho zložitejšie o takomto čosi hovoriť. Ale keď mi dnes niekto povie, ako si cení to, čo robím, tak je to príjemné. Keď som začínal, možno to bol len obranný mechanizmus, hovoril som si, že mi je jedno, čo si ľudia o mne myslia, ale bolo to veľmi neúprimné, pretože ma potom čím ďalej, tým viac trápil pocit, že ak mi je to teda naozaj jedno, tak potom sa tomu ani nemusím venovať. Načo teda vydávať nahrávky v takom náklade, keď ti je to jedno. Ale tieto myšlienky ma napadali v dobe, keď som mal pocit, že nás nik nemá rád, a na druhej strane, keď sme dosiahli vrchol, tak som si zasa myslel, že kopec ľudí len predstiera, že nás majú radi.

Neprepadli ťa, keď si dosiahol vrchol, alebo inak sa spýtam, nemajú ľudia, ktorí dosiahli úspech a svoju dušu venovali hudbe niekedy pochybnosti, prečo ich ľudia vlastne majú radi? Majú radi len ich hitové single alebo umelca celkovo?
Myslím, že mnoho umelcov túži po tom, aby ich ľudia mali radi. Úspech je predsa súčasťou menu túžob. Keď som začínal ja, tak som na to nemyslel. Chcel som veci robiť dobre, ale nikdy som si nemyslel, že budeme úspešní. Keď sa začínal objavovať úspech, pozeral som sa na to všetko zasa svojským spôsobom, no kdesi v polovici 80-tych rokov mi to už začalo byť trochu smiešne. Viete, zrazu na to všetko čumíte ako teľa na nové vráta a to navonok nepôsobí dobre. Samozrejme, že často to bolo naozaj zábavné, no nikdy som nemohol povedať, že by ma to fakt tešilo. Bola to zvláštna skúsenosť, no nechcel by som to všetko zabsolvovať znovu. Je skvelé byť populárnym, lenže neskôr prekročíte tú deliacu čiaru, kedy končia veci prirodzené a stáva sa z vás akýsi fenomén. Pódium nie je skutočným, prirodzeným domovom. Keď sme začali hrať naše skladby pred 60-tisícovým publikom, začal ma prepadávať pocit, "Niečo nie je v poriadku".

No, prirodzeným určite nie, lenže podobným problémom ako ty trpia stovky ľudí, ktorí sa majú postaviť pred dav ľudí. Napríklad ja by som na tvojom mieste skolaboval od strachu.
A vidíš, ja vždy skolabujem od riadnej dávky piva (obaja sa zasmejú).

Si vôbec schopný vyraziť do ulíc a starať sa len o seba?
Ani nie, ja som sám pre seba čudák. A vôbec sa to časom nemení. Je priam povznášajúce, že stále priťahujeme tak oddané publikum. A pritom mám stále pri sebe ľudí, ktorých dianie okolo mňa vôbec nezaujíma. Už desať rokov žijem na jednom mieste, takže miestny ma už berú ako svojho a vôbec sa nado mnou nepozastavujú, teda, namiesto úžasu pri pohľade na mňa si len čosi zamrmlú (smiech). No myslím, že to nijak nesúvisí s tým, že som súčasťou The Cure. Keď chcem ísť von, napríklad chcem ísť do Londýna pozrieť chalanov zo skupiny, tak ma zastavujú fanúšikovia The Cure, ale skôr tí, čo sa takisto venujú hudbe ako ja. Je to trošku nepríjemné, pretože sa vtedy okoloidúci otáčajú a hľadia na mňa ako na akúsi atrakciu. Aj keď niekam vypadnem na drink, tak sa tam vždy objaví niekto, kto je určitým spôsobom dotieravý. Ale už mi to príde normálne, a to hlavne preto, že v určitom momente dosiahnete bod, kedy to prestanete vnímať ako čosi zvláštne, nakoľko sa tá zvláštnosť stáva akousi normou.

Včera som mailoval s kamarátkou, opýtal sa jej, čo by sa ťa chcela spýtať a musel som sa smiať, pretože išlo, ako vždy o fanúšikovské záležitosti. Prišlo mi jednoducho zábavné, ako sa dospelá žena pri rozhovore o tebe zmení na pubertiačku. Je úžasné, že veci okolo The Cure sú také pevné a neustále udržiavané pri živote.
Viem. Myslím, že oddaní fans majú pocit, akoby som chápal ich pocity, pretože oni tie svoje pocity čerpajú z našich skladieb. A myslím si, že naše publikum silne spájajú naše koncerty a dnes už aj internet, pretože majú spoločné záujmy. Ale tiez si myslím, že ľudia ma tlačia do polohy, ktorú ja vôbec nezastávam. Často chodím na web, snorím a čítam kadejaké veci, príspevky. Celkom som našiel zábavu v tom, že The Cure je vlastne jedno veľké trhovisko, a pretože si udržiavam, až strážim svoje súkromie, tak ľudia si neustále kladú a zodpovedajú otázky ohľadne mojej osoby.

Podľa mňa ľudia o tebe stále rozprávajú preto, že sú si vedomí toho, že je toho ešte veľa, čo o tebe nevedia, zatiaľ čo mnoho dnešných skupín rozpráva v podstate o ničom.
(smiech). Pravda. A je tu rozprávam o tom, ako si chcem zachovávať svoje súkromie a pritom len rozprávam a rozprávam (smiech).

Na jednom diskusnom fóre som si prečítal otázku fanúšika, "Čo myslíte, že Robert Smith počúva?". Prišlo mi to ako vcelku zaujímavá otázka, ale je zábavné, ako sa sami seba snažia prispôsobiť na tvoj obraz. (obaja sa zasmejú).
Je to trochu bizarné. Teším sa na nový album Deftones, a veľmi sa mi páči ich posledný počin. Nedávno som sám seba pristihol v momente, ako počúvam Korn, čo mi prišlo zábavné, pretože nepatrím práve medzi publikum, ktoré sa snažia osloviť. Ale niečo podivné ma k ním ťahá. Takmer som zabudol, ako veľmi sa mi páči Heather Nova. Mám rád Mogwai. Novou britskou vlnou veľmi očarený nie som.

Myslíš tým záležitosti z popovej scény?
Skôr mám na mysli tie úbohé záležitosti spevák-skladateľ.

Nepristihneš sa niekedy, že počúvaš "starinky"?
No, napríklad celý tento víkend som počúval cd Davida Bowieho "Ziggy Stardust". Doma momentálne počúvam kvantum inštrumentálnej hudby, pretože som zistil, že až príliš v poslednej dobe kritizujem texty. Čiže, objavím čosi zaujímavé, úvod znie skutočne skvele, no akonáhle začujem úvod z textu, pomyslím si, "No zbohom."

autor: Charlie Craine
zdroj: hiponline.com, 04.12.2001



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi