The Cure: Nálady pre modernistov - 06/1996 - 1.časť


Ďalší z návratov do vily Jane Seymourovej.


Robert Smith to z času na čas svetu pripomenie: Presne vie, čo chce a vlastne, ak by to bolo všetko len na ňom, tak by The Cure skončili už pred rokmi. No za tie roky sa okolo Smitha objavilo toľko ľudí, ktorí mu pomohli obrodiť jeho vysunuté záhrady. Mohli by sme sa po tých rokoch ešte dočkať od The Cure nepredvídaného majstrovského diela? Dave Thompson s nimi strávil nejaký čas.

Prechádzka v koridoroch labyrintu mysle Roberta Smitha asi nebude najzdravší spôsob trávenia večera. Samozrejme, že väčšina skladateľov používa rozum. Lenže Smith má svoju Izbu 101, Orwellov chrám, v ktorom na vás čakajú vaše hrôzy, kde ste uzamknutý v malej miestnosti s mäsožravými pavúkmi, chvejúcimi sa húsenicami a nad dverami visí akási hlava. Za posledných 18 rokov Robert Smith objavil, prípadne odhalil, viac nočných zdesení, ako dokáže ľudská myseľ stvoriť a zároveň ich umiestniť na soundtrack, ktorý vás vyčerpáva, no ktorého sa zároveň dožadujete.

Lenže koho vyčerpáva? A čoho sa to kto dožaduje? Čia duša rozoberá čiu dušu? A čoho sa sám Robert Smith tak obáva? "Zadku Jarvisa Cockera."

Pred šiestimi rokmi britský hudobný priemysel radil The Cure k svojmu najlepšiemu vývoznému arzenálu ako najlepšiu britskú skupinu. Robert pri odovzdávaní cien Brit Awards vyšiel na pódium a celú slávnosť označil za frašku. V tomto roku Britský hudobný priemysel neudelil všetky ocenenia skupine Pulp, takže spevák Jarvis Cocker vyšiel na pódiu, prerušil vystúpenie Michaela Jacksona, mal v úmysle prerušiť celú ceremóniu, a publikum chcel vykúpať v oslnivom kúpeli vlastnej existencie. Samozrejme o tejto udalosti sa viedli diskusie v celej krajine, no The Cure neskrývali svoje pohŕdanie. Teda, aspoň bassgitarista Simon Gallup nie.

"Jarvis Cocker. Totálne poleno. Správny prístup, no nesprávna osobnosť. Strhol na seba pozornosť celého sveta, no Jarvis Cocker je babrák."

Robert Smith vyzerá zmätene. On to tak povedať nemôže. The Cure majú za sebou strašne dlhú históriu, nikdy takýmto spôsobom nepútali pozornosť médií, no zdá sa, že Gallup sa túto históriu pokúša prepísať.

"Ja to tak povedať môžem," zopakuje Gallup. "Babrák-babrák-babrák Jarvis Cocker." Menej skupina, viac komúna, odkedy sme The Cure videli naposledy, prešli dvoma zmenami zostavy. Stabilné jadro v zložení Gallup, Smith a gitarista Perry Bamonte, doplnili klávesách Roger O´Donnell, ktorý sa do skupiny vrátil z obdobia "Disintegration" a nahradil spriaznenú dušu Led Zeppellin, Porla Thompsona, a neznámy bubeník menom Jason Cooper, ktorý zasadol na sedačku uvoľnenú Borisom Williamsom. Skupina ho našla cez inzerát v Melody Maker.

Inzerát hovoril jasnou rečou, Slávna skupina hľadá bubeníka. Nie metalistu. Pritiahli ho k sebe pred dvoma rokmi, v polovici tichej dekády, ktorú The Cure prelomili iba bežnými záležitosťami v podobe živých albumov a videí. Samotní členovia skupiny boli zaneprázdnení sami sebou natoľko, že na nemohli venovať ničomu inému.

"Len sme boli sami sebou," vysvetľuje Gallup. "Keď sme skončili Wish tour, rozišli sme sa s rozhodnutím, že sa každý z nás bude a musí venovať svojmu osobnému životu, a hlavne s v mnohých veciach urobiť poriadok. Keď máte dvadsať, beriete všetko štýlom, 'Srať na všetko!'. Keď máte tridsať, tak o všetkom premýšľate štýlom, 'O čo vlastne ide?'. No a keď sa blížite k 40-tke, tak ako väčšina členov skupiny, tak nad všetkým ešte viac uvažujete. No a hlavne v papučiach posedávate pri krbe, zabalený do deky, v ruke so šálkou s Ovaltine, a hlavne, ste preč od všetkého toho zhonu, niekde na vidieku."

Ten vidiek, to je St. Catherine, malá dedinka na predmestí Bath, na západe Británie. Dom je vlastne stredovekým panským sídlom, s kopou starodávnych harabúrd, ktoré lemujú britský vidiek a zaujmú vás iba ak a) ste turistom alebo b) ak ste boháč a daný dom je na predaj.

Dom vás zaujme množstvom starožitností, tajnými chodbami, samozrejme množstvom duchov, portrétmi celých generácií, ktorými sú obložené steny chodieb. Lenže keď do domu vstúpite, prvé čo uvidíte, je fotografia Jane Seymourovej.

Vôjdete ďalej, cez služobnícke časti domu, ktoré sa stali operačným, nervovým centrom Cure a je to čím ďalej zložitejšie. Jane na tejto stene, Jane na tamtej stene a na ďalšej a ďalšej. Tu v inej úlohe, tam v inom kostýme, Jane, Jane, Jane... Cítite sa ako v nejakej svätyni alebo kde. Komu myslíte, že patrí tento dom? No predsa Jane Seymourovej.

Z nábytku sú tu iba fragmenty. Zbytok bol samozrejme pred príchodom rockerov starostlivo uskladnený. Namiesto neho tu máme miestnosť plnú gitár, obrovské "hadie hniezdo" káblov, a na presklenom balkóne na pochodí v obývacej izbe vylihuje handrová bábika, Robert Smith, skoro ako vo videu "Close To Me". Ale nie, skutočný Robert Smith posedáva kúsok ďalej a rozpráva vtip o starej dáme v húpacom kresle, ktorá sa sťažuje, že ju nikdy nikto nepretiahol.

"Takže, chlapík k nej podíde a povie, 'to je hrozné.' Potom ju vyhodí z kresla, šmarí ju na zem, odkopne kreslo na ulicu a povie, 'Teraz ste pretiahnutá.'" No, v tom momente to bolo celkom vtipné.

"No, a keď tento článok vyjde, budem musieť tvrdiť, že ten vtip som ja nerozprával," podotkne s úsmevom Smith. "Ten môj bol o tých koňoch."

Je to tou atmosférou prvotín, veselosti a Jane, ktorou The Cure dochutili svoje posledné škodoradostné dielo, album, ktorý nazvali "Wild Mood Swings", pretože, v podstate o tom to je. Čosi divoké, čosi náladové, a ak vás rozveselí "Hot Hot Hot", tak na tomto albume si zaswingujete takisto. Zastávam teóriu, že odkedy sa The Cure dali dokopy od rozpadu po albume "Pornography", tak ich každý album je príliš: triviálny (The Top), nevyhnutný (The Head On The Door), zatratený (Kiss Me...), bombový (Disintegration) a neželaný (Wish).

No odhliadnuc od predošlých albumov, "Wild Mood Swings" by mohol byť skvelý, a on taký aj je. "Want" postaví javisko: je ohromná, symfonický pochod, ktorý je už dávnejšie v úlohe otvárača koncertov. Ako odozvu na 20 000-ovú petíciu brazílskych fanúšikov odohrali The Cure začiatkom roka koncert v Brazílií, v Riu, a "Want" zaplnila štadión rýchlejšie, ako samotné meno skupiny.

A potom ďalší odpalovák, zapneme tlačítko play a čo bude nasledovať? Bolestivý "pornography" povzdych Siamských dvojčiat? Alebo nás to chladný americký prízvuk pozýva na návštevu "Klubu America"? Dvihnite ruku, ak ste túto skladbu označili za novátorskú: 'Vchádzam do mesta na veľkom bielom Trójskom koni, hľadám nejakú zábavu'... Zábavu? Na nahrávke The Cure? Aha, prepáčte, zabudol som; oni už nikdy nenahrajú album podobný "Faith".

No moment! Ono toho bude viac. "13th" je zosmiešnená mexická ľudovka a týmto novým albumom búrajú základy skladby "Friday I´m In Love". Gallup sa pripravuje na zásah.

""13th" bola fakt zábavná skladba, pretože keď sme začínali s nahrávaním bol to len napoly dokončený nápad. No potom sa k nám pripojil Jason a on k nej pridal tie divné perkusie, pomysleli sme si, 'no dobre, pridáme tomu rezkejšie tempo'. No a teraz je z toho fakt skvelá zábavná vec."

Zábavná je učite aj predstava, ako sa ľudia zatvária, keď po prvýkrát z reproduktorov začujú tie latino slučky. To je čo? Sergio Mendes? The Cure sú možno jedinou skupinou, ktorý si dovolia takýto odklon od svojho štýlu, ktorému stále unikajú, pritom skupina stále opakuje, že sa nesnažia unikať pred ničím.

Takéto veci môžu nakoniec vyznieť ako neprirodzené, no Gallup priloží do ohňa v krbe a odvrkne: "Ak by som sa na 13th pozeral z pohľadu nezúčastneného človeka, povedal by som 'No pozrite, to je jasné Latino, má to v sebe všetky typické prvky'. No ale pretože sme do toho zapletení všetci, tak si myslíme, že je to dobrá skladba. A aby som bol absolútne úprimný, nesnažíme sa o nič novátorské, pretože to je tak trochu zvláštna pieseň. No ak by sme dnes večer išli niekam von a počuli túto skladbu, tak by som si na ňu aj zatancovali."

"Myslím, že tú našu agresivitu sme stratili už pred rokmi," pokračuje Smith, rozvalený na pohovke, hoc už nepripomína toho tučniaka, ktorého máme ešte stále v pamäti. "Myslím, že ľudia si už zvykli na skutočnosť, že proste robíme to, čo robíme. Nesnažíme sa o prevrat, ani nikoho pobaviť či šokovať, jednoducho chceme, aby ľudia nadobudli pocit, že ide o zábavu."

Tak prečo je táto skladba novým singlom? "Pretože vo videu som sa chcel oženiť s travestitom," odpovie Smith. "A to je naozaj jediný dôvod. Absolútne si nemyslím, že sa z tohoto albumu stane hit. "The 13th" sa stane známym iba ak sa vydarí videoklip, ale hitom určite nebude."

A prečo? Pretože vo svete zaplavenom britpopom a Blur, v ktorom je zadok Jarvisa Cockera slávnejší ako samotný Jarvis Cocker, sú The Cure považovaní ako pozostatok včerajška, ktorý už v móde nebude, rozmazaný rúž, strapaté vlasy, ktoré sú každým rokom svojho rastu odpudivejšie, teda aspoň tak to minulý rok uviedol futbalovo-hudobný ženský britský magazín Loaded. A prekvapivo Smith sa to nesnaží ani vyvrátiť.

"Nerobím si žiadne ilúzie o našom postavení na trhu," dodáva Smith. "Že "Wish" sa umiestnil v americkom rebríčku na druhom mieste? To predsa nie je zárukou ničoho. Naše nahrávacie spoločnosti nás zbožňujú, keď predávame nahrávky, no nenávidia nás, keď nie. A hoci sme sa do histórie zapísali skvelými videoklipmi, kašlú na nás, ak sa nám ďalšie video nevydarí, čo ma fakt dosť štve, pretože pretláčajú video iných ľudí, a tie sú ešte väčšie sračky."

Niekto navrhuje šaty, Cure sú návrhármi videoklipov. No kto bude s nimi teraz točit video? "The 13th" bude prvým videoklipom The Cure, ktoré nenatočia s režisérom Timom Pope. S ním spolupracovali od roku 1982. A zrejme je nemožné povedať, že rozlúčka s ním bola priateľská.

"Celý problém bol v tom, že som povedal, 'S Timom Popem už ďalej spolupracovať nemôžem'," povie Smith neústupčivo. "Určite by som bol zasa tou postavičkou z "Why Can´t I Be You". Výhodou toho, že sme začali s Timom pracovať bolo, že sme prerazili vo svete videa, všetko, na čo ste vtedy pomysleli bolo nové. A teraz..."

"Myslíš, že sme stvorili vlastné klišé?" obráti sa k Smithovi O´Donnell, čím preberie aj Gallupa, ktorý si potichu opeká v krbe. "S Rogerom sme nedávno rozoberali, ako Tim Pope vždy nakoniec urobil výstredný videoklip. No ak by ste si odmysleli od nich našu skupinu, tak tie jeho nápady, s ktorými prišiel, boli úplným brakom."

Smith opäť neoponuje. "Niektoré videá, ktoré točil s inými ľuďmi sú dosť nudné." A Gallup trvá na tom, že "Lovesong" video bolo odporným výsmechom. "Prosím," zastaví ho Smith, "len nerozoberaj tému, ako nás zhovadil. On predsa natočil aj skutočne dobré videá."

"Trvalo mu dva dni, kým postavil všetky tie stalaktity. No moment, tá skladba bola predsa v Spojených štátoch na druhom mieste. A v tom videu som mal vcelku očarujúci vzhľad, a tuším len v tomto jedinom sa to podarilo. Bolo to fakt úbohého video, ale skladbe pomohlo."

Gallup je však neústupčivý. "Všetci sme tam vyzerali tak, akí v skutočnosti vôbec nie sme." Smith však stratil všetku svoju uštipačnosť. "Takže teraz pripravujeme video, v ktorom rátame so všetkými záležitosťami, na ktoré sme zvyknutí. A tá plánovaná svadba s travestitom je len malou časťou zo scenára."

"Ak nie ste schopný prekročiť vlastný tieň, teda urobiť niečo, čo sa od vás absolútne nečaká, trebárs aj absolútnu blbosť," zvolá Smith, "tak potom ste úbožiak. Je to akoby ste povedali, 'och, k tomuto sa priblížiť nemôžme'. My sa chceme vydať cestou Nicka Cavea, kde len upevníme nekonečnosť mojej predstavy Boha Gothu."

The Cure sú už v poskytovaní rozhovorov starí harcovníci a rozprávanie je pre nich ako zápas s nezmarom. Už keď si myslíte, že ste našli nosnú myšlienku, začnú vám ostatní do toho kecať a neexistuje spôsob, ako by ste na nich všetkých reagovali, takže to vzdáte a oni prestanú. Chvíľu máte pocit, že sú jednoducho len temperamentní, no neskôr si uvedomíte, že je to aj ich sebaobrana. Žiadne servítky pred ústa, či niečo podobné, sú zomknutí, držia spolu akoby prilepení lepidlom a nik ich nedokáže rozdeliť. Dokonca ani oni sami.

Pre ozrejmenie, desať rokov dozadu bola vydaná kazetová verzia kolekcie hitov "Standing On The Beatch", ktorá obsahovala bonus v podobe nikdy nevydaných b-stranových skladieb. Prednedávnom sa tieto skladby objavili v bootlegovej podobe, čím sa znovuoživila táto story, a keď sa dokončila nezmixované páska s albumom "Wild Mood Swings", tak sa niečo podobné udialo so skladbou "It Used To Be Me", klasický Cure epos, ktorý má v sebe napätie albumu "Pornography" a skupina si ho odložila pre b-stranu singla "The 13th".

zdroj: Alternative Press, 06/1996

>> 2.časť



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi