Ukážte mi niekoho, kto je permanentne šťastný - 07/1987


Skvelý rozhovor s Robertom pre nemecký magazín M/E Sounds


Robert, predpokladal si niekedy v začiatkoch, kedy si so spolužiakmi v roku 1976 zakladal trio Easy Cure, že sa toto zoskupenie pretransformuje do skupiny, ktorá teraz s dvojalbumom "Kiss Me Kiss Me Kiss Me" dosiahla status "superstar"?
Aby som bol úprimný, tak nie! Nikdy som nepremýšľal o budúcnosti, či dokonca len o zajtrajšku. Kto v 16-17-tich premýšľa o tom, čo bude robiť, keď bude mať 27? Niekedy som dokonca pomyslel, že sa takéto dlhého života asi ani nedožijem.

Inými slovami: Sú The Cure jedineční?
Samozrejme, čím dlhšie pôsobíme na scéne, tým sme viac jedineční. Ak sa pozriem okolo seba, či už ako súčasť popovej skupiny alebo tejto doby, tak si uvedomím jednu vec: Nie je nič, čo by sa ku The Cure dalo porovnať. Bolo by to možné tak pred troma, štyrmi rokmi, kedy sme mohli znieť podobne nejakej skupine. No dnes neviem nájsť žiadnu skupinu, ktorá by aspoň vzdialene znela ako The Cure. Ak by som chcel byť v dnešnej dobe spevákom a premýšľal nad všetkými možnými skupinami, tak by som chcel jednoznačne spievať v The Cure.

Ako vážne si to myslel, keď si vyhlásil, že kvôli úspechu by sa mohli The Cure rozpadnúť?
Nikdy som sa takto nevyjadril. Nepovedal som, že "The Cure by sa mohli rozpadnúť, ak by dosiahli úspech", ale ak sme sa stali akceptovaní. A to je veľký rozdiel. Ak by publikum presne vedelo, čo ich čaká, ak by sme ich nemali čím prekvapiť, to by bol pre mňa koniec. Ak by nás začali pokladať, že nejaký "hlavý prúd", tak by to pre mňa znamenal čas začať robiť niečo úplne odlišné. Pozrite, netúžim po tom byť súperom Curiosity Killed The Cat.

Prenesme sa na chvíľu do Spojených štátov. Neprekvapil ťa fakt, že The Cure predali v tejto popovej krajine už 600 000 nahrávok?
No, Spojené štáty, to je iný prípad, nebezpečné územie. Ak tam skupina prerazí a potom tam zažíva úspech, väčšinou je to začiatok konca. Americké publikum je notoricky hlúpe, a to na základe nasledovnej tézy: Formácia, ktorá vydáva nahrávky desať rokov, musí byť jednoducho skvelá. Ale to vo väčšine prípadov nie je pravda. Hoci teda takí Fleetwood Mac stále nahrávajú, no za celé tie roky sú až šokujúco zlí. Američania majú tendenciu "oficiálne" uznať popovú skupinu iba ak existuje dostatočne dlho.

No ale späť k vašej otázke: V Amerike sa teraz tak dobre predávame preto, že sme tu už dostatočne dlho. 'No jasné, to sú tí chlapíci z Cure'. A to prebudí ich zvedavosť. Oddané jadro Cure fanúšikov existuje v Štátoch už roky. Tí ľudia navštevujú naše koncerty pravidelne. Ale je obrovský rozdiel medzi počtom kupujúcich a počtom návštevníkov koncertov. Hoci predáme pol milióna nahrávok, hráme "iba" pred 100, 200 000-ovým publikom. Takisto nás nemáte šancu často počuť v rádiu či na MTV. Naše nahrávky sa predávajú iba vďaka "ústnej" reklame.

Práve si sa zmienil o niečom, čo dávno všetci vedia: The Cure majú naozaj obrovské množstvo k smrti oddaných fanúšikov. Nemáš pocit, ako inteligentná osoba, že úloha popového hudobníka prináša so sebou tak trochu prehnané preceňovanie tvojej vlastnej osoby?
Ak sa na to pozriete logicky, tak prídete na to, že hudobný biznis je tak trochu nezmysel. Keď som mal 13-14, tak som zbožňoval Alexa Harveya z Sensational Alex Harvey Band. Chodil som poza školu, nasledoval som ho po celej krajine a s mojou priateľkou navštívil snáď všetky ich koncerty. To ma držalo tak rok a pol. Pamätám sa, ako som sa mu chcel strašne podobať, pretože som si myslel, že je strašne super. Takouto fázou prejde každý tínejdžer. Zbožňujete a nasledujete niekoho, kto vo vašich očiach robí niečo úžasné, či už je to futbalista, hudobník alebo ktokoľvek. V mojom prípade Alexa nahradil J.D.Salinger ("Kto chytá v žite") a potom to už boli len spisovatelia, nie hudobníci. Ale to nie je dôvod, prečo som spevákom The Cure. Mne je úplne jedno, či som idol alebo hrdina. No ale keď decká potrebujú niekoho, na koho by vzhliadali s obdivom, tak potom nech je to radšej skupina, ktorá by bola odpoveďou na otázku, čo majú robiť. Ak nie naša, tak nejaká iná. Nie som tak populárny ako Simon Le Bon, ale to ma vôbec netrápi.

Ďalšia téma: Literatúra. V tvojej biografií nájdeme v sekcií "Preferencie" veci ako spánok a čítanie. Pod položkou "Obľúbení autori" zasa spisovateľov ako Camus, Kafka, Peake, Cocteau, Salinger, Thomas. Čo momentálne čítaš?
Práve som dočítal dve zvláštne knihy z 1920-tych rokov. Jedna sa volá "Šialenstvo a zaslepenosť" a je o pravidelne sa objavujúcej masovej hystérii: Nacizmus, inkvizítori v stredoveku, pohanské rituály. Naozaj veľmi zaujímavé. Bolo to vlastne o hľadaní vysvetlení pre pravidelne sa objavujúce témy. Bol som fascinovaní referenciami na popové koncerty, ktoré majú často pripomínajú masovú hystériu a masovú hypnózu.

Spanie a čítanie, to je veľmi divná kombinácia. Únik? Zabudnutie?
Myslím, že oboje. Nie veľmi často sa stáva, že si knihu uchovám v pamäti, čiže autora a samotnú zápletku na nejaký čas. Dôvod prečo toľko čítam je ten, že sa chcem ponoriť do myšlienok niekoho iného. V porovnaní s inými ľuďmi si však nedokážem zapamätať to, čo čítam. Čítam a zabúdam. Takže nemôžem používať ani veľa citátov. Samozrejme, vždy sa nájdu ľudia, ktorí majú po ruke svojho Apercusa alebo sa môžu pochváliť citátmi Shakespeara. Na za posledné roky, aspoň tomu verím, stále u mňa platí, že to čo môžem, to si prečítam. Často sa mi stane, že si nejakú knihu prečítam aj dvakrát a zapôsobí to na mňa úplne odlišne. Po prvom prečítaní knihu znenávidím, po druhom ju zbožňujem.

V čase albumu "Pornography" sme neboli nič viac ako smutná grupa kompletných idiotov. Ale ak by sme tým neprešli, tak by sme do dnešných dní nevydržali.

Vráťme sa späť k hudbe: Na albume "Kiss Me Kiss Me Kiss Me" sú ako skladatelia uvedení všetci členovia skupiny, pričom na všetkých predchádzajúcich albumoch bolo uvedené vždy iba tvoje meno. Sú The Cure opäť skupina v pravom slova zmysle?
Aby sme boli presní, v kreditoch sa uvádza Hudba: The Cure, Texty: Robert Smith. Povedané muzikantsky, "Kiss Me..." bola záležitosť celej skupiny, hoci v niektorých prípadoch sú tie kredity uvedené iba kvôli zjednodušenému prerozdeleniu financií. Inak ostatní dostať viac peňazí nemôžu. Bohužiaľ, za všetko, čo sme za posledných dva a pol roka vydali, nesiem zodpovednosť iba ja. Musel som ostatných doslova nútiť, aby aj oni prispeli nejakými návrhmi. Nakoniec si uvedomili, že podnetov z ich strany bolo naozaj málo.

Tri skladby sú dielom Porla Thompsona, dve Simona Gallupa, Boris prepracoval rytmy a bicie, napr. v "The Kiss". Lol mi ako vždy vypomáhal s textami. Jednoducho povedané: Kreatívne sa na tomto albume podieľala celá skupina. Neuviedol by som ich do kreditov, ak by si to nezaslúžili. V minulosti som všetko robil ja skupina plnila iba úlohu akejsi agentúry. Tentoraz sa na skladbách pracovalo počas nahrávania a práve vďaka tomu každý prispel na ne svojim dielom.

"How Beautiful You Are" pôsobí ako kľúčová skladba. Na konci sa uvádza: "And this is why I hate you/And how I understand/That no-one ever knows or loves another". Je to jeden z pocitov, ktorými vnímaš svoj život?
Asi tak. Po textovej stránke ide o jednu z najdokonalejších skladieb akú som kedy napísal. Ústredný motív tejto skladby som v sebe nosil celé štyri roky. Myslíte si, že počas niekoľkých rokov niekoho veľmi dobre spoznáte, až intímne... zrazu sa však niečo stane a vy si uvedomíte, že to všetko bol len klam. Tým pádom sa stane daná osoba pre vás neznámou. Neznamená to, že ste sa zmenili, ale uvedomíte si náhle poznanie, že nikoho nemôžete dokonale poznať.

No a potom som čítal poviedku od Baudelaira a tento motív sa predo mnou znovu objavil. Vo chvíli keď som si predstavil toho muža a dieťa... Je to dokonalý príklad mojej práce. Ja nevytváram veci, len znovuobjavujem motívy, ktoré sú uložené hlboko v mojej mysli. S týmito útržkami a znovuopakujúcimi sa témami som rozvinul príbeh tejto skladby.

Je povaha, ktorá si myslí, že nemôže viac poznať či milovať niekoho iného, typická pre Roberta Smitha?
Tragédiou písania skladieb - a každý, kto píše, to pozná - je, že vlastne začínate reflektovať na svoje myslenie. Nevyhnutne. Nazeráte do svojho vnútra - a potom to vyzerá, akoby ste páchali akúsi rituálnu samovraždu. A hoci mám tendenciu písať v depresívnych obdobiach, som rovnako šťastný a nešťastný ako ktokoľvek iný, koho poznám. Všeobecne povedané, dokonca som veľmi šťastný. Myslím si, že každý zažíva občas nejaké tie pády. Ukážte mi niekoho, kto dokáže tvrdiť, že je permanentne šťastný. Máte smolu.

Ako vnímaš "prívlastky", ktorými vás častujú média: Gothici, Páni temnoty, Princovia paranoje, Pán Nešťastný, atď. Je v tom kus pravdy?
V podstate to v nás vyvoláva smiech, alebo povedzme len úsmev na tvári. Bolo iba jediné obdobie, kedy takéto prívlastky mali svoj význam, a to bolo v období albumu "Pornography". Bolo som totálne nešťastný z toho všetkého, čo sa dialo, no takisto som nechcel na svojich pocitoch zarábať, či hrať na verejnosti blázna.
Odvtedy sa pokúšam ovplyvniť "verejný obraz" tak skupiny, ako aj mňa samotného. Ale dnes som šťastnejší, ako pred štyrmi rokmi. Ale ak by sme tým neprešli, tak by sme do dnešných dní nevydržali.

Aké dôvody, aké pozadie mali vplyv na umeleckú nečinnosť po albume "Pornography"? Alkohol? Drogy? Osobné problémy?
No, všetko čo ste spomenuli (smiech). No pri pohľade späť si uvedomujem, že nadmerné užívanie drog malo priamy súvis s osobnými problémami. Ide o typický začarovaný kruh: Beriete drogy, pretože ste nešťastný - a čím viac ich beriete, tým ste nešťastnejší.

Užíval si drogy kvôli inšpirácií, ako napr. new yorkský spisovateľ William Burroughs?
Áno, aj preto - lenže u mňa to bolo priam neúnosné. Neúnosné, no nešlo o závislosť! Počas noci som trochu pofajčieval a trochu si niečoho "šlahol". No odvtedy som drogy vo veľkom neužíval. No ja som taký, keď niečo robím, dotiahnem to do extrému. Snažím sa spoznať svoje limity. Ale to je pekne hlúpe.

Opýtam sa inak, boli drogy dôvodom pre udržanie potrebnej inšpirácie?
Určitým spôsobom áno. Napríklad po albume "Faith" som nemal tušenia, ktorým smerom sa uberať, ako veci ďalej rozvíjať a práve to som hľadal. Stratil som sebavedomie a bol na pokraji zúfalstva. Preto som sa rozhodol z času na čas žiť v inom svete.

Ako si tieto stavy obyčajne dosiahol?
Pil som do bezvedomia a užil každú drogu, ktorá sa mi dostala pod ruku. Začal som sa chovať divne. Stal sa zo mňa čudák. Také čosi sa stane každému. Ja som sa tým mohol nechať unášať, pretože Lol so Simonom ma v tom vždy včas zastavili. Dnes už chápem, prečo sa niektorí ľudia uzavrú a nikdy sa z tej ulity nedostanú von. Lenže Simon mi to nikdy nedovolil.

Je škoda, že klasická hudba má nálepku elitárstva, pretože niektoré diela tejto scény sú naozaj úžasné. Súčasná hudba takú kvalitu nikdy nedosiahne. Však si skúste porovnať Bacha s Lionelom Richiem!

Aké drogy si užíval? Kokaín? Heroín?
V podstate všetky. Bolo mi jedno, o aké drogy ide. Našťastie som bol dosť mladý na to, aby som sa z ich zomknutia dostal. Ak by som také čosi skúšal dnes, asi by som to neprežil. Samotné moje telo ma v určitom bode donútilo vstať a ísť ďalej.

Sú tvoje texty vlastne sny zhmotnené do slov?
V určitom zmysle určite. Veľa a intenzívne snívam. Podľa mňa je to však normálne. Jediná vec, ktorú by som po technologickej stránke chcel vlastniť, je akési zhmotnenie snov do obrazov. Len si predstavte možnosť prepojiť váš mozog z televíznou obrazovkou a premietať tak obrazy z vašej mysle. To by bolo niečo skutočne úžasné. Potom by som už nemusel vstávať a snažiť sa Mary vysvetliť, čo sa mi odohráva v hlave, keď pri samotnom vysvetľovaní sa mi predstavy a spomienky na ne vytrácajú. Dnes mám celkom normálne sny. No v čase "The Top Of The Pops" som prežíval mnoho nočných mor a snívalo sa mi o mnohých zmätených a divných veciach.

Považuješ sa za "normálneho"? Mohol by si sám seba nejako opísať?
To je dosť zložité. Moja predstava "normálnosti" je veľmi rozmanitá. Ale samozrejme, pokladám sa za normálneho. Myslím, že na ľudí a rôzne situácie reagujem tak isto ako ktorákoľvek iná "normálna osoba". No ja zažívam abnormálne situácie, preto som si tou normálnosťou nie až tak istý. Myslím, že väčšina ľudí pohybujúcich sa v mojej blízkosti je normálna. No keď si porovnám ich svet s tým mojim... Máte pocit (pozrie sa von oknom), že kapitán na tejto lodi (rozhovor sa odohráva na Schloß Rheinfels, blízko Loreley) je normálny? To všetko je v podstate čisto lingvistický problém. Ak nie som normálny, tak som rozhodne viac rozumnejší ako predtým, viac prístupnejší, viac prispôsobivejší, priateľskejší. Býval som niekedy veľmi nervózny.

Aký druh hudby počúvaš, keď oddychuješ? Je možno neskoro v noci počuť z tvojej izby disko rytmy?
Ale áno (zasmeje sa), to bola, pokiaľ si vôbec dokážem na to spomenúť, Evelyn Champagne King. Bol som vtedy hrozne opitý. Ale nie, momentálne počúvam klasickú hudbu, teda ak si chcem odpočinúť a som naozaj sám.

Nejaký konkrétny skladatelia? Mahler?
Nie, radšej niečo jemnejšie: Debussy, Chopin... Môj obľúbenec je Khatschachurian. No a potom trochu dramatickej hudby ako Prokofieff a Beethoven. Je škoda, že klasická hudba má nálepku elitárstva, pretože niektoré diela tejto scény sú naozaj úžasné.

A páči sa ti aj súčasná populárna hudba?
Iba trochu! Nie som veľmi trendový typ. Náporom z Top 50-tky čelím väčšinou v aute, keď počúvam rádio, prípadne v nejakom klube. Ale nezaujíma ma to veľmi. Mám dojem, že tu ide o akési sprisahanie: Celé roky ľudia skladajú "nové" piesne s tými istými starými zvukmi.

Vráťme sa na začiatok nášho rozhovoru: Nie sú na albume "Kiss Me Kiss Me Kiss Me" skryté odkazy na ľudí ako Neil Young, či Pink Floyd, aj napriek tomu, že mu prikladáš určitú jedinečnosť?
Samozrejme. Je neuveriteľne veľa vecí, ktoré som za celé tie roky počúval, rôzne hudobné žánre, ktoré aj samotní členovia skupiny počúvali a vo svojej práci využili. Už som sa zmienil, že som zbožňoval Sensational Alex Harvey Band. Vyrastal som na hudbe Pink Floyd, Jimiho Hendrixa a Captain Beefheart. Simon počúval Kate Bush a podobné atmosférické, melodické záležitosti. Porl je stále zažratí do "Physical Graffiti" od Led Zeppelin. Lolovi sa zasa páčia Run DMC a Beastie Boys. Z toho teda vyplýva: Je to celý rad ovplyvnení. Preto je pre ľudí ťažké niekam The Cure zaradiť. V našej skupine nájdete všetko. Všetko, čo má svoju dôležitosť a čo sa objavilo na scéne za posledných 20, 30 rokov - či už hudobne alebo literárne - viem to. Nepáči sa mi to, ale som si toho vedomí. Rád sa pohrávam s vlastnými skúsenosťami. Takže, máme tu množstvo ovplyvnení, mnohé z nich dostali šancu, viac menej spontánne.

Ľudia vravia, že váš vzťah so Simonom je akási láska a zároveň nenávisť.
No áno. Je ťažké pochopiť akúkoľvek dvojicu, ktorá má k sebe tak blízko, ako my dvaja. Takáto blízkosť vždy vyvoláva napätie. Poznáme jeden druhého veľmi dobre, v podstate sa v určitých situáciách ani nemusíme rozprávať a pritom dobre vieme, čo si jeden a druhý myslím. Vtedy napätie poľaví. Z času na čas sme zasa obaja až príliš hrdí; bývala medzi nami obrovská súťaživosť.

To bol jeden z dôvodov, prečo Simon zo skupiny odišiel?
Správne. No po roku a pol mu začala moja spoločnosť chýbať, a samozrejme naopak. Začali sme opäť chodiť spolu von, popíjať. A ukázalo sa to ako tá najprirodzenejšia vec na svete spýtať sa ho, či sa nechce vrátiť do skupiny späť. Je jedno, či by povedal áno alebo nie, zostali by sme aj tak priatelia.

autor: Teddy Hoersch
zdroj: M/E Sounds, Germany, 07/1987



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi