The Cure sú jedna veľká rodina - 1996


Ďalší rozhovor s Robertom z vily Jane Seymourovej


Pred chvíľou si povedal, "najnepochopenejšou vecou medzi členmi skupiny je naše meno, "Cure" a takisto si v jednom rozhovore uviedol, "skupina s najhorším menom zo všetkých skupín môže bez problémov ukončiť vystúpenie a nemusí vôbec oznámiť "tak a teraz končíme"". Myslíš si, že by ste mali také skvelé priateľstvo medzi sebou aj kedy ste sa volali inak? Nemyslíš si, že by v takom prípade mali chalani úplne iné očakávania?
Robert: Ľudia si myslia, že členovia skupiny The Cure sa menia až príliš často. Lenže si uvedomte, že budúci rok budú The Cure oslavovať svoje 20-te výročie. A keď sa obzriete späť, tak zmeny zostáv neboli až také frekventované. "Head On The Door" tím v zložení Porl, Boris, Simon, Lol a ja fungoval viac ako 9 rokov. To je celkom dlhý čas. A pozrite sa na realitu, 90 percent dnešných skupín sa rozpadne dnes skôr, ako ich stihne niekto opustiť. Podľa mňa sú The Cure jednou z najstabilnejších skupín. K zmene členov dochádzalo viac v našich začiatkoch. Bol som mladý a príliš horkokrvný, a hlavne som od každého očakával, že ma bude nasledovať. Tá mentalita je mi síce stále vlastná, no vtedy to bolo otrasné. Bol som egoista, chcel som okamžite so všetkým prestať, ak by ma niekto nechcel nasledovať. Ale Boris a Porl sa rozhodli odísť sami, pretože chceli ísť vlastnou cestou a ja som to mohol len akceptovať. Ak sa niekto od nás rozhodne odísť, vždy to bude jeho slobodná voľba. Títo dvaja sú toho príkladom. Odišli preto, že chceli robiť niečo iné, no priateľstvo medzi sebou stále udržiavame. The Cure sú jedna veľká rodina, nie len dočasná skupina.
Lenže po celý čas sa od člena skupiny žiada určitá obeta. Ako člen komunity musí zvládať situácie spolu s nami. Proste, je to niečo ako direktíva.

Tak napríklad, aké je to byť členom The Cure v odraze určitých hodnôt alebo v prípade prístupu k ostatným?
Mali sme iba dvoch ľudí, ktorí svoju pozíciu člena The Cure zakaždým zneužívali, aby tým vlastne pred svetom zvelebovali sami seba, no títo dvaja už medzi nami dávno nie sú. S takýmto prístupom sa u nás dlho vydržať nedá. Tu ide o niečo iné: Nik sa tu predsa neodváži čo i len predpokladať, že je lepší ako ostatní a tí by jednoducho mali slepo nasledovať jeho inštinkt. A v tom je to. Ak nadobudnete pocit, že nie ste vhodný byť členom The Cure, mali by ste odísť. Zostať v skupine z číreho dôvodu, že je to stabilný džob, to by naozaj nebolo dobré. Hranie sa na niečo, čo nie ste, býva veľmi skoro odhalené. Väzby medzi jednotlivými členmi skupiny sú veľmi tesné, všetci sú schopní plakať alebo sa smiať spolu s ostatnými. Mať odstup, byť rezervovaný, prípadne neotvoriť si svoje srdce je u nás nemožné. Každý u nás buď rozpráva s otvoreným srdcom alebo je radšej ticho. Vaše ticho nebude pokladané za zlosť, či hnev, ale keď budete mať chuť rozprávať, tak vás tu bude vždy niekto počúvať. Takže v podstate tento dom je takým mojím splneným snom. Keď som bol malý, tak som premýšľal, čo by bolo pre mňa v živote najlepšie a prišiel som na to, že by to bol život vo veľkom dome so všetkými mojimi priateľmi, ktorý by sa tu venovali svojej práci. A ten sen sa mi práve splnil, čo poviete?

Máte veľkú rodinu?
Je náš šesť, z toho štyria bratia.

Takže zasa nejaké "teplo domova" si nepotreboval a nevyhľadával.
Nie, ale páčilo sa mi v škole. Cítil som sa strašne v pohode so svojimi rovesníkmi s rovnakými kultúrnymi chúťkami, pretože sme poznali rovnaké TV programy a hrali sa tie isté hry. Lenže takéto niečo, ako spoločné záujmy a veci podobné, sa akosi po ukončení školy z vášho života vytratia. Akoby bol ten zvláštny svet zničený alebo si šiel svojou vlastnou cestou. To akou, to sa každým dňom, každou hodinou až dodnes mení, možno sa tak bude meniť až do posledných dní našich životov. Ak by sa však nič nezmenilo, kto vie, či by som aj naďalej zostal tým príjemným týpkom ako v škole. Ale po pravde, teraz zažívam najlepšie časy svojho života. A to si nemyslím, že dnešný deň je mojim dnešným posledným, pretože by som fakt nerád zomrel počas poskytovania rozhovoru. Ale zasa, musím vám pripomenúť, že priatelia sú jedna vec a rodina zasa druhá. Hoci je naša rodina veľká, tak bratia nie vždy bývajú medzi sebou v pohode. Mary (jeho priateľa z detstva a zároveň manželka) napríklad pochádza z veľkej rodiny, ale z celej jej osadenstva sa dobre znáša len s jedinou sestrou. Nemám rád veľké rodiny, pretože sa v nich napr. na záchod, musí vždy dlho čakať.

:)) Po tom všetkom, čo si narozprával o priateľstve v skupine zrazu aký odklon.
Ale áno, ja dokážem tráviť čas s chalanmi zo skupiny až dovtedy, pokiaľ nemajú tendenciu robiť niečo iné. Ak by som mal ešte niekedy niečo robiť s niekým z pôvodnej zostavy skupiny, to by som sa radšej zabil. Ja som v tom čase fakt chcel pracovať s niekým iným a tak som sa spojil s The Banshees. A vtedy som si uvedomil, "ak má nastať zmena, jednoducho zmeň zostavu The Cure." Jednoducho povedané, "máš padáka". Ale nie, žartujem. 99 percent odídencov sa rozhodlo odísť zo skupiny dobrovoľne, na základe vlastného rozhodnutia, výnimkou bol iba Lol Tolhurst. On bol naozaj vyhodený.

V popových skupinách je to tak v poriadku. The Cure nie sú výnimkou. Niekedy znejú strašne tvrdo, niekedy priam pochabo ale nakoniec skončia v pope.

Album nesie názov "Wild Mood Swings". Viac ako šesť skladieb je vysoko aktuálnych, či nie?
Nedajte sa oklamať. Iné typy skladieb sme na album ani nedávali.

Myslel som si!
Klamal som.

Ale no tak.
Aj keď konečný počet skladieb nebol dopredu jasný. Nahrali sme asi 25 skladieb a iba 17 je prezentovaných spolu s albumom... no z praktického hľadiska je 14 skladieb na album asi maximálny počet. Takže výsledok bude nakoniec úplne odlišný, hlavne keď sa rozhodneme vymeniť päť veselých skladieb za päť "narkotických" kúskov. Tento album bude takou zmeskou rôznych nálad a atmosfér.

Tak napríklad "Mint Car" je podľa mňa skladba plná blaženosti, nie?
Samozrejme, chcel som napísať skladbu, v ktorej by som zachytil nadšenie a dobrú náladu, ktorá vládne v našom mini-buse na turné vo chvíľach, kedy obsluhujem cd prehrávač, alebo som len chcel zo seba vyliať pocity z určitého očakávania. Mohla by kľudne vyjadrovať moje "najvyššie" obdobie života.

Veľmi zriedkavo sa vo svojich skladbách vyjadruješ o takých obdobiach.
Napísať čisto veselú skladbu je veľmi zložité. Skladba samotná má veľmi krátku životnosť. Keď komponujem, som do nej totálne ponorený. Takže v sebe nemá žiadnu dodatočnú hlbokú myšlienku. Tá skladba je reálna v momente, ako na nej pracujem, potom, už sú to len spomienky na pocity šťastia. Je to ako vyňaté z Wordsworthovho sveta, ktorý povedal: "Podstatou básne je pocit znovuprežitý v temnote." Už od detstva píšem na papier čokoľvek ma napadne, nech už je to akákoľvek hlúposť. Otec mi vždy vravel, "Keď sa dostaneš do nepríjemností, dokážeš byť objektívny až vtedy, keď to s úľavou dokážeš napísať na papier." Tak som si kúpil zápisník a starostlivo si doň zapisoval všetko, čo ma postretlo. A veci fungovali presne tak, ako to vravel otec. Keď ma niečo trápilo, niečoho som sa obával alebo bol v depresií, vždy som si to zapísal. Moje skladby však nie vždy pramenia z týchto zápiskov. Slúžia pre mňa len ako akési vnútorné odpľutie si. Vám by sa však nepáčilo, keby zo mňa vyšlo čosi zábavné, všakže? Tentoraz som však veľmi opatrne premýšľal, ktoré z tých zachytených okamihov vo mne spätne vedia vybudiť pocity šťastia. Veľa som ich však nenašiel. Ale inak, v týchto dňoch sa cítim spokojne a šťastne.

Chápem. Ale raz si povedal, že v tomto svete nevidíš žiaden zmysel, okrem chvíle, kedy si práve zlomíš prst alebo podpáliš sám seba. Tieto pocity sa zmenili?
Iste. Počas dvoch rokov premýšľania o The Cure, po albume "Wish", som mal pocit, akoby som sa uzdravil. Bratia, tak ako Mary, aj mňa, nás obdarili deťmi. A keď som ako strýko videl tie deti pred mojimi očami rásť, tak moje pocity vnímania reality prekonal obrovskú zmenu. Keď ich niekedy zoberiem von a dívam sa na veci ich očami, vnímam tak vlastne tento svet z ich pohľadu. Myslím, že moje myšlienky sú dnes omnoho stabilnejšie, ako pred štyrmi, či piatimi rokmi. No rovnako zasa, na druhej strane mám dnes z určitých vecí väčšie obavy ako kedykoľvek predtým. Prečo sa človek nikdy nepoučí, ostáva neobohatený a robí tie isté chyby? Mohol by som tu vymenovať množstvo pochybností týkajúcich sa mojej budúcnosti. Ale momentálne mi stačí, že som strýko. Teraz mám solídny dôvod byť súčasťou tohto sveta, no bohužiaľ, nemám v sebe schopnosť sa vyrovnať so svetom, ktorý tu bol predtým, pretože som bol jeho súčasťou. Premýšľať o takýchto veciach je veľmi jednoduché, pretože nepotrebujem chodiť do práce v presne stanovenom čase a keď chcem, tak jednoducho zostanem v posteli. Ale nakoniec vstanem, vážne, pretože som teraz jednoducho taký.

To naozaj?
Aj dnes mám pocit, akoby som bol mimo reálneho sveta. Narodil som sa so zmyslom pozerať na veci s odstupom a niekedy mám pocit, že niektoré veci by sa stali aj keby som sa nenarodil. V tomto bode je už potrebné mať vyrovnanú osobnosť, nie? Ak by bol ten odstup od vecí až príliš veľký, tak by som len jednoducho čakal na smrť a nerobil nič.

Myslíš, že tieto nové skladby sú tou tvojou novou osobnosťou ovplyvnené?
Áno. Inak ako predtým, tá túžba po zbavení sa monštier mojej v hlave je v nových skladbách menej frekventovaná.

Takže?
Hoci tie skladby sú tentoraz menej intenzívnym pľuvancom do samého seba, tak došlo k rozšíreniu tém, o ktorých som písal a hlavne, teraz dokážem písať skladby aj z pohľadu niekoho iného. Tak napríklad skladba "This Is A Lie" rieši problém, či je lepšie čakať na toho pravého alebo si užívať lásku s viacerými, buď ako len uspokojenie nejakých potrieb alebo im proste oplácať nejaké pocity. Prísť s nejakým záverom je však zložité, ale môj postoj k priateľstvu, partnerstvu - žiť s jedným človekom až do samého konca - sa zasa môže pre niekoho zdať príliš ťažký. Aj niektorí členovia skupiny pokladajú za lepšie mať hneď niekoľko priateliek. Čiže táto skladba je akýmsi pohľadom do života mojich rovesníkov. Nad takýmito vecami som nikdy predtým neuvažoval. Keďže predtým sa všade hovorilo o obavách o moju osobu, tak som sa mohol sústrediť na písanie skladieb práve o tom. Niečo také, čo je napísané v "Club America" by sa mne prihodiť nemohlo. Preto ju spievam iným hlasom. Takže, tento album ani nie je tak môj, ako skôr album celej skupiny. Preto ten názov "Wild Mood Swings". The Cure, to je päť veľmi silných osobností a akumulácia ich životov dokáže nahromadiť obrovskú silu. Predtým som si myslel, že nik nemôže vidieť do mojej hlavy. Ostatných som absolútne ignoroval. Ale tentokrát som sa pri príprave albumu s každým z nich zhováral o rôznych témach a počúval, čo si o tom všetkom myslia. Je vcelku divné spievať o niečom, čo nie celkom pochádza z mojej hlavy.

Bolo to zložité?
Áno, je to vcelku ťažké. Ale chcem, aby The Cure neboli braní ako ľudia a skupina špecializujúca sa čisto na skladby Roberta Smitha. Ak sa pustíte do počúvania našich predošlých deviatich albumov, možno pochopíte, kto vlastne som. Ale vypúšťanie podobných ďalších albumov do sveta by bolo čistým nezmyslom, to by som mal obavu, že toho pocitu stiesnenosti by som sa nezbavil nikdy.

Mimochodom, v skladbe s názvom "Want" sa nachádza fráza "čas nikdy nezískam, akokoľvek by som si to prial." Nie je táto veta výsledkom sužovania zo starnutia?
No, táto pieseň je týmto sužovaním napáchnutá, zdôrazňuje, ako veľa času ešte potrebujeme. Dovolím si tvrdiť, že ktokoľvek iný zdieľa tento názor so mnou rovnako. Ak by sa ma niekto spýtal na tri želania, tak prvé by bolo, aby som mal na tomto svete k dispozícií viac času. A času by sa týkali aj zvyšné dve želania. V tomto dome sme oslovovali 75-te narodeniny môjho otca a spolu sme sa zhovárali vtedy o jeho pocitoch. A bolo to veľmi smutné. Otec si neželal dožiť sa takého veku. Kedykoľvek sa ho spýtali, čo by si vybral, múdrosť alebo mladosť, vždy to bola mladosť. A myslím, že tak by sa rozhodol každý. Myslím, že fakt ľudského starnutia a približovania sa smrti je vyvažovaný nadobúdaním múdrosti. Lenže môj otec nepovažuje múdrosť za náležitú kompenzáciu.

Chápem. Ale vráťme sa k The Cure, vaša skupina predsa stará nie je, či áno? Vždy, keď sa dlhotrvajúce skupiny stratia zo scény, vaša skupina povstane zo záhrobia ako upír. Alebo sa v takej dobe objavia Ride a zaspievajú "My Sons". Nepríde ti to smutné?
Nie až tak hrozné, ako skôr dôležité. Ja nikdy nezmiznem, pretože ja existujem vždy, akonáhle sa ráno zobudím. Inak, je to zábavné vydať vždy album súčasne s návratom do hudobného sveta. Mládež vtedy nemá ani potuchy, o čom vlastne The Cure sú a pritom o nich počujú odvšadiaľ. Keď sa napr. dnes pozriem na takú skupinu Shampoo, tak nechápem, ako môže niečo také vôbec v tejto krajine vyjsť, rád by som si však mal pocit, že mi to môže byť jedno, veď sú mladší ako my. Na druhej strane, keď vidím Pet Shop Boys, tak si uvedomím, akí sú hlúpi, a pritom sú tak starí ako my. Takže to len dokazuje, že na veku prakticky vôbec nezáleží. Ide vždy len o to, aký druh hudby hráte, a aký je váš postoj k svetu. Čiže je jedno, aký má kto vek, ak má svoj názor a určitý jasný postoj, môže pochopiť takmer všetko a zasa niekto, kto vlastný názor nemá, nemusí pochopiť nič nikdy.

Ako si sám povedal, The Cure sú popovou skupinou, pretože vždy boli vaše skladby popretkávané popovými melódiami, akokoľvek prekypovali stiesnenosťou a podráždenosťou. Ale čo vlastne máš na mysli ty sám, keď vyslovíš pojem "popová skupina"?
Pre mňa samého ide o dve predstavy. V oboch prípadoch ide o The Beatles. V jednom sú oblečení do uhladených oblekov a kravát, spievajúc "Help", či "Please, Please Me" a v tom druhom prerástli do "Sergeant Peppers". Tak tieto predstavy jednej skupiny s tými istými členmi, s jediným názvom... to je pre mňa popová skupina. Bohužiaľ, väčšina popových skupín sa venuje iba jedinému typu skladieb. Ale podľa mňa označenie "popová skupina" sa hodín na všetko. Vrátane The Cure. Naše skladby obsahujú aj tvrdé party, v koexistencií s pochabými, náladovými alebo partami plných sklamania. Najdôležitejšie je sa pri tom všetkom baviť, aspoň si to myslím, pretože sa tak lepšie udržuje mladosť.

Chápem. Posledná otázka. Je pravda, že nenávidíš Japonsko? Povráva sa, že si Japonsko začal nenávidieť po tom, ako bol tvoj spánok pri tamojšej návšteve rušený pouličným predavačom čínskych cestovín, ktorý celý čas postával pred hotelom, kde si býval. Ak je to tak, tak mi je to veľmi ľúto.
Také niečo som ja nikdy nepovedal. Ja nie som až taký mizerný chlap. Návšteva tejto krajiny bola pre mňa skôr obrovským kultúrnym šokom. Ani tri moje návštevy tejto krajiny mi nepomohli pochopiť kultúrnu mentalitu Japoncov. Vždy keď som sa vrátil domov, tak ma strašili predstavy a spomienky ľudí na svoj dlhý život.

Takže máš Japonsko rád?
Nie. Síce sa mi páči, ale to je tak všetko, neviem, čo k tomu povedať. Kedykoľvek som sa odtiaľ vrátil, tak som sa celý mesiac dával doma dokopy. Bol som plný zvláštneho kúzla, ktoré som nevedel vysvetliť, ale vždy ma späť hnala akási vnútorná zvedavosť. Vždy keď som po návrate z Japonska vystupoval z lietadla, tak som mal pocit, že s mojim myslením niečo nie je v poriadku. Japonsko je jediná časť sveta, kde mám pocit, že som z inej planéty. Ale prepáčte, ešte dlho potrvá, kým nájdem chuť sa tam vrátiť.

Vážne?
Áno. Dokonca sme tam mali v pláne ísť po vydaní albumu "Wish", no namiesto toho sme zamierili do Austrálie. Tento rok sa tak nestane tiež, hoci Austráliu vynechávame. Bolo by dobré, keby sme mali v rukách nejakú petíciu za to, aby sme u vás hrali. Nemáme totiž ani predstavu o tom, ako nás tam po tak dlhom čase vnímajú. Ale nakoniec, jeden koncert by nám celkom prišiel vhod. Byť vyšinutý z dráhy je niekedy celkom príjemné.

zdroj: Rockin On Japan, 1996
autor: Takako Inoue



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi