The Cure - Monštrá či roztrasené bábiky? - 1986


Rozbor normálnosti Roberta Smitha


Robert Smith má na hlave peknú hrču a nevie si spomenúť, ako k nej prišiel. "Keď som sa ráno zobudil, zrazu som si ju tam nahmatal, včera na koncerte pod holým nebom v Nürburgringu tam rozhodne nebola... Takže sa to muselo stať niekedy medzi tým," nájde elegantné zdôvodnenie a zatvári sa tajnostkársky ako nejaký Sherlock Holmes. Pokoncertná párty bola pekne "bujará", ako je u The Cure zvykom. "V hlave mi to pekne duní, Stavím sa, že zajtra bude tá hrča raz tak veľká. Simon, to si bol ty?" S nezbedným úsmevom a s podozrením sa obráti na jeho bassáka a hľadí naňho ako na zlého chlapca, ktorý vždy za všetko môže. A nezabudne samozrejme zdôrazniť, ako sa to mohlo stať. Pritlačil si hlavu o Simonove plece. Raz, dva krát, tri krát. A vždy na to už uderené miesto. Vyzerá teraz ako klaun z cirkusu. No Simon sa na nič také nepamätá, tak ako nikto z ostatných. Ale, veď na tom predsa nezáleží: To čo by bolo pre nejakú inú popovú hviezdu úplná katastrofa, to Roberta vôbec netrápi. Dokonca sa ani nesnaží zamaskovať svoj červený "roh" mejkapom, keď nastupuje na fotografovanie pre Popcorn. "Ani si nepamätám chvíľu, kedy by ma ľudia nefotografovali. Už sa z toho stáva každodenná záležitosť, ktorej sa už asi ani nezbavím."

No v The Cure platia aj určité pravidlá: Pre kamerou by skupina radšej uvítala zábavu, no Robert ich niekoľkokrát napomenie: "Necerte zuby!" Nesmejte sa!" Aj The Cure si zachovávajú svoj imidž. No to, čo sa za ním skrýva, nie je ľahké pochopiť. Šéf a strážca skupiny je samozrejme Robert Smith. Už sedem rokov, od konca punkove éry, píše skladby a udáva tempo a smer práce. V Nemecku ich obrovský úspech prišiel pomaly. Pred troma rokmi zabodovali v rebríčku s prvým hitom. "The Lovecats". Dnes sú The Cure headlinermi všetkých významných festivalov. Obozretnosť, o ktorej sa môžete dočítať v článkoch o Robertovej odmeranosti je trochu rozporuplná. Vraví, že má temnú dušu alebo zdravý humor. Vždy sa spomenie kľúčové slovo "goth" a jeho štandardným označením je "cult hero". Najmilšie označenie sa mu dostalo od fanynky, ktorá prirovnala bucľatého, nemotorného, na pódiu tancujúceho Roberta k roztrasenej bábike...

"Ja v podstate ani nie som melancholik..." vyjadril sa Robert v rozhovore v príjemnom prostredí záhrady hotela Hilton v Mníchove. "No predtým, ako som zišiel sem, posedával som na balkóne mojej hotelovej izby, počúval "Marlene On The Wall", pozeral sa na Mníchov a opantal ma akýsi smútok." Prečo? "Pretože raz toto všetko opustím. Väčšina ľudí v sebe potláča myšlienky na to, že raz prestanú existovať. Myslím, že veľa z toho potom prenesiem do mojich piesní. Keď som šťastný, vtedy nepíšem, vtedy oslavujem. O čom by som v takom stave písal? Áno, áno, áno, som šťastný, veľmi veľmi šťastný? To by bolo príšerne hlúpe."

A už sme doma: Bezútešný pohľad na veci. Predsudok číslo 1 potvrdený! A platí aj predsudok číslo 2: The Cure nemajú radi svetlo. Aj bez opýtania nám Robert Smith vysvetlil, prečo počas krásneho slnečného dňa posedáva v tieni: "Za celý rok strávim na slnku dohromady 2 hodiny. Ale odhliadnuc od toho, som celkom normálny..."

Zvláštne: Som tu, v malej pivnej záhrade. Gaštany a žblnkajúca fontána. Vedľa mňa 27-ročný Angličan s rozmazaným rúžom na perách a strapatými vlasmi, a rozprávame sa o tom, že je normálny. Môže byť človek, ktorý strávil so svojou skupinou celý deň v zaplavenom šatníku kvôli videu "Close To Me", normálny?

Robert Smith má priateľku. Jednu a tú istú už celých 13 rokov. Aj to je normálne? S Mary sa poznal už v škole. No trvalo celých 18 mesiacov, kým ju prehovoril na prvé rande. A odvtedy sú spolu. Chráni ju pred očami verejnosti a predstiera, že nepočuje otázky týkajúce sa zásnubného prsteňa, ktorý pred nedávnom začal nosiť.

Robert Smith popíja pivo. S pomarančovým džúsom. Aj toto je normálne? Bavorský čašník takmer rozlial celú várku natočeného piva, keď zbadal, čo robí Robert s pivom. Najprv si poriadne upil z pohára a potom ho dolial džúsom. "Vždy vravím, že takto mi to chutí. Obsahuje to vitamín C. U nás v Anglicku tomu hovoríme 'Britwick-Top'. Brit ako Britský a Wick je skratka pre Britwick Orange Juice. Nemám rád originálnu chuť piva."

Toto pivo nebolo samozrejme posledným pivom večera a na pódium ich roadies takisto priniesli hneď niekoľko. Je na chýroch, ktoré pred pár mesiacmi zverejnil trendový magazín "The Face", že The Cure sú alkoholici, niečo pravdivé?
"Ak by som pil tak veľa, ako píšu, už by mi z toho asi strelilo v bedni a nebol by som schopný ďalej fungovať. Ak by The Cure boli alkoholici, neboli by tam, kde sú dnes. Napríklad posledné dva týždne sme strávili v štúdiu a nedotkli sme sa ani kvapky alkoholu. No keď niekam na dva, či tri dni vyrazíme, či už je to nahrávanie pre TV alebo nejaký festival, berieme to ako prázdniny. A ako by ste využili vy tie nekonečné hodiny čakania? Každý by si vypil, a hlavne vtedy, ak je pivo zdarma." Na zdravie!

Že by to bol dôvod Robertovho tackania? Jeho občasného duchom neprítomného pohľadu? Jeho podivnej pomalosti na pódiu? - Ani nie. Robert Smith veľmi dobre vie, čo robí a takisto vie, že by mu nik neublížil. Konštantný rast hudobného úspechu The Cure je tým najlepším dôkazom. Skupina má na hudobnej scéne 80-tych rokov svoju vlastnú hodnotu - a čo je ešte dôležitejšie: To postavenie je jedinečné. 100 percentné. Tak, ako aj Robert. Robí len to, čo chce, nepristupuje na žiadne kompromisy a dovolí si robiť srandu zo svojich kolegov: "Neznášam Madonnu, pretože pôsobí ako keby páchla. Neznášam Falca, pretože je len smiešnou napodobeninou. Neznášam A-ha, pretože vyzerajú ako mentálne narušení. V Nürburgringu," priznáva Robert, "chceme byť najtvrdšou skupinou a vybrať také skladby, aby nik nemal šancu zrovnávať nás trebárs so Simple Minds. Je to síce pochybné, ale typicky anglické. Som úplne normálny človek, žiaden excentrik. Nebudem skákať do vody, len aby som na seba strhol pozornosť divákov a takisto nebudem pobehovať po hotely s nohavicami na hlave. No vždy budem na všetko zízať ako malé dieťa, ktoré niečo vidí po prvýkrát v živote. No na ľudí som nikdy nezízal. Mám radšej čítanie. Samozrejme, že niekedy urobím veci, po ktorých sa sám seba pýtam, 'To si vážne urobil?'"

Napríklad?
"No. Pred chvíľou som to povedal. Bežať hotelom s nohavicami na hlave..."

Robert sa v dobrej nálade vrátil do svojej hotelovej izby: na krátku meditáciu pred veľkým koncertom. Ani nie o dve hodiny hrali v mníchovskej Olympiahalle. "Najšťastnejší som na pódiu," povedal mi Robert, "Som tam akoby totálne sám a cítim tam absolútne harmóniu."
V pohode a v absolútnom prežívaní hral asi hodinu. Teda až do pauzy, ktorú spôsobil 15-minútový výpadok zosilňovačov. Neskôr sa opäť vrátil do malej pivnej záhrady. Na oslavu. The Cure majú na ňu naozaj dobrý dôvod. Po prvýkrát boli totiž headlinermi a fantastickým koncertom uzavreli dvojdňový rockový festival. A ešte jeden dôvod: "Boys Don´t Cry" sa ocitol v nemeckom rebríčku Top 20. Robert Smith objednal ďalšie pivá. Pomarančový džús ale tentokrát vystriedalo šampanské...

zdroj: Popcorn 1986



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi