Srdce temnoty - RockStar, 09/1984


Jeden z najzaujímavejších rozhovorov s Robertom z obdobia The Top


Šialené výlevy priveľmi citlivého umelca, ktorý sa svetu javí ako Pán Temnôt, robia z Roberta Smitha ustupujúceho človeka, nie však takého, ktorý dychtí po kompromisoch. No a dnes nedokáže nik lepšie než on vyjadriť existenciálne bolesti väčšiny generácie formou zvuku nezabudnuteľných skladieb ako "Killing An Arab", "A Forest", či "Charlotte Sometimes". Silne zvýraznené oči a priam až smrteľná bledosť, Smith, ako už niekoľkokrát prezradil v rozhovoroch, už neraz klesol na samé dno.

Narodený 21.apríla 1959, Robert Smith je plachý, tak plachý, že je až ťažké uveriť, že práve on je lídrom charizmatickej skupiny, akou sú The Cure, takmer hanblivý, až kým sa nezahľadíte do jeho iskrivých očí a to mu vykúzli úsmev na tvári. Jeho melancholická a ťažko stráviteľná hudba je výsledkom prísnej zodpovednosti, sústredenosti na konkrétne veci, silnej a neoblomnosti a vyvarovania sa zbytočností, no z času na čas ho osvietia slnečné lúče a odhalí samého seba. Symboly a narážky na celkom naivné básne, ktoré spolu s hudbou charakterizujú schopnosť Roberta Smitha silne zapôsobiť na svedomie tejto generácie s priam diamantovou ostrosťou.

Máš na svoju rodinu krásne spomienky? Ako sa vlastne pozeráš na svoju minulosť?
Svoju rodinu neskonale milujem, mám bratov a sestry, s ktorými sa cítim stále bezprostredne a uvoľnený. Na školu som sa vykašľal veľmi mladý a ako 16, či 17-ročný som založil The Cure. Z mojej minulosti, tak ako ktokoľvek iný, niečo ľutujem, ale len zopár epizód, inak v pohode.

Bol si niekedy zbláznený do nejakého speváka, či nejakej osobnosti?
Stále som zbláznený do niektorých ľudí, Jacka Nicholsona, Echo & The Bunnymen, ktorých som nedávno stretol po prvýkrát v živote a bolo to skutočne skvelé. Takisto Jimi Hendrix, ktorého skladbu "Foxy Lady" som prepracoval, lenže on je už mŕtvy, no napriek tomu som zistil, že som doňho stále úplný blázon. Takisto si mnohých ľudí nesmierne vážim, pokúšam si ich obdivovať a pochopiť trochu viac, ako by som mal byť iba ich "hard-core" fanúšik: samozrejme, že nie som člen žiadneho fan klubu.

V koľkých percentách sú tvoje skladby autobiografické?
Možno tak z 50-tich %. Mnohé z mojich skladieb sú postavené na skutočných situáciách a ďalšie na takých, o ktorých si myslím, že sa mohli stať, čiže udalosti, ktoré sa sa týkajú iných ľudí. Píšem o tom, čo v skutočnosti existuje, hoci je v nich zastúpená aj jasnozrivosť, no len veľmi slabo. Takže, ak chcem napísať nejaké "čajové" skladby, stačí mi pospájať zopár slov tak, aby mohli spolu fungovať.

Pamätáš si na chvíľu, kedy som po prvýkrát pomyslel na smrť?
Asi to bolo keď som mal 7, keď mi zomrel starý otec. Bolo to v mojom živote po prvýkrát, čo zomrel niekto z rodiny a vtedy som pochopil, ako sú ľudia silne naviazaný na čas.

Pomyslel si niekedy na samovraždu?
Niekedy. Keď prežívam krásne chvíle, vtedy si pomyslím, že na samovraždu nie je žiaden dôvod, pretože aj tak raz zomriem. Vtedy takisto nechápem dôvody, ktoré ľudí vedú k samovražde. Lenže, mal som obdobia, kedy boli u mňa myšlienky na samovraždu veľmi aktuálne, priam som bol nimi zaslepený: napríklad v takom jednom období som napísal skladbu "17 seconds".

Máš pocit, že žiješ život, ktorý Camus nazval ako "vlastnú neutíchajúcu vzburu, slobodu a vášeň"? Pokúšam sa. Oceňujem mnohé z Camusových myšlienok, lenže mnohé z jeho pôvabu, ako jeho životný štýl, bolo v skutočnosti úplne odlišné od toho, čo opisoval vo svojich knihách, či filozofických prácach. No napriek tomu, predsa keď niečom píšete, často tým vlastne unikáte od reality. Ale teda, dlho som sa nad Camusovými dielami nezamýšľal: len som reagoval tak, ako som to cítil, čo je niekedy pochopiteľné, no inokedy pekne pochabé.

Z Camusovho diela "The Stranger" si čerpal námet na svoju prvú skladbu "Killing An Arab". Išlo o o poctu tvojej vášni z mladosti?
Pravý dôvod, prečo som čítal tú knihu "The Stranger" bol fakt, že to bola prvá kniha vo francúzštine, ktorú som musel v škole prečítať. No zapáčila sa mi až do takej miery, že namiesto napísania kritiky som sa rozhodol o nej napísať svoju prvú skladbu.

Často opisuješ rozprávkové, čarovné miesta, ako "Fire In Cairo" (Požiar v Káhire), "Hanging Garden" (Vysuté záhrady), "Wailing Wall" (Múr nárekov), "The Top"... Prečo?
"Fire In Cairo" pojednáva o vzdorovaní k tradíciám popu a všetko, čo s ním súvisí, zatiaľ čo "Wailing Wall" sa zaoberá výletom po Izreali, z ktorého som sa minulý rok vrátil spolu The Banshees. Rozhodol som sa tam navštíviť Múr nárekov a bol som neskutočne šokovaný. "The Top" je o tom, kde by mohli ľudia byť, lenže som o tom nikdy nepremýšľal: ak sú v pohode, majú obyčajne tendenciu byť šťastní. Nie, že by mali trpieť, otázka však je, čo vlastne robia. Nezaoberám sa otázkou prečo, iba premýšľam o tom, čo robíte pre to, aby ste boli šťastní. Pretože ak sa pokúšate o zmenu a pre niečo sa rozhodnete, tak sa toho jednoducho držte. Ak vás to pre zmenu netrápi, tak sa nikdy sám seba neprestanete pýtať kto ste a čo konkrétne chvíľa znamená: jednoducho sa meníte bez toho, že by ste si to vôbec všímali. Osobne sa mi myšlienka zmeny nepozdáva, pretože zmenou žijem celý čas. Pre mňa je jednoduchšie niečo jednoducho zmeniť bez premýšľania... je to ako nahrávať video... je jednoduché čosi pred kamerou predstierať.

V skladbe "A Forest" spievaš "stratení v lese, všetci sami". Je to skladba o extrémnej osamelosti, hlavne keď vravíš: "je to vždy rovnaké, naháňam sa za ničím, znova a znova a znova".
Je to skladba o zážitku, ktorý sa mi v lese naozaj stal. Bol som malý, tak 8, či 9 ročný, a naozaj som sa stratil v lese. V skladbe "A Forest" som sa snažil zachytiť pocity extrémneho strachu, ktorý som vtedy zažil a ako - možno inak povedané - tieto nepríjemné pocity môžu stále u niekoho pretrvávať.

V "At Night" zasa spievaš: "počúvam ticho noci, niekto tam je." Aký má význam noc v tvojej hudbe?
Tá skladbe je inšpirovaná Kafkom, skutočnosťou, že je pri vás akýsi strážca - v podstate sa to dá chápať ako Boh - ktorý na vás neustále dáva pozor a sleduje vás. Vracanie sa k noci, je vracanie sa k písaniu, pretože osobne mám noc radšej ako denné svetlo. Často pracujem v noci a potom to dospávam cez deň. Neviem prečo, ale je to tak.

Zdá sa, že album "17 Seconds" má v sebe viac strachu než album "Faith", ktorý pôsobí viac pohodovo, smeruje takmer k pozitívnej evolúcií. Je tak?
Ja si skôr myslím, že "17 Seconds" je viac naivnejší než "Faith". V obdobiach, kedy som skomponoval tieto dva albumy som bol náladovo diametrálne odlišný. V prvom rade som bol veľmi mladý, a medziobdobie týchto dvoch albumov ma veľmi zmenilo. No a samozrejme v období nahrávania albumu "Faith" som už bol chorý z úplne všetkého. V písaní textov som teda dal priechod situácií a pocitom, pred ktoré som bol postavený. No práve po tomto som nemal vôbec pocit, že som zapletený do nahrávania a tomu zodpovedali ďalšie nálady obsiahnuté v textoch. Takmer som bo rozhodnutý ten album vôbec nevydať, pretože - aj keď je po hudobnej stránke naozaj dobrý - nebol som si ním vôbec istý. Práve z tohto dôvodu sa mi o albume "Faith" a o tom, ako vznikali jeho skladby, rozpráva dosť ťažko, a takisto, keď je do nahrávania zapletených príliš veľa ľudí, ktorí neustále radia, a prezentujú svoje predstavy, či už sa vám páčia alebo nie, tak to sa jednoznačne odrazí na konečnom efekte mnohých vecí. Práve preto si myslím, že "17 seconds" je lepší album než "Faith".

Môžme hodiť reč o skladbe "Charlotte Sometimes", ktorá podľa mňa neprávom upadla do zabudnutia?
To je najlepší single, aký kedy The Cure vydali a samozrejme, okrem pravidelného hrania na koncertoch, je to jediná skladba, ktorú som počúval pravidelne tri mesiace na kazete, ktorú som si pre seba nahral. Do zabudnutia upadla možno aj preto, že sme okolo nej neurobili riaden hurhaj.

Mám pocit, že hľadáš - či už v snoch alebo v reálnych príbehoch - jednoduchosť, bezprostrednosť a istú telesnú pohodu. Súhlasíš?
Jednoznačne. Preferujem ideu čistoty, ale len preto, že ľudia majú mne mylný názor. Keďže som milovník literatúry, tak majú pocit, že by som sa mal na ňu neustále odkazovať. Ale to som ja nikdy nerobil, hoci samozrejme sú tu skvelí ľudia, ako napr. Dylan Thomas. Čo ma vždy doráža je, ako ma ľudia "chcú" a ako ich môžem ovplyvniť. Ak mi poviete, že to preto, že som umelec, tak to nedáva zmysel: Kupujem si nahrávky tak ako všetci ostaní ľudia, ktorí vydávajú nejaký materiál. Počúvajú to, čo som vytvoril, tak si ja prečítam, čo napísali iní. Všetko toto je len skúsenosť: Ak sa vďaka tomu niečo naučíte, tak je to niečo viac, pretože samozrejme momentom narodenia neviete hneď všetko. Jasné, obyčajne máte tendenciu robiť veci horšie. Pretože ste sa narodili preto, aby ste nakoniec vedeli všetko, tak začínate logicky zabúdať.

Máš v živote nejaké istotu?
Nemyslím. Nemám rád ani pohodlie ani zodpovednosť. Nevlastním ani dom, ani auto. Nie som ženatý. Možno to pôsobí hrozne egoisticky, ale všetko, na čo momentálne myslím, sa týka iba mňa.

Nemáš pocit, že "Lovecats" znie akoby pochádzala z obdobia "Three Imaginary Boys"?
V podstate všetko, čo sme nahrali za posledné dva roky znie, akoby to pochádzalo z nášho ranného obdobia, dokonca aj pózy, rozmanitosť zvukov a nálad.

Posledný album, "The Top", v sebe zahŕňa niekoľko rôznych nálad: orientálne, psychedelické, temné. Obsahuje však nejaký spoločný pocit? Alebo inak, v akom období svojho života si tento album napísal?
Bol napísaný krátko po singly "Lovecats", okrem dvoch skladieb. Prakticky tento album vykresľuje všetko, čo som robil posledné dva roky, po albume "Pornography", ale v ničom sa nikam nevracia, je to o špecifickosti a o zúfalstve. Po hudobnej stránke však bol napísaný v rôznych obdobiach, všetky tie skladby som potom zozbieral na jednu kazetu, pozorne počúval a vybral tie najlepšie. Texty k melódiam boli pridané neskôr, bez nejakého náhlenia, ako tomu bolo v prípade "Pornography", ktoré boli napísané za jediný týždeň. Všetky tie texty vo mne žili, dostal som ich zo seba von a bez akýchkoľvek sĺz, či smútku. Zmenil som sa a dnes už veci nevnímam ako kedysi.

zdroj: Rockstar, IT - 09/1984



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi