Roger: Boli sme banda veselých bláznov...


Rozhovor s Rogerom O´Donnellom pre magazín SLUG


Vždy si bol Moog-ovým fanúšikom?
Vždy som používal Moog nástroje. Klávesy sú ako počítače; jednoducho máme radi veci s tlačítkami a svetielkami.

Ako prebiehalo nahrávanie tvojho druhého albumu? Boli skladby nahrávané postupne alebo si mal vždy rozrobených niekoľko skadieb naraz?
Každú skladbu som začal, ako ste to nazvali, točením gombíkov. Hľadal som zvuky, ktoré sa stali inšpiráciou pre jednotlivé slučky. Bolo to ako miešanie farieb, jeden zvuk som pridával k druhému a postupne tak staval štruktúru skladby. Niekedy som zasa neprišiel na nič. Bolo to všetko veľmi spontánne, taký divný prúd pochybností a uvedomovania si vecí. A samotné nahrávanie, no, to sa dá popísať asi tak, že keď som prišiel do Nemecka kvôli mixovaniu si Mariom Thalerom, on pracoval s Notwist, tak to bolo fakt príšerné. Prešli sme jednotlivé skladby, sústredili sa na detaily a Mario len dodal, "Ja tam nič nevidím."

Viem, že väčšina albumu, ak nie celý, bola nahratá ešte pred smrťou Boba Mooga, no nebol tento album zamýšlaný ako tribut jeho osobe?
Všetky práce som dokončil ešte pred jeho smrťou. Určite som to neplánoval ako tribute. Ryan Page, producent dokumentu "Moog", mi navrhol, aby som nahral album na moog nástrojoch. Tá myšlienka sa mi zapáčila, okamžite som prestal na všetkom inom pracovať a teraz mám veľký problém pracovať s akýmkoľvek iným nástrojom, ale spolupráca na albume Erin Langovej ma vrátila k tradičnému spôsobu práce.

Aké boli na album reakcie?
Umelecká scéna bola nadšená, ocenili, že ide o skutočne hudobné umenie, nie komerciu. Mometálne sa páči všetkým; takže smer k dverám nahrávacej spoločnosti sa zdal byť správny.

Lenže nahrávacej spoločnosti sa zdalo, že s albumom bude ťažké preraziť na trh a Roger skončil vo vstupnej hale, spolu s umelcami, ktorí doteraz neokúsili pocit slávy. Možno aj preto Roger založil vlastný label 99x/10.

Cez nahrávacie spoločnosti som toho nikdy veľa nepredal. Hoci mám v takýchto labeloch veľmi veľa známych, nikdy som s nimi neuzavrel žiadnu zmluvu.

V čase, kedy mal album v podstate vstúpiť na predajný trh, si Roger uvedomil, že celý ten proces je príliš zložitý a nastala frustrácia.

Uvedomil som si, že pokiaľ si nepomôžem sám, nepomôže mi nik.

Ale svoj prvý sólový album si takisto vydal. Spomínam si, že som o tom niekde čítal, bolo to ešte v začiatkoch internetu.
Áno, bolo to ešte pred explóziou internetu, v roku 1994. Nedávno som objavil krabicu s ďalšími 250-timi cd-diskami, bez obalov, ktoré som si kedysi vyrobil pre seba... pustil som echo na internet a za dva dni boli vypredané.

Takže dni s The Cure sú už pre teba minulosťou...
Prepáčte?

The Cure sú už pre teba minulosťou.
Správne...

Viem, že to ale neskončilo tak, ako by si to očakával.
Budem sa snažiť pôsobiť diplomaticky. S Robertom sme vzájomne stratili radosť so spolubytia. Jednoducho už to prestalo byť to krásne priateľstvo. Nepáčil sa mi smer, akým sa The Cure začali uberať a on zasa nebol nadšený z mojich nápadov. Nepáčilo sa mi nahrávanie posledného albumu. S Rossom Robinsonom som nespolupracoval, mal som pocit, že nechce skupinu nikam posunúť. Ale na časy svojho pôsobenia v The Cure som hrdý. Roberta zbožňujem. Len som potreboval robiť čosi iné. Posledný album už pre mňa nebola zábava. Robert všade vyhlasoval, že sa z nahrávania posledného albumu naozaj tešil, no zbytok skupiny to vnímal inak.

Keď som videl koncert The Cure v rámci Curiosa festivalu v Denveri, mal som pocit, akoby som sebou nik zo skupiny nebol spokojný.
Turné Curiosa nebolo práve to, čo fanúšikovia The Cure očakávali. Oni chceli trojhodinový koncert The Cure a nie zaplatiť 65 dolárov za Interpol a kopec ďalších skupín, ktoré si mohli pozrieť inokedy za 15 dolárov. Ani promotéri z toho nemali radosť, pretože prišli o veľké peniaze. Curiosa bol nápad niekoho mimo skupiny, ktorý nielenže nerozumel skupine, ale ani fanúšikom. Nikdy som nemal pocit, že je to dobrý nápad. Ten festival vôbec nefungoval. Ku skupine sa pripojilo množstvo ľudí, mysleli si, že The Cure sa nedajú zneužiť, no aj tak chceli z toho vyťažiť čo najviac peňazí. Neuvedomili si však, že The Cure sú úspešní práve preto, že nikdy neboli komerční.

No mne sa z počiatku nový album páčil, len potom som mal z neho pocit, akoby ho nahrala tributová skupina.
Je zábavné, že to hovoríte vy, pretože Simon svojho času prehlásil, že je z nás skupina, ktorá je sama sebe tributom. Ja som však nechcel hrať so spomienkami na minulosť.

Chcel som vlastne povedať, že teraz máš kopu voľného času, ale to sa tohto netýka.
Práveže nie, pripravujem sa na živé vystúpenia, pracujem na albume Erin, nahrávam a mixujem. Byť v The Cure, to niekedy znamenalo aj tri roky nič nerobenia a náhle vám zazvonil telefón. Ja mám rád skôr pravidelnú prácu, niečo ako keď obyčajný človek chodí denne do práce. Rád pomáham ľuďom pri komponovaní. Takže veľmi často chodím na poštu.

V tomto momente Roger priznal, že odkedy má vlastný label, stal sa členom asociácie "čiarového kódu", ktorá ho providelne pozýva na rôzne konferencie. Hoci momentálne je "čiarový kód" vzrušujúca záležitosť, ako Roger uviedol, čoskoro sa stane minulosťou.

Ako klasické pásky. Dodnes ich mám veľmi rád.
Nedávno som si kúpil kazetové nahrávky Tonto’s Expanding Head Band, ktoré boli kompletne nahraté no Moogoch.

Obrátili sme reč na nahrávanie v digitálnom veku, ako sa zmenil jeho pohľad na mŕtve prázdnom vzniknuté medzi klasickým cd a iTunes, ktoré komplikuje cestu klasických albumov.

Mixovanie albumu stojí asi 12 000 dolárov, tak prečo neutratiť ďalšie dve tisícky na mixáž pre iTunes, aby to znelo správne. Raz som počúval albumu "Disintegration" z klasickej kazety, znelo to príšerne.

Plánuješ koncerty, aké myslíš, že to bude?
Myslím, že radšej uprednostníme premiestňovanie sa vo vanoch, ako letecky a hlavne, plánujem koncerty v malých priestoroch. Dúfam, že ľudia nebudú sklamaní. Dostávam stovky povzbudivých mailov. Zdá sa, že fanúšikovia majú radosť, že opäť komponujem. Fanúšikovia The Cure majú tendeciu byť vnímaví a chápaví. Môžem im otvoriť nové obzory.

Prisľúbil, že nebude na pódiu len on a laptom a nad ním nepobeží žiaden nudný film. The Cure mali podľa mňa niekoľko dobrý vizuálnych nápadov, ktoré sprevádzali jednotlivé skladby, no nešlo o zadosťučinenie. S týmto názorom Roger súhlasil, výnimkou však bol film, ktorý bežal počas skladby "Lullaby", kde po obrazovkách liezol veľký pavúk..

Keď sme to uvideli, začali sme sa všetci smiať, teda okrem Roberta, ktorý s tým nápadom prišiel.

Nemáš pocit, že ľudia nesprávne chápu charakter The Cure?
Mali nás za piatich serióznych pánov žijúcich na vlastných zámkoch, no my sme boli len banda veselých bláznov. Na pódiu sme boli ale vždy vážni. A hraním to naberalo na ešte väčšej intenzite.

Roger začínal v The Cure ako nájomný klávesách na 5 týždňové turné. Keď mu Boris Williams, jeho bývalý kolega z The Thompson Twins, zavolal, či nechcel vyraziť s The Cure na menšie turné, Roger práve koncertoval s The Psychedelic Fours. Roger o The Cure vtedy veľa nevedel, takže si vypočul album "Kiss Me Kiss Me Kiss Me", pochopil jeho silu a keďže bol s Borisom veľmi dobrý priateľ, zmluvu podpísal.

Pripomenul som mu dramatickú irónu: "The Kiss", úvodná sklabba z albumu "Kiss Me...", bola vlastne aj prvá skladba, cez ktorú som poznal The Cure.

To vážne?

Mal som 13, keď som si kúpil "Disintegration", lenže v tej dobe to už bola ďalšia edícia, takže som nemohol zhliadnuť Prayer Tour.
V tom období bola skupina na hudobnom vrchole. Boli to naozaj časy rozkladu. Nik sa nedokázal s nikým rozprávať. Ľudia sa ma pýtali, či si uvedomujeme, akú geniálnu vec sme stvorili. Bol to akýsi prirodzený posun od albumu "Kiss Me..."

A bolo to aj zostavou skupiny, obával som sa, že ju už neuvidím v takom zložení naživo. The Cure som naživo až do obdobia "Wish" nevidel.
To turné bolo čisté utrpenie.

Koncert v Rose Bowl na tom turné bol vôbec mojim prvým koncertom The Cure.
No áno, Rose Bowl...

Nejako sme prehliadli skutočnosť, že Roger sa turné k albumu "Wish" nezúčastnil a opomenuli sme celých 5 rokov, kedy jeho post zastal neskorší ľavák-gitarista Perry Bamonte, čo nakoniec dokazuje aj niekoľko videoklipov.

Ale napr. v Salt Lake City sme odohrali niekoľko skutočne dobrých koncertov, zvlášť na turné k "Bloodflowers" v roku 2000. Väčšinou sme hrali pod umelými prístreškami, takže koncert v hale bola príjemná zmena. Bol to asi najlepší koncert turné, veľmi intenzívny. Často naň spomíname.

Bol to naozaj dobrý koncert, ale podľa mňa, v tom období, to bol promo koncert v San Franciscu.
Vo Fillmore? To bolo zábavné, pretože s tým klubom nám spája kopec spomienok.

Bolo priam fenomenálne vidieť skupinu hrať v tak malých priestoroch. No jednoznačne najlepšie koncerty boli v Berlíne, v rámci "Trilogy".
Vy ste tam boli? Pre vtedajšiu zostavu to bol obrovský úspech odohrať taký počet skladieb, hoci neboli zahrané v úplnej dokonalosti. Prvá noc bola strašne napätá.

Takže, je koniec, Cure si idú svojou cestou, Roger zasa tou svojou. Nejde o žiadny pokles, ani to čo bolo, nezatieni to, čo príde. Milujme rovnako včerajšok, dnešok a zajtrajšok, pretože budúcnosť je strašne široká; tak sa pozrime, čo nám prinesie. Dúfajme, že ešte čosi lepšie ako "The Truth In Me".

zdroj: slugmag.com



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi