Robert Smith - Spin 11/2005


Aktuálny rozhovor s frontmanom The Cure.


Robert Smith - žiaden gothik, ani mím, jednoducho je tento frontman The Cure popový génius, ktorý ako prvý dotiahol alternatívny rock na štadióny.

S albumom "The Head On The Door" (1985) ste prišli s niečím, čo zafungovalo. A očividne sa ti zapáčil imidž, ktorý si vtedy predstavil, keďže sa ho držíš dodnes.
Áno, a podľa mňa bol rok 1985 rokom nášho prerazenia v Amerike. Samozrejme, že sme tam dovtedy boli niekoľko krát a "Let´s Go To Bed" tam bola v roku 1982 slušným hitom, ale až v roku 1985 tam naša skupina čosi naozaj znamenala. Zostava s Porlom Thompsonom (gitara) a Simonom Gallupom (bassgitara) mala v sebe akúsi príťažlivosť, ktorá zabrala. Jadro skupiny vydržalo spolu až roku 1993 (Thompson sa v tomto roku do skupiny opäť vrátil). Koncerty, ktoré sme odohrali boli neuveriteľne vzrušujúce. Celý telom ste cítili, že sa niečo deje. Myslím, že sme dosiahli úroveň, kedy sme prekonali samých seba.

V tej dobe neboli The Cure považovaní za "alternatívny rock" ako je tomu dnes. Boli ste škatulkovaní ako "college rock".
No hej, zakaždým, keď sme vstúpili na americkú pôdu sme dostali iný prívlastok. Boli sme "raincoat", potom "gothici" - ani si nepamätám, kedy sme boli oficiálne zaradení ako "alternatívny rock". Myslím, že to prišlo až po roku 1985.

Či už Vás označíš za gothikov alebo nie, myslím, že sa to navždy stane súčasťou vášho dedičstva, nemyslíš?
Nie, nemyslím si, že sa tak stane. Ak nás v dnešnej dobe významné publikácie, či už v Spojených štátoch alebo v Británií, označujú za gothikov, tak je to vždy veľmi nejednoznačné. Gothický pop alebo gothický rock. Goth-alternatívni rockeri. Goth-aternatívno-popové hviezdy. Nikdy to nie je goth v priamom slova zmysle. Postupne sa toto označenie vytráca. Myslím, že aj ľudia samotní si začínajú uvedomovať, že to nie je ten najsprávnejší spôsob na označenie produkcie The Cure. No keď sme minulý rok vystúpili v MTV Europe, v rámci šou Icon, chcel som, aby reláciu uvádzal Marilyn Manson. Nepopieram... (dlhá pauza) v podstate ma také označenia tak trochu tešia. V žiadnom prípade mi to nevadí, ani ma to neobťažuje.

Najhoršia vec, akú si si kedy o sebe prečítal? Teda okrem toho, že "si gothik".
(smiech) Je to smiešne, ale jediné, čo mi naozaj vadí, sú ľudia, ktorí sa dožadujú, aby som si tvár maľoval na bielo.

Ako mím?
Tento špendlík ma ešte stále pichá. Okrem skutočnosti, že som nikdy taký imidž nemal, ma to aj irituje, pretože ľudia, ktorí nosia biely mejkap zabúdajú na to, že im vidno do výstrihu, či im vidno to neoholené strnisko, ktoré im cez mejkap prerastá. Sú ľudia, ktorí so mnou urobia rozhovor a potom uvedú, "Na bielo namaľovaná tvár, ktorá je jeho poznávacím znamením." Pomyslíte si, "Do prdele! Však si sedel so mnou v jednej miestnosti."

Cítiš nejakú náklonnosť ku skupinám ovplyvneným The Cure, ako Interpol, či My Chemical Romance?
Samozrejme, a skutočne veľkú. Dokonca aj posadnutosť Carlosa D. Simonom mi príde veľmi milá. My Chemical Romance sú omnoho mladší. Sú najobľúbenejšou skupinou dvoch mojich neterí. Sú moderným ekvivalentom grunge, označil by som ich ako glam grunge. Ale skutočne neviem. Mixujú vo svojej produkcií až príliš veľa žánrov. Prídu mi trochu mätúci, ak nie priam zábavní.

V roku 1989, dva roky pred vydaním albumu "NeverMind" od Nirvany, ste prerazili v americkej Top 10 s albumom "Disintegration", ktorý bol, samozrejme je to dosť polemické, v porovnaní s Nirvanou, omnoho revolučnejší. Maš pocit, že by si vaša skupina zaslúžila väčší rešpekt u kritiky?
Veľmi skoro som prišiel na to, že ak by som bol bral vážnejšie nečakané uznanie kritiky, a stali by sme sa kritikmi ospevovanou skupinou, asi by som sa musel vzdať všetkých ocenení, ktoré sme získali. Zvláštne, ale stali sme sa skôr populistickou skupinou, hoci to s nami celé roky kolíše, raz dolu, raz hore. To, kto vlastne sme, čo reprezentujeme, aká je naša kultúrna pozícia, to ma naozaj nikdy netrápilo, pretože akosi cítim, že je to niečo, čo sa bude dať definitívne určiť až keď navždy skončíme. Pamätám si, ako sme počas Disintegration turné v zákulisí koncertu na jednom štadióne v Texase príšerne žartovali na tému kto vlastne sme a čo vlastne robíme.

Aká hudba za posledných 20 rokov na teba skutočne zapôsobila?
Produkcia Dinosaur Jr. a Pixies.

Si jeden z tých, ktorý sa čestne prizná so svojim drogovými skúsenosťami za celé tie roky. Keď sa spätne obzrieš, mali drogy pozitívny alebo negatívny efekt na popovú kultúru posledných dvoch dekád? No, heroín je viacmenej absurdná droga. Nikdy som ju nepochopil. Nikdy som nepoznal osobu závislú od heroínu, ktorej by dopomohol k lepšej osobnosti, teda ak sa nakoniec rozhodol prežiť. Takisto aj závislosť od kokaínu je pekne šialený spôsob života. Ale presviedčať o tom ľudí mi príde trochu absurdné. Samozrejme, môžete poukázať na to, čo som tým spôsobil mojej rodine a priateľom, prípadne, že ste sa museli prizerať tomu, čo to spravilo s ostatnými. Podľa mňa je omnoho väčším zabijakom alkohol - ak si spomeniem na ľudí a ich mentalitu, ktorých poznám. Ak ste umelec, alebo kreatívny človek, užívate drogy do tej miery, aby vám pomohli vystúpiť zo samého seba - ono je to skutočne zaujímavá skúsenosť, ale len do chvíle, kedy sa z toho nestane závislosť. A také niečo som sa snažil vždy prekonať. No je absolútne nevyhnutné si uvedomiť, že užívaním drog sa kreativita nezvyšuje. Bohužiaľ, existujú trendy, ktoré vykresľujú drogy ako podstatu všetkého. Napríklad tanec do rovnaké rytmu bpm. Myslím, že k tomu, aby ste to vydržali sa jednoducho musíte potužiť drogami, no toto nepokladám za veľmi kreatívnu činnosť. No pripúšťam, že je to dobrá zábava. Alebo môže byť.

autor: Marc Spitz
zdroj: Spin Magazine, 11/2005



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi