Hello, I Love You - 1993


Robert Smith poskytol krátko po vydaní videa "Show" rozhovor pre austrálske vydanie magazínu Rolling Stone.


Odetý v objemnom čiernom saku, šuchtajúc sa v priam smiešne nadrozmerných botaskách, takáto figúrka sa približuje k mikrofónu. S rozpačitým úsmevom sa na chvíľu zastaví. Je príliš v rozpakoch, aby sa na niečo hral. "Hello", ozve sa spod natupírovaného účesu, mocných očných tieňov a narúžovaných pier (najtrvácnejší zlepšovák na popovej scéne!). Zmizne zo svetiel reflektorov a hľadá bezpečie v tieňoch. Krik tisícok fanúšikov. Silnejší než ten, ktorým ich vlastné mamy na kolenách prosili, aby prestali s tým rámusom, kedy v roku 1976 The Cure začínali. Dnes vyvolávajú na slávu svojmu hrdinovi alienácie mladých - Robertovi Smithovi. Ruka, prikrytá vykasaným rukávom, zahrala na gitare jednoduchú melódiu. Je to "Hello, I Love You" od The Doors(*). Smith sa letmo usmeje, následne ostatným kývnutím čosi naznačí a odpália "Inbetween Days". Všetko je to absolútne nenápadne, no zbežný pohľad do publika jasne naznačuje, že všetkých stiahol vír The Cure. Táto scéna z "Show" (nový film, video, cd, The Cure nahraté v Detroite, Michigan, na poslednom svetovom turné Wish) nie je práve typicky rocková štadiónová teatrálnosť. Buď pri tom za niekoľko minút tvrdo zaspíte, alebo sa stanete na dve hodiny na tejto "jazde" doslova závislý.

Boli ste počas nahrávania a filmovania napätí a nervózni?
Boli sme tým všetkým príšerne znepokojení. Muselo sa to na nás nejako prejaviť, bolo tam 18 kamier, takže svetlá museli byť jasnejšie a ostrejšie, ako na našom bežnom koncerte a dym musel byť menej hustý.
Mal som obavy, aby sa to na ostatných neprejavilo zlým spôsobom a neboli príliš nervózni zo skutočnosti, že to bola pre nás obrovská šanca pre odkaz našim potomkom. No malo to celkom opačný efekt. Všetci boli priam nedočkaví a hrali s maximálnym nasadením. Pokladám to za jedno z najlepších našich vystúpení v tom roku.
Stručne povedané, snažili sme sa zmerať to, o čo sme sa snažili celý minulý rok. Niektoré noci boli jednoducho viac ako úžasné. Zvuk bol absolútne špičkový, ale to nebol určujúci faktor. Snažili sme sa jednoducho vytvoriť niečo, čo by bolo väčšie ako život samotný. Nemyslím si, že sa nám také čosi ešte niekedy podarí.

Takže to bolo riadne mamutie turné?
Bolo ohromné! Deväť z dvanástich mesiacov sme boli na cestách. Bolo to pre nás najväčšie turné, aké sme kedy podnikli. Zvláštne to bolo aj preto, že ešte rok predtým som vehementne odmietal akékoľvek špekulácie o turné:).

Všimol som si, že na pódiu toho veľa nenahovoríš. Prečo sa viacej neprihováraš publiku?
Možno to vyznie smiešne, ale nikdy som sa necítil natoľko pohodlne, aby som to urobil. Nemám pocit, hoci mi táto stránka náleží, že tým niečo strácam - som až príliš zapletený do toho, čo robíme a mne sa to tak páči. No v prestávkach medzi skladbami ma prepadne pocit neuveriteľnej hanblivosti. Nikdy nepremýšľam o tom, že by som mal čosi povedať. Často si však dávam pozor na to, čo vôbec chcem povedať, a keď už má k niečomu takému prísť, pomyslím si, 'Nie, preboha len to nepovedz, vyznie to pekne hlúpo.' Takže nakoniec nepoviem nič.
Niekedy sa premôžem a začnem neskutočne tárať, no neskôr toho pekne ľutujem. Vtedy sa na mňa ostatní zo skupiny pozerajú ako na nejakého tvora z inej planéty.

Neskúšal si si to niekedy nacvičiť? Myslím, nejaké vtipné hlášky, ktoré by si mohol na pódiu použiť.
(smiech) Nie, takéto veci nerobím. Myslím, že neprirodzená výrečnosť je jedna z najtrýznivejších vecí, ktoré kedy môžete skúsiť. Keď idem na nejaký koncert, či sa pozerám na niekoho ako hrá, tak mi je jedno, či sa mi aj prihovára alebo nie. Nemám pocit, že ma ignorujú, ak nič nepovedia. Ale viem, ako to myslíte. Celé roky som kritizovaný za to, že nekomunikujem s publikom. Je to jednoducho niečo, v čom nie som dobrý. Radšej sa venujem spevu.

A čo pri pozeraní filmu? Na čo myslíš, keď sa na seba pozeráš, ako vystupuješ na pódiu?
No, keď sa nám vrátila režisérom zostrihaná verzia, bolo to čosi príšerné. Bol som neskutočne sklamaný, nemohol som uveriť, že niekto môže na pódiu vyzerať tak hrozne a unudene. Takže akonáhle sme dokončili turné, sadol som si k tomu filmu v prvý januárový týždeň a editoval ho až do apríla. Jednoducho mi hrozne záleží na každej drobnosti The Cure na pódiu!
Na premiére som do seba kopol niekoľko drinkov, nič nehovoril, len sa pozeral. Myslím, že je to dobré, nič iné sa k tomu povedať nedá.

Zdá sa že niekedy si pre vás tým najtvrdším kritikom...
To som, bezpochyby! Na všetko, čo urobím, sa spýtam skupiny, čo si o tom myslia. A v súvislosti s týmto filmom som bol rozpoltený medzi samoľúbosťou - chcete vyzerať čo najlepšie - no na druhej strane bolo dôležité, aby som to nebol práve ja jediný, ktorý sám seba ukazuje v tom najlepšom svetle. V tomto prípade som vždy použil dynamické zábery - často pod nátlakom!
Samozrejme, že sme už aj predtým mali možnosť pozrieť sa na seba na pódiu. Na začiatku každého nového turné sa natočíme na naše domáce video, potom to pozeráme počas cesty v autobuse a debatíme, čo by sme mohli zlepšiť.

Prince údajne filmuje každý svoj koncert a akonáhle odíde z pódia, tak si to celé pozrie.
Ale nie! Takí šialenci nie sme. To by sme prestali žiť skutočný život! V Austrálií, akonáhle sme zišli z pódia, sme sa šli pozdraviť s ľuďmi. Je to omnoho väčšia zábava!

Kto z iných umelcov ťa svojim výkonom na pódiu zaujal?
Minulý rok na turné som mal šancu pozrieť si aj zopár iných koncertov. Takí Ride sú na pódiu naozaj jedineční. Takisto My Bloody Valentine boli excelentní. Po prvýkrát v živote som videl naživo The Jesus And Mary Chain a myslím si, že sú absolútne skvelí.
Bolo to veľmi zvláštne vidieť tie koncerty práve v minulom roku. Ak sme v nejakom meste zostali cez noc a mali čas, tak sme sa zašli pozrieť na nejaké koncerty a v publiku boli ľudia, ktorí sa bežne chodia pozerať aj na koncerty The Cure. Niekedy je to veľmi nepohodlné, pretože sa tak stávate súčasťou ďalšieho koncertu.

Musí to byť pocit akoby si zakaždým opustil svoj dom...
No, teraz je to ľahšie, ostrihal som si vlasy. Mám ich asi 4.5 cm dlhé.

Také, ako si ich mal v rokoch 1984 a 1985?
Presne. Hoci si ich nechávam pravidelne zostrihnúť raz za tri, či štyri roky. Získam tým nový pohľad na veci.

Takže Robert Smith z roku 1977 je späť?
Nooo... to nemyslím si, že môžem vrátiť čas až tak ďaleko dozadu.

Prednedávnom si sa vyjadril asi takto: "Neznášam mojich rovesníkov. Už nemajú čo povedať a ich hudba nestojí za nič". Koho si tým myslel konkrétne?
Mal som na mysli ľudí, ktorý so svojimi skupinami začínali kariéru v rovnakom období ako my. Nemyslím si, že mám s týmito ľuďmi niečo spoločné.
Dnes sledujem skupiny ako Ned's Atomic Dustbin, podľa mňa sú vážne dobrí. Sú plní života a to, čo robia je geniálne. Majú v sebe mladícky náboj. A potom niekde uvidím niekoho z tých, s ktorými som vyrastal, stále tvrdia, že na to majú, no je očividné, že nie. Príde mi to smiešne. Prestali ma baviť ľudia, ktorí sú starší než ja, ktorí roztrasení predstierajú, že sú mladí, a držia sa toho, čo už dávno skončilo. Zvlášť sa mi to nepáči u skupín, ktoré som kedysi obdivoval.

Vždy sa snažíme pôsobiť presne tak, ako sa jednotlivo cítime. Ak sa na niečo už necítime, tak sa do toho nepúšťame. Vieme, že to jednoducho nebude fungovať. Niektorí ľudia jednoducho nechcú odísť, pretože sa boja predstavy normálneho života, bez skupiny. Toho som sa ja nikdy neobával. Nikdy som si neosvojil predstavu, že som slávny alebo súčasťou skupiny, a takisto, že by som bol niečo viac ako ktokoľvek iný. A bohužial, za posledné roky som stretol mnoho mojich rovesníkov a sú úplne stratení - hlavne duševne"

Ako staro sa cítiš? Cítiš sa na svoj vek?
Nie, mám 34, ale na 34 sa vážne necítim. Neviem, ako sa má 34-ročný človek cítiť! Necítim sa na 17. Skúsil som toho naozaj dosť a nadejam sa, že viem trochu viac, ale stále som zapálený pre tie isté veci. Takisto ma vedia rovnaké veci naštvať a takisto sa viem z rovnakých vecí aj tešiť. Zdá sa, že som asi jediná osoba na popovej scéne, ktorá si prizná vek, alebo si to pripustí. Nie je nič horšie, ako ľudia, ktorí sa snažia zostať mladí. O to by ste sa nemali pokúšať, buď jednoducho mladý ste alebo nie ste.

Takže starnutie nie je nič hrozné?
Správne! Jediný spôsob ako zistiť môj duševný vek je stretávať sa s omnoho mladšími ľuďmi, napr. s mojimi synovcami a neterami - ktorých sa zdá budú za chvíľu stovky! Momentálne ich nevnímam ako deti. Takže ak s nimi môžem komunikovať na tej nazákladnejšej úrovni, vnímajú ma inak ako vnímajú svojich rodičov, viem, že až taký starý nie som.

Stále nemáš vlastné deti?
Nie (chvíľa pauzy). Myslím, že momentálne mám pocit, že je to príliš veľká zodpovednosť, možno aj preto, že som si stále nie istý tým, čo vlastne budem robiť.

A chcel by si ich raz mať?
(Pauza) Neviem. Na rozdiel od väčšiny ľudí pokladám mať deti za veľmi vážny krok. To nie je rozhodnutie ako lusknutie prstom. Dlho som o tom premýšľal, no napokon som prišiel na to, že si nemyslím, že ich niekedy budem mať, pretože som prílišný egoista:)
Prináša to so sebou veľkú zodpovednosť. Vidím v tom skôr nevýhody ako výhody. Poznám mnoho ľudí, čo sú otcovia a má to obrovské množstvo výhod - ale takisto to má veľa nevýhod.

Doing The Unstuck je "povzbudivá" skladba. Radíš v ňom niekomu, aby začal konečne žiť, pretože na to nikdy nie je príliš neskoro. Radíš sa tým, o čom v tejto skladbe kážeš?
Pokúšam sa. Bola to prvá skladba, ktorú sme napísali v štúdiu, keď sme nahrávali "Wish". Prišpendlili sme ten text na dvere v štúdiu, takže každý mal pocit, že by sa tak mal chovať po celý deň. Samozrejme, že to nejde každý deň. Museli by ste byť neznesiteľne veselý, ak by ste sa naplno držali toho kréda!
Čokoľvek robím a v akejkoľvek nálade som, vždy sa nakoniec snažím skúsiť niečo nové. Nie vždy to sú veselé veci, ale neznášam myšlienky 'len tak životom preplávať'. Je mi to odporné.

Smutné myšlienky sú stále podnetom v témach tvojich skladieb. To je podľa teba prijateľné?
Áno. Je to moja sebareflexívna stránka. Vždy si všetko zapisujem a potom z toho vyberám.

Pomáha to?
Áno a veľmi. 95% z toho čo napíšem, nepíšem ako skladby. Len veľmi výnimočne píšem pieseň naozaj s úmyslom piesne. Takto vznikli skladby ako "Doing The Unstuck" a "Friday I´m In Love". Ostatné záležitosti na albume "Wish" sú veci, ktoré som si zapísal počas dvoch rokov. Z nich som potom poskladal piesne.

Nepremýšľal si, že by si svoje zápisky vydal vo forme knihy?
To vážne nie. Čítam básne. Zistil som, že mi to pomáha. Ale nemyslím si, že by som sa svojimi vecami priblížil veciam, ktoré čítam.

Ako čo?
Klasickí básnici ako Wordsworth, Coleridge, Keats a nedávno som dostal kompletné dielo Shelleya. Moje najobľúbenejšie miesto na svete je Lake Dictrict (anglické jazerá v Cumbrii), často tam chodím "dobiť" sa, ako to hovoria spomenutí básnici. Ich básne sa tam dajú lepšie 'prežiť'. Veľa ľudí vraví, že klasická poézia je mŕtva, ale to je tak len preto, že nie je čítaná v správnom prostredí.
Možno preto mám problém s Wordsworthom v Uni. Asi sa mi to nikdy nepodarí.

Prečo, čítal si to na pláži?
Nie, to by nebolo ono. Bola to spustnutá izba s blikajúcim fluorescenčným svetlom. Nie, nie - to je teritórium Sylvie Plathovej!

Takže keď je poézia pasé, je ešte niečo mimo hudby, čo by si chcel v budúcnosti vyskúšať?
Bohužiaľ, bude to príliš populistické kvôli Jurassic Parku, no ja a Perry sme posledných 18 mesiacov zanietení do archeológie. Nejde o novú kariéru, je to len záľuba, ktorej som sa venoval už v detstve. Rozhodol som sa tomu venovať viac. Koncom novembra sa zúčastním vykopávok v Severnom Anglicku. Sú tam stredoveké hradby, blízko hraníc so Škótskom.

Videl si Jurassic Park?
Nedávno. V prvý týždeň premietania som na to vzal sedem detí.

Sedem?
Áno. V rámci mojich schopností osobného strážcu a šialeného strýka.

Takejto zodpovednosti za neobávaš?
(Smiech) No, nakoniec ich vezmem domov, ale môj dom to nie je!

Tvoj názor na spomenutý film?
Páčil sa mi záber, kedy T-Rex zožral toho chlapa na záchode. Najlepší moment z filmu.

Teraz, keď sú The Cure štvorica, aké máte plány do budúcnosti?
O niekoľko týždňov sa všetci znova stretneme. Budeme mať opileckú večeru, pretože sme spolu neboli asi osem alebo deväť týždňov. A potom si pohovoríme o tom, čo chceme ďalej robiť. Myslím, že takto o rok, okolo Vianoc, by sme mohli nastúpiť opäť do štúdia.

Každý má právo vyjadriť svoj súhlas s tým, čo sa chystáme urobiť alebo nesúhlasiť a to až do bodu, kedy sa rozhodneme urobiť čosi individuálne. Vážne neviem. Aj cítim, do čoho sa asi pustíme, no takisto aj nie. Nemám však pocit, že by som mal dať až takú pauzu, kedy by som sa celý vzrušený hodil späť do bazéna, keď už to mám tak povedať.

Trápi ťa to?
Vôbec. Takéto niečo ma nikdy netrápilo. V minulosti som mal veľmi často ráno, kedy som sa zobudil a tým skončilo všetko, vtedy som si povedal, 'Ááách, toto je presne to, čo chcem'. Takže dnes v podstate čakám, kedy zazvoní telefón a kolotoč sa znova začne. Ak nezazvoní, tak nezazvoní. Veľmi ma to netrápi. Ako som už povedal, neznášam "veci nasilu".

Keď však už spomíname rozhovory o tom, čo chcem robiť... ak ako skupina nemáme pocit, že sa vôbec do niečoho chceme pustiť, či naozaj nemáme potrebu čokoľvek robiť, tak to jednoducho robiť nebudeme. Bolo by to absolútne zbytočné!
Zvlášť kvôli povesti, ktorú si The Cure vybudovali a čo pre nás samotných znamená. Nahrávacie spoločnosti by boli veľmi radi, ak by sme po týchto živých albumoch vydali nový štúdiový album čo najskôr, ako je len možné, ale to jednoducho tak nefunguje. Mohli by sme mať album hotový už v apríli budúceho roka, lenže mi jednoducho na budúci rok nechceme vôbec nič vydať.

Tak si povedzme teda, ako bude tá večera prebiehať...
Problém nie je v tom, ako bude večera prebiehať, ale či si každý z prítomných bude pamätať na druhý deň, čo večer povedal!

Čo sa bude podávať v rámci menu?
Indická kuchyňa. Vždy sa rozhodujeme nad konkrétnym indickým jedlom!

Na ktorý z albumov The Cure si najviac hrdý?
Je veľmi ťažké zúžiť výber na jeden album. Či na dva. Na um mi prichádzajú tak tri. Pred albumom "Wish" by som okamžite povedal, že album "Disintegration", v tesnom závese za ním "Pornography". "Disintegration" bol podľa mňa do vydania albumu "Wish" náš najdokonalejší album. Dokonale zachytil konkrétne obdobie skupiny a môjho života. Zo všetkých Cure albumov nedokážem počúvať práve "Disintegration". Je stále príliš aktuálny, hoci je v podstate už päť rokov starý. Ak by som si mal vybrať jeden, ktorý by nemal byť vymazaný z mojej pamäti, asi by to bol "Wish". Je to môj najobľúbenejší album, pretože má väčšiu rozmanitosť a hĺbku.

Musí to byť neuveriteľne uspokojujúci pocit uvažovať takto o svojej poslednej práci, nie?
Mám z toho naozaj dobrý pocit. Bolo by to veľmi divné, ak by to nebolo to najlepšie, čo sme urobili. Nedá sa meniť medzi získaním zručnosti a stratou názoru, prečo ste to vlastne chceli urobiť... tu ide o kreativitu. Neviem, či existuje zázračný recept, ako si udržať obe spomenuté veci. Podľa mňa nie je veľmi dobré príliš veľa trénovať, nacvičovať!

Mnoho ľudí dosiahne v určitom momente úspech a to je pre nich zlom. Typickým príkladom sú Happy Mondays. Zrazu veci klapli a leto patrilo im.

Pre mňa je uspokojujúcejšie snažiť sa prejsť aj na inú koľaj a nedržať sa jedného jediného smeru. Vždy som hlavný prúd vnímal ako nie čo, čo súvisí s konkrétnym časovým obdobím. Pre skupinu je identifikácia s jediným konkrétnym časovým obdobím jednoducho jasná smrť.

(*) - v skutočnosti ide o úryvok zo skladby "All Day And All Of The Night" od Ray Davies.

autor: Richard Kingsmill
zdroj: Australian Rolling Stone, 11/1993



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi