Niekedy, keď zazvoní telefón... 08/2001


Spomienky producenta Marka Platiho na nahrávanie s The Cure...


Obyčajne je to niekto, koho poznám, priatelia alebo niekto z rodiny. Prípadne ide o pracovnú záležitosť - niekto z nahrávacej spoločnosti, prípadne nejaký manažér. Z času na čas sa mi nejaké lasička z telemarketingu snaží predať nejakú užitočnú vec, napríklad poistenie pre mačky, či predplatné golfového magazínu. Ale niekto jednoducho vytočí nesprávne číslo.

No veľmi vzácne, tak raz za štyri roky, sa na druhej strane linky ozve Robert Smith.

V roku 1997 som pracoval s The Cure zhodou okolností na singly s názvom "Wrong Number". Bola to naozaj veľká skúsenosť, no nič nejdnoduché - predo mnou sa zúčastnili nahrávania už dvaja producenti, takže som musel okrem tých navydarených vecí dodať Robertovi Smithovi nové nápady, a ešte priateľky vypomôcť Reevesovi Gabrelsovi s dvanástimi gitarovými skladbami. Celý proces zabral štyri dni, takmer každá minúta tohoto bleskového výletu do londýnskeho West End-u, počas ktorého 1) som nikdy nezmeškal let, 2) som dvakrát takmer zabil asistenta, a 3) definitívne uzavreli skladbu Robertovým anonymným telefonátom môjmu kamošovi z univerzity na Long Island, takže sme mohli nahrať ženský hlas hovoriaci, "sorry, wrong number", americkým prízvukom cez telefón.

Skladba "Wrong Number" sa teda vcelku vydarila a bola zaradená na album "Galore", kolekciu singlov The Cure od roku 1987 (čiže začala tam, kde sa skončila kompilácia "Staring At The Sea"). Chvíľu bolo túto skladbu počuť vo všetkých rádiách, dokonca aj stanici venujúcej sa modernému rocku tej doby (tuším to bolo WDE... tu mi musíte pomôcť). V tom istom roku (1997) som ich videl hrať na Halloweenskom koncerte v New Yorku, v Irving Plaze, pozdravili sme sa v zákulisí, atď... a to bolo vcelku dosť. Potom som o nich dlho nepočul až do konca júla (2001), keď mi Robert nečakane zavolal a požiadal ma o spoluprácu na zopár nových skladbách pre album najvúčších hitov, ktorý plánovali vydať v novembri 2001. Pre mňa osobne sú The Cure jednou z najoriginálnejších skupín súčasnosti Robert je v každom smere naozajstný umelec, takže som sa samozrejme začal baliť ešte skôr, ako som zložil telefón. Ak by som to neurobil, určite by som na podobnú príližitosť čakal až do roku 2005.

Virgin Atlantic by bezpečne dopravila môj bicykel, 18 Gb hardisk s potrebným softwarom a batožinu na Heathrow, kde som si objednal van a ten ma dopravil do môjho obľúbeného hotela v Chelsea. Takže každý deň som začínal bicyklovou jazdou dolu ulicou Kongs Road, cez Putney Bridge, potom na západ do Barnes a tam rovno do slávnych a špičkových štúdií Olympic, kde sme si zo Štúdia 2 urobili našu rezidenciu. Bolo slvelé každého z nich opäť vidieť - Roger O´Donnell (klávesy), Perry Bamonte (gitara), Simon Gallup (bassa), Jason Cooper (bicie) a samozrejme Roberta. Bol som nesmierne šťastný, dokonca aj počasie v Anglicku bolo po celý ten čas úžasné - miestni sa síce sťažovali na horúčavy, no pre newyorkčana bolo takéto letné počasie priam ideálne. Prvý deň pozostával zo zvážania techniky skupiny, jedna bedňa za druhou, celé štúdio sme zapratali zosilňovačmi, gitarami, bicími, počítačovým vybavením a podobne. Trvalo niekoľko dní, kým sme to všetko usporiadali a pripravili na nahrávanie jednotlivých skladieb.

Naviac Robert práve upgradoval svoj ProTools system, z čoho sa stal nakoniec menší vedecký projekt. Rozhodol som sa preto celú našu prácu urobiť sytémom Logic, nebola ani iná možnosť, pretože jeho systém nebol schopný nahrávať súčasne niekoľko skladieb. Takže, počas na druhý deň dorazila úplne nová G4-ka. Skupina mala pripravených len niekoľko audio prepojení, ale vďakabohu, zlatí ľudia z Apogge (vďaka ti Shane) nás zachránili s niekoľkými AD-8000-kami, takže sme nakonieč skončili so 40-timi vstupmi a výstupmi. Robert zakúpil Cinema Display od Applu, čo nám ešte viac uľahčilo život a okamžite ma tým rozmaznal. Toto bol môj úplne prvý projekt, pri ktorom som použil virtuálne syntezátori... takže som nimi teraz úplne posadnutý.

Nahrali sme tri nové skladby - "Singal To Noise", "Just Say Yes" a "Cut Here". Nahrávania priamo do systému Logic mi umožnilo editovať niekoľko rozličných bicích partov, spolu s inými vecami, a pritom nič z toho nestratiť. Jason sa hral s bicími slučkami, mnohé z nich vytvoril s jeho MPC-2000-kou. Bolo sme schopní neustále veci obmienať a meniť aranžmány a tým hľadať optímálnu štruktúru pre každú skladbu. Robertove nápady pre jednotlivé skladby sa každým dňom menili, a s každým novým nápadom sme zvolili úplne iný prístup, niekedy pre dosiahnutie, niekedy nie - slávnostného "zmazania". Plus, skupina mi dala obsolútnu slobodu, mohol som vyskúšať všetko, čo som chcel.

Robertove vokály boli ďalšou osobitnou záležitosťou. Venuje sa tomu už dlho, takže vedel, čo chce a ja som zvolil tú najjednoduchšiu stratégiu, nechal som to nan ňom a zasahoval som do procesu skutočne minimálne, prípadne som prispel nežiadúcim názorom, keď som mal pocit, že tu a tam niečo prehliadol. Keď sme nahrávali svojho času "Wrong Number", tak najvrušujúcejšou časťou bolá práve tá, kedy Robert nahrával vokály. Dostalo sa mi cti sedieť za konzolou a počúvať jeho hlas - TEN hlas, ktorý poznáme z toľkých skladieb - vychádzajúci z reproduktorov uprostred úplne novej skladby, ktorú svet zaťiaľ nepočul. Takmer som od vrušenia preskákal celou miestnosťou a dobre si pamätám, ako sa Robert bavil na mojom entuziazme. Ani tento raz tomu nebolo inak, hoci mám pocit, že sa Robert viac zabával na mojich cyklistických kraťasoch.

Samozrejme, že sme prevažne pracovali cez noc. Zvykli sme začať o druhej, tretej popoludní a končili sme o štvrtej, piatej ráno. Väčšinou som šlapal "domov" za svitania. Absolútne ticho - londýnskeho predmestia prerušovali iba prvé ranné prílety na Heathrow - ma znepokojovalo len opár prvých nocí, no stali sa vítaným a neformálnym oddychom od oboch hlučných miest, New Yorku a Olympic. Takisto sa mi dôverne známa stala líščia rodinka, ktorú som videk každý úsvit v Putney Common. Keď ma zbalali prvý krát, tak sa rozutekali, no po prvom týždni na mňa hľadeli ako na duševne chorého, keď som sa domov vracal o pol piatej ráno. Celkom som s nimi súhlasil.

Neskôr sa k nám pripojila Saffron zo skupiny Republica, aby nahrala s Robertom duet "Just Say Yes". V miestnosti sme postavili dva mikrofóny a pustili sa spolu do toho. Ľutoval som, že nemám pri sebe videokameru, bolo to naozaj úžasné predstavenie.

Po pár týždňoch sa dostavila tradičná rutina, stratili sme pojem o čase a mieste. Kým som si to uvedomil, tak som mixoval na poschodí v Štúdiu 3 a skupina zatiaľ pokračovala v práci s našim asistentom Keithom.

Hoci nebolo všetko dokončené, musel som sa vrátiť do New Yorku...

zdroj: markplati.net
foto z nahrávania



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi