Liek, ktorý vás zabolí - 08/2004


... ďalšia zo spomienok na nahrávanie zatiaľ posledného albumu The Cure.


"Ide len o spojenie." Tak toto motto z románu E.M.Forstera, "Howard´s End" mi príde na um vo chvíli, keď sa mobilný telefón Roberta Smitha po tretí krát odmlčí práve vo chvíli, keď sa mi pokúša zodpovedať na otázku, ako sa spolu s ostatnými členmi The Cure zbavili typickej anglickej rezervovanosti pri hovorení o veciach, na ktorých naozaj záleží.

Rezervovanosť možno nehrá význam pri plejáde hudobníkov, ktorí ovplyvňovali The Cure, odkedy Smith spolu som svojimi troma spolužiakmi založili túto skupinu v r. 1976. Smithov hniezdo pripomínajúci účes, červený rúž a svojho času kolosálny apetít pre drogy a alkohol nenaznačujú žiadnu zdržanlivosť, hoci jeho texty počas toľkých rokov často proklamujú potrebu "rozmätať všetko na okolo a zároveň sa z toho všetkého oslobodiť", hlavne na albume "Pornography" z roku 1982, ktorý pomohol jasne definovať gothické nálady rocku.

Nechali to na outsidera - Rossa Robinsona, producenta skupín ako Korn, či Limp Bizkit - aby zboril nie tak očividné zábrany Smitha a jeho kolegov zo skupiny. Bol to práve on, kto sa dožadoval toho, aby skupina jednoznačne hovorila o tom, čo robia na rovnomennom albume, ktorý vyšiel pod hlavičkou vydavateľstva Geffen Records.

"Povedal mi, 'Robert, mal by si im všetkým povedať, čo chceš s touto skladbou urobiť, povedať im o čom vlastne je, čo sa ňou snažíš povedať,'" spomína na nahrávanie Smith, s trochou nedôvery v hlase. V prípade "Labyrinth", jednej z najtemnejších skladieb albumu, ktorá "spôsobila vyše hodinovú diskusiu o identite a vnímaní seba samého."

Možno by sme ani nemali byť prekvapení, hlavne v období, kedy "head-bungery" ako Mettallica navštevujú skupinové terapie. No citové odhalenie patrí k jedným z najväčších kvalít, ktoré udržujú The Cure pri živote, spolu so Smithovou schopnosťou spievať o trápení duše súvisiacom s vekom, ktoré nás priťahuje bez akýchkoľvek zábran.

Iste, rozsiahle duchovno The Cure získalo opäť na cene s novým záujmom o nich medzi začínajúcimi skupinami. The Rapture, Interpol a Hot Hot Heat, všetci títo majú svoj dlh voči Smithovej schopnosti lámať zvuk a nechať sa unášať búrkou gitár a kláves. Niektoré z tých skupín, napr. Mogwai, Muse a Melissa Auf De Maur, sa upísali turné Curiosa Festivals, ktoré pomáha spájať produkciu ctihodných headlinerov a nastupujúcej generácie.

No nikto by si ani len nedokázal predstaviť, že by Smith povedal o svojich skladbách, že sú oknom do jeho skutočného života.

"The Cure sú v podstate únikovou skupinou," pokračuje spevák. "Na skutočný život odkazujeme veľmi zriedka. To je aj dôvod, prečo sme nikdy neboli politicky orientovaní. Myšlienky o písaní skladieb o reálnom živote sú pre mňa až príliš nezaujímavé. Môj život je rovnako nudný, ako život kohokoľvek iného." Smithov skutočný život sa začal v severnom Anglicku, v roku 1959, hoci vyrastal na juh od Londýna, v mestečku Crawley, urbanizačné miesto, ktoré vzniklo vďaka povojnovým vládnym plánom, kde sa počítalo s lokalitami pre ubytovanie pracujúcich z hlavného mesta. Možno aj tá typická mestská povaha živila Smithovu túžbu po úteku, hoci ich ranné skladby boli postavené na dramatickej svetoznalosti spisovateľov, akým bol aj Albert Camus.

V roku 1980 nahrali The Cure album "Seventeen Seconds", o ktorom si Smith myslel, že je posledným, ktorý nahrá s touto skupinou. Odvtedy začínajú jeho notoricky známe predpovede, ktoré sa objavia s každým novým albumom s jeho vlastnou nálepkou "tento je ten posledný" a zdá sa, že nijak inak to nevníma ani pri tomto aktuálnom, nakoľko v skladbe "Alt.End" jasne spieva: "Chcem, aby toto bola posledná vec, ktorú sme urobili."

Lenže Smithova predstava poslednej veci sa nezhoduje s predstavou nikoho z nás. Je to o existencionálnej nadradenosti prebiehajúcej chvíle a chce tým vlastne poukázať, že jeho vnímanie Camusovej tvorby je čosi viac ako bezstarostné lovenie lyrických myšlienok.

"Musíte jednoducho veriť, že všetko čo robíte, je vlastne naposledy," komentuje Smith. "Možno už druhú šancu nedostanete. Myšlienka, že správne to urobím možno nabudúce, prípadne niekedy v budúcnosti, je mi absolútne cudzia."

Keď toto aplikujeme na produkciu nahrávok, nech už to vyznie akokoľvek, myšlienka poslednej šance môže odsúdiť veci na večnosť. Ak sa touto cestou nevydáte znova, tak potom je asi najlepší nápad zaliezť do nejakého anglického vidieckeho domu (ktorý vlastní Jane Saymourová) na celé roky, a zakaždým pripraviť dvanásť parádnych skladieb. Presne toto totiž The Cure urobili v roku 1995, výsledkom čoho bol zmätené homogénny album "Wild Mood Swings", ktorý sám Smith označil ako "najfrustrujúcejší a najnedocenenejší abum The Cure, aký kedy nahrali... počas celých šiestich mesiacov sme mohli z toho domu kedykoľvek vypadnúť a nahrať nejaký pochopiteľný album, ale my sme zostali."

V opačnom extréme, nový album bol nahratý celý naživo v štúdiu, kde každý deň dokončili jednu celú skladbu. Robinson totiž trval na tom, že The Cure su najvieryhodnejší a najviac sami sebou práve vtedy, keď hrajú naživo, a presne takto chcel, aby skupina znela a hrala na celom albume. Takže Smith si na seba nanášal svoje bojové farby aj v štúdiu, skupina bola po celý čas v tom najužšom kontakte v hluku a pri svetle sviečok, navzájom sa podpichovali, aby hrali čo najlepšie, hoci paradoxne zmenili spôsob a miesto, na akom je skupina zvyknutá hrať.

"V takej tesnej vzdialenosti, ako sme boli v štúdiu, na pódiu určite nie sme," dodáva Smith "a počas nahrávania som zažil niekoľko smutných rodinných udalostí," medzi inými zomrel otec jeho manželky, s ktorým sa poznal celých 30 rokov. "Prežíval som tie klasické pocity, kedy sa veci počas noci obrátia naruby, a keď som začal hovoriť o tom, ako to cítim, tak nastala tá silná vlna emócií. Obyčajne to tak vždy nebýva, pretože sa v štúdiu bavíte o tom, ako znie napr. nejaká bicia slučka." "Labyrinth", druhá skladba na albume, reflektuje práve na spomenutú radikálnu citovú dezorientáciu, tak známu z ranných albumov The Cure, no tento raz ešte viac osobnejšiu. Skladba "The Promise", ktorá uzatvára americkú edíciu albumu, vyznieva ako klasická repríza Smithovej osobnosti, ako prvého trpiteľa rocku, hoci fanúšikovia sotva poznajú koho Smith stelesňuje vnútorným hlasom niekoho, v ktorom sa sklamal.

"Je to o sľube, ktorý som dal minulý rok a nesplnil ho," vysvetľuje. "Bola to tá najintenzívnejšia skúsenosť, ktorá súvisela so skutočnou nenávisťou samého seba. Je to o nenávisti, ktorú v sebe cítite, keď vedome niekoho necháte v problémoch tým najhorším spôsobom, a samozrejme aj seba, a už nikdy nedostanete šancu všetko to vrátiť späť a uviesť na správnu mieru." Ďalší hnev sa vynára v "Us Or Them", skladba ktorá jednoznačne odkazuje na Bushov bipolárny pohľad na svet.

""Us Or Them" je po dlhej dobe prvá skladba, ktorou poukazujem na reálny svet," hovorí Smith. "Reagujem na myšlienku, že v Západnom svete musíme žiť v permanentnom strachu z niekoho iného. Takéto myšlienky ale jednoznačne odmietam. Moje pocity strachu sú spôsobené mnou samotným, a nie sú vyvolané niekoho politickou agendou."

Na druhej strane, jeho politické názory, tak ako aj ostatné veci v jeho živote, sú jeho výsostnou osobnou záležitosťou.

"Nechcem aby si ľudia mysleli, že mám po ruke odpovede, prečo by ste mali voliť človeka X alebo Y... rozmýšľam dospelo. Snažím sa len všemožne zlepšiť tento svet, pretože ma na svet priviedli veriaci rodičia a oni veria, že by som takéto niečo mal robiť. Čiže nepovedať nič také, čo by podkopalo moje túžby a zároveň sa snažiť oddeliť môj osobný život od The Cure.... Môj otec vie, čo by som mal robiť a čo všetko robím, a to mi úplne stačí. On je mojím sudcom, nik iný na tomto svete." Je dojemné počuť rockovú hviezdu, ktorá svoju celú kariéru je ochotné pustiť k vode kvôli normálnemu životu, ktorá starnúceho otca považuje za svojho jediného sudcu. Útek pred realitou a prechod časom, zdá sa, že toto prekvapivo posúva Smitha v spojení s realitou a so skutočným putom, ktoré nebude prerušené do chvíle, kým nedohorí plameň poslednej sviečky.

zdroj: Globe And Mail, 08/2004
autor: Robert Everett-Green



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi