Zvláštne dni - 05/1992


12 nabitých dní skupiny spojených s propagáciou albumu "Wish"


Vaša misia, je na vás, či ju prijmete: 71 rozhovorov, 18 foto sedení, 8 špeciálnych TV vystúpení a nespočetné množstvo "zastavení a úsmevov".. to všetko za 12 dní. Keď príde na propagáciu nového albumu, The Cure majú k medzinárodným médiam veľmi blízko a berú všetky promo záložitosti so všetkou vážnosťou. Vo svojej reportáži nám to dokáže Miranda Sawyerová.

Sobota, 08/02/1992, Shipton Manor, Oxfordshire, 15:45
Layla a Jocelyn sedia pred obrým kamenným kozubom zo 17. storočia v hlavnej hale Shipton Manor. Obe odeté v niečom tesnom, čiernom a drahom, nepochybne zaujmú každého, pohrávajú sa s vlasmi a pofajčievajú počas rozhovoru s nervózne vyzerajúcim mladíkom s pruhovaným tričkom a okuliarmi.

"Vieš, že máš fakt šťastie?" povie milým tónom Layla. "Toto je prvý deň," vysvetľuje, "takže budú čerství a v pohode. Počas nasledujúcich dvoch týždňov poskytnú kopec rozhovorov, takže máš šťastie, že budeš prvý."

"Fakt máš šťastie, že ti poskytnú rozhovor," dodá Jocelyn. "Poviem ti, všetci z The Cure väčšinou ľuďom povedia nie..."

"Uau," zareaguje pruhovaný.

16:00
Veľké drevené dvere zaškrípali, otvorili sa a akýsi neznámy muž vykročil po masívne kamennej podlahe haly. Má čosi cez 5 stôp, vek sa veľmi určiť nedá, bledá pudingová tvár ohraničená čiernymi nalakovanými vlasmi. Sveter mu bol príliš veľký a zabudol si zašnurovať tenisky. Zdá sa, že sa od ostatných drží bokom. "No, práve som si prihrial polievku," povie ostýchavo.

Layla sa pozrie na hodinky, "Robert, o 5 minút máme tuším rozhovor so Spin, nie?" Robert Smith ukáže svoj rozmazaný úsmev, "Hej, hej, len si dám jedno pivo."

16:05
Približne 20 pánov a dám z amerických médií sa natlačili do malého štúdia Shiptom Manor, aby si vypočuli nový album The Cure, "Wish". Každý z nich poctivo hľadí do fotokópie tracklistu, ktorý má k dispozícii. Po niekoľkých príhovoroch sa nakoniec postaví Chris Perry, šéf Fiction Records, a uvedie produkciu albumu.

Tvár sa mu zaplnila úžasom a nevierou, ako môže byť niečo tak úžasné, hoci takto sa tvária len stúpenci Boha alebo Morrisseyho. Hlavu nakloní dozadu, privrie oči, spokojne sa húpe na stoličke (trochu impozantne), a bezprízorne si šúľa cigaretu.

Väčšina z prítomných si z neho vzalo príklad a kultivovane sa pohupovali. Iní zasa na to pozabudli a sústredili sa len na to, aby mali privreté oči, vyzerali, ako by ich niekto ovládal ako Nintendo.

Celé štúdio bolo oblepené kúskami papiera. Boli úplne všade, na stenách, podlahe, všade okrem mikrofónov. Na nich boli popísané úryvky Emily Diskinsonovej, Hramana Hessa a Wordsmitha, premiešané s karikatúrami Marca Almonda v úlohe explodujúcej bábky a rôzne výstrižky z novín, vrátane jedného o totálnom schizofreničke, údajne znásilnenej, napriek tomu, že jedna z jej "osobností" to popierala. Potom tam bol obrázok Tank Girl, sekcia venovaná Haleyovej kométe, informácie o kašli a množstvo počítačovo upravených obrázkov s Oliverom Hardy, na ktorého sa veľmi podobá osoba menom Bill (šofér The Cure).

"Úúú, moce sa ako mačka a je tak isto posadnutý," zabedáka Robert Smith do reproduktorov, a zaznie posledná b-strana singla, po viac ako dvojhodinovej prezentácií albumu. Poslucháčom sa viditeľne uľavilo. Chris Parry otvára oči, pozrie sa všetkým do tváre, hodí rukami a bezradne zašeptá, "Čo mám k tomu dodať?". Nasleduje búrlivý aplauz, všetci vyzerajú dojato. Chris pokyvkáva hlavou.

"No," povie a všetci sa zasmejú. Chris sa rovnako zachechce a pokračuje, "Poviem vám, počul som ten album už niekoľkokrát a je stále a stále lepší. Nikdy vás neunaví."

Všetci prítomný súhlasia, je naozaj excelentný. "Viete si ho predstaviť v živom prevedení?" "Fúú, yeah, wow, úžasné," znie odvšadiaľ.

17:30
The Cure postávajú v hlavnej hale s novinármi z magazínu Spin. Obklopení sú skutočným prepichom; mamutie antické zrkadlá odrážajú ťažké zamatové závesy a prepichové perzké koberce, krb, v ktorom by sa dalo pomaly bývať, či obrovský drevený stôl hodný kráľov. No hlavnú pozornosť v hale pútajú The Cure: spolu s mohutnou freskou s motívom krajinky namaľovaná priamo na stene nad schodiskom, pripomínalo to popové hviezdy všetkých čias.
"Tamto je Boy George," ozval sa trochu skepticky žurnalista zo Spin. "Hej, a tamto je zasa Mike Oldfield s modelom jeho domu, Jim Kerr a Bono v tom poli na pozadí a ten vpredu je Phil Collins. To nám len dokazuje, že sa na ňom už prejavuje vek," posmeluje novinára Robert Smith.
"Kto sú tie deti?"
"To sú Richardove deti."
"Aha."


No jasné. Tým Richardom mal Robert na mysli Richarda Bransona, bradatého zakladateľa Virgin a experta na balóny. To je jeho miesto.

17:55
"Máme parádne nabitý program, tak dúfam Mike, že to oceníš," potľapkal Chris Parry po pleci jedného z novinárov. "Pozri sa poriadne na tých chalanov a pochopíš, prečo nemôžeme tvoj rozhovor predĺžiť."

Podal mu do rúk šesťstranový prefotený dokument s rozpisom programu The Cure od 8 - 20.februára 1992. 12 dní medzinárodných rozhovorov, posluchov albumu, fotografovania, rádio a TV vystúpení. Niektoré dni nebudú končiť ani po polnoci a nepočíta sa ani s voľnými nedeľami.

"Uáu" povedal novinár.
"Prepáč," pokrčil plecami Parry.
Jednoducho, je čas na rozhovory a každá minúta je drahá.

18:00
Čas pre rozhovor pre Spin. Dychtivo využívajú každú cennú sekundu, novinár zapína svoj diktafón v momente, ako sa Smith usadá. Musí ho však zastaviť v momente, ako sa skupina dohaduje, kto zbehne po pivo. Žreb padol na Simona, zbehol pre nejaké ležiaky. Rozhovor pokračuje.

"Ok. Tieto priestory sú vážne super," prehlási novinár a sústredí svoju pozornosť na Smitha. "Ako dlho ste už tu, dá sa po počítať na mesiace?". A je to. Nevie kam z konopy. Smithovi to vcelku išlo, zodpovedal skutočne takmer všetky otázky ešte predtým, ako ostatní dostali vôbec šancu čosi povedať, no Smith je trpezlivý a snaží sa odpovedať tak, aby konverzácia neviazla.

Zbytok skupiny posedáva, sem tam čosi povedia a hlavne sa venujú pivu. Aj tak je väčšina otázok adresovaná na Smitha. Porl Thompson, ktorý zatiaľ nepovedal ani pol slova, leží a rukami si zakrýva oči, ostatní sa hompáľajú a Simon Gallup si hľadí zápästie. Boris Williams sedí vedľa Smitha, pofajčuje prenikavé indické cigarety. Perry Bamonte, ktorého všetci prezývajú Teddy, rozpráva síce vzrušene, ale trochu potichu, to preto, že je v skupine nováčík.

Ako sa ukázalo, The Cure obývajú Branson´s house už takmer šesť mesiacov a už ho považujú takmer za svoj domov: "Normálne sme nasratí, že sa sem onedlho nasťahuje iná skupina. Je to náš dom."
Do ich príchodu mali nachystaných 25 skladieb a chvíľu to vyzeralo, že pripravia dvojalbum, jednu vokálnu, druhú čisto inštrumentálnu, s názvom "Music For Dreams" - ale na ňu už nezostal čas. (Štyri inštrumentálky vyjdú možno neskôr ako EP). Všetci sú však šťastní, že "odporný a hlúpy" zakladajúci člen skupiny, Lol Tolhurst, skupinu opustil už v roku 1989 a jeho miesto zastal Teddy, inak dlhoročný gitarový technik skupiny, hlavne na turné.

"Dlhé roky som s nimi strávil v zákulisí," spomína Teddy. "Vždy som s nimi vyšiel na okraj pódia a tam zastavil. Bol to príšerný pocit."

"Fakt nikdy nepochopím, prečo si nepokračoval ďalej," láme si hlavu Simon.

Štvrtok, 13. február 1992, Oxford, The Randolph hotel.
16:00

Asi šesťdesiat vľúdnych novinárov posedáva pod oslnivým lustrom v kobercovej sále bez okien. Biele pódium, z ktorého The Cure poskytnú tlačovku sa ligoce priamo pred nimi. Predtým samozrejme majú prítomní možnosť vypočuť si nový album, medzinárodná zostava novinárov počúva veľmi pozorne, robia si poznámky a sem tam čosi povedia do svojich diktafónov (veci ako "Každý z prítomných má šancu nahliadnuť do vysneného sveta The Cure, kde je život pochabý, melancholický, rozčúlený, stratený, osamelý, hysterický a rovnako plný radosti.") Zvuk je fakt príšerný. Bicie hrozne dunia. Záplava gitár, ktoré z štúdiách Shipton priam vylievali srdce, znie teraz tlmene a zmätene. Robertov hlas vychádza z hĺbky akoby spieval do vedra s pudingom. Novinári z toho veľkú radosť nemajú a začínajú byť neposedný.

17:45
Fotografovanie sa začalo so 105-minútovým meškaním. The Cure potichu a slušne stoja pred obrým modrým pozadím a dychtiví fotografi vykrikujú frázy ako "Ešte sem", "Mohli by ste sa teraz všetci postaviť?" a "Simon, mohol by si si inak upraviť účes?"

"Áno," povie Simon, oslnivý, tak ako ostatní členovia skupiny, oblečený v žiarivom tričku a čerstvo nanesenými šminkami. Pod tým oslnivým svetlom pôsobia The Cure trochu skleslo a v prudkej žiari cez vlasy prerážajú ich mejkapy. Porl akoby mal na sebe šesť svetrov, štyri z nich má opásané okolo pása a vyzerá to, akoby mal oblečenú zásteru.

18:15
15 minút do začiatku tlačovky a The Cure sú už mierne nervózni. Znepokojujú ich technici z Moroccan TV, ktorý nastavujú mikrofóny na stole, premiestňujú fľašky s pivom, no zdá sa, že chalani situáciu ako tak zvládajú. Boris s Porlom pred desiatimi minútami ležali na svojich predlaktiach a čosi si šepkali. Perry nervózne pozerá po celej miestnosti. Simon popíja a Robert Smith, osoba skvele zvládajúca všetky rozhovory, si čosi sám pre seba mrmle o podivnosti celej scény.

Osoba, ktorá očividne toho dnes nahovorila so skupinou najviac, je vlastne červenovlasí chlapík s foťákom, sediac v prvej rade. Je z fanzinu a na chvíľu sa ešte pokúša rozobrať s chalanmi prípravy na turné.

"Nechcem byť hnusný a nie že by iné ostatné skladby neboli skvelé, ale mohli by ste prídavky trochu pozmeniť? Bohvie ako dlho už hráte v prídavkoch tie isté štyri skladby. Inak, na koncerte v Town And Country klube ste hrali viac "ľudsky", je nejaká šanca, že by sa podobný koncert zopakoval?"

Smith odpovedá kladne, vraj sa zhodli na tom, že preferujú menšie publikum. Pán "Fanzine" pozorne počúva, škriabe si obočie v momente, ako Smith rozpráva o svojich obavách, že masívne koncerty sú viac "atrakciou ako nejakou skúsenosťou".

Niekto položil otázku, či The Cure nepremýšľajú o produkcií iných skupín. Chlapík z fanzinu zodvihne ruku, "Mohol by som do tejto otázky vstúpiť? Viem, že ste produkovali And Also The Trees, rozprával som sa s nimi, je to skutočne výborná skupina. Mali by dostať šancu. Myslím, že by vám mohli otvárať zopár koncertov."

Porl zodvidne ruku zo stola, "Dajte nám na vás kontakt, niečo vymyslíme."

19:30
Tlačovka sa blíži ku svojej záverečnej časti. Akási dievčina zo Španielska je zvedavá na Smithove texty. "Vo veľa piesňach sa spomínajú mačky. Máte ich radi?" Samozrejme, páčia sa mu, ale žiadnu nechová. Pán zo Švédska dodá: "Album ste nazvali "Wish" (túžba). Aké túžby dnes nosíte v sebe?"

"Žiadne," pohotovo odpovie Smith. "Aby sme boli neskonale šťastní, museli by sme žiť večne."

Slova sa ujal Simon. "Môžem sa vás niečo opýtať?" Švedsky novinár je očividne šťastný ako blcha. "Ešte stále si vás mýlia s Melom Gibsonom?"

Streda 19.febtuára 1992, Shipton Manor

Posledné interview dňa a Smith začína byť očividne nervózny. "Môže začať, aj keď niektorí tu stále nie sú? Aby sme mohli o ôsmej skončiť. V telke pôjde futbal."

S Borisom sedia na jednej strane stola oproti piatim uhladeným reportérom. Jednoducho to berú ako svoju prácu. Simon zasa zbehol po pivo a Perry s Porlom niekam zmizli.

S otázkami dominuje novinár na voľnej nohe z Edinghburghu. So Smithom sa už dobre pozná a tak kladie priame otázky týkajúce sa nového albumu, morálky v skupine a výzdoby v štúdiu. Smith sa priznal, že jediným dôvodom pre citácie Emily Dickinsonovej je fakt, že sa doslova prehrýzol troma stovkami jej básní a takmer všetky znenávidel. "Niektoré ma však zaujali, nalepil som ich na steny v štúdiu aby som ospravedlnil stratu energie, ktorú som jej venoval."

Niekto nastolil tému duševných chorôb a spýtal sa na rebríček šialencov, ktorý zostavila Mary, Robertova manželka. Rebríček má 17 pozícií, samozrejme nestálych. Porl je aktuálne na 15-tom mieste, Boris na 12, Robert na 8 (pri jeho mene je uvedené "predmenštruačná bolesť 365 dní v roku“), Perry na 6-tom a Simon na 4. Mary osobne obsadila druhé miesto. "Hlasovali sme všetci." hovorí Smith, "a mali sme dokonca noc odovzdávania cien. Bolo to naozaj dojímavé." Napriek silnej konkurencií sa na prvom mieste umiestnil Lousie, ktorý pracuje v kuchyni.

19:50
Desať minút do začiatku medzinárodného zápasu anglického mužstva. Môžeme prosím položiť ešte jednu, naozaj poslednú otázku?

"Nemyslíte si," navrhne francúzsky reportér, "že je najvyšší čas dospieť? A zanechať veci ako napr. rúž?"

"To nikdy," odpovie dôrazne, hoci náruživo, Smith. "Keď som mal 13, mal som pocit, že som dospel. Viac som sa už naučiť nemohol. Nazrel som do skutočného sveta a zavrhol som ho. Ako skupina, si svoju dedinskú pochabosť snažíme udržať, len tak sa dokážeme vyburcovať, na prekážky kašleme a rozhodne si vždy vyberieme detsky nenáročnú cestu. A myslím, že tak je to dobre. Samozrejme, že rozoberáme veci na dospeláckej úrovni, ale stále som zúfalý pri pohľade na konvenčný svet dospelosti."

To je citová odpoveď na normálnu, konvenčnú apatiu. Dychtiac po kapitálnom úlovku, sa taliansky novinár chopil poslednej šanca a Roberta, ktorý už bol na odchode, sa spýtal. "Robert, ešte stále zbieraš perá?"

autor: Miranda Sawyer
zdroj: Q Magazine, 05/1992



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi