Bob má stále pre všetkých liek - 04/2006


Nádejný pohľad do budúcna cez históriu skupiny


Mám veľkú radosť z toho, že skupina, ktorá sa zformovala pred 30 rokmi, a o ktorej sa už popísalo toľko, že si to ani nedokážeme predstaviť, je stále medzi nami aj so všetkými jej utrápenými členmi, ktorí sa na vás vždy usmievajú.

Ako dôkaz poslúži skutočnosť, že Robert Smith so svojou skupinou vystúpili ako jednoznačné hviezdy tohtoročnej série Terrence Higgins Trust koncertov v Royal Albert Hall.

Na poslednom koncerte, ktorý uzatváral týždeň vystúpení skupín ako Block Party, či Razorlight, sa Smith zhostil svojej úlohy ako postarší štátnik a odohral vražedný set klasík The Cure počnúc debutom "Three Imaginary Boys" z roku 1979 a eponymickým albumom z roku 2004, ktorý opäť vrátil skupine štastnejší výraz, končiac.

K poslednému štúdiovému albumu Smith dodal: "Možno to vyznie, akoby som rozprával o nejakej nevydarenej skupinovej terapii, ale tento album zmenil môj postoj k tomu, čo robíme. Teraz od nás očakávam omnoho viac. Vystúpenia The Cure sú veľmi emotívne ladené, prevažne práve preto, že sme skladby nahrávali naživo v štúdiu a také čosi sme nerobil od nahrávania nášho prvého, debutového albumu."

Originálna zostava skupiny, známa pod názvom Easy Cure, sa dala dohromady v škole v Crawley. Smith bol milované dieťa šťastnej rodiny, no napriek tomu boli jeho predstavy atakované hlbšími a temnejšími vecami. A práve vďaka týmto myšlienkam a predstavám sa album "Three Imaginary Boys" diametrálne líši od všetkých albumov, ktoré vyšli v rovnakom období. Sila a energia pramenila priamo v hnutí punk, no samotné skladby vychádzali z najtemnejších oblastí Smithovej mysle.

"Všetok čas som venoval knihám, knihám, ktoré som radšej asi čítať nemal - knihy zaoberajúce sa zúfalstvom a rozpadom..."

V čase vydania ich prvého hitového singla, strachnaháňajúci hymnus "A Forest", skupinu opúšťa bassák Michael Demspey, na jeho miesto nastupuje Simon Gallup, ktorý je so Smithom dodnes nastálejším členom skupiny.

Druhý album, "Seventeen Seconds" (1980) len potrvdil to, čo naznačoval debutový album - The Cure sa rozhodli na scéne zotrvať.

Nahrávanie albumov s tak nervydrásajúcou intenzitou si vždy vyberie svoju daň, no nie od drogovo zmäteného Smitha, alebo od ľudí okolo neho. V roku 1981 opúšťa skupinu klávesák Matthieu Hartley a rok na to Gallup takisto zistil, že pobyt na Smithovej obežne dráhe je prakticky nemožný. Je to zvláštne, ale hoci v následnom období tvoril skupinu so Smithom iba pôvodne bubeník a neskôr klávesák Lol Tolhurst, bola nasledujúca várka singlov viacmenej optimisticky ladená. "Let´s Go To Bed" bola akýmsi falošným sexuálnym harašením, "The Walk" zasa bez námahy prevalcovala hit New Order v rebríčkoch (dostala sa až na 12 priečku) a "The Lovecats" dokonca ešte vyššie.

Mohlo sa zdať, že podľahli sláve, no The Cure boli mimo toho všetkého. Namiesto vytrieskania kapitálu z dodnes najväčšieho úspechu v rebríčkoch, ponúkol Smith svetu pravdepodobne najpodivnejší album skupiny, "The Top", plný, ako sám povedal, obrovského množstva hríbového čaju.

Trvalo nejaký čas, kým sa v roku 1985 do skupiny vrátil Simon Gallup, a spolu s Porlom Thompsonom a novým bubeníkom Borisom Williamsom tak vytvorili opäť "stabilnú" zostavu skupiny. A do júla spomenutého roku, kedy na singly vyšla "Inbetween Days", už bolo evidentné, že za tú ubehnutú púť sa toho všetci veľa naučili a vedia to správne zúžitkovať.

"Kiss Me Kiss Me Kiss Me" sa stal pre skupinu najúspešnejší album, v celosvětovém meradle, a priniesol vynikajúce plody v podobe skvelých hitových singlov ako "Just Like Heaven", ktorý Smith nazval: "Najlepšia popová skladba, akú kedy The Cure nahrali. Všetko na tom albume je chytľavé, nahraté na prvý pokus a dokonalé."

No album "Disintegration" z roku 1989 bol absolútne nekompromisný. Umelecký triumf a zároveň najtemnejší album od čias "Pornography". V 1990-tych rokoch sa The Cure sporadicky objavovali s hitmi v rebríčkoch, o čom si mnohí mysleli, že to tak jednoducho malo a muselo byť. Smith dodal: "Bol som neoblomný v myšlienke, že ďalšia vec, s ktorom prídem, bude môj sólový album, a myslím, že ostatní očakávali odo mňa presne to isté."

Všetky tieto plány boli však v roku 2002 odložené, pretože práve v tom roku sa Smith stretol s celoživotným fanúšikom The Cure, legendárnym producentom Rossom Robinsonom. "Znovu vo mne prebudil všetku tú starú oddanosť k The Cure, ktorá vo mne driemala; pripomenul nám, prečo ľudia tak veľmi zbožňujú to, čo robíme."

Počas prác v londýnskych štúdiách Olympic na jar v roku 2004 vyžmýkal Robinsom so skupiny maximum a presvedčil všetkých k najintenzívnejšej hre celej ich kariéry.

"Nastolil veľmi tvrdé podmienky a ja som musel spievať naživo so skupinou, ktorá takisto hrala v jednej miestnosti, pretože pri hre naživo mám od skupiny úplne inú odozvu, ako keď nahrávame veci separátne. V momente, ako som začal spievať všetci hru zintenzívnili. Nikdy som si takéto niečo na koncertoch nevšimol, a to je presne ten dôvod, prečo je naša hra na tomto albume diametrálne odlišná od všetkého, čo sme nahrali v minulosti."

S novým albumom, ktorý je zatiaľ ohlásený na koniec tohto roka, spolu s troma albumami, na ktoré skupina podpísala kontrakt s firmou Geffen, môžeme len dúfať, že Bob a ostatní chalani budú schopní naďalej pokračovať a budú tu ešte dlho.

zdroj: www.bdrecorder.co.uk, 06/04/2006



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi