Na turné viac nejdeme! - 1990


Jedno z ďalších Robertových znechutení


Už asi rok neutíchajú stále nové neoverené informácie o tom, že The Cure hodili flintu do žita. Existuje vlastne ešte vaša skupina?
Tieto "povery" sa šíria kvôli nášmu rozhodnutiu, ktoré sme si dali na konci "Disintegration" turné v minulom roku, že viac na turné nevyrazíme. A toto rozhodnutie je pevné. V lete sme počas 15 dní odohrali sedem koncertov na veľkých festivaloch. To je spôsob koncertovania, ktorý nás baví. Mám tak dostatok času na riadny odpočinok a spánok, a takisto si môžem v kľude pozrieť mesto, v ktorom hráme. Cítim sa skvele, netúžim tak strašne po domove. Ak by The Cure chceli vyraziť na turné, tak by museli naštartovať jeden obrovský, finančne veľmi nákladný, kolos, ktorý nás nakoniec degraduje na akési malé pohonné kolieska. Najímali sme množstvo ľudí a tým pádom sme boli za nich zodpovední. Nebol tak priestor pre žiadne spontánne nápady alebo rozhodnutia. To už nie je sranda, ale riadna drina. A na takéto veci my nie sme. Mimochodom, samozrejme, skupina stále funguje. Momentálne pracujeme na novom albume. No zatiaľ nemám ani potuchy, kedy bude dokončený.

Takže ešte raz - už nikdy viac nevyrazíte na turné?
Nie.

A budete aspoň pravidelne vystupovať na festivaloch?
Neviem. Cestovanie a hranie naživo, to je pre mňa zasa iná kapitola. Nie som prorok. Viem, ako príšerne som sa cítil v polovici "Disintegration" turné. Koncertovanie ovplyvňujú aj ďalšie faktory. A jeden z tých najdôležitejších: Na akýkoľvek biznis som už príliš starý. Momentálne sa potrebujem dať dokopy skôr fyzicky ako psychicky. Keď sme na turné celý čas spolu, tak samozrejme aj pijeme. A potom na turné dávame zo seba maximum, aby sa koncert vydaril. Potom sa cítim vyšťavený ako pomaranč, prázdny a zlomený. Takýto niekoľkotýždňový štýl života by som už nezvládol. Vyhliadka, že by som nemal niekoľko týždňov možnosť zabuchnúť za sebou dvere, je pre mňa desivá. Každý deň sa baliť a nasadať do autobusu... bŕŕŕ. Nemyslite si prosím, že som cintľavka. Samozrejme, že byť na turné, to je aj mnoho zábavy. Pre mňa samotného boli The Cure vždy o obrovskom množstve zábavy. Ja už jednoducho dnes nedokážem piť každú noc, ako bolo zvykom, a nespäť celé dni noci v týždni. Som príliš starý a príliš unavený.

Takže tvojim hlavným problémom je alkohol?
Nie, to by bolo až príliš jednoduché. Je to kombinácia celého šialenstva z turné. Som omnoho citlivejší, ako si ľudia dokážu predstaviť. Možno je to tak preto, že som v skupine stredobodom pozornosti, zdrojom energie. Fanúšikovia na mňa upierajú svoje pohľady. V určitom zmysle idete na turné preto, že chcete, aby vás ľudia videli, pretože túžite po kontakte. Lenže toho som sa príliš rýchlo nabažil. Cítim sa ako zlatá rybka v akváriu, na ktorú všetci zízajú a ktorá sa nemá kde schovať. Ráno som vošiel do hotelovej haly. Čakalo ma tam 200 fanúšikov. Samozrejme, že som chcel byť milý a priateľský. No rovnako som sa cítil vyčerpaný a zneužitý, pretože nikoho nezaujíma, ako to celé vnímam. Mizerná dilema, to mi verte. To všetko zo mňa vysáva energiu, dokonca to vyciciava aj moju dušu a nedokážem tomu zabrániť. Najprv som stratil silu fyzickú a potom duševnú. Videl som, ako sa počas turné postupne Lol zničil. Musím byť opatrný.

Nie je to otravné, pozerať sa von oknom z hotela, či dolu z pódia na troch, štyroch, desať, či dvadsať Robertov Smithov, všetkých s rovnakým účesom, mejkapom, svetrom a rozšnurovanými botaskami ako to nosíš ty?
Zvyklo mi to vadiť. Nikoho neobviňujem, že sa až tak veľmi indentifikuje so mnou a vyzerá tak ako ja. No momentálne je mi to milé, je to jeden zo snov začínajúcich hudobníkov. No fanúšikovia, ktorí si obliekajú také isté veci ako ja, ma dosť iritovali. Najradšej by som sa bol niekam schoval. Pretože... čo som mal urobiť, aby som zostal jedinečným Robertom Smithom? Ak som si dal mejkap, desať minút po tom si fanúšikovia začali dávať tú istú značku mejkapu. Aby som bol úprimný, vôbec tým ľuďom nerozumiem. Podľa mňa je myšlienka bezhlavo niekoho nasledovať úplne desivá. Niektorí fanúšikovia akoby sa báli byť sami sebou. No nech je to akokoľvek, som šťastný, že máme toľkých fanúšikov. Je to dobrý pocit, keď sa niekomu páčite.

A čo tak príbeh, v ktorom si nechcel nastúpiť do lietadla a do Ameriky ste cestovali loďou, hoci to trvalo takmer týždeň?
Naposledy som letel lietadlom pred štyrmi rokmi. Keď som bol mladší, lietaval som rád. Lenže potom sme v Brazílií zažili dva príšerné lety, počas ktorých sme všetci mali príšerný strach. Počas prvého letu sme stratili polovicu podvozku a museli sme pristávať núdzovo, a počas pristátia sa zlomili aj ostatné kolesá. No chvalabohu, nič vážne sa nestalo. Potom som si uvedomili, že riskovať život len preto, aby sme sa niekam dostali o pár hodín skôr, je šialené. Na druhý deň sme mali hrať v Sao Paulo. Najali sme si autobus a cestovali po cestách naprieč dažďovým pralesom. Bolo to impozantné. Namiesto dvoch hodín letu nám to trvalo dvadsať, no počas cesty sme sa neskutočne skvele bavili, čo sme počas tých hektických letov veľmi postrádali. Dnes môžem každému cestu do Ameriky loďou len odporúčať. Je to tá najúžasnejšia vec na svete. Netrpím morskou chorobou, no keď mám niekam letieť, som z toho totálne chorý. Už viac do lietadla nenastúpim.

Vieš niečo aktuálne o tvojom starom priateľovi Lolovi? Odišiel z The Cure navždy alebo sa niekedy vráti?
Neviem si jeho návrat vôbec predstaviť. Aspoň nateraz nie, tie rany sú ešte príliš čerstvé. Navyše, založil novú skupinu s názvom Lost a onedlho vydajú album.

Rany? Takže ste sa nerozišli priateľsky?
Nie, bolo to ťažké tak preňho, ako aj pre mňa. Musel som ho vyhodiť. Lol je alkoholik a ak by v tom pokračoval, upil by sa k smrti. Počas nahrávania "Disintegration" si nevedel spomenúť ani na to, o čom sme sa rozprávali, o samotných skladbách nevedel absolútne nič a takisto si nedokázal spomenúť na predošlý deň v štúdiu. Bolo pre mňa veľmi ťažké starať sa o chorého. Lol stratil záujem nielen o skupinu, ale aj o seba. Takisto strácal rešpekt aj u ostatných. To ma veľmi zraňovalo. Denne vypil dve fľaše koňaku. Po tom, čo som ho vyhodil, s pitím prestal. Čo viem, tak už viac ako rok je čistý. Oženil sa a v októbri sa stal otcom. Odkedy sme sa rozišli, neprehovoril som s ním. Viem, že som veľmi zranil jeho hrdosť, ale ja som to musel a zachrániť tak jeho život. Bude to ešte dlho trvať, kým mi odpustí. No počul som, že znova hrá na bicie. Nikdy nebol ozajstným klávesákom. Bicích sa musel pred pár rokmi v The Cure vzdať, pretože to až príliš flákal a pil.

Ako dopadla záležitosť ohľadne obžaloby pre vaše pirátske rádio?
Čo sa toho týka, tak vám môžem len povedať, že prokurátor to celé prešetruje a chce nás obviniť z narušenia vysielania programu BBC v určitých častiach Londýna na niekoľko hodín a z prevádzky ilegálneho rádiového vysielania. No ale pre takéto čosi sa do väzenia nedostanete, aspoň tak mi hovoria ľudia. Po technickej stránke to vysielanie skončilo fiaskom, no na druhej strane išlo o jedinečnú udalosť v celej histórií rocku. Trochu zábavy pre fanúšikov a The Cure, no nakoniec, dnes sa to už sotva dá dokázať, že sa tak naozaj stalo.

Vaše ďalšie hudobné plány?
Ako som už bol povedal, pracujeme na nových skladbách. Šesť je už hotových, ale nie som s nimi dostatočne spokojný, nespĺňajú moje očakávania a nemám pocit, že by bolo hodné vydania. No jedna z nich je naozaj skvelá. Skutočne heavy metalový kúsok. Kto vie, možno je to naše nové smerovanie. Ale páči sa mi to, čo práve robíme. Neskôr možno pripravíme soundtrack pre film o mori s názvom "The Blue". A takisto pracujeme na našom dlhoročnom projekte "Music For Dreams". Raz z toho vzíde skutočný album, pozostávajúci z pozoruhodných skladieb, ktoré sme nahrali v stave opitosti alebo z iných dôvodov, ide jednoducho o záležitosti, ktoré by od nás ľudia nikdy nečakali.

zdroj: Bravo, 1990



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi