Veselá kostýmová párty - 04/1987 - 2.časť


Pokračovanie rozhovoru s The Cure, ktorý sa odohral počas natáčania videa k singlu "Why Can´t I Be You?


"Som ochrancom tejto skupiny iba v zmysle akejsi MYŠLIENKY," súhlasne dodáva Robert. "A vždy som aj bol, no to hlavne preto, že chcem v tomto pokračovať tak dlho, ako budem chcieť. Neznášam neodôvodnenú kritiku, no rovnako sa ma takéto niečo za celé tie roky nijak nedotklo, hlavne vďaka alternatívam, ktorými som obklopený. Ak boli veci, o ktorých som si myslel, že boli ďaleko vážnejšie, ako tie, ktoré som práve robil, ak som sa cítil horšie, ako bolo moje skutočné postavenie, či ako moji súčasníci, tak som mohol mať skutočný dôvod na zatrpknutosť, ale nestalo sa tak. Skôr som sa cítil ako nejaký otec, niekedy dokonca ako kôčka ochraňujúca svoje kurčatá..."

"Je to jednoducho zodpovednosť, ktorú som vždy akceptoval. Mám pocit, že by som mal byť ochrancom ostatných, pretože mi tak veľmi dôverujú, na druhej strane sú však vnímaní v pozícií, že ja som ten, kto má rozhodné slovo. Samozrejme, že ich často karhám, no zároveň im aj naozaj neustále chválim. Jednoducho som v takej pozícií a nebudem ju meniť. Takisto si nemyslím, že by niekto z nich chcel so mnou meniť. Neposmievam sa ostatným o nič viac ako to robia oni. Mám hrubšiu hrošiu kožu, ako si ľudia myslia. Znepokojujem sa oveľa smiešnejšími vecami, a nie napríklad tým, že som tučný."

To fakt? A čo ťa znepokojuje?

"Popularita. Počas prvých dní po skončení nahrávania som bol rozrušený myšlienkou, čo vlastne v tomto roku vydať.. viete, niečo v štýle, 'čo s tým vlastne budem robiť?'. Je to ako mať dieťa - post nahrávacie depresie, pomyslíte si, 'Tak, a teraz sa k tomu vrátiš a budeš to hrať'. Nejaký čas som si myslel, že sme opäť späť v neodvratnom období, v akom sme boli po dokončení "Head On The Door"."

Ako povedal Lol: "Dôvody pre The Cure nie sú čisto hudobné, je to viac o myšlienkach PREČO chceš vlastne niečo urobiť, PREČO chceš produkovať práve hudbu. A musí to byť kompatibilné s osobnosťou. To nie je len o technickej muzikálnej profesionalite a partnerstve medzi nami piatimi, tu ide o nefalšované vzrušenie a nadšenie pre samotnú prácu. Začalo to celé pred viac ako desiatimi rokmi, a spolu s návratom Simona a Porla sa to vrátilo opät medzi nás. Je to jednoducho stále také živé, že o tom nepotrebujete ani premýšľať."

"The Cure už bolo niekoľko skupín," pokračuje Robert. "S každým príchodom nových ľudí sa vždy stávajú The Cure jedinečnými. Je to síce smutné, ale táto zostava bola roky nevyhnutná, teda s výnimkou Borisa, no nedokázal by som si predstaviť, že by s nami nebol. Spôsob, akým medzi nás zapadol a jeho prispenie k správnej atmosfére skupiny je neopísateľný."

""Head On The Door" som si napísal sám doma a naložili sme s ním ako nejaký orchester, no s týmto albumom to bolo iné, domáhal som sa totiž, aby mi všetci dali kazetu so svojou hudbou, takže od každého som mal k dispozícií šesť, či sedem skladieb. Dokonca aj Boris mi dal kazetu so zaujímavými bicími partami, čo si nesmierne vážim, pretože od neho som teda skoro vôbec nič nečakal, ale to len dokazuje fakt, že každý z nás chce byť do produkcie skupiny naozaj zainteresovaný."

"Všetci mi dali kazety na začiatku minulého leta, kedy sme začali pripravovať demá v štúdiu Beethoven, v Londýne. Pustil som postupne všetky, všetci sme ich mlčky počúvali, nepovedal som čia je čia a nik dokonca nemal povolené komentovať vlastné záležitosti. Každú z vecí sme obodovali na stupnici do 20, neskôr okomentovali a nakoniec sme si vypočuli 60 záležitostí a porovnali svoje poznámky. Potom sme z toho všetkého vybrali veci, ktoré na nás urobili okamžite najlepší dojem, nahrali na dve kazety a vybrali sa do štúdií Johna Costa v Provence. Tu sme sa asi dva týždne hrali s demosnímkami - bola to celkom dobrá zábava, mali tam futbalové ihrisko, takže sme s miestnymi hrali futbal každý večer - no a potom sme sa vybrali do Mirabelle, kde sme každý deň nahrali jednu pieseň, niekedy aj dve. Väčšina z materiálov boli skutočne len prvotné pokusy, takže sme vlastne celý čas jammovali a hľadali ten správny fíling. Každú skladbu sme hrali aj celé hodiny, takže sme s nimi boli bezprostredne oboznámený, no a potom sme ich nahrali na prvý pokus, a ono to fungovalo! Bola to skutočne radosť nahrať to."

Nedokážem si ani predstaviť nahrávacie štúdio, ktoré má vlastný vinohrad.

"Och, tak táto skutočnosť sa mi stala múzou. Obyčajne ju postrádam, ale tentoraz som mal pripravené texty pre 23 piesní a mám pocit, že sú jednoducho tým najlepším, čo som kedy napísal. Sám sebou som bol prekvapený. Napísal som ich spôsobom, akým som napísal "The Walk". Pre každú skladbu som mal osobitú náladu, preosial som svoje spomienky, takže som získal skladby, ktoré referujú na konkrétne udalosti, no tieto skladby viac zachytávajú ich "duchovnú" stránku."

""How Beautiful You Are" je postavená na jednej z Baudelairových poviedok, ktorá je sama založená na výbornom nápade. Je to o tom, ako si myslíte, že máte k niekomu blízko, tešíte sa z toho a tešíte sa spolu z rovnakých vecí, no zrazu akási udalosť vás prinúti vnímať túto osobu v úplne inom svetle, dokonca aj veci, o ktorých ste si mysleli, že sú dôležité, no aj tak si s tým všetkým budete vychádzať relatívne dobre."

Nikto nikoho skutočne nepozná alebo lepšie povedané, skutočne nemiluje v tom najpravejšom zmysle slova, pretože je to absolútne nemožné. Ak aj áno, tak len preto, že to tak sami cítite.

"Takéto druhy myšlienok, pokus o ich špecifikáciu a na základe toho písať skladby, boli pre mňa viac výzvou ako písanie skladieb v štýle "necítim sa práve najlepšie". Samozrejme, že je to ten ľahší spôsob, ako vyjadriť určitú náladu, no ak sa raz držíte pri zemi, ide skôr o určitý druh kritiky, pretože sa na niečo pozeráte až priveľmi triezvo, a je potom ťažké vyjadriť tú samotnú podstatu."

"Potom taká "Hot Hot Hot" vyznie ako skladba od Luisa Armstronga, o niečo také som sa nikdy predtým nepokúšal. Na albume "The Top" som sa snažil o zmenu polohy môjho hlasu v zmysle zmeny hlasového prejavu, ale vtedy to bolo považované priam za svätokrádež. Mnoho ľudí z popovej scény zmenilo svoj hlas, aby boli viac akceptovaní, krajší, viac "Americkí" a podobne. Skutočne zopár z nich sa pokúša znieť odlišne alebo HORŠIE. Ale ako som povedal, môj názor je, 'A prečo nie?'."

Borisov spôsob hry na bicie znie v porovnaní s albumom "Head On The Door" takisto odlišne: "Zvlášť na albume "Head" sa mi spôsob hry nepáčil, hral som party, ktoré boli polohovo nižšie, zatiaľ čo na tomto albume som si všetky party vymyslel sám. Skupina sa tak mohla viac zapojiť do samotnej tvorby. Dostal som tak šancu prezentovať v skupine svoju vlastnú osobnosť."
"S touto skupinou som na sto percent spokojný," vyhlasuje Simon, "a bez akéhokoľvek dôrazu, myslím si, že tento album je priam dokonalý".

Je všeobecne známe, že sa Robert k akýmkoľvek uznaniam vlastnej osoby stavia dosť kriticky, hoci v tomto prípade sa to zrejme inak ani nedá, no celkom isto zápasil s myšlienkou , či z "Kiss Me..." urobiť dvojalbum alebo nie. "Najväčšia pochybnosť, a pritom pekne hlúpa, tkvela v dvojalbumových projektoch iných umelcov. Je skutočne len zopár dvojalbumov v hudobnej histórií, ktoré naozaj fungovali - zopár albumov od The Beatles, album od Princa... myslím, že "Ummagumma" patrí medzi ne a Porl zastáva názor, že album od Led Zeppelin takisto..."

Prečo si spomenul práve tieto záležitosti?
"Pretože sú to dva dobré singlové albumy, ktoré sú dokonca lacnejšie ako dva klasické singlové albumy. Načo si kupovať nový album The Cure alebo Echo And The Bunnymen, keď si môžete kúpiť hneď dva albumy Cure lacnejšie? Jednoducho by z toho nebol dvojalbum, ak by som mal pocit, že s tým neprerazíme. Lenže z týchto skladieb môžete pustiť v rádiu ktorúkoľvek a povedať pri tom, že pochádza z novej LP The Cure - jednoducho tam nie je ani jedna slabá skladba. Z "Head On The Door" by sa týmto skladbám ako tak priblížilo päť piesní. Skutočne ma napĺňa radosťou sila týchto všetkých skladieb."

"Úprimne, pre mňa osobne je to pecka," trvá na svojom názore Simon. "Je to akýsi mix medzi "Pornography" a "Head On The Door" - z oboch albumov sú na tomto zachované tie najlepšie prvky. A funguje to naozaj skvele, jeden moment vás poteší a v zápätí vás ďalši vrhne do zúfalstva."

Dosť zvrátené v priamom protiklade k nepísaným zákonom, ktoré diktujú tvorivé kariéry množstva skupín, The Cure totiž neprerástli do niečoho mohutného a mystického a hlavne nestratili svoj smer. Jediná očividná zmena je v ich prístupnosti, majú väčší vplyv, sú viac sexy a popovejší. Vytvorili si svoj vlastný svet namiesto toho, aby podľahli akýmsi módnym trendom a každá skladba z nového albumu má šancu na potenciálny singel, hoci majú nádych sedem minútových záležitostí pre dokonalé zhúlenie.

"Na toto neexistuje racionálne vysvetlenie," vysvetľuje Robert. "Ale presne takto som chcel, aby naša skupina bola. Fakt si neviem predstaviť, že by The Cure mohli robiť niečo iné."

A poďme ďalej, "Hot Hot Hot", úmyselne škodoradostná vykrádačka, zavŕšená fantastickou Robertovou opileckou gitarou a žiadostivým skuvíňanám alebo "Hey You", niekomu táto skladba príde ako 'téma z filmu The Man From UNCLE' s divokým saxofónom, na ktorý hral slušivý chlapík z kabaretnej kapely pôsobiacej v mizernom americkom bare na Compass Point.

"Pred pár rokmi sa mi ani len nesnívalo, že budem robiť takéto veci, no myslím si, že to, čo sme potom rozbehli ma priviedlo do mierneho šialenstva. Teraz mám pocit, že 'ak by to nefungovalo, tak by to nevadilo' - a to pokladám za omnoho lepší prístup."
"No ak by nám to nevadilo, tak by nahrávanie albumu The Cure vyznelo ako klišé," oponuje Lol, "a treba brať ohľad aj na publikum. No musíte mať na pamäti, že ktokoľvek vás počuje alebo vidí, môže byť pri hľadaní pravého významu mierne dezorientovaný. Možno sú aj naše zmeny niekedy pekne mätúce, no myslím si, že je viac poctivé, byť trošku drzí."

"Ak by sme prišli s týmto albumom pred troma, či štyrmi rokmi, ľudia, ktorí predávajú nahrávky by nariekali, pretože v tej dobe sa nedalo zarobiť na imidži, ktorý si stále udržiavame," dodal Robert.

"Vo Francúzsku je strašne veľa ľudí, ktorí chodia na naše koncerty v čiernom, ktorý považujú za náš typický look , napriek skutočnosti, že ja si čiernu nikdy neobliekam. Nikdy som ju nemal rád - nespomínam si, že by som bol niekde aj odfotený v čiernom, takže je to len mýtus, ktorý sa tu objavil."

"Neziskovosť z predaja našich nahrávok v minulosti mohla byť vnímaná ako nesprávny ťah, ale to už je dávno za nami. Teraz je to úplne o niečom inom, teraz sa snažíme zbaviť poznámok ako, "tam sú The Cure, ten smiešny vlasáč." Preto som sa ostrihal predtým, ako sme vyrazili do Ameriky, aby sme pôsobili mrzutejšie a agresívnejšie, ako by ľudia očakávali. Bolo to vypočítavé a zároveň rozhodujúce, pretože som nechcel skončiť na obálkach magazínu ako Start Hits. Dokonca ma už prirovnávali k plyšovým hračkám, takže myslím, že ak by sme v tom pokračovali naďalej, bola by to pekná blbosť."

"Nie je to o tom, že by som zabíjal čas premýšľaním o tom všetkom, nikdy som si nesadol a nevymýšľal plány o tom, s čím ako skupina prídeme nabudúce, no keď ste už čohosi súčasťou, vždy uvažujem o tom, aký efekt bude mať to, s čím prídeme nabudúce a ako sa to odrazí na mne samotnom, akým spôsobom sa nám to vráti, ako budem vnímaný a podobne. Nakoniec, som príliš ľahký terč, čím viac budem atakovaný, tým viac bude skupina trpieť. Je jedno, či Lol vyzerá ako storočný dedo, stále si totiž môžeme robiť, čo chceme, no ak sa objaví príliš veľa fotografií, kde pôsobím tučne, tak nás označia za skupinu tučných. Je to príšerne neférové, ale už pred rokmi som sa to naučil akceptovať."

"Odkedy sa moje metódy preukázali, dokázali sme, že to ľudia tak budú akceptovať. Teraz totiž akceptujú všetko, čo poviem alebo urobím v súvislosti s The Cure, pretože majú pocit, že na to idem správne, a že to tak jednoducho má byť. Vôbec ma to neprekvapuje, pretože som vždy zastával názor, že prvá hlava na sťatie je vždy moja. Ak sa na to všetko vyseriem, Polydor kvôli tomu plakať nebude."

"Vždy tu bol zámer, že by som to mal byť nakoniec ja, kto bude skupine rozkazovať, ale nie štýlom, že to prinesie zlé výsledky alebo sa prepočítam."

"Vždy si stanovíte určité ciele, ktoré nakoniec zasa nesplníte," pokračuje Lol. "Lenže tým je to vzrušujúcejšie. Ak by sa na nás hľadelo ako na zjavy z inej planéty, bolo by to fakt zábavné. Vždy si namýšľate, že 'Budem myslieť na rok dopredu, alebo na dva', lenže hudba o tom nie je. Hudba je totiž večná. Umožňuje ľuďom vnímať veci takým, či onakým spôsobom, neustále, a ak sa to rozhodnete zmeniť a necháte všetko plávať, tak sa bude rozvíjať aj tak ďalej."

Lol sa v zápätí rozhodol, že si dá nejaký drink. Simon pokračoval, "Myslím, že toto bude naše absolútne najlepšie video - ako celý tento album. Všetko, čo sme doteraz urobili akoby smerovalo k tomuto albumu, dúfam, že sa nám niečo podobné ešte niekedy podarí a budeme to vnímať podobne."

Robert súhlasí: "Toto mám skutočne rád: podstúpim akékoľvek utrpenie, len aby som videl, čo sa nám podarilo. Mám na mysli každý pozostatok reality, ktorá obklopuje skupinu, každé obvinenie z hudobnej profesionality, ktorá nás dostane na určitú úroveň, to všetko zvládneme."

A sme späť tam, kde sme začínali, The Cure sa snažia zvládnuť infarkt vyvolávajúcu choreografiu a Tim Pope odkryje objektív kamery: "To je ono! Takéto video som chcel vždy natočiť! The Cure TANCUJÚ! Nechce sa mi veriť, že sa na niečo také pozerám. Teraz sú DOKONALÍ!

"Blbosť," povie Robert. "Boli sme SPITÍ! Boli sme... Päť hviezdičkový!"

zdroj: Melody Maker, 11/04/1987
autor: Steve Sutherland



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi