Rozhovor so Simonon, Kolín, 25/05/1982


Posledné dni Simona v The Cure pred jeho prvým odchodom...


Simon: Jedna z demo kaziet, ktoré The Cure rozposielali po rôznych spoločnostiach, sa dostala do Polydoru. A tam pôsobil týpek, ktorý sa volal Chris Parry. Práve dával v Polydore výpoveď, pretože si zakladal vlastný label a hľadal nové skupiny, ktoré pristupujú k hudbe trochu inak. Vybral sa teda mimo Londýn, navštevoval rôzne koncerty, na jednom takom vidiel aj The Cure a rozhodol sa, že ich chce mať. Sme vlastne jedinou skupinou jeho labelu, ale myslím, že je s tým absolútne spokojný.

- Mali ste problémy s hľadaním vhodnej nahrávacej spoločnosti, či labelu?
Simon:
No, v porovnaní s ostatnými skupinami, ani nie. Ale, teraz vážne. Myslím, že to bola len záležitosť podpísania papierov.

- No, ja som počul, že ste rozposlali sedem demo kaziet siedmym spoločnostiam.
Simon:
Asi to bola len otázka šťastia.

- Prvý singel, "Killing An Arab", ste vydali v januári 1979. Predaj singla umožnil skupine vyraziť na prvé anglické turné.
Simon:
Myslím, že áno, no nie som v pozícií, aby som na túto otázku odpovedal.

- V zápätí ste vydali váš debutový album, "Three Imaginary Boys". Druhý singel, "Boys Don´t Cry", vychválili snáď všetky hudobné média a označili ho za vzor popu. No v skutočnosti to nič neznamenalo...
Simon:
Nie, bola to len skladba, ktorú Robert napísal, keď bol veľmi mladý a keďže to bola len "rezervná" skladba, tak sa ju rozhodol vydať na singly. Bol to naozaj skvelý popový singel. No naozaj nič neznamenal.

- Album "Seventeen Seconds", vydaný v apríli 1980, sa stal v Austrálií a na Novom Zélande platinovým.
Simon:
Nie, zlatým na Novom Zélande a platinovým na Novom Zélande.

- Obidve ocenenia na Novom Zélande?
Simon:
Jasné.

- Ako si tento úspech vysvetľuješ? Čím to je, že sa ľudia Nového Zélandu tak zaujímajú o The Cure?
Simon:
Pozrite, v takom Londýne sú ľudia zaplavovaný hudbou nepretržite. No ľudia na Novom Zélande musia doslova "bojovať", aby sa k im dostalo viac hudby. Chceme tam vyraziť na turné, už sme tam boli dvakrát, mám pocit, že ak tam nejaký koncert ľudí zaujme, dokážu to veľmi oceniť. Väčšina ľudí Nový Zéland obíde a radšej zájde do Austrálie. Ale to len preto, že si myslia, že tam stretnú len zaostalých ľudí. Lenže oni si veľmi dobre uvedomujú, čo sa vo svete deje. Ten záujem im musíte splatiť. Preto si myslím, že to tak je.

- Nemáš pocit, že by ste mali urobiť v európskych a ázijských krajinách urobiť väčší rozruch? Vieš, tam totiž nie ste tak vychytení ako v UK.
Simon:
Je to rôzne, koncerty v Európe nie sú také "husté", ani publikum nie je také veľké. Ale v Európe ide o akýsi druh recesie. No, ono sa to mení tak všade. V Anglicku na náš koncert niekde príde 600 ľudí, a v inom meste zasa 2000. V Austrálií to bolo tiež v pohode. Po celý čas sa na nás chodilo pozerať kopec ľudí, takisto na Novom Zélande, takže sa to mení permanentne.

- Chceli by ste zažiť komerčný úspech?
Simon:
Asi by som nemal na túto otázku odpovedať nie, no nik z nás nechce pracovať v štýle, kedy by sme sa snažili dostať singel do hitparády. Chceme, aby hitparáda prišla ku nám, nie mi k nej. Viem, že to znie povýšenecky... My nechceme meniť náš hudobný štýl len preto, aby sme dosiahli komerčný úspech alebo čosi podobné.

- Myslíš, že rebríčky si vás nakoniec nájdu? Aj pri tých zmenách, ktoré sa práve na hudobnej scéne dejú?
Simon:
Neviem. Ťažko povedať. Opýtajte sa ma na to tak o desať rokov.

- Čo si myslíš o súčasnej hudbe? O obľube elektronických skupín ako Depeche Mode, Human League a ľuďoch, ktorí takúto hudbu počúvajú?
Simon:
Osobne sa mi tá hudba nepáči. Podľa mňa je príšerná. Teda, Human League sú v pohode, ale Depeche Mode neznášam. Prídu mi... strelení. Takisto vystupujú v Top Of The Pops, v štýle "pozrite sa na nás", usmievajú sa. Podľa mňa je to všetko kompromitujúce, proste nezaujímavé osoby sa snažia urobiť dojem.

- Spomenul si Top Of The Pops. Vy ste v tomto programe už účinkovali?
Simon:
Áno, dvakrát.

- A nič vám to neprinieslo?
Simon:
Nie, po našom vystúpení nám singel poskočil na 26-te miesto. Nič výnimočné.

- Aký význam pre hudobnú scénu má podľa teba hudobný program typu Top Of The Pops?
Simon:
Každý na ten program nadáva, no každý ho pozerá. Nemôžete ten program odsudzovať za jeho kvalitu, pretože ten je iba odrazom diania v rebríčkoch.Takže, ľudia by naň toľko nenadávali, ak by v rebríčkoch bodovalo čosi naozaj hodnotné.

- Ako som už spomenul, vaša hudba nemá nijak zlášť komerčný charakter. Píšete aj teraz nejaké skladby?
Simon:
Nie, my ani nepíšeme piesne štýlom, že si niekto sadne a začne zo seba chŕliť refrény a verše. Skôr si robíme len poznámky, čí nejaké sekvencie bicích. Texty si samozrejme píše Robert, pretože ich spieva, no s ostatným prispievame všetci.

- Aký štýl hudby podľa teba vlastne hráte?
Simon:
Ja neviem. Nemyslím si, že som v pozícií, aby som na takúto otázku mohol odpovedať, pretože je nemôžem... nikdy som sa na nás z pozície poslucháča nepozeral. Takže...

- Ale nejaká myšlienka v tejto súvislosti ťa predsa musí napadnúť.
Simon:
Nie, vážne nie.

- Takže hráte len pre vlastné potešenie z hrania?
Simon:
Správne, ak by to u niekoho z nás bolo inak, tak by sme neboli schopní vôbec hrať. Mám pocit, že hráme 'new wave', lenže keď pred niekým spomeniete toto slovné spojenie, tak si obyčajne vybaví rýchlu hudbu v štýle UK Subs alebo čosi podobné. No určite nič také nehráme. Nepatríme k novej vlne, možno tak k hippy new wave.

- Hippy new wave... new psychedelia?
Simon:
No to zase nie, určite nie.

- Spomenul si, že ste hrali už v rokoch 1976 a 1977.
Simon:
Správne, v tých rokoch už Robert s Lolom spolu hrávali.

- Bol si s nimi už vtedy v kontakte?
Simon:
Hral som vtedy v inej miestne skupine. Spriatelili sme sa počas hrania v krčmách celej oblasti.

- Ako podľa teba ovplyvnila punková revolúcia hudobný priemysel?
Simon:
Len to všetko oživila. Vzbudila u ľudí záujem o hudbu, "prinútila" ľudí opäť si kupovať single. A ľuďom, ktorí dovtedy počúvali len to, čo počúvali ich starší bratia, dala nový hudobný štýl, ktorému sa mohli oddať.

- Máš pocit, že teraz sa už len vezieme v zaužívaných štýloch alebo...?
Simon:
Nie, pri pohľade späť do roku 1980, vtedy sa objavilo mnoho dobrých nápadov, no teraz to vyzerá, akoby sa niekto snažil vzkriesiť rok 1977. Vtedy sa všetko neustále menilo. No nemyslím si, že ľudia sú dnes iní. No zároveň si myslím, že v nasledujúcich rokoch sa niektoré veci udejú úplne rovnako ako predtým. Určité udalosti sa opakujú v pravidelných intervaloch...

- Tak ako s The Beatles, ako s vecami, ktoré nazvali ako glitter alebo glam rock, tak ako s punkom... takže podľa teba sa toto všetko odohrá znova?
Simon:
Jasné, takto to chodí. Všetko sa jednoducho rúca.

- Kedy k tomu teda podľa teba dôjde? Kam ešte môže hudba smerovať?
Simon:
Neviem. Myslím, že hudba si nájde svoju vlastnú cestu. Ja som vždy pekne prekvapený jej smerovaním. Chcem len povedať, že keby sa ma niekto v roku 1974 opýtal, ako bude vyzerať hudobná scéna o dva, či tri roky, tak by som mu nevedel odpovedať. Nemám ani predstavu o tom, akým smerom sa budeme teraz uberať my.

- Mal si niekedy niečo dočinenia s čierno-bielym filmom s názvom "Carnage Visors"? O čom vlastne bol?
Simon:
No, pred rokom sme na turné nechceli mať žiadnu predskupinu, chceli sme mať totiž atmosféru celého večera plne pod kontrolou. Mali sme síce po ruke zopár skupín, ktoré hrajú ale úplne odlišný štýl hudby ako my, a keď by sme po nich nastúpili, tak by to zasa celé malo úplne inú náladu. Takže sme sa rozhodli pre film, mali sme k dispozícií človeka, ktorý ho bol schopný pre nás pripraviť, išlo o animovaný film a my sme k nemu jednoducho len pripravili hudbu v rovnakom štýle, v akom sa niesol celý koncert. Takže sa celý koncert od úplného začiatku, až po samotný koncert niesol v jednej nálade. Tento rok sme sa však opäť rozhodli pre predskupinu a takisto ďalší film. Takže, vlastne tí ľudia ani nie sú predskupinou.

- Čo je to za skupinu?
Simon:
Hovoria si Zerra1. Pochádzajú síce z Londýna, no sú to Íri. A sú vážne dobrí.

- Hrajú hudbu štýlovo vám podobnú?
Simon:
Nie, majú svoj vlastný štýl, nie nám podobný, ale majú mnoho... keď si ich vypočujete, zistíte že máme veľa spoločného.

- Aktuálne ste na európskom turné, ako prebieha?
Simon:
Je demoralizujúce a depresívne. Príliš dlhé s príliš veľa koncertami. Dnes sme posledný deň v Nemecku a zajtra nás čaká Francúzsko. Následne Belgicko a Švajčiarsko. A myslím, že potom si dáme strašne dlhú pauzu. To aby sme sa zotavili a podobne. Mám rád turné, no nie až takýchto rozmerov. Podľa mňa to potom prerastie do depresie. Už vážne všetci túžime vrátiť sa domov...

zdroj: impressionofsounds.com



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi