Beznádej a rozkvet The Cure


Ďalšie poohliadnutie po doterajších štyroch remastroch albumov The Cure.


Ach áno, The Cure. Štyria temní gotici so slabosťou pre čierne očné tiene, divoké účesy, smutné melódie a - v prípade čoraz viac vypaseného frontmana Roberta Smitha - aj veľké porcie koláčov so šľahačkou.

Je veľmi obtiažne brať ich úplne vážne, skutočne. Teda, chcem povedať, nikto nezotrváva v mladíckej depresii tak dlho ako oni, či nie?

No, ale oni teda áno. No komický vlasato-utrápený a morbídny obraz Roberta Smitha a jeho kolegov prezentovaný na verejnosti, tvorí pozadie briliantnej, čas od času prerušovanej, kariéry. Čo je prekvapujúce, skupina sa drží bokom od zaužívaných veľkoobchodných praktík, história sa teda hrdo na The Cure usmieva.

Pri spätnom pohľade zistíme, že niekoľko ranných albumov skupiny sú akýmsi odvážnym výletom do temných končín duše. S dokonalým načasovaním (nezávislé rebríčky sú momentálne doslova preplnené revivalovým skupinami 80-tych rokov, ktoré znejú ako The Cure) boli remastrované prvé ich štyri albumy a znovuvydané ako dvojdiskové komplety obohatené o raritné živé nahrávky a demo snímky, väčšinou skutočne jedinečnej kvality. Ak ich počúvate v chronologickom poradí (teda ak predtým bezpečne schováte všetky ostré predmety a zabezpečíte si okná, ak bývate príliš vysoko), zmapujete si vývoj týchto tmavookých nešťastníkov od obdobia pompéznych punkerov k neskorším veličenstvám depresie.

Zformovaní v "strachnaháňajúcom" Crawley v Essexe, Anglicku, v roku 1976 spevákom/gitaristom Smithom a jeho spolužiakmi Michaleom Dempseym (bassa) a Lolom Tolhurstom (bicie), začali s hraním temných, napätých popových skladieb s literárnymi ambíciami. Debutový singel "Killing An Arab" je toho typickým príkladom; nejedná sa o popud k rasovej nenávisti, ale odkaz na dielo alžírskeho predstaviteľa literárneho existencializmu, spisovateľa Alberta Camusa.

Chladný, bohémsky a energicky, postavený hlavne na bicích, strojnásobený hrou na množstve gitár a až nevhodne hustých bassových linkách, je ich debutový album "Three Imaginary Boys" (1979) asi najrýchlejší zo všetkých Cure albumov, s jedinou trúchlivou skladbou "Another Day", ktorá naznačila smer, akým sa neskôr skupina uberala. Napriek lacnej a spackanej produkcii mu Melody Maker v hodnotení pridelil plných 5 hviezdičiek a ohlásil ich titulkom, "Hviezdy 80-tych rokov sú tu!". Hoci album znel zaujímavo, jeho zvuk bol v porovnaní s jeho nasledovníkmi viacmenej zastaralý.

Nasledoval album "Seventeen Seconds", ktorý napriek tomu, že vyšiel v roku 1980, je dodnes nadčasový. Od debutového albumu ubehlo sotva osem mesiacov, Smith začal podliehať kokaínovej závislosti, vymenil hyperaktíneho bassáka Dempseyho za viac racionálneho Simona Gallupa, povolal do skupiny klávesáka a prinútil nemotorného bubeníka, aby hru na bicie spomalil a vzdali sa nepotrebných rytmov.

Toto je moment, v ktorom The Cure prestali byť punkovou skupinou a našli sa vo svojom "sedatívnom" a riedkom zvuku, viac ovplyvnenom produkciou Briana Ena, či Erika Satie, ako The Clash a The Jam. Efektné popové slučky sú najočividnejšie v "Play For Today" a hitovom singly "A Forest", no hlavne ide o meditačnú hudbu pre punkerov závislých na váliu, kde s každou skladbou emotívna horúčka prudko klesá, až kým nedosiahne bod mrazu. "Three", "A Reflection" a "The Final Sound" sa pomaly roztápajú ako zvukové snehové gule.

Tretí, prepychovo skľučujúci, album "Faith" (1981) je viacmenej pokračovaním albumu "Seventeen seconds", s chladnou krásou svojho predchodcu, ktorá je očividná v rýchlejších skladbách ako "Primary" a "Doubt". Tentoraz Smith dostal chuť na heroín, vodku a poriadne porcie jedla, samozrejme, tradičnú kopu kokaínu nevynímajúc. Často si spomína na chvíle, kedy bol počas nahrávania albumu "Faith" totálne spitý, pravidelne pokašlal gitarové party v momentoch, kedy mal začať spev, keďže zabudol, že je vlastne spevákom skupiny.

No najzaujímavejšia na albume "Faith" je skutočnosť, že Smith dozrel na skutočného textára. Útržková väzba na staršie nahrávky mu otvorili cestu k logickým otázkam týkajúcich sa duchovna a viery. K vrcholom albumu patria skladby "Other Voices" a "All Cats Are Grey", a nová reedícia v sebe zahŕňa aj dlhé roky postrádaný filmový soundtrack "Carnage Visors".

Nakoniec to bol album "Pornography" v roku 1982. Teraz nastala chvíľa, kedy sa s The Cure spolčujú ľudia bojazliví a zbabelí, a je úplne jasné prečo. Nielen preto, že skupina začala nosiť bujné a strapaté účesy, čierne rúže a "pandie" očné tiene, ale aj ich hudba upadla ešte viac do temnoty.

"Je úplne jedno, či všetci zomrieme", bedáka v úvodnej "One Hundred Years" človek, odvtedy všeobecne známy ako Tučný Bob, a po tejto skladbe je už všetko o utopení a krvi, o upršaných cintorínoch a podrezaných žilách, o hrozných snoch a jačiacich zvieratách.

"Chcel som vytvoriť skutočne nepokojnú hudbu," spomenul nedávno Smith. "Nihilistický, dokonalý odporný gitarový zvuk... Chcel som, aby to bolo fakticky neznesiteľné." Misia bola teda dokonale splnená, moji drahý priatelia.

"Pornography" je výsledok skutočne tvrdej práce, temnosť textov zdôraznená ťažkopádnymi rytmami a nejasným a depresívnym zvukom. Toto dielo sa tak stalo jedným zo skutočne "strašidelných" gothických albumov 1980-tych rokov. Pustite si ho čo najhlasnejšie a začnete mať pocit úzkosti, choroby a zdesenia zo života.

Ak sa vám táto predstava zdá v pohode, tak tento album nepotrebujete, potrebujete psychiatra.

No napriek tomu, "Seventeen Seconds" a "Faith" sú prekvapivo obhajobou života a ponúkajú v sebe ten najchladnejší, no zároveň najkrajší pop, aký ste kedy počuli.

Albumy "Three Imaginary Boys", "Seventeen Seconds", "Faith" a "Pornography" sú teraz v aktuálnej ponuke koncernu Universal.

autor: Grant Smithies
vydané: 25/07/2005



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi