Rozhovor zo zákulisia - Rouen, 01/10/1981


The Cure roku 1981 očami Roberta Smitha


Ako by si definoval The Cure?
Nedá sa to prirovnať k ničomu. Dá sa to definovať iba s odvolaním na iné veci. Nahrali a urobili sme mnoho vecí. Vystupovali sme s inými skupinami (Siouxsie And The Banshees)... A to je niečo, čo sa nedá definovať. Je to v pohybe, mení sa to. Niekedy až príliš rýchlo. Od jedného koncertu k druhému. Alebo od momentu ako vstúpite do štúdia do momentu, kedy z neho vyjdete. Prvému albumu sme mohli urobiť iné aranžmány, dať mu viac sýtejší zvuk. Niektoré skupiny majú z princípu reštriktívne nápady... Neviem, čo je lepšie.

Nedávno sme sa vrátili z dlhého turné, navštívili sme veľa rôznych miest, a zanechalo to v nás veľa dobrých spomienok. Hudba musí vždy vychádzať zo skúseností, akými sú život, zábava, radosť. Nejaký čas sme strávili v Austrálií a v Kanade, no boli to len tri týždne a nestačilo nám to. Boli sme veľmi unavení. Psychicky nás to veľmi vyčerpávalo. V takom stave keď kráčate na pódium, tak sa musíte držať na uzde. Je to akoby ste prerušili svadobný obrad. Jednoducho sme ale museli na pódiu tú hodinu a čosi navyše vydržať, utešovali sme sa myšlienkou, 'Všetci tí ľudia, čo sa na nás prišli pozrieť, utratili za nás peniaze. Musíme im dať čosi viac.'

Ak by sme si robili len to, čo by sme chceli, bola by to komerčná samovražda. Ľudia si kupujú naše nahrávky a preto, že sa im páčia, tak sa na nás idú pozrieť, no na druhej strane nás nebudú nasledovať tam, kam chcem ísť my. Nemyslím si, že máme naozajstných fanúšikov. Oslovujeme ľudí, ktorí majú radi konkrétny typ skupín: Public Image, The Banshees, Joy Division atď... a všetky tieto skupiny majú rovnako radi. Teraz napríklad začali vo veľkom počúvať Echo And The Bunnymen.

A teba tieto paralely netrápia?
To nie. To, čo produkujeme, má jedinečný zvuk, žiaden iný sa mu nepodobá, no na druhej strane sa nejakej podobnosti nevyhýbame. Nie je za tým žiaden zámer.

Keď je niekto hudobník, musí nosiť v hlave akýsi ideálnu melódiu. Aká je tá tvoja "malá pieseň": Aká je spojitosť medzi vašou prvou nahrávkou a "Carnage Visors"?
Je to malá pieseň, ktorá sa desivo vyvíja od chvíle, čo sme začali fungovať. Nahrávky, ktorá sme nahrali v našich začiatkoch sú hodné šmarenia do koša. Osobne neznášam... teda, ako tak mám z albumu "Three Imaginary Boys" rád tri skladby. A čo sa týka "Carnage Visors"... príjemne sa počúva, ale len ako hudba na pozadí. Ani my tú skladbu nejak zvlášť nepočúvame. Je to iba taká príjemná záležitosť, ktorá si nezasluhuje väčšiu pozornosť. Možno s takým čímsi ešte niekedy prídeme, no nie je to to, čomu by sme sa chceli veľmi venovať.

Má to bližšie skôr k éterickej hudbe. Cítite spojitosť s ľuďmi ako La Monte Young či Philip Glass?
Páčia sa mi, no pri tvorbe takejto hudby musíte presne vedieť, čo vlastne chcete. Podriadiť samého seba určitej disciplíne... také niečo nedokážem. A verím, že to, čo robím obsahuje omnoho viac emócií. Nie je to doslova hypnotická hudba. Je to skôr mix viacerých prvkov, ovplyvnení. S Lolom a Simonom sme vydržali spolu preto, že máme na niečo takéto veľmi podobné názory. Hoc v niektorých detailoch sa rozchádzame.

Jedna z vašich skladieb, "Killing An Arab", je priamo inšpirovaná dielom Alberta Camusa.
Dielo "The Ousider" som po prvýkrát čítal, keď som bol veľmi mladý, a opätovne som sa k nemu vrátil v roku 1978, všetko sa mi to vrylo do pamäti: znovu sa mi v mysli vybavila škola, znovu som objavil sám seba. Bol to šok.

Premýšľaš o smrti?
O mojej smrti?

Áno. Ako si ju predstavuješ?
Každý deň inak. Niekedy mám pocit, že to bude všetko neskutočne čierne. Niekedy... nie. Ale nie je to niečo, čo ma neustále prenasleduje... Nie som tým posadnutý. A keďže sa tým veľmi nezaťažujem, tak mi to niekedy pomáha. Mnohé veci sú potom menej dramatické. No na druhej strane je to aj určitý hendikep, pretože niekedy je to dosť nechutné vnímať veci s odstupom. Je to niečo ako mimo časového priestoru... inak sa staviate k tomu, čo príde. To sú veci, ktoré ľudia nenávidia. No čo sa mňa týka, je mi to jedno... potom si o mne myslia, že som ako policajt. A čo sa teda smrti týka, myslím, že je čierna. Hlavne preto, že ja nemám vieru. Nemám ani žiaden osud. Neviem ako a kde zomriem... No nech je to akokoľvek, dnes večer by som zomrieť nechcel, pretože je ešte toľko vecí, ktoré chcem urobiť.

Vieš si predstaviť, že by si jedného dňa prestal hľadať perfektný zvuk a prestal si sa venovať hudbe?
Hľadať dokonalý zvuk? Písať?... Áno, mohol by som prestať. Vždy tu budú iní, čo budú písať, tvoriť dokonalý zvuk. Niektorí ľudia niekedy dorazia do cieľa, ja sa obávam, že sa to mne nikdy nestane. Erik Satie a jeho piáno hudba majú ohromný vplyv na myslenie.. takisto Katchatorian. Tým, čo skomponoval pre čello, husle... Čello samo o seba má dokonalý zvuk. Niekedy je to furstrujúci pocit, že my v štúdiu tvrdo makáme a všade okolo sa povaľujú feťáci. Je to trochu úbohé. Ale takisto to môže mať atmosféru... keď veci vhodne použijete. Zvuk nemá dimenzie... na našom druhom albume sú skladby, ktoré považujem za dokonalé.

Ako plynie čas a jeden album nasleduje druhý, tak sa zdá, akoby bolo všetko temnejšie a temnejšie... nebudú sa The Cure nakoniec podobať tichu?
Pri spôsobe, akým Polydor pretláča nahrávky, by sa The Cure radšej podobali pukaniu vinylu... Tvorba je niečo ako krik. Alebo maľovanie. Alebo opíjanie sa... To sú rovnaké veci. Je to spôsob vyjadrovania samého seba. Nie sme tlačení do pozície, aby sme vždy robili veci rovnakým, zabehnutým spôsobom. V týchto dňoch intenzívne premýšľam o filmoch. Nie videu. Ale o filmoch. To je formát, ktorý sa mi páči. S hudbou dokážete nemožné veci rôznymi spôsobmi. Hudba je vždy súčasťou udalostí, histórie... no dobre, znie to trochu romanticky... Faktom však je, že iba zopár filmov vo vás zanechá určitý dojem... Veľmi sa mi páči 2001: Vesmírna odysea.

A okrem tohto filmu?
Bohužiaľ, je to jediná záležitosť, ktorá ma v poslednom období oslovila, zvyšok skončil v zabudnutí. Preto chceme hrať na pódium tak, aby sme vytvorili určitý dojem, prezentovať tie isté pocity s rovnakou intenzitou, ako keď sme o nich písali. Boli by pekne hlúpe vyjsť na pódiu a hrať ľudom len tie piesne, ktoré chcú počuť. Samozrejme, chceme poskytnúť aj zábavu, ale nejde nám len o to... ako ostatným skupinám. Včera to bolo príšerné. Prvá noc turné (pozn. európska časť Picture Tour 1981). V East. Bolo to fakt dosť zlé. Príšerné...

A čo Crawley v Sussexe, odkiaľ pochádzaš... Aké dojmy v tebe toto mestečko zanechalo?
Žil som tam od 6-7-ich do mojich 14, či 15-tich rokov. Skľučujúce mesto. Chýba mu inšpirácia... ak chcete niečo robiť, tak vám vzrušenie určite neposkytne. No keď sme na turné, v cudzine, ak napríklad, keď sme hrali v Kanade, tak ma opantala silná túžba po domove a po mojej izbe. Pýtal som sa, 'Prečo nie som v Crawley?'. No keď som tam na viac ako dva týždne, tak už je tam všetko neznesiteľné. Bývať v Crawley je naozaj príšerné. Nie je tam nič. Je nemožné tam tvoriť hudbu. Nie je tam nič! Jeden koncert za tri mesiace... a to je tam 180 000 ľudí! Dokonca ani diskotéka. Nie je tam nič.

Nehráte niekedy "marxistický" album?
Áno. Možno. "Faith" by mohol marxistický, ľavičiarsky album... Počas tohto obdobia zomreli dvaja ľudia. Boli mi blízki, ako rodina. To ma donútilo premýšľať o smrti. Bolo to ako nejaký test. Mohol som sám na sebe pozorovať, ako sa ma to dotklo. Pohlo to so mnou, ale nie príliš. Nie som si istý, či budem raz budem plakať na pohrebe mojej mamy.

To je dojemné...
Ale toto nesmiete zverejniť, mohla by si to prečítať. Jasné, že budem plakať, mami...!!!!

zdroj: http://www.impressionofsounds.com



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi