Veselá kostýmová párty - 04/1987 - 1.časť


Rozsiahle interview The Cure, ktoré vzniklo počas nakrúcania videoklipu k singlu "Why Can´t I Be You?"


"Myslel som si, že som stvorený pre veľké veci," hovorí Robert Smith. "A pozrite sa na mňa dnes. Som v tej najlenivejšej skupine na svete, oblečený v prekliatej zvieracej kožušine."

Je to tak, Robert v TV štúdiu Mary Tyler Moore v Bray, v Južnom Írsku. Natáča video pre prvý tohtoročný singel "Why Can´t I Be You?" a preoblečený za... polárneho medveďa?

"Skôr za Vikingského gaya," dodá Simon. Môže rozprávať. On je preoblečený za vranu, alebo čo to je - čierna pláštenka, veľký žltý zobák a brucho a pančucháče. "Pripadám si ako Spiderman," zahundre, "keď mal na sebe po prvýkrát kostým, ktorý ho začal požierať."

"Prepáčte," ospravedlňuje sa Robert. "Nabudúce urobíme video niekde, kde bude horúco, žartujem..." "Jasné," dodá Lol, "alebo v krčme, kde budeme piť." Tak to by bol asi celkom dobrý nápad, sedieť niekde v Guinness pube kúsok od starého hradu, diskutovať s Timom Pope (človek, ktorý stojí za ďalšími klipmi skupiny, ako aj za vynikajúcim filmom "In Orange" - ten momentálne vychádza na trh - natočeným v rímskom amfiteátri v Orange, na juhu Francúzska, a ktorý vytvára dojem, akoby ste sa pozerali na koncert a zároveň hrali so skupinou na pódiu) o tom, ako prezentovať The Cure v pozitívnejšom svetle. Teraz si však nik z prítomných nie je istý, čo sa bude diať. Boris si dosť znepokojene vzal svoj kostým školáčky, Lol zasa kostým "brata škaredého princa" alebo "Blind Lemon Tolhurst", Porl strieda rolu Škóta a "floosie" no a Robert si pre istotu vzal kostým a zmizol sa prezliecť.

"A je to tu," zakričí, "veľké finále, orgazmus. Spitá školáčka v gay sexuálnych orgiách!" Prišiel na to príliš neskoro, vymenil si totiž svoj vraní kostým s Morrisím (Morris - starý anglický tanec mužov v kostýmoch) tanečníkom Simonom. Ten je asi jediný, kto nehrá bisexuálnu úlohu. "Ha," zažiari. "Keď sa do tohto obujú média, budem ako bubeník z The Housemartins, ten jediný tam nie je gay!"

"Bože, začína vo mne rásť pocit viny". To sa už pridal do debaty Tim Pope - to už však mal Lola oblečeného v "Humpty Dumpty" kostýme so stroboskopickým pásom na hrudi a teraz sa prezlieka do kostýmu zmätenej včely a lieta po štúdiu zavesený na drôtoch. Dlho vládlo všeobecné presvedčenie, že všetky videá The Cure sú akousi pomstou Lolovi, no Pope mu teraz povedal, že sa mu nemá za čo ospravedlňovať. "No jasné," dodal Lol. "Uvidíme sa na druhom svete."

Za posledný rok sme o The Cure veľa nepočuli, ani sme ich moc nevideli, ale zo správ, ktoré sa k nám dostali, sme vedeli, že je s nimi všetko v poriadku. Odhliadnuc od spomenutého filmu, prešli od Fiction k Polydoru a zmluva s tým súvisiaca bola natoľko lukratívna, že Robertovi jeho účtovník poradil, aby na celý rok zostal mimo územia UK. Zatiaľ čo ostatní si v rodnom Anglicku budovali svoje hniezda, Robert s Dave Allenom mixoval album "Kiss Me Kiss Me Kiss Me" (inak nahrávali ho počas jesene v Mirabelle, v Južnom Francúzsku) v Compass Point, v New Yorku a v Brusseli.

Album nakoniec vyšiel v máji, a ide o najbohatší, najexotickejší a doteraz najúspešnejší album The Cure, skutočný poklad plný odvážnych experimentov a skvelých výkonov. No bez toho, aby som bol pod nátlakom, jednoducho musím povedať, že je presvedčivý, ide proti všetkým zvyklostiam a hlavne, na rozdiel od predošlých albumov The Cure, bojuje proti strachu zo stagnácie, jednoducho ten album ich zomkol a má v sebe aj nejaké tie funky prvky.

Nájdete tu ospanlivú ópiovú sitaru v "Of Only Tonight We Could Sleep", surový sexuálny útok v "The Kiss", trochu staccata v "Hey You", či dupot po žulovej doske vo "Fight". Album je vlastne 70 minútovou mixážou vášnivých koncov a singel "Why Can´t I Be You?" je pompézna hrmiaca štvorylka, veselá, absurdná a hlasitá.

The Cure sú v Írsku hlavne preto, aby nabrali sily pred juhoamerickým turné a som zvedavý, či si tak, ako ja, uvedomujú, že dosiahli určitý vrchol.

"Sranda," začína rozhovor Lol. "Nikdy som nás nevidel na vrchole. Po celý ten čas nás vnímam na určitých úrovniach. Práve som si uvedomil, z ktorej pozície sa dostaneme najlepšie na ten pomyslený vrchol slávy. Ale tých pozícií je teraz ešte mnoho. No nech už je to akokoľvek, na vrchole sa treba udržať a s tým súvisia ďalšie veci. Ak sa však nad tým všetkým začnete príliš zamýšľať, môže sa vám stať, že sa vo vlastných myšlienkach stratíte a následným veciam to môže len uškodiť."

Takže, s miliónom na bankovom konte a so skladbou vo vlastnom srdci, čo je vlastne motiváciou v dnešných dňoch?
"Vždy som si hovoril, že všetko robím z osobných dôvodov, to stále platí. Ale hlavný dôvod je ten, že ma to všetko jednoducho teší," hovorí Robert. "Nedá mi sa na to vykašlať - rád nahrávam, rád vystupujem a spievam a toto všetko je súčasť môjho ja, vážne, aj keď to znie chválenkársky, je to tak. Vždy som si myslel, že je to niečo mimo mňa, čosi neosobné, ale to tak jednoducho ani byť nemôže - inak by som to predsa nerobil. Mám to všetko rád... takmer som pre to cítil akúsi vinu, ale už na to nemyslím, je to tak v poriadku..."

"Nikdy sa mi nepáčili myšlienky o sláve, nikdy som ich neakceptoval. Síce som sa trochu s nimi pohrával vo Francúzsku, ale je to čosi nechutné, jednoducho už nemôžem ísť kamkoľvek bez toho, aby na mňa ľudia nepoukazovali v štýle 'Ty si Robert Smith'. Stávate sa tak čímsi menej ako človekom."

"Dôvod toho, že pokračujem, je stále viac a viac dôležitejší fakt, že sa na seba pozerám z pohľadu tretej osoby, očami niekoho, kto sa na mňa pozerá z hora a koho rešpektujem. Mojou motiváciou je urobiť The Cure ešte menej populárnejších, no zároveň ich dostať do polohy, že budeme takmer nedotknuteľní. Dúfam, že k tomu pomôže aj tento album, už nie sme viac schopní trpieť posmešky zo strany médií, ako napr. Smash Hits. A myslím, že to budeme schopní urobiť aj bez toho, aby som musel vstúpiť do arény. Ďalším takým médiom je Wogan, tí si do mňa rypnú každý deň. A to už akceptovať nemôžem. Dosiahneme bod dôležitosti, dosiaľ sme stále podivnou skupinou. Nikdy nebudeme akceptovaní, ale budeme dôležití. A to je skvelé."

"Myslím, že ktokoľvek, kto má aspoň polovicu mozgu vás znenávidí, ak ste po celý čas v médiách - podľa mňa, čím mene ste v médiách, tým ste lepší. Všetci tí, ktorí sú vo svojom fachu geniálni, ako Jack Nicholson, či Robert De Niro, sú mimo očí verejnosti, keď prídu s niečím novým, tak mám pocit, že je to briliantné, no nezabíjajú čas vytváraním si obrazu na verejnosti. Nemôžem prijať názor, že ten, kto je permanentne v médiách je skutočne dobrý."

"V určitom zmysle sme sa v súčasnej pozícií ocitli viacmenej nešťastnou náhodou, hoci to všetko bolo plánované, no nie kvôli úspechu, ale kvôli dlhovekosti. Ale ani jedna vec nenasleduje ďalšiu. Ak by tento album prepadol, ani by ma to neprekvapilo, hoci, určitým spôsobom by ma to vyviedlo z rovnováhy, ale určite by som nemal pocit, že bol zle urobený - a to je ten rozdiel. Jednoducho, je hotový, počul som ho a som šťastný. Akonáhle je vydaný, vchádza do úplne iného sveta, nepotrebujem ho zdôvodňovať, prípadne polemizovať s ľuďmi, ktorý ho považujú za blbosť. Mňa to netrápi. Bol vydaný preto, že ho považujem za vážne dobrý."

"Celú podstatu súperenia na trhu považujem, a vždy budem, za absurdnú. Pripomína mi to dostihové preteky. Budeme prví my alebo Queen? Ale nakoniec na tom vôbec nezáleží, pretože keď si pozriem Top 50-ku, tak tam nevidím žiadnu nahrávku, ktorá by sa mi páčila, takže aj tak je titul "Number One" falošná pocta. Jednoducho by tento album mal byť jednotkou, a to je všetko."

"Čím dlhšie pôsobíme na scéne, tým viac si myslím, že sme jedineční. Nechcem, aby to vyznelo povýšenecky, ale čím sme tu dlhšie, tým sa zmenšuje podobnosť medzi tým, čo robíme my a medzi tým, čo ktokoľvek kedy vôbec urobil. Stupeň, na ktorom sa teraz nachádzame je trochu absurdný, obraz na verejnosti, tak skupiny, ako aj môj je tak... jednoducho, prečítajte si niektoré americké recenzie, všetky uvádzajú, že hráme "podmanivú smutnú hudbu" a na tej istej strane je recenzia nášho posledného videa, čo je nakoniec pekne chaotické."

"Musíme sa zbaviť nálepky "dinosaurov", ktorou nás v posledných rokoch obdarili v NME. Už sa budem opakovať, ale som zhrozený, že máme tak málo konkurencie. Chcel som si nechať poslať zopár nahrávok a nakoniec som svoj výber zúžil na nový album Deep Purple. (Šmaril ho do kúta po druhej skladbe.) V Top 50-tke sú skutočne len tri, či štyri albumy, pri ktorých by som zvažoval, že by stále za vypočutie a určite len jediný, o ktorom viem, že by ma potešil; singlová kolekcia Kate Bush!"

"Ja to všetko vidím ako prostriedok na dosiahnutie cieľa," predstaví Lol svoj pohľad na zámery The Cure. " Pretože nakoniec žiješ aj tak život, aký sám chceš, a to je jedna z vecí, na ktoré hudba často reflektuje. Tým vlastne ľuďom ponúkame radu, aby žili taký život, aký sami chcú, nie aby to všetko nechali plávať v štýle, 'veď nejako bude'... chcem povedať, že sú určité veci, ktoré nás k niečom zaväzujú, niektoré sú väčšinou také, ktoré ostatní ľudia ani nepoznajú. To je moja méta - zbaviť sa nakoniec všetkých obmedzení."

"Jedna z najhlúpejších vecí, aké som kedy čítal, bolo nejaké vyjadrenie od Thompson Twins," pridá sa Simon. "Keď vydali nejaký singel, tak prehlásili, že sa každé utorkové ráno príšerne potia, keď čakajú na vyhlásenie rebríčkov a že neznášajú všetky skupiny, okrem tej ich. To je pekne švihnutý prístup. Možno sa s týmto našim singlom dostaneme aj do hitparád, ale skôr si z toho robíme srandu. A čo je pravda - skôr ako sa dostaneme do The Top Of The Pops, tak v pozíciách pekne klesneme a viac nás to už netrápi. Ak sa dobre umiestnime, tak fajn, ak nie, dobre aj tak. Nie sme súťaživí, ani nič podobné a my nie že nenávidíme skupiny okolo nás, my nenávidíme všetky skupiny, ktoré sú v rebríčkoch!"

"Je dobré, že sa v programoch ako The Top Of The Pops medzi tieto skupiny dostaneme, pretože, ak by som v tejto skupine nebol, rád by som ju tam videl. Každá iná skupina sa k tomu stavia so všetkou vážnosťou, lenže keď prídeme na rad my, správame sa v štýle, 'vysrať sa na to!'"

"Nikdy nás neviem nikam zaradiť. Zoberte si našu popularitu vo Francúzsku - myslím, že sme jej hodní, ale vďaka tomu obdivu, ktorý sa nám dostáva, nie sme v tom správnom stereotype. Nevystupujeme v štýle, 'Do riti, som v prúsere, včera v noci som sa naládoval pivom a teraz vyzerám ako ko**t!' Myslím, že keď sa na nás ľudia pozrú, tak si pomyslia, že vyzeráme hrozne. Je to fakt čudné - fakt nemám predstavu ako a kam nás zaradiť."

V určitom zmyslu sú teda The Cure obeťami vlastnej ohľaduplnosti, romantici, zranení v hrdinskom boji s týmto veľkým, drsným svetom. Inými slovami, božskí utrápení bastardi.

"Ach, tohto sa nezbavíme nikdy," zastoná Lol. "Ale to, čo nás odlišuje od ostatných skupín, ktoré môžu byť našimi súčasníkmi, je to, že sme dosiahli bod, kedy môžete premýšľať o veciach až tak, že vás samého zničia. Možno spôsob, akým pracujeme teraz je trochu... no, nie cynický - cynizmus je osobitý pre The Smiths, ktorých neznášam. My sme viac... fatalistickí. Možno samostatne pôsobíme nemiestne, no myslím si, že každý kto nás ma rád z inej, z tej serióznejšej stránky, nás bude mať rád stále. Je to tak stále - v podstate spôsob vášho myslenia nezmeníte. Možno je to záležitosť veku, poviete si sám sebe, 'No, mohol by som sa tým trápiť, alebo sa tým nechať viesť a robiť si z toho srandu'. Myslím, že presne to sa stalo nám - sami seba neberieme vážne, pretože v tomto samotnom svete nie je veľa vecí úplne vážnych."

"Stále okolo seba cítim to, čo aj na začiatku, keď sme hrávali len v malých kluboch," začne rozhovor Porl. "Hoci teraz je to všetko väčšie, ale fakt, že ešte stále môžme vyjsť na pódium a robiť si z toho srandu, je veľmi dôležitý. Myslím, že ľudia to z nás cítia, a takisto hneď pochopia, či hráte len pre určitý dojem, alebo že máte pocit, že tým predáte viac nahrávok."

"Ak by som mal opäť 15," zapája sa do debaty Lol, "boli by sme mojou najobľúbenejšou skupinou, pretože svojou tvorbou reflektujeme na myšlienkové pochody, kedy ste mladší a začínate triezvo uvažovať o veciach. Sme možno takí mladší bratia všetkých ľudí. Za tých desať rokov sme ešte stále nenašli odpovede na určité otázky, hoci v niektorých už máme viacmenej jasno. To je to, čo som mal najradšej, keď som bol mladší - moju izbu, kedy som počúval hudbu a čítal knihy s pomyslením, 'keby som to tak napísal ja'".

"Pre ľudí sme také čosi vytvorili možno preto, že každý z nás prešiel vlastnými traumami alebo niečím, čo podnietilo vznik týchto skladieb a teraz na to reflektujeme, chceme ľuďom ukázať ako sme určité veci vnímali a ako by ich mohli sami pochopiť. Možno sme viac objektívni. Teda, chcem povedať, že tento album ma vracia do mojich 15-tich, kedy som sa vrátil zo školy, začali prázdniny, šiel som po prvýkrát do Francúzska a potom som sa vrátil - je to ako katalóg spomienok. Keď som ho počul v celku, prišiel mi ako pamätníček, zbierka spomienok, ktoré som prežil za tých deväť mesiacov, ktoré si nahrávanie vyžiadalo. Niekedy o tom dosť premýšľam, o tom, že predstierame, že sme mladší."

Zaujímalo ma, keď už je ten album taký rôznorodý, či sa Robert našiel v úlohe "šéfa", osobou, ktorá schválila každú skladbu...

"Trochu som si privlastnil mierne rozmarnú osobnosť, no keď robíme pomalšie, potichšie, tak som taký, aký som vždy bol. Chcem vlastne povedať, že v "Hot Hot Hot" alebo vo "Why Can´t I be You" by nemali byť cítiť žiadne zbytočné emócie, pretože také čosi neobsahujú ani ich texty, no na druhej strane by som nikdy nezvolil k vydaniu skladby, ktorá by mala v texte určité emócie a bola by interpretovaná v štýle, ako to robí napríklad Paul Young, to mi príde ako totálna strata času. Jednoducho, ak nie som v tej správnej nálade, tak danú skladbu odložím a budem sa jej venovať až potom, kým sa na ňu budem vážne cítiť. Obyčajne však neprežívam pocity v takej miere, ako to nakoniec vyznie na albume. Aj zronený bývam menej, pretože vecí, ktoré takéto stavy spôsobujú je menej, to sme si v podstate uvedomili až nedávno a takisto som to postrehol v mojom osobnom živote. Masky profesionálneho hundroša som sa zbavil už pekne dávno. Takže, ak by na albume nebol žiaden smutný song, ani by ma to neznepokojovalo."

Takže, keď to zoberieme po lopate, The Cure sú necudne šťastná skupina, nová a pritom stará, zrelá a vzrušujúca, v ktorej si Smith vybudoval okolo seba akýsi gang, pohodlné kamarátske prostredie, ktoré mu umožňuje, ako nespornému vodcovi, pohodlný oddych. A niekedy má toto všetko vo zvyku chrániť ako ten najvzácnejší poklad vo svojom vlastnom svete.

zdroj: Melody Maker, 11/04/1987
autor: Steve Sutherland



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi