Bohužiaľ, nemám na výber - 06/1996


Stručný rozhovor s Robertom Smithom, o ktorý sa postaral Detail Magazín.


Prečo nemôžem byť ako ty?
Momentálne mám pocit, akoby som bol niekym iným. Vo svojom vnútri zvádzam súboj medzi niekym, kto je príšerne hysterický a niekym, kto je len mierne hysterický.

Čo nás čaká?
Začne stručne: V roku 1992 to bolo Wish Tour. Rok na to som editoval film "Show", mixoval rovnomenný album, vydal album "Paris", prežil súdne ťahanice s Lolom Tolhurstom (Smithov spolužiak a spoluzakadateľ The Cure, ktorý ho zažalova kvôli nevyplateným autorským honorárom v roku 1994), ktoré som vyhral, hoci to holo dosť bolestivé a pripravilo ma to o šesť mesiacov môjho života a v tom istom období to vyzeralo tak, že sa všetci rozhodli opustiť skupinu. V jednom momente sme skupinu tvorili len ja a Perry. Začiatkom roku 1995 sme našli náhradu na miesto Borisa Williamsa, nahrali asi 25 skladieb a zároveň ich všetky zavrhli, pretože to nefungovalo. Teraz sa zaoberáme iba novým albumom. Pôvodne sa mal volať "bare", lenže počas posledného roku trochu zmutoval. Výsledkom čoho je názov "Wild Mood Swings", ktorý podľa mňa lepšie vystihuje album.

Mal si vôbec niekedy obdobie bez starostí?
Áno, celý minulý rok. A to je dôvod, prečo sme na albume pracovali tak dlho.

Čo iné teda môže robiť ten nešťastný chalan okrem spievania v rockovej skupine?
Keď dosiahnem v roku 2000 štyridsiatku, tak trochu zrekapitulujem svoj život, pretože chcem urobiť jeden risk - do konca môjho zrelého života sa venovať tej istej práci. Ale nemám pocit, že som súčasťou nejakej starej kapely - hoci The Cure mali už šesť, či sedem verzií zostáv - no tak isto si nemyslím, že pôsobím v tej istej skupine a tvoríme takú istú hudbu.

Zopár ľudí by chcelo celý svet zaplniť pochabými zaľúbenými piesňami, je na tom niečo zlé?
Nič pokiaľ nie ste priklincovaný na stoličke a musíte ich počúvať. Moje zaľúbené skladby sú založené na pokuse o komerčné využitie - nemajú nič spoločné s láskou tak, ako ju vnímam ja.

Si schopný veriť v lásku na prvý pohľad?
Áno, s takou láskom žijem dodnes.

Odkiaľ pochádzajú všetci tí opustení ľudia?
Bože! Hrozné aké množstvo ľudí inklinuje k našej skupine len preto, že v našich textoch je niečo, čo v ich dušiach nájde odozvu, a potom je tu samozrejme ešte malé percento ľudí, ktorí vyzerajú ako ja. Veľmi ľahko ich identifikujete a poviete: "Och, to je fanúšik The Cure". No ale dnes 90% nášho publika nemá nič spoločné s výzorom spomenutého fanúšika. A nemyslím si, že fakt, či niekto tak vyzerá alebo nie, svedčí o tom, či niekto má našu skupinu rád viac alebo menej. To by bolo snobské. Mám rád hudbu ako celok a sám seba nepovažujem za silného alebo slabšieho fanúšika kohokoľvek len preto, ako vyzerám alebo ako som starý. Hudba je nad tým všetkým.

Kde si spal minulú noc?
V posteli Jane Saymourovej. Počas minulého roku bývala skupina pod jednou strechou, prenajali sme si na nahrávanie albumu jej dom. Má skvelú posteľ, teda až na tú drsnú časť na spodu, ktorú ste stále cítili, nech ste zmenili plachtu koľkokrát ste chceli.

Rád hráš samého seba?
Bohužiaľ, nemám na výber.

zdroj: Detail Magazine, 06/1996



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi