Picture show - 06/1991


Rozsiahly rozhovor s Robertom venujúci sa videokolekcii "Picture Show"


Na svete je vaše nové video s názvom "Picture Show", čo nám o ňom môžeš povedať?
V podstate ide o zbierku všetkých videí od vydania "Staring At The Sea". Video otvára "Why Can´t I Be You" a cez všetky ostatné sa dostanete až k novej verzií "Close To Me". A potom, medzi jednotlivé klipy sú vsunuté náležité projekcie skupiny: sekvencie z posledného amerického turné, zákulisné zábery z filmovania "Lovesong", niekoľko našich vzájomných rozhovorov, zábery z cesty vanom... Je to pokus priniesť aj niečo iné, než len samotné videoklipy. Chceme, aby ten strávený čas pozeraním mal aj nejaký zmysel. Ak by sme priniesli len jednoduchú kolekciu desiatich videoklipov, nemalo by to veľký význam. Takže sme sa prehrabali našimi domácimi videami. Nájdete tu aj 15 sekundovú "kostýmovú" sekvenciu, ktorú sme nakrútili na Champs-Elysées. Čiže medzi jednotlivými klipmi je toho vcelku dosť. Myslím, že tie samotné pridané záležitosti zaberajú takmer pol hodinu. Mne osobne sa páči sekvencia pred videom "Pictures Of You"; filmoval ju Roger v deň natáčania klipu. Príbeh zaznamenáva deň presne taký, aký naozaj bol a bola to naozaj zábava. Takisto sa mi páči sekvencia zaznamenávajúca zákulisie koncertu na Dodger štadióne na turné k albumu "Disintegration", pretože dokonale zachytáva atmosféru pred veľkým koncertom, aký bol práve tento, je to veľké napätie a je to skvelé.

Čo vlastne znázorňuje obal videa?
Je to fotografia z knihy, ktorú som nazval "Encyklopédia záhadných vecí" alebo tak nejak: je to fotografia akejsi dievčiny... s doskou pre automatické písmo, viete, to je tá doska, so špeciálnym perom, na ktorú kreslíte obrázky a píšete, keď ste v tranze. Pomyslel som si, že je to pekný obrázok dievčaťa, hoci na prvý pohľad nemusíte vôbec zistiť, o čo vlastne ide.

To je pravda, nám sa to najprv javilo ako tvoja ruka.
Nie, na originálnej fotografií ide očividne o ruku, vychádzajúcu z jej vlastného tela. No Andy (autor všetkých obalov singlov a albumov The Cure od singla "Primary") posunul tú ruku do úzadia, takže to vyzerá, akoby tam bol ešte niekto iný... jednoducho, umenie.

Z tých všetkých videí, ktoré je tvoje najobľúbenejšie?
No, natáčanie videoklipov nie je práve veľká zábava. Pretože celé hodiny strávite čakaním a nič nerobením. Čakáte na to správne svetlo; takisto na správny záber. A potom to celé musí zbehnúť raz, či dokonca trikrát, z toho sa nakoniec použije 10 alebo 15 sekúnd... Potom celú hodinu čakáte na ďalší záber... je to veľmi namáhavý proces. Takisto ostatní čakajú kvôli mojim osobným záberov veľmi dlho. Takže nahrávanie videoklipu zaberie celý deň, čo si obyčajne vyžaduje našu stálu prítomnosť, začína väčšinou o šiestej ráno a končí sa o šiestej večer.
Samozrejme, že zažijeme pri tom aj kopec zábavy, ale tá únava býva väčšia. To sa len posedáva, rozpráva.... Obzvlášť videá s Chrisom Parrym a Brunom (roadie) bývajú celkom zábavné. Pretože sa vlastne stávajú našimi obeťami.
Tak napríklad Bruno ako polárny medveď v "Pictures Of You", to bol naozaj zábavný deň. Takisto bolo zábavné, keď si Chris Perry vdýchol do pľúc hélium, aby mal čo najtenší hlas (Chris hral vlastníka atrakcií v klipe "Never Enough"). Tim Pope ho to nechal opakovať až dovtedy, kým neskolaboval, normálne bol v bezvedomí...
Obyčajne nie je veľa času na takéto srandičky. Teda, ide o to, že zopár sa nám ich podarí zachytiť na film, a tak sme ich dali na túto kolekciu. Tak ako sekvencia pred klipom "Hot Hot Hot!!!", kde sedíme, čakáme na natáčanie a ja prsknem na Laurenca. Ale obyčajne také bláznivé a zábavné tie dni nie sú. Fakt je, že natáčanie je z toho, čo všetko robíme, asi najťažšie. Pretože keď skončíte takýto deň, ani nemáte pocit, že ste niečo robili, pretože ste vlastne okrem počúvania a pozerania sa nerobili vôbec nič...
No ale po tom všetkom je veľmi príjemné vidieť celý výsledok, viete, keď to Tim dá všetko dokopy, to je fakt skvelé!

Dokázali by ste vôbec pracovať s niekym iným ako Timom Pope?
To naozaj neviem. Neviem, či by niekto dokázal niečo viac. Myslím, že dôvod, prečo ho tak priťahujeme, a on nás, je ten, že sme sa venovali a vždy sa venujeme tým istým veciam. Ľudia vravia, že má určitý štýl, ale to nie je celkom pravda. Keď si pozriete jeho iné veci, napriklad klipy pre The The a Talk Talk, prípadne reklamu pre Sugar Puff, či Carlsberg Lager, tak pre rôznych ľudí robí úplne odlišné veci. A keď pracuje s nami, tak vlastne pracuje so mnou. A preto ľudia vravia, že s The Cure má svoj štýl. Ale myslím si, že hocaký iný režisér by nám podľahol, ak by sme na to boli pripravení. Nechceme robiť plánované veci, nechceme niečo skúsiť a potom sa na to pozrieť... mám pocit, že takí nie sme. My sme pripravení vyzerať hlúpo, a nie sa pokúšať vyzerať presvedčivo. Ale odkedy sme stretli Tima, som nikdy nemal pocit potrebu pracovať s iným režisérom. Je to presne to isté, ako robiť s Dave Allenom, on totiž dokáže preniesť naše myšlienky na pásku. To isté platí pre Tima, dokáže pretransformovať naše nápady do filmu. Myslím, že by bolo zbytočné hľadať niekoho iného.

No ale v roku 1989 tu bol projekt s Modinom, nie?
Nahrávacia spoločnosť vždy príde s nejakým návrhom. Ale on požadoval celý majetok, no mne sa do toho aj tak nechcelo, takže z toho vzišlo.

Takže stále si spokojný s imidžom skupiny, ako ho vo svojich videách prezentuje Tim Pope?
Nie, vždy nie. Ale to nie je jeho chyba. Dobrý príkladom je "Lovesong". Veľa sme sa o ňom rozprávali, takisto mal každý z nás o ňom svoju predstavu a dávno predtým sme sa uistili, či sa naše nápady zhodujú. Narážali sme na rovnaké referenčné body, vo filmoch, v knihách... jednoducho išlo o jasnú myšlienku. Takýmto štýlom sme už natočili niekoľko klipov. Lenže s "Lovesong" to nevyšlo, pretože nik z nás nevyzeral dobre. A hlavne nik nebol pripravený urobiť pre tú vec čokoľvek. A tak zachytil skupinu, čo posedáva v peknej mizérií, okrem mňa. Tak som ho donútil, aby aj mňa nasnímal v skľúčenej polohe, keď už takí boli všetci... a nakoniec to vyšlo tak, že vôbec nevyzeráme skľúčene... pre mňa je "Lovesong" príkladom najhoršieho videoklipu k piesni.
No obyčajne sa zúčastňujem iba hrubého strihu a potom to nechám už na ňom. Do sporu som sa s ním dostal iba pri jedinom nahrávaní, a to bolo v úvode nahrávanie "Lullaby". Úvodný záber na moju tvár som si predstavoval inak a jeho návrh som zamietol. Išlo tam iba o mňa, o nič viac. Išlo vlastne o takýto záber (predvedie nám daný záber s obom rukami na tvári), samozrejme s pridaním potu a podobných vecí... ale mne to prišlo odporné, pretože som mal pocit, že ak to ľudia uvidia, povedia si "Tak to nie!". Jediné, čo by ste si pri tom pomysleli, by bolo: "Bože nie, to je príšerné". Takže som navrhol scénu v posteli, čo zasa v ľuďoch vyvoláva pocit, že som bol zrejme chorý. V skutočnosti tak hrozne nevyzerám. Hoci.. vlastne ide o mixáž márnivosti, teda myslím, a... hlavne som nechcel, aby boli ľudia odradený hneď prvým záberom.

Máte v archíve videoklipy, ktoré ste nikdy nezverejnili?
Ani nie. Teda nie filmované štábom. Nafilmovali sme z mix pultu veľa našich koncertov, jednoducho nasnímané statické zábery pódia. Takto som nafilmoval všetky tri londýnske večery v rámci Prayer Tour, ako aj tri, či štyri koncerty v rámci jeho americkej časti. Nechápem, prečo som si ich nikdy nepozrel. Zvlášť ten z Giants štadiónu, kúsok z neho sme použili aj v tejto videokolekcii. Niekedy to nafilmujem len preto, aby som videl, ako funguje svetelná projekcia. Takže to má kritický dôvod, nerobím to len zo špásu. Ale veľmi som si prial, aby sme z Prayer tour urobili seriózny film. Mohlo to byť úžasné. No nič z toho nebolo... Nerobili sme to len preto, že sme hlúpi. Nik z nášho okolia sa na to nechcel dať. Jednoducho sme nemali k dispozícií nikoho, kto by vtedy povedal: "Natočím ten film" ...

A prečo nie film: V posteli s The Cure?
Bolo by to neodvysielateľné! Ten film s Madonnou som nevidel, ale viem, že by som nedovolil nikomu nafilmovať ma v podobných situáciách. Netúžim sa takto odhaľovať. Ak sa chcete takto otvoriť svetu, musíte byť vážne nepríčetný. Ak nemáte tajomstvá, musíte byť príšerný.

V roku 1989 si povedal, že Tom Sheehan ťa dokonale nafotil.
Urobil to iba raz a podľa mňa sú to moje najlepšie fotografie, vzal som si ich domov a nikdy nepoužil. Jednoducho preto, že sú až príliš osobné. Obliekal som si moje kožené sako a odfotil ma práve v momente, keď som to nečakal. Zachytil ten prekvapený pohľad. Tie fotografie sú úplne prirodzené, samozrejme, vždy keď ma fotia, a viem, že ma fotia, tvárim sa prirodzene, lenže tieto sú raritné práve preto, že ich urobil niekto, kto len chytil fotoaparát a urobil záber a moja póza pri tom bola absolútne prirodzená. A to sa mi vážne páči. Odložil som si ich pre niečo, neviem prečo, zatiaľ.

V Melody Maker sme si pričítali, že plánujete vydať dva albumy, aký bude ich účel?
No, jeden z nich bude ďalší normálny radový album, desať alebo dvanásť skladieb, a ten druhý bude inštrumentálny, tiež 10-12 skladbový, ale úplne odlišný, tie skladby budú menej typické pre skupinu. Ten inštrumentálny sa bude volať "Music For Dreams a bude obsahovať podivné záležitosti, ktoré sme skomponovali počas našej existencie.

Niečo v štýle "Carnage Visors", či nie?
Nie, nebude to mať nosnú tému. Bude to dvanásť odlišných skladieb... ale ani na jednej nebudem spievať.

A aký sound môžeme očakávať? Máš už nejakú jasnú predstavu, tak ako tomu bolo v prípade albumu "Disintegration"?
Nie nie. V podstate sme sa o tom po prvýkrát bavili dnes dopoludnia. Nemám jasnú predstavu o jeho zvuku. Z tých všetkých plánovaných skladieb máme dokončených 13 demosnímkov. Myslím, že sedem z nich je v definitívnej podobe. Všetky sú vzájomne odlišné, takže sa to viac približuje k podobe albumu "The Head On The Door". Nemyslím po zvukovej stránke, ale témy jednotlivých skladieb sú vzájomne odlišné, takže sa nedá hovoriť o nejakej ústrednej nálade. Aspoň taký je môj dojem. Nebude sa to ani podobať albumu "Kiss Me Kiss Me Kiss Me", pretože na ňom sme vyskúšali množstvo hudobných štýlov, ktoré neboli nám prirodzené, ako napr. v "Hot Hot Hot!!!", či "Why Can´t I Be You?" Takže takéto "diskdžokejské" single určite nevydáme. Bude sa to podobať produkcií Sire records. No rozsahovo bude určite väčší ako "Disintegration", hoci nebude obsahovať iba jednu dejovú líniu.

Nájdeme na novom albume nové skladby ako "The Big Hand", "Away", či "Wendy Time"?
Hmmm... nie som si istý. Teda samozrejme, že sme pripravili demá aj pre tieto skladby. Myslím, že sa na album dostane "The Big Hand" a takisto "A Letter To Elise". Z tých nových vecí sa nám najviac páčia práve tieto dve skladby. Tými ostatnými dvoma som nie celkom presvedčený. Ešte nedávno mi zneli divne, dnes mi zasa prídu dosť dobré, takže neviem. Máme pripravených veľa skladieb. A onedlho začneme vyberať tie najlepšie.

V januári (1991) ste vyhrali cenu The British Awards, tvoje pocity?
Veľmi ma to potešilo, možno aj preto, že vždy je to skvelý pocit, keď niečo vyhráte. Keď to však premeníme na "hotové" (peniaze), veľký rozdiel nenastal. Nič nové sme bezprostredne po tom nevydali, Polydor sa síce toho veľmi dožadoval, ale my sme na to nepristali, pretože by to bolo podľa nás pekne hlúpe. Neočakávali sme víťazstvo, ale vyhrali sme. To, že sme vyhrali sme sa dozvedeli len vďaka tomu, že sme tam v ten večer priamo boli. Bol to vcelku dobrý večer. Nešlo síce o jeden z najdôležitejších momentov môjho života, ale... Myslím, že moja mama mala naozaj úprimnú radosť.

Je dnes na scéne umelec, s ktorými by si naozaj rád spolupracoval?
Nie. Hoci musím priznať, že minulý rok ma All Above Eve požiadali o hru na gitare pre ich nový album, neskôr som sa s nimi stretol, rozprával, vypočul si demá, no premýšľal som o tom a niečo sa mi na tom nepozdávalo, neviem si predstaviť, že by som dnes pracoval s niekým iným. Neviem. Vlastne, ja po takom niečom ani netúžim, takže na niečo podobné ani nevidím dôvod. Rád počúvam veci iných ľudí, ale naozaj nechcem byť toho súčasťou. A myslím, že ak by som mal pracovať s ľuďmi, ktorých naozaj obdivujem, bol by som veľmi nervózny.

Navštívil si koncert Lola Tolhursta, tvoje pocity?
Bolo to vážne nudné. Prišli mi to monotónne. Nešlo síce o "b" produkciu, ale mal som pocit, že on sa o také čosi silne pokúšal. No nezniesol som na tom dve veci, a to že Lol predstieral hru na klávesoch a hlavne to, že za celý večer nedokázal zahrať to, čo ostatní na pódiu. Nič sa nezmenilo. A takisto... znelo to celé ako predprogramované. Fakt neviem. Veľkú pozornosť na seba neupútali. A takisto si myslím zvolili nevhodný názov. Ak by v skupine nebol Lol, bolo by to všetko v poriadku, tak ako to bolo kedysi s Cure.

Mohli by The Cure vlastne existovať bez Roberta Smitha, tak ako Echo And The Bunnymen bez Iana MacCullougha?
No, nemohli, aspoň v mojich predstavách nie. Myslím, že by to bolo veľmi divné. A určite by sa mi to nepáčilo. Investoval som do toho veľkú časť môjho života, aby to mohlo bezo mňa fungovať. No zároveň nesúhlasím s názorom ľudí, že ja som The Cure, pretože ak to obrátite, je to v úplne inom význame, nakoľko ide o dve odlišné veci, nedokážem si teda predstaviť, že by existovali bezo mňa. Neboli by, ak by nebolo mňa, no len preto, že som tu ja neznamená, že bezo mňa nemôžu existovať. Záleží na tom?

Keď zoberiem do úvahy, že každý Dr. Jekyll má svojho Pána Hydea, ako je to u teba. Aký je tvoj Pán Hyde?
Chlapík, ktorý chce byť neustále v centre pozornosti, keď nechcem byť v centre pozornosti ja. Keď sa na druhý deň zobudím a uvedomím si, čo som urobil, pomyslím si: "Čo som to zasa urobil?" Pohŕdam touto mojou stránkou. No beriem tento faktor pôsobenia v skupine za reálny. Ak by som taký nebol, nedokázal by som spievať. Nedokázal by som sa pred ľudí postaviť. Takže s tým budem musieť žiť. Nie je to niečo ako prekliatie, ale musím žiť s tým, čo robím rád, ako aj s tým, čo si vyžaduje časť zo mňa, ktorou opovrhujem.

zdroj: Fanzin 3 Imaginary Boys, Fr, 06/1991



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi