Londýn 05/1991


Reportér talianskeho magazínu Ciao 2001 sa stretol s Robertom, aby spolu rozobrali tie najdôležitejšie momenty The Cure v období 1990-1991.


The Cure sa rozhodli nerobiť albumu "Entreat", živák, ktorý pravdepodobne ani nemal byť vydaný, no dožadovanie sa zo strany fanúšikov bolo silnejšie, príliš veľké promo. Možno aj preto, že The Cure aktuálne pracujú na novom albume, hoci je všetko ešte len v plienkach, a možno preto, že Robert je veľmi naklonený možnosti, že The Cure budú headlinermi tohtoročného festivalu v Readingu... cez toto všetko sa ťažko uverí jeho vyjadreniu, že posledné americké turné bolo skutočne posledným turné skupiny. Stretli sem sa v Londýne a ako sa zdá, Robert je skutočne odpočinutý a v pohode. Pred pár mesiacmi odohral so skupinou koncert v klube Town & Country Club pod názvom Five Imaginary Boys, niečo ako zahrievacie kolo pred nasledovným koncertom vo Wembley v rámci akcie Great British Weekend. Tradičný existencionalizmus, tradičná "Killing An Arab" a samozrejme jednoznačné popretie všetkých povier o možnom rozpade skupiny. Robert sa tomu všetkému iba smeje.

Robert: "Fakt to bol len žart", začne rozhovor. "Rozhodli sme sa, že ľudom pripravíme prekvapko, pretože sme mali na druhý deň v pláne oficiálny koncert, no namiesto toho sa v tom klube stretlo dvesto šialených fanúšikov. Chvíľu sa ale zdalo, že keď ľudia počuli o tom, že to zavesíme na klinec, že sa radšej rozhodnú nás viac nepočúvať..."

No, ale dosť ťažko sa prijímalo vyhlásenie, že posledný koncert posledného turné bol naozaj tým "posledným".
Robert:
"Ale nikdy som nepovedal, že už nikdy hrať nebudeme, to si ľudia nevšimli, no nebol som jediný, kto sa takto vyjadril. Viete, je ľahšie byť preč len na pár týždňov, odohrať 5-6 koncertov, ako a kompletne zbaliť a byť mimo domova tri a viac mesiacov. Celé to bolo o tom, že pred dvoma rokmi, na konci septembra, kedy vrcholilo americké turné, sme mali medzi sebou už príliš veľa konfliktov, a to len kvôli tomu turné... ako, koncerty boli skvelé, ale inak to bolo o samých problémoch. Všetko to záleží od zloženia skupiny, od skladieb aké hráme a od názorov, aké práve zastávame... Keď sme na turné, tak to všetko vždy ťaháme do extrémov. Nie v zmysle typického rock´n´rollu, ale vo veci našich pocitov, vždy vystupujeme tak, akoby išlo o náš posledný koncert a zároveň posledný deň nášho života. Z pohľadu fyzickej a psychickej záťaže ide skutočne o príšernú situáciu. Starnem a potrebujem čas, aby som sa s tým vyrovnal... a niekedy mám pocit, že ma to všetko uberá o energiu, a mal by som sa venovať niečomu úplne inému. Minulý rok od nás odišiel Roger O´Donnell (klávesák) a jeho post sme nahradili Perrym Bamontem, ktorý s nami spolupracuje už celých sedem rokov. Ak by sme to fakt mysleli s ukončením všetkého, nehľadali by sme namiesto Rogera náhradu. Dve letá dozadu sme odohrali 17 festivalov, testovali nové skladby a nové veci, ale zopakujem to ešte raz, je strašne veľký rozdiel hrať koncerty a vyjsť na celé turné. Takže, skutočne neviem, či ešte niekedy vyrazíme na turné, to naozaj neviem... Možno ostatní budú chcieť a ja jediný budem proti. Moja pozícia je v tomto odlišná, je na mňa vyvíjaný príšerný tlak. Samozrejme, že v skupine vládne demokracia, ale bezo mňa by samozrejme na také šesť mesačné turné vyraziť nemohli."

Ohlásenie albumu "Mixed Up" cez pirátske CURE FM rádio bol teda ďalší pokus, ako sa zbaviť bežných stereotypov?
Robert:
"No, ten pravý dôvod bol asi taký, že sme vôbec nevedeli, ako takému albumu robiť reklamu a trochu sme to odflákli. Nikdy nás nezaujímali veľké oslavy s obrovskými švédskymi stolmi. Keď vydáme album, tak je vonku a hotovo. No a keďže tento album je tanečný, plný remixov, prišlo nám robiť mu reklamu trochu smiešne. Tak sme zvolili cestu pirátskeho rádia. Veľa ľudí v Londýne tomu venovalo celú noc, kvôli jedinej skupine. Budeme v tom pokračovať, možno na inej frekvencií, no určite prostredníctvom tlače dáme opäť včas vedieť, kedy budeme vysielať. Prvýkrát sme to nedali vedieť nikomu, pretože sme boli z toho pekne nervózni. Nevedeli sme, ako na to zareagujú jednotlivé úrady. Ale ako sa ukázalo, nemali sme s tým žiadne problémy..."

A čo ak by ste nejaké mali?
Robert:
"No... asi by sme stroho povedali, že náš problém to nie je a nech sa obrátia na našu nahrávaciu spoločnosť."

Začali sme sa rozprávať o "Entreat", živom albume, ktorý bol nahratý vo Wembley, v roku 1989, hoci Robertove komentáre ohľadne tejto nahrávky boli trochu nejasné, pretože pôvodne nešlo o album v pravom slova zmysle, ale skôr o darček...
Robert:
"Zneužívať live album by nebolo férové. Takže sa z toho nakoniec stalo bonusové cd, ktoré dostal každý, kto si kúpil hocaké vydané cd skupiny. Dohodli sme si stretnutie s nahrávacou spoločnosťou venovať všetok výťažok z jeho predaja charite, konkrétne Amnesty International, Mencap, Cot Death Research, NSPCC a ďalším. Bola to otázka humánnosti. Rozdiel je teraz už len v tom, že na začiatku to bolo vo forme cd, teraz je vonku už aj vinylová verzia."

Váš vzťah k vašej nahrávacej spoločnosti bol vždy založený na vašej totálnej nezávislosti. Robert: "Vždy sme si robili, čo sme chceli. Sme absolútne nezávislí. Počnúc našim druhým albumom sme preinvestovali všetky peniaze, ktoré sme zarobili. Takže nikdy sme pre našou nahrávacou spoločnosťou nesklonili hlavu. A nikdy sme neboli v strate. Naše albumy vždy vypredáme, a bolo by hlúpe z ich strany, keby sa do našej práce miešali. Obyčajne skupiny takéto výhody nemajú z dvoch dôvodov. Ten prvý je jednoduchý, medzi kompromismi a úspechom si vždy skupiny vyberú tú prvú možnosť. Ja osobne na kompromisy kašlem a zameriavam sa na úspech. Ak by som mal na výber, rozhodne nevolím kompromis. A ten druhý dôvod je taký, že sa väčšina skupín do hudby jednak veľmi nerozumie a jednak ani o to nejavia záujem. Jednoducho fungujú z viacerých dôvodov a ja nie som ten, ktorý len čaká na finálnu odmenu. Ja môžem hrať tak v Town & Country klube, ako aj pre tisíckami ľudí na Dodger štadióne, a to kedykoľvek..."

No aj napriek tomu máte stále nálepku "imidžová kapela".
Robert:
"Imidžovou skupinou sme sa stali odvtedy, čo si nás okrem hudobnej scény začal všímať celý okolitý svet. Udialo sa tak hlavne v USA. Keď sa vám rozrastá publikum, stávate sa fenoménom. Ľudia vás potrebujú identifikovať a váš imidž hrá v tomto rozhodujúcu úlohu. Problém je len v tom, že náš výzor sa dá teraz prirovnať k obalu tovaru, keď idete nakupovať, nemyslím si, že ide o bežnú vec."

Nemôžete však poprieť, že vás gotický imidž je veľmi často kombinovaný s veľmi pohodlnými rytmami. Robert: "Ste prvý, čo niečo také povedal. Ale asi to taká pravda nebude, keď si 99,9% ľudí myslí, že naša hudba je depresívna. Ale nás takáto kategorizácia priveľmi nezaujíma. Naša hudba sa pohybuje v škále od scat jazzu až po gothiku. Myslím, že momentálne nás neoslovuje iba jediný žáner - country´n´western."

Nepomysleli ste niekedy na skomponovanie hudobného soundtracku?
Robert:
"Ohľadne tohto sme boli oslovení už niekoľkokrát, ale nikdy sme na to nemali čas. Na to by sme potrebovali šesť až osem mesiacov a v tomto smere by sme prišli určite s niečím diametrálne odlišným. A možno by sme potom načas prestali komponovať úplne. Možno by som potom písal krátke poviedky pre mojich synovcov a netere, tých mám teraz trinásť... a k tomu sedem súrodencov. Štedrý večer by bola tá najvhodnejšia chvíľa na ich predvedenie. Chvalabohu, že stále nemám deti... možno aj pretože, že momentálne je zo mňa príliš veľký egoista..."

Minulý mesiac ste odohrali akustický koncert pre MTV USA v rámci série "Unplugged"...
Robert
(so smiechom): "Na toto by som nerád niekedy zabudol. Bolo to absolútne stresujúce. Pred nami vystupovali ďalšie skupiny: Hall & Oates, Don Henley, Church... Museli sme hrať bez elektrických nástrojov. Možno sme to trochu prehnali. Mali sme tam harfu, husle, plno vankúšov okolo nás... totálna exotika. Xylofónový úvod "The Caterpillar" bol vážne smiešny."

Medzi ostatnými desiatimi skladbami skupina zahrala doposiaľ nevydanú skladbu "A Letter To Elise", ktorý možno bude použitý v budúcnosti. Momentálne čakáme, že skupina potvrdí vystúpenie v Readingu... ak to ako tradične nezrušia...

Ciao2001, Italy - 05/1991



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi