Myslel som, že všetko je stratené - 07/2004


Unikátny rozhovor s Robertom zverejnený iba v argentínskom magazíne los inrockuptibles, približujúci detailnejšie nálady vo vnútri skupiny počas nahrávania posledného albumu.


"The Cure", nový album skupiny, udiera svojou intenzitou a súdržnosťou. Tvoja prvá ambícia súvisiaca s týmto albumom?
Robert: Kvôli zmene, bol celý kompozičný proces strašne dlhý, temný a ťažko pochopiteľný... :) Počas počúvania našich prvých demo snímkov som sa rozhodol nahrať najdrsnejší album našej kariéry: to, do čoho sme sa pustili bolo omnoho intenzívnejšie a temnejšie ako "Pornography". Potom sa však pridali ďalšie skladby, viac atmosférickejšie, taký, trochu exkluzívny pop. Všetko začalo naberať konkrétnu podobu po našom prvom stretnutí s Rossom Robinsonom: Prekvapil ma jeho zmysel pre rozmanitosť demo snímkov; páčili sa mu surové a drsné skladby, ako aj lepkavé melódie. No táto práca nemala žiaden koncept. Jediné, čo sme vedeli bolo, že sa album bude volať "The Cure". A viete prečo? Naznačím sa trošku: toto je náš posledný album...

No ale toto je tradičná replika od albumu "Pornography": totiž každý nový album The Cure ohlasuješ ako posledný...
No áno, ale teraz je to naozaj, sľubujem... hoci, človek nikdy nevie:). Ale najväčší rozdiel medzi týmto albumom a všetkými ostatnými je ten, že tento sme nahrávali tak, ako by bol naozaj náš posledný.

Čo si si sľuboval od spolupráce s Rossom Robinsonom?
Cítil som v ňom skrytú zaujatosť, bol som zvedavý, čo dokáže urobiť so skupinou ako sme my. Teraz však viem, že bez neho by The Cure mohli všetko definitívne skončiť ešte s jedným albumom. Ross je z Kalifornie a snažil sa mi nepripomínať fakt, že najznámejšie americké skupiny nás uvádzajú ako skupinu, ktorá ich tvorbu ovplyvnila. Vôbec som o tom nevedel, takže pred samotným nahrávaním to bolo veľmi príjemné zistenie: presvedčil ma, aby sme sa ešte viac zlepšili.

"Bloodflowers" (2000), váš predchádzajúci album, je perfekcionistická záležitosť, prepracovaný v každom detaile. Album "The Cure" znie omnoho tvrdšie a zúrivejšie...
"Bloodflowers" je jeden z najlepších albumov The Cure, to bez polemík. Počas jeho nahrávania som bol v nálade, ktorá je úplne odlišná od nálad, aké prežívam teraz: bol som kompletne posadnutý zvukom, až tak, že sa zo mňa stal maniak. Nahrávanie trvalo takmer rok, zakaždým som sa vracal, znova a znova ku každému detailu. Bolo to namáhavé. Takmer to skončilo tým, že som zretušoval celý album: až vo chvíli, keď ostatní videli vo mne to hysterické monštrum, až vtedy som sa rozhodol zanechať túto misiu... samozrejme som bol z toho pekne naštvatý :)... mal som pocit, že všetky tie skladby z toho albumu sú dôležitejšie ako naše životy... nemám tú tendenciu ako ostatní, nepovažujem hudbu za svoju prácu.

Čiže nahrávanie tohto albumu ("The Cure") bolo mierumilovnejšie?
Nie, na začiatku to bol pekný chaos. Hneď v prvý deň Simon otvorene odmietol s Rossom spolupracovať. Nevedel ho zniesť... v jednom momente naštvatosti schytil bassu a šmaril ju cez bicie. Porezal si ruky. Ani ostatní mu nedôverovali, obviňovali ho, že si chce skupinu privlastniť. V jeden moment som začal opäť blázniť: Jednoducho som ich nedokázal presvedčiť, že Ross je tu na to, aby nám pomohol urobiť niečo, čo sme sami ešte nikdy nedokázali. Žiaden plán "B" neexistoval: jednoducho, buď s ním budeme nahrávať alebo to všetko zabalíme. Prvý týždeň bol plný napätých situácií, takže v piatok večer, predtým, ako sme opustili štúdio, som im povedal: "buď sa cez víkend vzchopte a pripravte sa na pokračovanie nahrávania alebo zostaňte v pondelok doma". V pondelok ráno Simon do štúdia neprišiel, objavil sa tam až do šiestej večer... Za ten čas som myslel len na to, že všetko je stratené. A zasa, keď sa konečne objavil, tak som už čakal, že len stroho oznámi, že z kapely odchádza. Ale neurobil to, rozbalil si veci a zostal. Paradoxne v ten večer sme nahrali tú najkrajšiu nahrávaciu session v histórií The Cure. Všetka tá negatívna energia sa vytratila, všade navôkol bolo cítiť len čistú intenzitu, nič iné. A najdráždivejšia vec z toho všetkého nakoniec bola, že z Rossa a Simon sa stali tí najlepší kamoši na celom svete:)

Na albumoch ako "Disintegration" a "Bloodflowers" je tvoj hlas potlačený viac dozadu a vyniká tým zvuk, prečo sa mi zdá, že pri tomto poslednom albume je to naopak?
Od začiatku sme boli rozhodnutí, že môj hlas bude jedným z najdôležitejších prvkov tohto albumu. Ross dokonca navrhol nahrávanie vokálov spolu so skupinou... Predtým sme totiž vokály nahrávali až úplne na konci: vtedy som vypol všetky svetlá a požiadal ostatných aby opustili miestnosť, pretože by ma vyrušovali. Tentoraz boli všetci prítomní: každý deň pre začatím nahrávania novej skladby som všetkým vysvetlil, o čom je daná skladba, čím sa moje myšlienky dostali k ostatným. Zo začiatku ich to pekne nudilo, to musím priznať :). Ale bolo nutné si vysvetliť, prečo sme hrali ten ktorý song. Vysvetliť, prečo je album tak intenzívny od samého začiatku do konca.

Aj tvoj život rovnako intenzívny, ako tento album?
Až tak veľmi nie: album vás vždy vedie smerom k nezmerateľnej realite, každodenný život sa s takýmto niečím porovnávať nedá. Hudba nie je náhradou života, nedá sa ňou život zameniť, a samozrejme nie je ani nejakou životnou potrebou. Je to niečo, čo vás dovedie na inú úroveň, do akejsi paralelnej dimenzie. Čo ma však najviac prekvapilo, je skutočnosť, že v tvorbe mám stále dostatok kreatívnych impulzov a vášnivých túžob. Som vo veku, kedy môžem byť plne spokojný a odísť do dôchodku: dokonale si viem predstaviť trávenie môjho času ničnerobením, čumením na oblohu, sedím na lavičke pred mojim domom... lenže môj entuziazmus vôbec neubral na sile. Je pravdou, že zakaždým sa mi ťažšie a ťažšie posúva vred, ale aj tak sa vždy tak stane, pretože si uvedomujem, že mám pred sebou omnoho menej času ako pred desiatimi rokmi. Celodenné poskytovanie rozhovorov predstavujú celé hodiny, ktoré som nestrávil pozeraním futbalu v telke, prechádzkami v parku alebo radovaním sa zo samého seba. Rok na turné znamená rok bez spánku... No rovnako, je paradoxné tvoriť tak intenzívnu a znepokojivú hudbu, keď máte tak stabilný život ako ja, s vlastným domom, rodinou, priateľmi. V samotnej podstate je teda moja existencia veľmi príjemná. Samozrejme, že z času na čas prechádzam parádne temným obdobím... Ale to je nevyhnutný proces, proste mám takú povahu.

V tvojej tvorbe je hnev veľmi často jedným zo zdrojov inšpirácie. Je to aj po tak dlhom čase rovnako intenzívne?
Samozrejme, hnev je stále ten správny štartér, aj mimo hudby. Prináša zo sebou energiu, ktorá ma drží v aktívnom stave, tak spoločensky, ako aj fyzicky. Pre nikoho by to nemalo byť záhadou: dnešný svet je omnoho horší ako ten na konci 60-tych a začiatku 70-tych rokov. Vyrastal som v čase, kedy bol svet takisto nebol oslobodený od hrozieb: žili sme vo viere, že svet zničí nukleárna vojna. Ale dnešná realita je hroznejšia: predtým sa ľudia obávali toho, že niekto odpáli atómovú bombu a všetko ukončí. Teraz je to horšie: žijeme v domnení, že za každým rohom môže kedykoľvek odpáliť svoju vlastnú smrtiacu bombu. Žijeme teda v permanentnom, zákernom strachu. Ja osobne odmietam byť súčasťou tohto "projektu". A to je aj moja úloha.... Strach je masívna manipulačná zbraň, extrémne šialená a perverzná, udržuje ľudí v nechutnom stave. Ďalšia vec, ktorá ma privádza do šialenstva je súčasná situácia v Anglicku. Ako môžeme žiť v spoločnosti, ktorá podporuje protekcionizmus? To je predsa čosi nemysliteľné! Nemôžem to síce porovnať s inou krajinou, pretože v UK som vyrastal, ale situácia u nás je akýmsi zrkadlom toho, čo a deje v Spojených štátoch.

Vaše nové skladby balancujú medzi láskou a nenávisťou, pravdou a klamstvom.. kráčajú jednoducho po tenkom ľade.
Je to tak, ale hoci sa to nezdá, môj život je veľmi jednoduchý a harmonický:) Cítim sa v pohode. Problém je len v tom, že keď môj stav skonfrontujem s okolitým svetom, moja predstava sa zahmlí, a všetko sa mi hrozne zchaosí. Zistil som, že je pre mňa veľmi ťažké nebyť cynikom, a je veľmi ťažké udržať si čistotu v duši, hlavne vtedy, keď tento svet je trvalým zdrojom podvodu a klamstiev. No aj tak, neprestávam veriť ľudskej povahe: bez naivity alebo hlúpeho optimistu sa vždy snažím vidieť tú lepšiu stránku ľudstva. Dlho som si myslel, že môžem žiť v akejsi ulite, v mojom malom svete vo "veľkom svete". Časom som si uvedomil, že také čosi fungovať nemôže: totiž cesta z jedného sveta do druhého je plná bolesti. Je nevyhnutné akceptovať dnešnú realitu... Utešujem sám seba, že náš čas strávený na tejto planéte je limitovaný a my si z toho všetkého, čo máme k dispozícií, mám vybrať to najlepšie. Viem, že umením sa veľa zmeniť nedá, no umožňuje mi vidieť svet z iného uhla.

Zdá sa, že na The Cure neplatí ubiehajúci čas, ani móda. Kde myslíš je vaše miesto v rockovej histórií.
Skôr albumy The Cure sú tie, ktoré sú príliš viazané k určitej epoche: prvý album, perióda "Let´s Go To Bed", niektoré nahrávky z "Head On The Door", pasáže z "Kiss Me..."... "Pornography", "Disintegration" a "Bloodflowers", no na druhej strane, netreba nič predbiehať, je nemožné ich presne niekam "umiestniť". Nikdy sme nezneli tak dobre, ako keď sme všetci hrali spolu v jednej miestnosti... a tým sme The Cure zdokonalili.

V Anglicku ste odjakživa definovaní ako skupina izolovaná od "hudobne scénických" skupín...
Než sme sa stali "vzorom" mnohých mladých skupín, britská tlač písala o "znovuzrodení Cure". A to aj napriek tomu, že všetci ostatní v tejto krajine vedia, že sme nikdy neprestali existovať. V Anglicku sa pri našej definícií kritika vždy mýli a to je presne to, čo upúta skupiny, ktoré nás označia za svoj "vzor": no viac spomínajú náš postoj ako našu hudbu. Za tých 25 rokov The Cure potvrdili fakt, že sa dá udržať stabilná úroveň popularity bez toho, aby sa podrobili obchodným alebo módnym pravidlám. Nepatrím k tým blbcom, ktorí veria, že kým nepodpíšu s nahrávacou spoločnosťou miliónový kontrakt, sú z hry von. The Cure už hrajú takúto hru hrozne dlho, a zvládajú ju v pohode, a budú sa tak snažiť ž do konca.

zdroj: los inrockuptibles, 07/2004, Argentina



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi