Svätá hodina - 07/1989


Rozhovor s The Cure pre francúzsky fanzine 3 imaginary boys


V trýznivej atmosfére Prayer Tour ponúka parížska Bercy hotovú oázu rozjímania. Prvé tóny "The Holy Hour" počas zvukovej skúšky boli predzvesťou nezabudnuteľného večera. Vízia je viac ako kúzelná. Robert so Simonom sa v úžasnej pohode rozhovorili po prvýkrát pre fanzin 3IB... Dokonalý suvenír...

Skladba "Disintegration" je textovo a štýlom spevu veľmi podobná skladbe "100 Years". Skutočne vnímaš život tak ako o tom spievaš vo vašich piesňach alebo ide len o spôsob vyjadrenia tvojho odmietania zodpovedností? O čom v skutočnosti vo vašich skladbách spievaš?
Robert Smith:
Myslím, že hudobne sú si tie dve skladby naozaj príbuzné, no po textovej stránke vôbec, pretože "100 Years" je o absolútnej rezignácií, čo dokazuje hneď prvý verš, "it doesn´t matter if we all die". V porovnaní s "Disintegration" je to čisté zúfalstvo. "Disintegration" je totiž opustení niekoho, je to trochu výstredná skladba, ale v porovnaní so "100 Years" je optimistickejšia, pretože "100 Years" je o zmätku zo všetkého a "Disintegration" je o horrore priateľstva, takže ide o odlišné témy, no pripúšťam, že po hudobnej stránke ide o akési rovnaké naliehanie v bassových a bicích partoch. (k Simonovi) Sú podobné, či nie?

Simon Gallup: Myslím, že áno...

Robert: Zvukovo má viac bližšie k "100 Years" ako k "The Lovecats". Podľa mňa tu ide o istý štýl, napr. "Lovesong" znie ako "Catch" a rovnaká podobnosť sa nájde medzi množstvom ďalších skladieb, ale nemyslím si, že by na tom bolo niečo zlé. "Disintergation" sme skomponovali v apríli minulého roka, deň po tom, čo som mal 29-te narodeniny som si uvedomil, že o rok budem mať 30, a je to presne o tom pocite, ktorý som cítil, ale zasa netrval večne. O to je ten rozdiel v písaní skladieb, pretože si ľudia myslia, že depresívne stavy mám nonstop, čo vôbec nie je pravda. Ja iba väčšinou píšem práve keď som deprimovaný.

Teraz máš 30. Cítiš sa byť starý?
Robert:
Dnes určite! Dnes mám 130.

Vieš si seba predstaviť o 10 rokov? Budeš mať stále obavy zo starnutia?
Robert:
Neviem. Myslím, že čím som starší, tým viac rezignujem na fakt, že starnem. Je to paradox, myslím si, že čím je človek mladší, tým je viac znepokojený zo starnutia a v mojom prípade je to naozaj tak. Netuším, čo budem robiť o 10 rokov. Možno sa v jedno ráno zobudím a budem niekto úplne iný. Pozriem sa do zrkadla a začnem sa smiať... kto vie. Len dúfam, že budem stále vládať vyjsť po schodoch a rovnako sa tešiť z vecí tak, ako dnes. Jediné, čo ma skutočne znepokojuje nie je ani tak strach zo smrti, ako skôr fakt, že starší človek sa už tak intenzívne zo života neteší a už toho tak veľa nezvládne, fyzicky mi to spôsobuje frustráciu a už dnes nedokážem tie veci, ktoré som robil pred desiatimi rokmi, v dôsledku toho viac pijem, nepodávam ten správny výkon... ale sú aj výnimky, napr, Simon by chcel mať 35.

Simon: Dokonalý vek!
Robert: A čo potom, keď budeš mať 36?
Simon: Budem deprimovaný. Ty akože na pódiu nepodávaš výkon?
Robert: Áno, ale len vďaka fľašiam vína. Svoju pečeň vôbec nešetrím.

V "Last Dance" spievaš o láske a o pocitoch, ktoré ťa sprevádzali keď si bol mladší, hlavne vo vete "even if we drink I don't think we would kiss in the way like we did when the woman was only a girl".
Robert:
Mhmm!

Myslíš, že vaše publikum, ktoré je od roku 1985 stále mladšie a mladšie, to pochopí?
Robert:
Nie, ale slová "Last Dance" vyjadrujú pocit, ktorý súvisel s niečím konkrétnym, s konkrétnou osobou a netrápim sa tým, či to tak pocíti niekto mladší ako ja. Teda možno trochu, ale nie, pretože prevažná väčšina ľudí na našich koncertoch má tak 15-16 a nemôžu vedieť, o čom spievam, no takisto chodia na naše koncerty 40-tnici, stretávame ľudí, ktorí chodia na naše koncerty pravidelne od roku 1979. Stále na nás chodia ľudia, ktorých si pamätám z turné k Seventeen Seconds, a sú od nás starší, no publikum mladšie nie je, to má konštantný vek. Sme to len my, kto starne. Určitým spôsobom je to urážlivé pre publikum tvrdiť o ňom, že našim textom nerozumie, pretože keď máte 15 a prečítate si knihu, pochopíte o čom je. Ak je človek mladší ako 15, nemá až taký strach zo staroby, myslím, že mladším ako 15 ani nechodí po rozume myšlienka o starnutí, to začne v 15, či 16-tich, kedy podľa zákona začínate dospievať a začnete robiť veci, za ktoré nesiete zodpovednosť a vtedy si zrazu uvedomíte, že raz budete starý. Myslím, že poväčšine ľudia chápu o čom spievame, hoci je samozrejme niekoľko skladieb, ktoré inému veľa nepovedia, pretože sú až príliš osobné.

Myslíš, že niekedy môže prísť k určitému konfliktu medzi skupinou publikom?
Robert:
Ale určite, pretože tu existuje akási mylná predstava o tom, aký som osobne, veľa ľudí sa chodí na nás pozrieť s pocitom, že nás poznajú a rozširujú o skupine divné veci, títo ľudia si myslia, že vedia aký som už len preto, že vedia moje meno, hoci som ich nikdy v živote predtým nestretol. Príde mi to ako v škole, keď ku mne prišli ľudia a povedali: "Á, ty si Robert Smith..." alebo chcú byť s vami priatelia len preto, že im niekto povedal vaše meno. Viete, nech idem hocikam, všade ku mne pristúpia cudzí ľudia s vetou: "Á, Robert Smith, vás poznám" a ja si pomyslím, "no to určite!".
Neviete sa toho zbaviť, pretože ste dosiahli úroveň, kedy vás ľudia všeobecne poznajú a sme istým spôsobom svetu neustále na očiach. K tomu nedorozumeniu môže prísť vtedy, keď sme vonku, opití, nahlas sa smejem a tí ľudia si pomyslia, "prečo to robí?". Veľakrát mám pocit, že si ľudia vážia, že ich máme radi. My sme predsa úplne normálny, hoci v nenormálnej situácií.

Vaše skladby sú čím ďalej, tým viac zrozumiteľnejšie. "Lovesong" je skvelý príklad takého "prvého ústretového kroku". Má tento "vývoj" svoj dôvod?
Robert:
Mám pocit väčšej istoty spievať otvorene o veciach, ktoré som predtým skrýval a takisto, je rozdiel skladbu napísať ako "Lovesong" a potom ju zaspievať, pretože potom to už nie je taký pocit, ako keď som ju písal... niekedy to zaspievam presvedčivo, niekedy bezcitne, vtedy to vyznie pekne hlúpo, ale vtedy som chcel napísať zaľúbenú pieseň, preto sa volá "Lovesong", ale namiesto symbolov a odkazov na určité veci som to napísal štýlom, akoby som sa niekomu z lásky vyznával. Ak by som mal spievať slová ako "si tak ďaleko", automaticky by to vo mne evokovalo pocit, že to vyznie hlúpo, ľudia by to mohli považovať za príšernú skladbu, ale mám pocit, že jediná možnosť, ako vystupovať s takýmto typom skladby, je spievať ju od srdca a ak nemáte pocit, že dokážete takéto skladby písať, tak by ste ich písať nemali, viete, je mnoho ľudí, ktorí píšu popové skladby a sú to úplne príšerné piesne, väčšinou obsahujú to slovo "loving" a ono to znie ako "looooove"... je mi z toho zle, ale práve preto máme takých skladieb len zopár, ktoré sú však trefné, nakoľko len veľmi vzácne sa cítim dostatočne zvláštne na to, aby som o niečom presne a trefne vyjadril. Skladba ako "Give Me It" je totálne priama, a v úplnom protiklade k takej "Shiver And Shake", no väčšina skladieb sa pohybuje niekde medzi tým.

Obal "Disintegration" a niektoré skladby z tohto albumu, ako napr. "Homesick" dosť pripomínajú sólový album. Nejde o veci, ktoré mali byť vydané na sólovom albume Roberta Smitha?
Robert:
Nemali. Nenapísal som "Homesick" a takisto som neskomponoval k tomu hudbu. To je ďalšia mylná predstava. Je to trochu moja chyba. Obal je záležitosťou Porla a Andyho a navrhli ma naň v polohe topiaceho sa, súhlasil som a všetci s tým boli spokojní, nik s tým nemal problém, samozrejme okrem médií. Som teraz tlačený ešte viac do popredia, viac ako som kedykoľvek bol a nepáči sa mi to. Viacej sa o nás píše, ale všade sa väčšinou objavujú len moje fotografie. Ale veď to nikdy nemal byť sólový album.
Z tých 12-tich skladieb na cd som hudobne skomponoval asi 6.... "Untitled" (otázka smerujúca k Simonovi) Tú si napísal ty?

Simon: To bol Roger.
Robert: Takže je jasné, že to nemohol byť sólový album. a ak by bol urobený podľa mojich predstáv, tak by, odhliadnuc od môjho hlasu, vôbec neznel ako Cure.
Album "The Top" by mohol byť sólovým albumom, ale nie je to pravda, že v štúdiu pracujeme spôsobom, kedy ja som v pozícií diktátora a ja som ten, ktorý má posledné slovo, podľa mňa to nie sú argumenty, v skutočnosti vládne v štúdiu ozajstná demokracia. Každý prispieva k dielu hrou na svojom nástroji samozrejme v spojení s ostatnými. Ak hrá Simon na bassu, tak mu poviem, "skús to takto", a keď hrám na gitare alebo spievam, môže Simon povedať, "čo keby si to skúsil takto?" A takáto komunikácia prebieha medzi ľuďmi navôkol neustále, sme viac skupinou, ako s ktokoľvek dokáže predstaviť. No frustruje ma pohľad na nás, pretože my sme predsa Robert Smith a The Cure, no sú fanúšikovia, ktorí ma ku skupine vôbec nezaraďujú, pre nich som len Robert Smith.

A myslíš si, že niekedy vyjde? Tvoj vlastný album?
Robert:
Možno. Myslím, že určite, len neviem kedy. To vážne nie je dôležité. Raz ho určite nahrám a prizvem naň ostatných zo skupiny:)

Myslíš, že to potom bude znamenať koniec The Cure?
Robert:
To je dôvod, prečo tak nebažím po tom, aby taký album vyšiel.
Simon: Prečo uvažujete v medziach "koniec The Cure?"

Pretože si myslím, že by to bol posledný album.
Simon:
Keď ako Robert vydá sólový album?
Robert: Ja neviem, dôvod na takýto album je len ten, že sú tie skladby všetky urobené podľa môjho gusta, sú ešte príliš surové a hlavne jednoduché, a hlavne nie dosť vhodné, aby sa ľuďom pustili, z tých 10-tich skladieb sú len 2, v ktorých sú použité bicie, takže podľa mňa by to vyznelo hlúpo. Mohol by to byť aj Cure album, ale nebolo by to podľa mňa správne. Takže som si ich urobil po svojom. Keď už sme o tom začali... jednou z tých skladieb bola "Ariel", ktorú sme ako skupina nahrali pred rokom a je tam kopec ďalších skladieb, ktoré sme so skupinou nahrali len v demo podobe za celé tie roky a nakoniec neboli použité, no mne sa naozaj páčia, hoci ako Cure skladby veľmi nefungujú. Takže je to niečo úplne odlišné. Ale to, čo ste povedali podľa mňa pravda nie je. Boris nedávno hral na sólovom albume MC Collough a skutočne naň veľa vecami prispel. Čiže pracoval na niečom inom ako na The Cure... myslím si, že je to naivná predstava, že by ste mimo skupiny nemohli pracovať na iných veciach. Ja to chápem tak, že tá práca sa týka iba mňa, nie niekoho iného. Keď som sa rozhodol hrať v Banshees, tak s tým nikto nemal problém. A nemám pocit, že to bola nejaká významná vec. Nemyslím si, že by som vydal svoj album, pokiaľ by skupina stále fungovala, pretože by som to nedokázal, pretože by sa to javilo, akoby som skupinu v niečom obmedzoval, čo ja nikdy nerobím. V skutočnosti je skupina odpoveďou na každú otázku týkajúcej sa mojej práca a ja som rád, že som jej súčasťou. Ako som povedal, tie skladby prerobím, aby si v nich zahral aj Boris...

Povedal si, že toto turné bude vašim posledným. Aký je dôvod takéhoto rozhodnutia, keď zvykneš vyhlasovať, že pobyt na pódiu je pre teba čímsi úžasným?
Robert:
No to stále je, je to úžasné, jedna z najlepších vecí na svete, ale....
Simon: Spolu s pivom..
Robert: Áno, je to viac duševná záležitosť, ako fyzická. Koncertovanie z teba spraví monštrum. Nech proti tomu akokoľvek bojuješ, aj tak sa ním staneš. Toto turné už trvá jedenásť týždňov, zatiaľ je všetko v pohode, ale už sa to začína meniť, ruka v ruke s ľuďmi, a stále viac a viac... všetci sú viac hákliví, na všetko je zrazu viac argumentov ako bolo na začiatku a to ťa stavia viac na praktickú úroveň, čo by sa samozrejme stalo aj tak. V auguste vyrážame do Ameriky a rozhodli sme sa koncertovať na štadiónoch The Giant v NY a The Dodger v LA. A ak premýšľam správne, tak sa na tento kontinent vraciame už druhý krát v tomto roku, tak čo sme mali urobiť? Mohli sme hrať v malých a tých istých priestoroch, dvakrát, či trikrát po sebe, prípadne niektoré vystúpenia zrušiť, ide o to, čo si vyberieš ako správne voľbu, buď upadáte alebo stále stúpate a nechcem skupinu zastavovať na ceste k úpadku, to som mal urobiť už predtým... myslím, že včerajší koncert (08/07/1989) bol asi ten najlepší, aký sme kedy odohrali a sme stále lepší a lepší, hoci pred 18-time mesiacmi som nás nenávidel a pokladal za úplné hovno... Ale aj tak, ak rok čo rok robíte tie isté veci, tak vždy na konci skončíte ako blbec.

Ale stále si myslíš, že hranie pred publikom je omnoho zaujímavejšie ako nahrávať v štúdiu, nie?
Robert:
Nie, nie je to viac zaujímavejšie, je to viac vzrušujúcejšie, no nahrávanie ma aj tak viacej napĺňa. Čo myslíš ty? Simon: Myslím, že hej. Na pódiu sa viacej tešíš, si bezprostredný, to ťa parádne vzruší, no ja mám nahrávanie skladieb rád, človek si to dlhšie vychutná. Viac ťa to napĺňa.

Robert, na koncertoch sa zdá, že si viac koncentrovaný na seba, ako na hru na gitare. Máš teda pocit, že si viac spevák ako gitarista?
Robert:
Či sa viac cítim spevák ako gitarista? Myslím, že je to kombinácia určitých vecí, ktoré ma vedú k hre na gitare. Niekedy som sa zasa cítil viac zaneprázdnený mikrofónom ako hrou na gitare, ale hoci väčšinu nových skladieb som nahral so šesťstrunovou bassou, radšej ich hrám na gitare. No ešte nikdy som nehral na gitare s takou radosťou ako teraz a dnes večer sa mi lepšie hralo ako spievalo, pretože moje hrdlo ma úplne ničí, ale za posledných päť rokov som sa pokúsil môj hlas zdokonaliť, takže tých päť rokov mi už hra na gitare nerobí žiadne problémy. Takže musím povedať, že vidím seba viac v polohe speváka.
Simon: Aj ja by som mohol byť spevák (smiech)... ak by som trénoval.

Fanúšikovia stále čakajú na skladbu "Ariel", ktorú ste zahrali len raz, a to v šou Kid Jensena v roku 1982. Čo sa s ňou stalo? Vydáte ju vôbec?
Robert:
Nie, to je jedna z tých skladieb, ktorú som urobil pre svoj sólový album. Takže nechystáme sa ju vydať, asi upadne do zabudnutia. Nikdy viac sme ju nehrali, pretože mi nesedela, nikdy nebola vhodná na žiadny album, nikdy ani nefungovala, pretože pôvodne bola súčasťou súboru ďalších troch skladieb s názvom "the four of us" a ona bola jedna z nich. Bohužiaľ, teraz už existuje skupina s názvom "The Four Of Us", bastardi!
"Lament" bola tiež z toho súboru a tú sme vydali na singly a bola tam ďalšia s názvom, bože, teraz mi to vypadlo, aha, volala sa "Despair", áno... jedna z najdepresívnejších skladieb, aké som kedy počul. Akoby sme ju ukradli Nickovi Drakeovi.

V roku 1985 ste na 12" singel "Close To Me" pridali skladbu "New Day" z roku 1984. Máte dostatok podobného nevydaného materiálu, ktoré sa povaľuje v štúdiách?
Robert:
Veľa nie, ale zopár sa nájde... Tak šesť, či sedem skladieb.
Simon: Nedávno som si spomenul na kazetu, kde sme nahrali prvú verziu "Primary"...
Robert: Tam, kde bola tá (Robert zanôti) "DANDANDANDNANDA"?
Simon: Hej, indiánska pieseň.
Robert: ... dôvod, prečo sme tieto skladby nikdy nepoužili je ten, že sa nám nepáčili, vyzneli by hlúpo... a súčasťou zmluvy, ktorú sme pred dvoma rokmi podpísali s Fiction a Polydorom je klauzula, v ktorej sme nedali zvolenie na vydanie akéhokoľvek nášho materiálu bez nášho zvolenia, hoci sme sa rozhodli ďalší album "Curiosity", ten však vydať nechceli. Väčšina z toho sú aj tak len sračky. To, že sme ich nahrali ešte neznamená, že sú dobré. Niekedy sme nahrali úplne príšerné veci. Nie často, ale niekedy.... Napríklad (Robert opäť čosi zanôti)... páčilo sa vám to?

Simon: No jasné "Kelly Mary".
Robert: Tú nám niekto ukradol!
Simon: To vážne?
Robert: Jasné, to je jedna zo skladieb, ktoré nám niekto ukradol. A pravdepodobne bude vydaná ako posratý bootleg s názvom "Cure Love Disco Again"...

12" verzia reedície "Boys Don´t Cry" z roku 1986 obsahovala na b-strane skladbu "Do The Hansa", ktorá je trochu iná v porovnaní s vašou koncertnou verziou, z textu zmizla časť "the disco music, disco music", má tá skladba nejakú spojitosť s úspechom, ktorý ste toho času zažívali?
Robert:
Kde je rozdiel? Originálnu verziu "Do The Hansa" som nahral s Michaelom a Lolom a potom sme ju zmenili, v štvorici s Matthewom a Simonom, pretože sme si mysleli, že tá pôvodná verzia už stratila svoj význam, a tak sme ju nahrali. Nebol by problém nahrať ju znova.

Takže ide o originálnu verziu?
Robert:
Ale áno, takisto aj "Pilbox Tales". Hoci tú som myslím prespieval. Áno, takisto aj "Boys Don´t Cry". Jej text som však nemenil, pretože mi pripomínala moju mladosť, hoci s hlasom to už bolo horšie...

"Foxy Lady" naspieval Michael?
Robert:
Bohužiaľ áno. Je to môj najneobľúbenejší song The Cure, v podstate to ani nie je skladba The Cure.

Raz si sa zmienil o kazete, na ktorú si nahral skladby s komentárom, že sú tak hlúpe, že sú priam stvorené na dokonalé single. Stále ju máš?
Robert:
Mnohé z tých nápadov boli použité na rôznych veciach, "Why Can´t I Be You?" je jednou z nich, lenže sa to zvrhlo do skladby, ktorá mi až tak veľmi nesedí. Nahrali sme skutočne veľa vecí, lenže, mám pocit, akoby si ľudia o nás mysleli, že keď sme predali kopec albumov, nemôžeme vydať hlúpe záležitosť, keďže tak nerobia ani iné skupiny... asi si nedokážete predstaviť Simple Minds, ako si v jednom zo svojich domov hrajú len tak pre potešenie. Hráme a nahrávame len preto, že nás to baví. A aj preto sme všetci v skupine. Je to radosť...

Ako rozhodujete o tom, ktoré skladby pôjdu na singel? Boli by ste napr. dnes schopný vydať na singly skladbu "The Same Deep Water As You"?
Robert:
Prečo nie. Na albume "Disintegration" je každá skladba vhodná na singel. V skupine máme právo veta, takže si možme povedať: "Disintegration" by mala ísť na singel a potom ju aj vydáme. Ale bolo by úplne hlúpe sa tým riadiť, pretože nik v nahrávacej spoločnosti by si nemyslel, že je to skladba vhodná na singel a ani by sa nenamáhali urobiť mu kampaň, istý by si boli len vtedy, keby sa hrala v rádiách, inak by do toho nešli, oni by neurobili kampaň ani pre záležitosť, pri ktorej by bola šanca, že by ju ľudia počúvali. Tak čo nám zostáva, sme pyšní na každú záležitosť na tomto albume, takže si môžme singel jednoducho vybrať: v podstate môžete mať singel aký len chcete. Pôvodne som trval na tom, aby bola singlom "Fascination Street". Ale to bol omyl. Teda nie som si istý, lenže tá skladba si priam pýtala, aby bola singlom.
Bola by to milá predstava, ak by album "Disintegration" mal pilotný singel skladbu "The Same Deep Water As You", ale nikde by ju nehrali, takže aký by to malo význam? A nakoniec, album ako "Disintegration" je omnoho dôležitejší ako nejaký singel. Single sú len promo záležitosti, stále si myslím, že "Lullaby"... video k "Lullaby" dôležité nie je, odkazuje len na náš názov... ale je to dobré video, zábavné, aj video k "Fascination Street" je vydarená záležitosť, ale nie zrovna najlepšia vec, akú sme kedy urobili. No niekedy sa to podarí, ako napr. v prípade "Inbetween Days", ktorá patrí k tomu najlepšiemu, čo sme kedy urobili. Myslím, že je to perfektný singel, rovnako ako aj "Just Like Heaven", lenže niekedy zachytia tú lepšiu stránku The Cure rovnako ako popovú stránku horšieho singla... momentálne sa mi singel "Lullaby" naozaj nepáči.

Simon: Ale no!
Robert: Nikdy sa mi veľmi nepáčila! Vytŕča z konceptu. Je to najslabšia skladba z albumu. No na druhej strane je to najpredávanejší singel, aký sme kedy mali, takže to dokazuje, že ešte všeličo neviem.

Inšpirovali ste mnoho nových skupín a The Cure sú teraz považovaní za jednu z najdôležitejších skupín 1980-tych rokov. Ste na to hrdí?
Robert:
Hmmm... asi áno. Prekvapuje ma to, pretože v 1979-om by ma ani nenapadlo, že o 10 rokov tu stále budeme. Lenže vtedy sme krátko na to vydali album "Seventeen Seconds" vtedy som mal pocit, že vďaka tomu albumu si na nás ľudia vždy spomenú a viac som sa tým netrápil. Mal som pocit, že sme vydali dobrú nahrávku a nič iné dôležité nebolo. Ale keďže som realista, je prekvapujúce, ako sa nám darilo, kto vie, ako by sa nám darilo, keby som bol namyslený.

Stretol som len veľmi málo ľudí z iných skupín, ktorí boli prezieravá a inteligentní tak, ako ľudia, ktorí mali a majú čo to spoločné s The Cure, tí ostatní len vraveli samé zlí veci a vydali sa na nesprávnu cestu... Aby sme sa niekam prepravili, používame na to auto. Ľudia sa nás pýtaju: Pomysleli ste niekedy na to, že dosiahnete taký bol kariéry ako v roku 1989?; Nikdy som sa nezaoberal myšlienkou, kam to možeme dotiahnuť. Byť v The Cure znamená vždy robiť čokoľvek, čo sa nám práve chce. Nikdy sme nemysleli na to, že to musíme niekam dotiahnuť, pretože "Seventeen Seconds" je rovnako dôležitý album ako "Disintegration", ale myšlienky súvisiace so "Seventeen Seconds" sú odlišné od tých, ktoré sa o deväť rokov neskôr dostali na "Disintegration". Myšlienky závisia od toho, čo sa nám práve stalo. Ale nie, myslím, že sme na to všetko hrdí. (K Simonovi) Sme, či nie?

Simon: Jasné. Sme hrdí na to, že hráme dementom!!! (smiech)
Robert: Och, ser na to. Je to ako hrať pre Anglicko. Ako hrať pre Francúzsko.

Niekde si povedal, že Paul Young chcel naspievať "Boys Don´t Cry", ale odmietol si to. Prečo si potom dal zvolenie Dinosaur Jr? ("Just Like Heaven)
Robert:
To sa predsa nedá zakázať, či odmietnuť, podľa mňa može ktokoľvek spievať pieseň kohokoľvek. Nemôžete dať na takú vec zvolenie, ale on chcel naše požehnanie, chcel po nás, aby sme povedali...

Simon: "Secrets"?

Robert: Nie, bola to "Boys Don´t Cry", ale on nechcel nikde uviesť názov The Cure... a ide predsa o "Boys Don´t Cry", no Dinosaur Jr mi minulý december poslali kazetu so svojou verziou "Just Like Heaven" a prišla mi úžasná, inak ich album som vlastnil už predtým, a pokladám ho za skutočne skvelý... ak by to urobil niekto iný, napr. také The Bangles, určite by som povedal, že je to príšerné... nemôžete nikomu zamedziť, aby nahral nejakú skladbu, ale ľudia jednoducho neprespievajú Cure skladbu tak ako Dinosaur Jr., pretože oni sami neznejú dobre. Už ste niekedy počuli skladbu The Cure vo výťahu?

Simon: Jasné, "A Forest".
Robert: "A Forest" nahrali Rock´N´Roll Orchestra. Bolo to príšerné.

Ako vnímaš skutočnosť, že skupina alebo ty sám, ste spôsobili vznik fanklubov a vydávanie fanzinov? Máte z toho dobrý pocit alebo čo si o tom vlastne myslíte?
Robert:
Sranda je... teda, príde mi to také zábavné, až je to divné. Čítanie fanzinu 3 Imaginary Boys je... niekedy je to priam diabolské. Keď si niekedy čítam o tom, čo všetko robíme... myslím, že píšete aj o veciach, čo sme vôbec neurobili. Keď to prečítam Mary alebo Simonovi, tak sú prekvapení a pýtajú sa, ako môžete také čosi vôbec napísať. Neviem, myslím, že je to veľmi pekná hranica medzi samoľúbosťou a namyslenosťou, a ak o tom veľa píšete a príliš sa koncentrujete na seba, tak potom ide o najľahšiu cestu k povýšenectvu, a ešte je to horšie, keď sú ľudia vami posadnutí, pretože vás to vráti k pomysleniu na ľudí, ktorí si myslia, že poznajú skupinu, a veľakrát tomu nie je. Nie sme až takí vážni, ako si o nás myslíte.

Paríž, 09/07/1989
zdroj: imaginaryboys.altervista.org



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi